Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena 3. kapitola

19.09.2010 (11:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 851×

"Všetko zlé je na niečo dobré."

3. kapitola

hudba

Stál som v izbe a pozeral do tváre smútku. Cítil som sa ako hlupák. Nevedel som jej dať odpoveď ani na jednoduchú otázku: „Prečo?". Videl som v jej očiach bolesť, ktorá sa pomaličky vsakovala do môjho tela, spôsobovala stupňovanie pocitu viny.

„Ako si to dokázal, Emmett. Po celé tie roky ma klamať, predstierať...“ Jej hlas bol stále tichší, ako keby sa chcela vypariť, ako keby mi mizla pred očami a to vďaka mne. Iba kvôli mne.

„Rose, ja... Všetko by som ti rád vysvetlil, ale...“

„Vždy tam bolo to ale, Emmett. A navždy ostane.“

„Nemyslel som to tak,“ šepol som do stratena. Vedel som, že nebude počúvať moje slová. Že nebude chcieť počuť ďalšiu stranu našej knihy. Vedel som, čo pre mňa dnešok znamená. Znamenal pre mňa koniec v tejto rodine. Stratu tých najbližších. Miloval som ich, po celé roky som ich mal rád, ale teraz nastal čas, kedy sa mi otvorili dvere do inej časti. Do druhej strany, kde existujem iba ja a nový začiatok. Je to také... nové, počuť to.

„Choď, prosím ťa, bež!“ Slovo „bež" zvrieskla a mňa striaslo. Bol som zvyknutý na jej krik, no toto bol skôr výkrik zúfalstva. Výkrik zlomeného človeka.

Vyskočil som von oknom a zastavil sa až pri lese. Poslený krát som sa otočil k môjmu “kedysi“ domovu a zašeptal tiché zbohom.

„Prepáč, Rose. Prepáčte mi, všetci. Zbohom, rodina...“

Znovu som ostal sám, no nie celkom. Boli tu oni, moje myšlienky. Stále som mal pred očami obraz zlomenej Rosalie. Prvýkrát nebola obrazom krásneho anjela.

Už som bol ďaleko, keď som sa zastavil. Stál som v strede obrovského kruhu, ktorý tvorili veľké a husté stromy. Keď ste sa zahľadeli až na ich vrchol, vyzerali, že sa dotýkajú nebies. Díval som sa na ich vrcholy a otáčal som sa ku každému jednému a pozoroval ho. Rozmýšľal som nad nebom, nad tým, aké to tam môže byť. Vedel som, že ja to nezistím, že mi to nebude umožnené. Na nos mi padla prvá kvapka dažďa a tá prerušila tok mojich nepodstatných myšlienok a vrátila ma späť. Dnu do sveta, kde som činiteľom bolesti osobe, ktorá mi zachránila život. Keby ma tam nechala hniť, kričať bolesťou a prosiť Boha o pomoc. Mala ma tam nechať na pospas divím zverom. Zakričal som do vzduchu a padol na kolená. Ruky som mal rozpažené a tvár mi smerovala k oblohe. Nechal som si zmáčať tvár kvapkami dažďa, skúšal som, dúfal som, že zmyjú aspoň čiastku tej viny a bolesti.

Dni ubiehali a ja som bol stále tu. Sedával som každý večer v strede kruku a pozeral sa na hviezdy, cez deň som sledoval pohyby a tvary oblakov. Nelovil som, nemal som náladu hnať sa za korisťou. Kedysi to bola moja obľúbená činnosť, ale dnes už tomu tak nie je. Nemyslím na nič iné, iba na tú bolesť. Nemám nič, nemám nikoho, na kom by mi malo záležať. Stratil som všetko i posledné zázemie, aké som mal. Sedel som tu a pozoroval padajúce hviezdy, vždy, keď nejaká padla prial som si, aby bolo všetko inak. Aby moje ľadové srdce milovalo to anjleské dievča. Čudoval som sa, ako dlho sa môžem takto preklínať, no zastavilo ma niečo, čo som vôbec nečakal. Túto vôňu, ten zvuk som tu v hlbokom lese vôbec nečakal. Moje zmysly šaleli, pýtali sa k uvoľneniu, no nemohol som to dopustiť. Vstal som na nohy rozhodnutý utekať čo najďalej od pokušenia. No zastavil ma ten bolestný ston. Chlapčenský plač a prosby o pomoc. Nevedel som, ako sa mám zachovať. Prišiel som do situácie, ako ešte pred niekoľkými rokmi Rosalie. Na jednej strane bude hriech a nová výčitka, keď tomu nevinnému človeku nepomôžem, no ak mu pomôžem, čo keď mu zničím celý život, tak ako sa zničil mne? Mám právo napraviť jeho osud? Mám právo nechať ho ešte žiť? Rozhodovať o tom? Som predsa len hlúpy Emmett.

„Prosím...“ Nový vzlyk ma presvedčil. Takto to osud chcel, preto tu som. Aby som zabránil úniku ďalšieho života. Nemôže to byť len náhoda, som tu a zachránim toho chlapca, ukážem mu, že je aj iná šanca... len aby som to zvládol. Len aby som ho o život nepripravil ja sám.

Rozbehol som sa za tou lákavou vôňou. Zastavil som sa, až keď som videl toho chlapca. Bol vyčerpaný a sedel opierajúc sa o strom. Po tvári mu tiekol pramienok krvi. Mohol mať okolo 17 rokov... bol vydesený a unavený. Tá fyzická bolesť z neho priam kričala. Kráčal som pomaličky bližšie k nemu, keď už som od neho bol pár krokov, zbystrel.

„Neboj sa, neublížim ti,“ šepol som a ruky som dal na znak, že sa vzdávam. Chlapec sa usmial, no oči sa mu pomaličky zatvárali.

„Pomôžem ti, sľubujem!“ prisahal som a vzal ho do náručia. Utekal som lesom a stále sa prihováral k chlapcovi. Srdce mu pomaly buchotalo a sem-tam vynechávalo. Moje telo po prvýkrát za tú dlhú dobu pochytil nejaký pocit. Bál som sa o neho, nechcel som, aby stratil život, no taktiež som ho nechcel zapredať do večnosti. Veril som, že cestu zvládne.

Z lesa som vyšiel do nejakého ponurého mesta. Bol už večer a vonku bolo chladno. Nikde nikto, holé cesty osvetlovali len pouličné lampy. Bol som totálne dezorientovaný. Nemal som sa koho opýtať, kde je nemocnica. Bál som sa, bál som sa, že nedodržím svoj sľub.

Behal som po meste upírskou rýchlosťou, bez záujmu, či ma náhodou niekto zahliadne alebo nie. Behal som, až som našiel to, čo som hľadal. Vletel som dnu a zvrieskol na sestričku. Tá na mňa vyľakane hľadela a ja som mal pocit, že sa o tú zem prilepila.

„Je tu niekto, kto mu pomôže, dopekla?!“ kričal som ako zmyslov zbavený.

„Prepáčte, čo sa deje?“ Za chrbtom znel arogantný hlas a ja som čím ďalej, tým viac zúril. Otočil som sa a zavadil pohľadom na toho chlapca v mojich rukách. Ten lekár sa okamžite dal do pohybu a o pár minút som čakal na stoličke.

Tvár som si zložil do rúk a čakal. Viete, som rád, že som ho našiel. Možno som konečne získal osobu, na ktorej mi bude záležať, niekoho, s kým sa budem môcť večer porozprávať pri telke. Alebo človeka, ktorého bude baviť baseball tak isto ako mňa. Vzdychol som si a trochu silnejšie udrel hlavou o steny za mnou. Otočil som sa a musel sa pousmiať, nikdy sa nezaprie to, čo som. A vtedy ma to napadlo. Ako mu vysvetlím, prečo som taký studený? Prečo sa mi menia oči? Nechcem znovu klamať, nemôžem znovu stratiť priateľa alebo nového brata kvôli klamstvu. Znovu by som to neprekusol.

„Pane?“

„Áno?“ Zodvihol som zrak na lekára.

„Ten chlapec bude v poriadku, zajtra ráno ho môžeme prepustiť.“ Lekár sa usmial a ja som sa musel usmiať tiež.

„Ďakujem,“ šepol som a obišiel ho. Musím ísť ešte na lov, aby ho ráno nevyľakali moje čierne oči.

Lovil som celú noc a potajomky sa vnútri tešil na toho chalana. Tešil som sa a predstavoval si, aká zábava s ním bude môcť byť. Keď už bolo osem hodín ráno, stál som pred nemocnicou a chystal som sa dnu. Prešiel som dlhú chodbu a dostal som sa až pred dvere do jeho izby. Hodnú chvíľu som tam prešľapoval z jedného miesta na druhé a rozmýšľal, čo mu povedať. Čo som asi tak robil v lese? No nie... počkať, počkať, to on mi musí vysvetliť, čo robil tak neskoro v lese. Odhodlaný zobrať to za druhý koniec som vošiel dnu.

„Ahoj,“ usmial som sa a on na mňa prekvapene hľadel.

„Ahoj, ja ďakujem,“ šepol a sklopil zrak. Pripadal mi tak trochu ako dievča. Skočil som k nemu na posteľ, ako keby sme sa poznali roky.

„Môžeš mi prezradiť, čo si robil tak neskoro večer v lese?!“ zodvihol som jedno obočie a čakal na tú múdru odpoveď.

„No, ja... nemám tak nejak domov. A nemal som kde spať.“ Pozeral som na neho s otvorenou pusou, nečakal som, že... on môže byť vyvrheľ. Alebo na úteku tak ako ja.

„Utečenec?“ opýtal som sa a on kývol. Ani neviem ako, ale jemne som mu buchol do ramena a rozosmial som sa.

„Tak to sme potom dvaja, kámo!“ zahlásil som a jemu sa na tvári objavil úsmev.

„Ideš do toho so mnou?“ opýtal som sa a ona na mňa pozeral.

„Do čoho?“ pýtal sa zvedavo.

„No predsa do nového začiatku,“ prekrútil som očami a pleskol mu po čele. Mali ste pravdu, pre nový začiatok treba bojovať. Zachránil som mu život a on ho istým spôsobom zachránil tiež. Inak by som ešte dnes sedel na mojom opustenom mieste...

4. kapitola

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena 3. kapitola: