Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena 5. kapitola

21.09.2010 (14:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 994×

"Smiech je najrýchlejší liečiteľ."

5. kapitola

hudba

„Prečo by si ma zabíjal?“ opýtal som sa ho prekvapene. Predsa som náš záchranca, chlapec by sa mal klaňať pri mojich nohách. Nad tou myšlienkou som sa musel zasmiať.

„Emmett, ty si pako...“ vzdychol si a pozviechal sa zo zeme.

„No čo je, veď to bola zábava, aspoň sme sa prešli,“ vyškeril som sa a buchol mu do ramena. On sa len urazene zamračil a šúchal si rameno.

„Keď budeš dobrý, kúpim ti lízanku!“ usmial som sa a on sa začal smiať.

„Znieš, ako... gay!“ zapišťal a ja som na neho len vyvaľoval oči.

„Ja že zniem ako gay? Nevidíš tie svaly? Ha? Chytiť si, na!“ tlačil som mu pred oči ruky a on sa neprestajne smial. Ja nie som gay!

„Si urazený? Emmík?“ Založil som si ruky a vysunul spodnú peru.

„Áno, som!“

„Nebuď urazený, kúpim ti... vstup do striptíz baru.“

„Naozaj?“ pozrel som na neho z nádejou a on mi pleskol po čele.

„Jasné, že nie. A aj keby, tak z čoho by som ti ho asi tak kúpil?“

„Ja neviem... ale bol by to príjemný darček.“ Zahľadel som sa do diaľky a predstavoval si, no nič pre vás...

„Ty si naozaj na hlavu!“

„Inak Patrik?“

„No?“

„Ty si holievaš nohy?“

„Kedysi hej, ale teraz niet čím,“ zasmial sa a ja som nad tým musel premýšľať. Zastavil som sa v polke cesty a zodvihol si nohavicu trocha vyššie. Pohladkal som si svoju húšťavu na nohe a Patrik sa začal smiať.

„No, čo je. Ja som to ešte neskúšal.“

„To teda vidím, máš tam poriadny prales, ani by som sa nedivil, keby ti tam žili nejaké nové druhy zvieratiek.“

„To by bola sranda!“ zasmial som sa a začal si prehrabávať nohu, čo keby náhodou?!

„Poď už, prosím ťa, musíme stihnúť prísť do mesta aspoň dokým sa začne stmievať.“

„To máš pravdu, tvojim tempom to nestihneme nikdy,“ vzdychol som si a šliapal za ním. Cesta s jeho chôdzou trvala naozaj dlho, ale slniečko bolo na oblohe stále. Už sme boli skoro pri meste, teda ja už som ho videl, Patrik ešte nemohol, ale môj zrak je o tisíc krát lepší.

Patrik pozoroval oblohu a neprestajne sa usmieval, vyzeral dosť mimo našej existencie. Určite je myšlienkami niekde inde. Nemal som náladu ho rušiť. Dobre to poznám. Letel nad nami kŕdeľ vrán a ja som si všimol jednu veľmi podozrivú. Vyzerala ubolene a keď som započul jej tráviace cesty, hneď mi bolo jasné, čo chce tá sviňa urobiť. Letela práve nad Patrikom, keď z nej vyšiel ten “produkt“. Rozbehol som sa upírskou rýchlosťou, sledujúc letiaci výkal. Schmatol som Patrika a padol s ním do okolitej trávy. On na mňa vyľakane pozeral a ja som spomalene ako vo filme sledoval sklamaný výraz vrany. Vysmieval som sa zvieraťu! Preboha!

„Povieš, čo to stváraš?“ zasmial sa a ja som mu pomáhal vstať na nohy. Prstom som ukázal na zem, kde pred pár minútami stál.

„A čo?“

„No, hovno!“ zasmial som sa a on sa ku mne pridal. A teraz mi to došlo, Patrika budem musieť strážiť ako oko v hlave, pokiaľ bude človek.

O pár minút sme došli do mesta, kde sme došli do prvého hotela, ktorý bol najbližšie. Vyzeral dosť... zle, to je moc dobré slovo na to v akom stave tá búda bola.

„Poprosím vás jednu dvojlôžkovú izbu.“ Usmial som sa na starého recepčného. Aj ten vyzeral dosť biedne. Z úst mu trčali dva žlté zuby, ktoré pokrýval ešte nejaký povlak z raňajok. Na hlave mu svietila plešinka z ktorej mu stekali malé kvapôčky potu na biele tričko. Pach z úst bol horší, ako týždeň odstáta krv. Zakrútil som hlavou, aby som z nej vytriasol nočné mory a konečne zaplatil ten prekliaty nocľah.

Keď sme zaplatili, dedulo nám šiel ukázať izbu. Prisahám, že keď sme šli po schodoch, tak si poprdkával. Obaja sme sa na tom strašne smiali, no vždy keď sa otočil sme nahodili vážnu tvár. Patrik sa vždy mračil a šúchal si bradu a ja som sa škrabal vo vlasoch.

„Tak tu to je,“ zachrapčal a otvoril nám vŕzgajúce dvere.

„Ďakujeme.“ Pekne som poďakoval a vošiel dnu, no to som stihol ešte Patrikovi zakryť oči.

„Čo to stváraš, Emmett?“ zavrčal na mňa nepríjemne.

„Chránim ťa pred predčasným infarktom,“ hlesol som a on si vzdychol, odtlačil moje ruky z jeho očí a ani som nestihol mrknúť a on lapal po dychu.

„To je horšie ako v lese!“ smial sa a ja som na neho čučal. Patrik vyskočil na posteľ, ktorá sa okamžite prehla a z boku vyletela strunka. To už som sa smial aj ja.  Tu môžeme robiť toľko zloby a nikto si nevšimne, že to vyzerá ešte horšie, teda ak sa to ešte dá. Patrik sa snažil skákať po posteli a ja som schmatol deravý vankúš z malej sedačky a hodil ho doňho.

„Hej!“ zvrieskol a ja som sa začal smiať. Hádzal som do neho periny, vankúše, všetko čo mu nemohlo ublížiť. Keď som hodil posledný vankúš začal vrieskať. Netušil som, že dokáže vydávať až taký psikot. Panicky kričal a ošíval sa.

„Čo je?“ spýtal som sa a udržiaval smiech v prieduškách.

„Pav-vúk!“ zakričal a ja som sa zasmial šiel som bližšie, no to už Patrik visel na mojom chrbte.

„Patrik, zlez!“ zakričal som, on sa ešte viac zakvačil a ja som kričal, motal sa, krútil, no nič nepomáhalo. Mal som ho pricapeného na chrbte, ako kliešťa.

„Napočítam do troch! Jeden, dva... tri!“

„Nie!“ zapišťal Patrik.

„Veď už tu nie je!“ zaprosíkal som a on sa prehodil cez moje rameno, aby mi videl do tváre. Oči mal na široko otvorené a ústa skrivené v šklebe.

„Ani nevieš, koľko ich tu môže byť. V každom malilinkom kútiku tejto izby!“ šeptal tajomne a pri tom sa mi pozeral do očí. Vyzeral ako pomätenec.

„A dosť!“ zavrčal som a zhodil ho na zem.

„Au!“ šúchal si zadok a ja som si spokojne sadol do sedačky, ktorá vydala naozaj desivý zvuk, no snažil som sa ho nevnímať.

„Emmett, ale toto nie je naozaj normálne. Každá vec v tejto miestnosti, žije!“

„Nemyslím si, že každá, Patrik,“ zasmial som sa a on na mňa zvedavo pozeral.

„Neboj sa, to ti vysvetlím neskôr. Dnes nie, myslím, že si vyľakaný až až!“ zasmial som sa a hodil do neho kľúče od izby. Patrik si ich schoval do vrecka a ľahol si do vyležanej postele, dosť ma to prekvapovalo, keďže to tu naozaj vyzerá biedne, ale čo už. Ja som sedel v kresle a pozeral sa skrz špinavé okno na tú nádhernú oblohu preplnenú hviezdami. A vtom ma niečo napadlo.

„Inak Patrik? Vieš o tom, že je vedecky dokázané, že ľudia počas spánku zjedia viac ako desať pavúkov?“

„Emmett, ja ťa zabijem!“ zakričal a ja som utekal rýchlo preč. Nikdy neviete... Myslím, že Patrik by bol schopný ma aj zachlomaždiť, rovnako ako rozzúrený upír. Pomóc!

6. kapitola

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena 5. kapitola: