Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 20. kapitola

18.11.2012 (10:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2192×

Postupne sme zašli do menej rušných uličiek.

Vošli sme do jednej slepej, na jej konci boli dvere do boku, tie Jane otvorila a všetci sme vošli dnu.

Zafňukala som pod návalom nových vôní.

Volterra.

Už zo začiatku ma obklopilo to temno a gotická atmosféra.

Tiež vône upírov, slabučko krv a sviečky. Svietniky boli na stenách v niekoľkometrových odstupoch, svetlo vrhalo tlmené žiarenie, celkovo to pôsobilo tajomne a nebezpečne. Na precíznosti tomu nepridalo ani to, že som na sebe stále cítila Demetriho zovretie.

Tentoraz bola Bella za nami. Vadilo mi, že na ňu nevidím, chcela som sa otočiť a skontrolovať, či je v poriadku, ale pri tom silnom stisku som nedokázala ani len otočiť hlavu.

Napínala som svaly a pokúšala som sa aspoň trochu vyslobodiť, keď sa otočila ku mne Jane a s úsmevom na mňa žmurkla. Zmeravela som.

Bojím sa.

Áno, ja, Victoria, nikdy nechytiteľná a nezničiteľná, mám strach. Prvýkrát po tristo rokoch.

Nebol to príjemný pocit. Akoby mi dal niekto do žalúdku vrtuľu a krútil s ňou stále dookola a dookola. Bolo mi z toho zle.

Pri tom plávaní dlhými chodbami som mala pocit, že vybuchnem, rozprsknem sa priamo tam, na chodbe. Zatínala som zuby a napínala šľachy na krku, ktoré mi naskakovali a pod Demetriho rukou napínali a sťahovali sa.

Už som sa nebránila. Bolo to zbytočné. Dostali by nás skôr, ako by som sa ja dostala k Belle.

Radšej počkať na okamih nepozornosti - v ktorý pevne dúfam, že nastane - a potom konať. Neviem, ako to urobím. Snáď si vyhodím Bellu do rúk a utečiem.

Pochybujem, že sa mi to podarí.

Postupne sme sa dostali do užšej chodby. Na jej konci bola diera. Len to. Až keď Felix skočil dolu a pristál kdesi v hĺbke, došlo mi, čo chcú urobiť.

A ako tam chcú dostať Bellu?

„Teraz ty," zavelil Demetri a pustil ma.

„Ako sa tam dostane Bella?" opýtala som sa ho. Ani som sa nepohla a pohľadom sledovala každého z nich.

„Dostane," zavrčal a postrčil ma do chrbta. Ešte raz som sa na ňu pozrela a skočila dolu.

Vzduchom som letela veľmi krátko. Dopadla som do úzkej chodby a ihneď po doskoku som okolo zápästia pocítila Felixove zovretie. Takže útek je márny, no aj tak som sa pokúsila vyšmyknúť sa tomuto obrovi.

Niečo za nami zašramotalo a Demetri dopadol ako ďalší. Neviem prečo, ale pod jeho pohľadom som sa stále prestala namáhať o vyslobodenie.

Vyprskla som smiechom, keď dolu skočil Alec s Bellou v náručí. Ostatní sa na mňa pozreli a zagánili. Musím priznať, keď upír v jednu chvíľu nahnevane plieska Felixa do ruky a v druhej chvíli sa prehýba od smiechu, pôsobí prinajmenšom smiešne a bláznivo.

Keď skočila aj s ladným prikrčením Jane, pri jej pohľade ma znova smiech prešiel, Demetri ma zdrapil okolo pásu a vyrazili sme. Všimla som si Bellu, ako sa celá červená. Ticho a tlmene som sa zachitotala.

Otvorili sa ďalšie dvere. Znova tu bola tma.

Kamenná predsieň nebola priveľká. Po chvíľke vyústila do svetlejšej priestrannej miestnosti, dokonale kruhovej ako vežička. Zrejme to aj bola rotunda.

Cez dlhé okenné štrbiny prenikali na podlahu obdĺžniky jasného slnečného svetla, i keď už tmavšieho červenkastého ako pri západe slnka. Nebolo tu nijaké umelé osvetlenie, až na niekoľko sviečok zavesených v nástenných svietnikoch.

Dopekla, však sme vymysleli elektrinu!!!

Jediný nábytok v miestnosti tvorilo zopár masívnych stoličiek pripomínajúcich tróny, ktoré boli nepravidelne rozostavené podľa zakrivenia kamenných stien.

Keď sme vošli do miestnosti, otočilo sa ku nám niekoľko nesmrteľných tvárí.

Muž, ktorý prehovoril ako prvý, mal na sebe dlhý habit. Bol tmavý ako noc a siahal až po mramorovú podlahu. Bella by si myslela, že jeho uhľovočierne vlasy sú len kapucňa plášťa.

„Už ste sa vrátili!" prehlásil evidentne nadšený, no hlas znel ako letargický povzdych.

Obzrela som si ho bližšie. Tá tvár... Nebola ako všetky neprirodzene príťažlivé tváre, ktoré stáli okolo mňa. Nedokázala som sa rozhodnúť, či je krásna, alebo nie.

Pokožku mal jemnú a bledú ako cibuľová šupka a aj tak krehko vyzerala - vytvárala neprirodzený kontrast k jeho vlasom.

Oči mal pokryté mliečnou vrstvou. Bola zastretá, za povlakom sa však ukrývala tá istá karmínová, ako mali všetci ostatní.

Otočil sa k nám. Bella ho zmätene a fascinovane sledovala, ako podišiel k nám. Tie pohyby boli nadpozemské, nedalo sa to prirovnať k ničomu.

„Doniesli sme ich tak, ako ste si želali," povedal ledabolo Demetri, ktorý ma zatiaľ stihol znova drapnúť pod krkom.

Nevenovala som mu pozornosť. Dúhovky som upierala na istú usmiatu osobu za mužovým chrbtom. Očarujúco sa na mňa usmievala a tvárila sa ako najväčší boh.

Edward. Už len to meno vo mne vyvolalo neuveriteľný kaleidoskop hnevu, už len jeho tvár ma donútila vrčať, už len jeho existencia mi do očí nabiehala karmínovú žiaru.

A on má ešte odvahu sa usmievať?! Telo sa mi automaticky roztriaslo v náchvevoch hnevu a hrdelne som zavrčala. Demetri mi stisol pás ešte silnejšie a donútil ma narovnať sa z bojovnej pozície.

„Boli problémy?" opýtal sa tým istým nadľudským šepotom muž a pohľadom sledoval moju tvár.

„S tou malou nie, ale tuto táto sa potrebuje naučiť disciplíne," ozval sa Demetri za mnou a pri slovách tuto táto mi zdvihol hlavu.

„To vidím," skonštatoval zamyslene ten podivuhodný upír, naklonil hlavu na stanu a zreničkami sledoval moju tvár.

„Ale myslím, že ju môžeš pustiť, tu nehrozí, že by ušla," doplnil a ja som zaznamenala pri každom východe dvoch upírov, ktorí stáli ako dekoratívna ozdoba vedľa rámov, a potom niekoľko upírov rovnomerne rozostavených okolo mňa. Demetri ma síce pustil, no aj tak mi varovne držal pažu.

Ignorovala som ich. Stále som sledovala pohľadom vysmiateho Edwarda a prižmurovala oči od hnevu.

Bella za mojím chrbtom tíško zavzlykala. Prestala som pohľadom sledovať Edwarda, pohľad som stočila na ňu a pozrela sa do jej tváre. Mala ju jemne zvraštenú od bolesti a rukou si snažila odtlačiť Alecovo zovretie zo svojho zápästia.

Otočila som sa na usmiateho Edwarda a znova som tlmene zavrčala.

Neviem, či mi to len neprebehlo cez rozum, veď to ani nebolo možné, ale aj tak sa mi v tej istej chvíli zazdalo, akoby som mala veľkú silu, silu premôcť týchto cvičených upírov so silnými darmi, ktorých som už mala niekoľko šancu okúsiť.

Jediné, na čo som bola schopná myslieť bolo, ako som sa v jednej chvíli vytrhla Demetrimu a v druhej vrhla na vysmiateho Edwarda. Úsmev mu zamrzol v tej chvíli, ako som sa hodila jemu na krk a zovrela mu okolo neho ruky.

„Takže ty nedáš pokoj?" zasyčal výhražne. Divila som sa, že ma ešte nezachvátila bolesť či nepohltila temnota, ako som to ihneď očakávala, no realita bola iná.

Zo zadu sa na mňa vrhol Demetri, v tej rýchlosti som si ho ani nevšimla, zhodil ma z Edwarda a znova vytiahol do drvivého zovretia svojich rúk. Vrčala som, vzpierala som sa, pohľad stále upierajúc na Edwarda, ale márne. Zovretie nepovolilo.

„Ty bastard!" vrieskala som na neho, „zabijem ťa!!!" Cítila som, ako mi černejú dúhovky a ako sa prudko mykám zo strany na stranu.

„Upokoj sa, drahá Victoria," prehovoril muž v plášti. Podišiel až k nám a prezrel si moju tvár. Demetri ma oprel do môjho chrbta a ja som sa napriek nechcenému agresivizmu narovnala. Musela som.

Nakoniec som sa prestala mykať a zhlboka som dýchala. Ten drzý upír mi za to zaplatí!!! Edward aj Demetri!

„Môžem?" opýtal sa muž a ponúkol mi ruku. V akom keli teraz chce on tancovať? Nechápavo som pozerala na jeho ruku, na neho a zase dookola.

„Prečo?" odpovedala som otázkou. V hlase sa mi čudne miešala zúrivosť so zvedavosťou.

„Ospravedlňujem sa. Zabudol som sa predstaviť. Som Aro Volturi. Keď mi ponúkneš ruku, vyčítam z nej všetky tvoje myšlienky." Po tomto vysvetlení sa mi to zachcelo urobiť ešte menej, no zrejme som nemala na výber. Pozitívum bolo, že som si ruku vyslobodila zo silných paží Demetriho.

Opatrne som položila svoju dlaň do tej jeho. Okamžite mi ju zovrel a zavrel mliečno červené oči. Po chvíli mi pustil ruku a zatváril sa milo. Aké prekvapenie.

Otočil sa k Belle. „Očakával som, že na teba nebude pôsobiť Janina a Alecova sila. S dovolením?" opýtal sa stále s tým milým šepotaním. Bella chvíľu váhala, potom natiahla ruku a opatrne ju vložila do jeho dlane.

Aro zavrel oči. Dlho bolo ticho, všetci sledovali získavanie informácií.

Ticho sa predlžovalo, až začínalo byť neznesiteľné. S obavami som ich sledovala.

Konečne sa prelomilo. Aro Bellu pustil a zarazene ostal s rukou vo vzduchu.

„Zaujímavé... Nič nevidím," zamrmlal si sám pre seba.

„Ale prečo na teba potom pôsobí Jane a Alec?" spýtal sa znova a pohľadom prechádzal z nej, na Jane, Aleca, na mňa a zase na Bellu.

„Myslím si, že na Bellu funguje pôsobenie na jej myseľ, alebo inak povedané jej čítanie, no keď má niekto dar myseľ meniť a vytvárať ilúziu, ľahko k nej prekĺzne," ozval sa po prvýkrát Edward. Okamžite som zamerala pohľad na neho a zavrčala som.

„Zaujímavá teória, môj mladý priateľ," skonštatoval Aro. Edward sa len usmial a očami sledoval prestrašenú Bellu.

„Viete, prečo ste tu?" opýtal sa ma a jej Aro, spažil ruky a milo sa usmial. Už som mala tejto hry dosť. Keď nás zabije, prečo sa s nami zahráva. Veď keď nás chce zabiť, nech sa s nami, dofrasa, nepohráva!

„Prečo asi?" skonštatovala som ironicky a bez štipky strachu som sa pozrela do jeho karmínových očí zahmlených starobou.

„Hm, už viem, žeby nás tento tu nahlásil?" zavrčala som nahnevane a pohľadom sledovala tohoto tu, ktorý sa na mňa vyškieral a robil mi ešte väčšie nervy. Tu už ani to prirovnanie - pije mi krv - nie je dostatočne silné. Bol to proste blázon. Zbláznil sa z toho, že opustil Bellu.

„Drahá Victoria, Edward nie je nič iné než obyčajný svedok v tomto chaose," upokojoval ma bezvýsledne Aro a stále sa usmieval.

„Tak, ako to teda je?" pýtala som sa nahnevane. Moja trpezlivosť má svoje hranice a jej okraje už kypia.

„Milá Victoria, môj drahý priateľ Carlisle ma prišiel po dlhšom čase navštíviť. Po jeho veľmi zaujímavých myšlienkach som si pozval Edwarda a on po niekoľkých týždňoch prišiel. Až po jeho myšlienkach som uvidel ten temperament v Isabelle aj tebe. Preto som vás zavolal sem," dorozprával a skúmal moju reakciu. Môj drahý Aro, ak toto považuješ za „zavolanie sem" máš dosť pomýlenú teóriu príjímania hosťov. Edward sa zasmial. Považovala som to za opodstatnenie môjho klasického monológu.

„Aký temperament?" opýtala som sa ironicky. Môj jediný temperament boli moje opakujúce sa pokusy o útek, a to som za veľmi dobrý temperament nepovažovala.

„Napríklad aj tvoj ojedinelý útek pred mojou gardou. Máš v sebe talent, len ho treba cibriť a zdokonaľovať, a Isabella tak isto." Civela som na neho ako sprostá a v hlave som si usilovala dať si veci do poriadku.

„Ja nemám talent, ktorý by ste potrebovali," namietla som pochybovačne a zvraštila som tvár do znechutenej grimasy.

„Mýliš sa, drahá Victoria. Máš v sebe neskutočný potenciál," namietal a stále sa usmieval ako idiot. Napadá mi jedno slovo. Blázon. Áno, tento kvázi „človek" by potreboval minimálne niekoľko sedení u istého psychológa. Ani ten by však z toho nemusel vyjsť živý.

„A Bella rovnako, i keď priznávam, proti myšlienkovým pochodom nie je také dôležité chrániť sa. Lenže, čo teraz s vami?" pýtal sa sám seba a privieral oči lososovej farby.

„Victoria, vieš o tom, že hovoriť o našej existencii ľudom je nezákonné, však?" opýtal sa ma milo, no bol tam akýsi náznak sarkazmu.

„Ale ja som jej nič nepovedala!" rozkríkla som sa na neho. Demetri mnou zatriasol, akoby som sa mala spamätať. To sa mu ľahko povie.

„A kto teda?" pýtal sa ďalej s hlavou naklonenou nabok.

„Čo tak opýtať sa tvojho drahého priateľa?" spýtala som sa povýšenecky a trhla hlavou na Arovho „milého priateľa," ktorý sa stále usmieval popod imaginárne fúzy.

„Edward, samozrejme. Ukáž mi, na čo myslíš," podišiel Aro tým svojím ladným nadľudským krokom k menovanému a zobral mu ruku. Akosi sa mu úsmev z tváre vytratil. Zasmiala som sa.

Aro ju držal len krátko. Po chvíli sa mu vyjasnila tvár, no len nakrátko. Znova sa zamračil a usedavým pohľadom sledoval Edwarda.

„Ako mi to vysvetlíš, priateľ môj?" opýtal sa ho a znova sa na neho pozrel spýtavými očami. Škodoradostne som sledovala Edwardovu zmätenú tvár.

Veľmi pekne ďakujem uživateľkám, ktoré komentovali minulú kapitolu. Ja viem, zase mi to trvalo, ale musela som ešte robiť jeden príbeh do súťaže. 

Opäť prosím o komenty. :-) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 20. kapitola: