Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 23. kapitola

29.12.2012 (13:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1894×

(Bella)

Už to je niekoľko týždňov, čo sme opustili tie pekelné brány, no aj tak ma stále pobolievala tá otrasná modrina na ruke.

„Dofrasa aj s tým!" zanadávala som si pri ďalšom neúspešnom pokuse zakryť si tú prekliatu fialovú podliatinu.

„Ja sa na to môžem vykašlať!" viedla som ďalej podráždene monológ.

„Zdochni, hubka!" Hubička s béžovým krajom od make-upu letela do kúta. Nahnevane som otvorila dvere z kúpeľne, dala som si záležať na poriadnom hluku a celou silou ich zabuchla.

„Kto zomrel?" prerušil ma známy hlas, ktorého veselý zvuk pochádzal od druhých dverí mojej spálne. Za zvukom som sa podráždene so satanským výrazom otočila, na čo Victoria dala ruky do obrannej pozície - ruky zdvihla ako pri znamení, že nie je ozbrojená, zdvihla ich pozdĺž ramien.

„Len sa pýtam," obraňovala sa spokojne a bez vysvetlenia zmizla za dverami. Funela som od zlosti a plná impozantného taxatívneho nasrdenia pokračovala v nadávaní na Aleca. Victoria sľúbila aj to, že ak bude mať príležitosť zabiť ho, s radosťou to urobí, a ja som jej bola len vďačná, samozrejme.

S ohromným dupotom hodným slona som prešla za svojou, na rozdiel odo mňa, veselou priateľkou sediacou za stolom s dokonalým výrazom hodným Marilyn Monroe sledovala moju nedokonalú tvár.

„Veď to o pár týždňov zmizne," ubezpečovala ma milo a prehnane umelo. Na jej povzbudenie som na ňu fľofľa nevraživým pohľadom.

„Ak ma nepremeníš skôr," odvetila som jej a usmiala som sa - konečne, no narozdiel odo mňa sa Victoria zamračila. Povzbudzujúca zmena.

„O tom sme sa predsa už bavili." Tak s týmto prístupom, o ktorom sme sa "už rozprávali" mi veľmi veľmi nápadne pripomínala Edwarda, na ktorého reakcie som nemohla zabúdať. V lietadle sme sa až zadúšali od smiechu, keď na nás z predných sedadiel prvej triedy zazeral a čumel.

„To je jedno. Chcem mať navždy osemnásť ako ty," usmiala som sa na ňu, žmurkla a vzápätí vybuchla od smiechu, čo len dodalo zvýraznenie mojim zvláštnym zmenám nálady.

„Áno, samozrejme, ako chceš, ale nechápeš, že na to nie som pripravená?" opýtala sa iritujúco a celý efekt zdôraznila teatrálnym vzdychnutím. Aké dramatické.

„Chápem. Len mi to príde zvláštne. Doteraz si veľký problém s mojou krvou nemala," prišlo mi to dostatočne logické na to, aby to upírka s vynikajúcou mozgovou šedou kôrou pochopila, no oná upírka vytasila ďalší argument.

„Pretože som ju zatiaľ neochutnala," oponovala mi. Hm, celkom slušné, ale na mňa nemáš...

„Dokedy ma chceš pred Edwardom chrániť? Ja nechcem byť stále tá bezbranná obeť. Chcem byť bojovnica, ako ty." Na toto chvíľu zmĺkla, zamyslela sa, v hlave si premýšľala ďalší argument.

„Ak na mňa budeš tlačiť, stane sa to, že nepremením," usmiala sa diabolsky, „a zdá sa mi, že to nechceš." Nadýchla som sa, pripravená na ďalšiu potýčku, no nič vhodné ma nenapadalo.

„Vzdávam sa. Koľko času si chceš ešte nechať?" bezmocne som sa rozvalila na kovovú stoličku, ktorej jedna noha zdobil malinký nápis: made in China. Zvláštne, čo si toho človek pri takýchto situáciach všimne.

„Pol roka?" spýtala sa ma neisto, očami preskakovala zo mňa na svoje ruky, potom sa usmiala a vzhliadla a to pri mojom bezmocnom prikývnutí.

„Dohodnuté. Máš šesť mesiacov. Šesť mesiacov, počuješ?" opakovala som jej to. Veď ešte uvidí, ak by sa prípadne nehodlala dodržať slovo. Odrátavanie sa začalo! Päť mesiacov, tridsaťjeden dní a dvadsaťštyri hodín a šesťdesiat minút, pätdesiatdeväť sekúnd, pätdesiatosem, sedem,...

„Počujem," ukončila konverzáciu na túto tému unavene a postavila sa, celý čas sebou triasla, akoby zadržovala nejaké emócie, aj keď jej tvár bola úplne neutrálna, iste dokonalé držanie a sústredenie sa, roky a roky praxe.

„Dobre," postavila som sa zo stoličky a so škripotom ju zasunula ku stolu, za ktorým ešte stále sedela.

„Chcem ísť von, niekam," zasmiala som sa na jej prekvapenej reakcii.

„Mám ísť s tebou?" opýtala sa ma podozrievavo.

„Netreba," zašveholila som milo, potom som si rýchlo zobrala kľúče od auta a pomaly vyšla vonku.

Bol zamračený deň, okolo mňa som zachytila loviaceho orla, ktorý sa dvestokilometrovou rýchlosťou rútil na zem. Tesne pred dopadom však zaplachtil a do pazúrov chytil malého vyplašeného holuba. Druhý holub, čisto biely, sa vyplašene pozeral, ako orol letí s tým prvým preč. Už sa nedokážu stretnúť. Sú ako dve stratené holubice, ktorých osud zlúčil čistou náhodou a ja som bola veľmi prekvapená, keď som v tomto kolobehu spoznala kolobeh tak podobný mne a Victorie.

So zahĺbením svojej mysle som odblokovala naše auto pre mňa neznámej značky zaparkované v malej, no príjemne atmosféricky zariadenej garáže s automatickou strechou, nastúpila a vytúrovala tichučky motor, načo som s obrovským funením vyrazila z krátkej štrkovej cesty.

Už pri prvotných pohyboch ma prepadol pocit úzkosti, neopodstatnenej tiaže na moje svedomie, ktoré ma pomaly drvilo a pocit narástol pri vybehnutí na hlavnú cestu preplnenú stovkami áut mieriacich nevedno kde.

Počas vstupu do Londýna ma znova ovanula ta vzdúvajúca sa šeď a ranný, celodenný smog nerovnomerne porozhadzovaný nad ošumelými činžiakmi.

Auto som zaparkovala povedľa butiku s neoroginálne naaranžovanými kvetmi, potom potichu a nesvoja vyšla von z oného stroja.

Moje prvé kroky nasledovali ku mestskému plánu, ktorý tu, nevedno kedy, pribudol, pomaly som ku nemu podišla a očami hľadala prvú budovu, na ktorú narazím a v ktorej bude daný podnik. Charing Cross Road. Na začiatku ulice sa nachádzala malinká lekáreň so všetkým, čo k tomu patrilo. Povedľa nej som zbadala aj obrovské kníhkupectvo, ktoré len doplnilo moje očakávania.

A tak som sa vydala po Oxford Street znova autom, keďže to je riadny kus cesty. Počas cesty som nervózne preskakovala na okolitých občanov, ktorí znudene trielili po uliciach a po ceste telefonovali, rozprávali sa alebo nakupovali. Všetci boli pokojní.

Po dorazení na Charing Cross som rýchlo vystúpila z auta, potom vošla do onej malej lekárne na rohu ulice.

Za sklenenou stenou sedela lekárnička, čosi ťukala do počítača a usmievala sa pri tom.

„Hm, prepáčte," ozvala som sa váhavo. Predavačka sa na mňa milo usmiala, vstala od počítača a postavila sa priamo za sklenenú stenu.

„Dobrý deň. Potrebovala by som niečo na modriny," rýchlo som zo seba dostala, potom som sa už istejšie postavila oproti nej.

„Samozrejme." Jej hlas bol taktiež príjemný, na človeka až príliš sopránový, medový, no chôdza, ťažkopádna a pomalá, bola určite ľudská. Na sekundu zmizla za regálmi plnými liekov.

Chvíľu som počula buchot, potom schádzanie z malých pomocných schodíkov a nakoniec, ako sa zjavila s akýmsi krémom a podlhovastou krabičkou so zúženými bokmi.

„Na modriny je veľmi odporúčaný NaumatinGel. Pomôže vám zbaviť sa opuchu. Ďalej máme na sklade vitamín C, ktorý zrýchľuje prekrvovanie a odburávanie krvných zrazenín. Odporúčam si to natierať tri razy denne a po niekoľkých dňoch sa dostaví výsledok. Vitamín C by mal stačiť na jednu tabletku denne spolu so zapíjaním. Hlavne si dávajte pozor na Acylpyrín, ten môže mať viac škody ako úžitku." Acylpyrín, Gél, Céčko. Dobre.

„Ďakujem, tak potom vezmem obidve," usmiala som sa a spopod béžovej bundy vytiahla miniatúrnu čiernu peňaženku, z ktorej požadované peniaze išli rovno do pokladne a bloček s liekmi som dostala naspäť.

„Ďakujem, dovi," stihla som ešte zavolať cez plece, ako som otvárala kovové dvere so sklenou výplňou.

Moje ďalšie kroky viedli priamo do kníhkupectva. Nedalo sa prehliadnuť, jeho gigantická štruktúra dominovala celej šedej ulici a dávala jej nádherný nádych dôstojnosti.

Otvorila som ťažké dubové dvere, úplne odlišné od tých ostatných a v údive mi spadla sánka.

Stovky, státisíce kníh od tých najtajnejších autorov na celom svete. Tiahli sa od rybárskych atlasov, cez staré záznamy do archívu, románov, divadelných hier, sci-fi, literatúre o hudbe, rôznych psychologických príručkách, knihy, ktoré za celý svoj život neprečítam, a to, aj keby som bola upír.

„Pomôžem vám?" ozval sa za pultom ostrý, no hlboký mužský bas, ktorého majiteľ práve dvihol zrak od knihy so zožltnutými stránkami a masívnou väzbou.

„Rada by som si pozrela niečo z romantizmu," usmiala som sa na neho v snahe pôsobiť prinajmenšom normálne.

„Samozrejme. Čo tak napríklad... Janu Eyrovú?" opýtal sa ma milo, no v hlase sa mu zračili isté nemé pochybnosti.

„Tú mám prečítanú niekoľkokrát... niečo od Byrona?"

„Tak napríklad, taký Manfréd? Alebo niečo iné? Čo tak Sardanapal?" pokračoval ďalej muž vo svojom monológu, cestou sa postavil, maličké nohy s kŕčovými žilami prešli niekoľko desiatok metrov ku divadelným hrám, potom ukázal na kolónku BY a ukázal na niekoľko metrov tiahnúci sa rad kníh od Byrana. Vďačne som sa usmiala a pokynula som, že si ostatné vybavím sama.

Takže, idem na to... Marino Faliero, dóža benátsky, Dvaja Foscariovci, Werner, Sardanapal, Nebo a zem, Tassov žalospev, Premena mrzáka, Danteho proroctvá.... Boli tu všetky jeho hry, ktoré kedy napísal.

S jemným povzdychom som si otvorila prvý zväzok a začala triediť prečítané a neprečítané knihy na dve hromady...

Skončila som s Marinom Failerim, Nebom a Zemou a Danteho proroctvami, ktoré som si naložila na menšiu kôpku a odniesla ku pokladni, stále so spokojným výrazom.

Vo vrecku sa mi rozvibrovalo tiché zvonenie.

Popri platbe som rýchlo vybrala telefón a jedným okom pozrela na displey. Victoria, ako inak.

„Bude to tridsať dolárov, šesťdesiat halierov..." Jedným uchom som zachytila cenu kníh, ktorú som následovne vložila predavačovi do ruky. Zároveň som zdvihla telefón a priložila si ho k uchu.

„Haló, Vicky?" zahučala som do slúchadla a druhou rukou, tou voľnou, balila knihy do tašky.

„Ahoj, Bella," ozval sa do telefónu mužský tenorový hlas.

Taška mi v šoku vypadla z ruky.

Neviem, čo sa s vami stalo... Mám pocit, že okrem Michelle, Hely a Ivuši, ktorým patrí veľké ďakujem za nádherné komentáre, to píšem sama pre seba :/ Ten komentár je pre mňa naozaj pocit, že to niekto číta a sleduje prísun kapitol. Veľmi pekne prosím, napíšte mi hocičo, kritika mi dodá energiu zapracovať, smajlík, to je v podstate jedno. Tí čo prispievajú určite vedia aký je to úžasný pocit, keď niekto komentuje ich tvorbu...

Veľmi pekne ďakujem všetkým, čo komentovali a dúfam, že kapitola sa páčila.

P. S. pre Michelle: Nie, nie je to MP. :D 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 23. kapitola: