Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dreams of liberty Love 2. kapitola

28.02.2010 (15:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2068×

2. kapitola

Otec bol celú cestu ticho a zamyslene hľadel na cestu. Bála som sa niečo povedať. Nie, že by som sa bála otca, ale nechcela som ho vyrušovať. Nemala som predstavu, ako sa to auto šoféruje, boli sme jedni z mála, ktorí niečo také mali. Otec nechcel vodiča. Bol si istý, že to všetko zvládne sám. Aspoň pri tomto.

Dorazili sme domov a Alfréd nám otvoril dvere. Za nimi už samozrejme čakala netrpezlivá matka s rukami založenými na prsiach. Poklepkávala nohou a čakala, kým prídem bližšie. Už chcela začať, keď zbadala vstupovať otca. Ten sa ku mne pridal. Chytil ma na krížoch a viedol k matke.

„Isabella, kde si sa toľko túlala? Mala si už dávno byť doma. Čakala som ťa k večeri,” začala prísne. Stála priamo, akoby zhltla pravítko. Šaty, ktoré mala samozrejme zapnuté až ku krku, boli jednoduchého strihu a tmavej farby. Dodávali jej istý rešpekt. Už podľa vzhľadu ste vedeli, že madam Swanová je priama a razantná osoba. Nielen k služobníctvu a zamestnancom, ale aj k svojej rodine. Najmä ku mne. K otcovi sa správala úctivo, ale aj tak ho mala v hrsti. A Walter je jej synáčik. Na toho by ruku v živote nevztiahla.

„A prečo smrdíš ako nejaký opilec? A tie krásne šaty! Čo si s nimi preboha urobila?!” vrčala, keď podišla bližšie ku mne.

„Prepáčte matka. Boli sme rozniesť tie zákazky...” Zlovestne sa na mňa pozrela. Vedela som, že sa jej nepáči, že o tom otec vie. Aj tak s tým nič nenarobí. Možno malá hádka a zajtra budem musieť ísť znovu.

„Bella choď do svojej izby,” ozval sa otec. Počúvla som. Pozrela som sa na matku, potom na otca a odobrala som sa do svojej izby.

„S dovolením,” hlesla som a vstúpila na veľké drevené schodisko. Rukou som kopírovala zábradlie, dotýkala som sa jemne opracovaného dreva. Vedela som, že toto si u Roberty ešte odpykám.

„Isabella!” zvolala na mňa ešte matka. Otočila som sa.

„Mohla by si potom zísť dolu? Chcem sa s tebou ešte porozprávať,” nahodila sladký úsmev.

„Samozrejme,” vrátila som jej hraný úsmev a pokračovala v ceste. Radšej som však pridala do kroku, keby ju ešte niečo napadlo. Aj tak to bude asi na dlhšie. Nazdávam sa, že bude mať nejaké novinky o doktorovi Cullenovi a hlavne jeho švagrovi. Tým som si bola istá. Ale najprv bude rýpať kvôli donáške. Pokračovala som po schodoch nahor. Nesledovala som obrazy a portréty na stenách, ako som to niekedy robievala. Ponáhľala som hore, aby som nemusela byť svedkom ich rozhovoru. Neprišlo mi to vhodné. Ale aj tak som niečo začula.

„Chcel si niečo, drahý?” počula som z haly Robertin hlas. Rýchlo som prebehla po chodbe okolo prvých dverí - Walterovej izby - k druhým. To boli dvere do mojej izby. V zhone som otvorila, vkĺzla dnu a zatvorila tie ťažké dubové dvere. Trošku som si vydýchla. Mám aspoň čas sa na matkinu prednášku pripraviť. Som zvedavá, čo si na mňa zas vymyslí.

Prešla som k veľkému stojacemu zrkadlu. Rám bol zložito vyrezávaný do malých lupienkov a ružičiek. Kedysi patrilo starej mame Swanovej. Odkázala mi pár drobností, šperkov a toto zrkadlo. Vždy sa mi páčilo a ona to vedela. Matku samozrejme rozčúlilo, že som ja niečo dostala a ona nedostala nič. Ja som mala s babičkou Swanovou vždy dobrý vzťah, u nej som sa mohla vyplakať, aj keď som to nikdy nezvykla robiť. Odmalička som bola silná osobnosť, veď ma vychovával pani Roberta Swanová. Už odmalička som s musela obrniť proti nadávkam, osočovaniu a zlému zaobchádzaniu. Z fyzickej stránky mi nikdy nič nechýbalo, ale doma som sa nikdy necítila najpríjemnejšie. Aj teraz som radšej v obchode s Angelinou.

Kriticky som sa pozrela na svoj odraz v zrkadle. Vyzerala som skutočne hrozne. Vlasy som mala rozviate a neupravené a na šatách svietil tmavý fľak. Okrem toho som páchla ako nejaká putika. Aspoň to matke trošku zdvihne žlč. Nech sa vykričí naraz a zbytočne to nedávkuje. Stačí mi jeden pokazený večer. Ale šiat je veru škoda.

Chcela som si tie špinavé a smradľavé šaty konečne vyzliecť, ale skúste si sami odviazať šnurovačku. Ak sa vám to podarí, dajte mi vedieť, tiež by som sa to rada naučila. Načahovala som sa za zaväzovaním, keď sa ozvalo tiché klopanie. Myslela som, že to je Rosa a pomôže mi s tým.

„Ďalej,” hlesla som a naďalej sa pokúšala dostať k viazaniu. Do dverí nakukla matkina hlava.

„Môžem vojsť?” spýtala sa milo. Jej tón ma načisto zmiatol. Nebola sladká, ako keď niečo chcela, ale ani prísna, ako keď som mala problém. Dokonca ani povýšená, ako keď sa so mnou bežne rozpráva. Toto neveští nič dobré. Je to ešte horšie, ako som mohla čakať. Iste má niečo v pláne.

„Samozrejme, nech sa páči,” pokynula som rukou. Zatvorila dvere a prišla rovno ku mne. Chopila sa viazania a pomaly mi šnurovačku rozväzovala. Čakala som, kedy vybuchne, ale ona sa zdala byť pokojná.

„Chcela som to s tebou prebrať pri večeri, ale nakoľko si meškala, povedala som si, že to preberieme v súkromí,” začala priamo. Stále rozväzovala tú šnurovačku a ja som mala pocit, že to naschvál naťahuje. Musela som si strážiť dych, pretože ma podchvíľou tak stiahla, že mi takmer oči vyliezali. Aspoň takto sa trochu ventiluje, pomyslela som si, ale nepovedala som nič.

„V prvom rade ti oznamujem, že som ti najala komornú. Alebo jej môžeš hovoriť gardedáma,” spustila a ja som len čakala s otvorenými ústami.

„Volá sa Luisa, myslím, a je asi v tvojom veku. Bude ti pomáhať s takýmito vecami a sprevádzať ťa. Nebudeš musieť viac chodiť domov večer sama,” povedala povýšene a asi čakala na moju reakciu. Čo som jej na to mala asi povedať? Nemala som slov, ani dychu. Vedela som, že je to časť trestu. Budem za sebou všade vodiť chvostík. Hlavne sa však bojím, že bude madam Bertu informovať o každom mojom kroku a slove. Pekne sa na mňa vybavila.

„Myslím, že by ti mohla pomôcť v predajni,” navrhla matka milo. Čakala na moju reakciu. Na toto som teda niečo mala. Teda skôr proti.

„Nemyslím si, že je to nutné. Som tam predsa s Angelinou. Zvládame to samy celkom dobre,” namietala som. Toto sa mi ani v najmenšom nepáči. Nechcem si dávať pozor na ústa aj v práci pred Angelinou. Jej to vadiť asi nebude, ale mne to vadí veľmi.

„Je tesne pred plesom. Máme veľa objednávok a zákazníkov. Nemyslím si, že by ste to zastali samy dve. Jedny ruky naviac určite neuškodia. Okrem toho stačí, keď bude brať miery na šaty. To dúfam zvládne. K ničomu inému ju pustiť nemusíš,” stála si za svojím. Poriadne ma stiahla, takmer mi vyrazila dych. Pochopila som, že nemá zmysel odporovať. Budem mať so sebou dvadsaťštyri hodín denne Robertinu informátorku. Netuším však, ako si to vlastne predstavuje. To tá Luisa bude u mňa aj spať, alebo čo? Ani trochu sa mi to nepáči. Vzdychla som a matka povolila. Konečne som bola voľná! Matka ma konečne vyslobodila zo šnurovačky a ja som sa mohla poriadne nadýchnuť.

„Tie šaty asi môžeme vyhodiť,” hlesla som, keď som si k nim privoňala. Chcelo by to kúpeľ, ale vedela som, že matka ešte neskončila.

„No ale vlastne som sa s tebou chcela rozprávať o niečom inom,” začala, kým som si cez plecia naťahovala saténový župan. Všimla som si, ako sa jej zaleskli oči. Vedela som, o čom bude rozprávať. Vedela som to hneď, ako mi o nich Angelina povedala.

„Bola som navštíviť pani Rosveltovú. Rozprávali sme sa a ona spomenula, že sa sem presťahoval nový doktor. Sú tu už asi tri týždne, ale veľa sa o nich nehovorí,” drkotala o dušu. Veď bola vo svojom živle. Okrem neustáleho komandovania sa rada vŕta v cudzích problémoch. Preto chodí pravidelne navštevovať madam Rosveltovú. Tie dve sa našli. Ako sa hovorí - vrana k vrane sadá...

Sadla som si teda porazene k toaletnému stolíku a vzala si do ruky kefu. Chcela som sa aspoň pokúsiť rozčesať to hniezdo. Matka podišla ku mne a násilne mi tú kefu z rúk vytiahla. Nevadilo jej, že som ju držala celou silou. Vrhla sa na moje rozstrapatené vlasy a ťahala. Hrozne to bolelo, ale jej zjavne nevadilo, keď som každú chvíľu sykla od bolesti.

„Doktor sa volá myslím Carlisle Cullen. Prisťahoval sa aj s manželkou a jej bratom z Ameriky. Veľa sa o nich nevie, na verejnosť veľmi nechodia. Ale vraj sú tiež pozvaní na Kráľovský ples. Takže ich tam iste stretneme,” usmiala sa matka samoľúbo.

„To je všetko? Ak dovolíte, rada by som sa okúpala,” snažila som sa dostať z dosahu kefy v Robertiných rukách.

„No počkaj ešte,” zatlačila ma späť na stoličku.

„Brat pani Cullenovej je asi v tvojom veku a povráva sa, že je veľmi pekný,” usmiala sa znovu a snažila sa rozčesať mi vlasy.

„Už som ho videla. Nie je nič extra. Je síce pekný, ale nie je najkrajší,” odfrkla som. Matka sa na mňa vyčítavo pozrela a ja som len pokrčila plecami.

„Má postavenie aj zabezpečenie Isabella. Je pre teba viac ako vhodný. Nemáš sa na čo sťažovať, ak je aj pekný,” vrčala na mňa. Zrazu sa otočila a odkráčala k dverám.

„To je všetko, čo som chcela. Poviem Luise, aby ti pripravila kúpeľ,” oznámila mi vecne a zmizla za dverami. Vzdychla som a sama si vzala kefu.

***

Ráno ma zobúdzal prakticky neznámy hlas. Prakticky, pretože som ho prvýkrát počula už včera. Moja gardedáma Luisa mi včera pripravila kúpeľ. Matka mi ju iba narýchlo predstavila. Tušila som, že sa jej už tak ľahko nezbavím. Bude mi stále v pätách.

„Slečna Isabella, vstávajte. Už máte najvyšší čas,” budila ma neistým hlasom. Bolo to asi pätnásťročné dievča s ryšavými kučerami, zelenými očami a pehavým nosom. Bola vcelku milá, ale bolo vidieť, že má z Roberty strach. Ani som sa jej nečudovala. A môže k tomu pridať aj strach zo mňa, pretože ňou nie som práve nadšená. To znamená, že to chúďa dievča pocíti. Aspoň kým nebudem vedieť, na koho strane stojí.

Prevrátila som s na chrbát a zakryla si tvár, na ktorú mi dopadali slnečné lúče. Vzdychla som si a pretrela si oči. Na toaletnom stolíku čakalo mydlo a voda. Vstala som teda, navliekla si župan a opláchla si tvár. Luisu som zazrela v kúte izby, ako hľadí na babičkino zrkadlo.

„Páči sa ti?” spýtala som sa jej priamo. Strhla sa a sklopila pohľad, ako prichytená pri nejakom zločine. Jemne prikývla. Ak nechce spolupracovať, ja ju nútiť nebudem. Prečesala som si vlasy.

„Mohla by si mi ich zapliesť?” spýtala som sa Luisy. Načo ju mám? Za toto ju predsa matka platí.

Jemne sa usmiala a prešla ku mne. Rýchlo prepletala prstami, pod ktorými vznikal zložitý účes. O pár minút bola hotová a ja som bola s jej prácou nadmieru spokojná. Poobzerala som sa v zrkadle s úsmevom na perách.

„Vcelku vydarené,” to bola moja forma pochvaly. Aspoň zatiaľ, kým si ju patrične nevychovám.

„Teraz by si mi mohla pomôcť so šatami,” navrhla som a sama som sa vybrala k šatníku. Nadšene za mnou cupitala.

„Luisa, ty nemáš jazyk? Alebo ti matka každé slovo odráta z platu?” zasmiala som sa. Ona sa na mňa neurčito pozrela. Radšej som svoju pozornosť obrátila opäť k šatníku a vybrala som jednoduché biele šaty s korzetom. Podala som jej ich. Bola veľmi zručná - nemala ani najmenší problém so šnurovačkou, a pritom ma ani veľmi nesťahovala. Teda nie viac, ako bolo potrebné. Ale radšej som sa jej už nič nepýtala. Niektorých odpovedí by som sa asi nedočkala, ak vôbec nejakej. Nasadila som si klobúk a skontrolovala sa v zrkadle.

V tichosti sme prešli do jedálne. Alfréd mi pred dverami oznámil, že matka odišla niekam s madam Rosveltovou. Vraj na nejakú návštevu kamarátky odniekiaľ z okolia. Bolo mi to ukradnuté. Walter bol niekde. Málokedy niekto vie, kde sa on pohybuje. Najskôr leží pod stolom v nejakej putike, alebo je na záletoch. Tieto jeho výlety sme si už zvykli ignorovať.

Otec sedel pri stole a pil ranný čaj.

„Dobré ráno, otče,” pozdravila som s úsmevom a pobozkala otca na líce.

„Ako si sa vyspala Bella?” spýtal sa ma otec a zvedavo si ma meral.

„Skvele, vďaka za opýtanie. A prečo si ma tak obzeráte? Vari som niekde špinavá?” usmiala som sa a čakala na Rosu s čajom. S čajom mi tiež priniesla ovsenú kašu, tak som sa pustila do raňajok. Rada som raňajkovala vo svojej izbe, ale pred Luisou by mi to nebolo príjemné.

„Ja len, že si dnes mimoriadne pôvabná,” usmial sa otec pyšne a ja som sa trochu začervenala.

„Nemyslím si, že som robila niečo výnimočné. Prečo by som mala byť pôvabnejšia?” spýtala som sa, keď som odložila prázdny tanier. Mala som výchovu, preto som najprv dojedla.

„Neviem. Dnes nejako žiariš. Ak chceš, môžem ťa do obchodu zaviesť,” usmial sa. Veľa ľudí ešte automobil nemalo, preto ho otec rád predvádzal. Bol na svoje postavenie hrdý, pretože si ho sám vydobyl.

„Veľmi rada s vami pôjdem,” usmiala som sa.

***

V obchode bol skutočne zhon. Už od rána sme mali viacero zákazníčok. Tie si prišli po ušité šaty, prípadne sme museli prijímať posledné objednávky na plesové šaty. Ples sa neúprosne blíži a väčšia miestnych dám sa spolieha na nás. Preto naše krajčírky pracujú naplno, dokonca si prácu berú domov. Nezávidím im to.

Musela som sa prebrať z úvah, pretože znovu zvonil zvonček na dverách. Do obchodu vošla pani Emersonová. Bola to trochu korpulentná pani, ktorá však chcela mať vždy najpôsobivejšie šaty. Na jej šaty sa vždy minulo najviac korálikov a stužiek. Angelina sa na mňa smutne pozrela a vybrala sa jej pomôcť. Mňa madam Emersonová nemala príliš v láske, odkedy som do nej v meste raz nechtiac vrazila. Dodnes sa čudujem, ako som ju mohla prehliadnuť. S Angelinou sme od rána nemali čas porozprávať sa. Stále sme sa museli venovať zákazníčkam a ja som bola vďačná, že je tu aj Luisa. Síce len brala miery na posledné objednávky k plesu, ale aspoň trochu nám uľahčila prácu. Bola vzadu v sklade látok. Netuším, čo tam robila, ale hneď ako sme ju zavolali pribehla.

Pozorovala som Angelinu, ako vyberá pani Emersonovej k šatám vhodné rukavičky a nejaký vkusný klobúk. To bola u pani Emersonovej nutnosť. Angelina sa na mňa otočila a keď sa madam nepozerala, prevrátila očami. Vedela som, že ju nemá rada, ale nikdy by to nepriznala. Na to je až príliš dobrosrdečná a milá. Nikdy nechce nikomu zle, ale je trochu naivná. Mám ju nesmierne rada, ale myslím, že mám k životu zdravší postoj.

Dvere sa opäť otvorili a zvonček sa rozoznel. Do dverí vstúpila nádherná žena, ktorú som  tu ešte zaručene nevidela. Krásne zvlnené vlasy mala iba zopnuté sponou, krásne sa jej rozprestierali po pleciach. Na hlave mala decentný klobúčik, ktorý dokonale ladil s jej tmavými šatami jednoduchého, ale zaujímavého strihu. Jej bledá tvár kontrastovala s tmavou farbou látky a jej krásne zlaté oči sa obzerali po miestnosti. Bola len o niečo nižšia odo mňa, ale predsa bola najkrajšia osoba, akú som kedy stretla.

„Môžem vám pomôcť?” spýtala som sa jej vychádzajúc spoza pultu. Otočila sa ku mne a neisto sa usmiala.

„Prišla som sa spýtať, či sa ešte dajú objednať šaty na ples,” ozvala sa krásnym, melodickým hlasom, ktorý znel ako hudba.

„Počkajte, pozriem sa,” usmiala som sa na ňu a otočila si knihu s objednávkami. Našla som ešte pár voľných termínov, ak nebude chcieť príliš komplikovanú róbu.

„Myslím, že by som vás sem ešte mohla pridať. Ako sa voláte?”

„Och prepáčte, som Esme Cullenová,” usmiala sa a podávala mi ruku v čiernej rukavičke.

„Teší ma madam Cullenová. Vitajte v meste. Ja som Isabella Swanová, dcéra majiteľa,” predstavila som sa tiež.

„Máte krásny obchod. Odporučili mi vás. Viem, že idem na poslednú chvíľu, ale až teraz sme sa zabývali. Manžel dlho pracuje,” vzdychla si. Na toto som bola zvyknutá. Ženy sa potrebujú vyrozprávať, tak sa niekedy vyžalujú nám.

„Ďakujem, odovzdám otcovi. Vy ste sa prisťahovali z Ameriky? Prečo?” vykĺzlo mi.

„Prepáčte, nechcela som byť nezdvorilá,” ospravedlnila som sa.

„To nevadí. Presťahovali sme sa, pretože tu manžel vo svojej mladosti žil,” usmiala sa. Celkom som to nepochopila.

„V mladosti? Mne prídete mladí,” dala som si ruku pred ústa. Dnes mi vykĺzne všetko, čo si pomyslím.

„Myslela som, keď bol ešte dieťa,” povedala a akoby si oddýchla.

„Tak vás zapíšem?” prešla som radšej k bezpečnejšej téme.

„Samozrejme,” prikývla.

Dohodli sme sa na strihu a na termíne, tak som zavolala Luisu.

„Môžeš prosím vziať madam Cullenovej miery a upraviť madam Emersonovej ten klobúk?” spýtala som sa a šla dozadu pre vzorky látok. Vybrala som len tie, ktoré sa mi k madam Cullenovej hodili. Čiže tie najdrahšie. Vrátila som sa a Luisa už prišpendlovala posledný kvet na klobúk. Vtom si vytiahla prst a zhrozene sa naňho pozrela. Pichla sa.

Stali sa naraz tri veci. Madam Cullenová vedľa mňa sa akosi napriamila, do dverí niekto vrazil a Luisa odpadávala. Začula som niečo ako vrčanie, tak som sa obzrela. Do obchodu vošiel ten mladík zo včera. Tie hnedohrdzavé vlasy by som spoznala všade. Cez deň bol ešte krajší, ako večer. Len na tvári sa mu zračil odpor. Potriasla som hlavou, aby som sa mohla sústrediť. Angelina už kriesila Luisu, ten mladík pokýval hlavou a čakal.

„Prepáčte, môj brat je nedočkavý,” ospravedlňujúco sa usmiala pani Cullenová.

„Rozumiem. Mávame tu často netrpezlivých pánov,” usmiala som sa tiež.

„Tak si pre šaty môžete prísť v piatok, alebo vám ich môžeme doručiť. Ale tu si môžete vybrať aj nejaké doplnky,” usmiala som sa, keď som ju vyprevádzala. Jej brat sa vyparil, keď som jej začala ukazovať látky. Nervózne sa prechádzal popred predajňu a ja som ho kútikom oka sledovala. Jeho krása mi vyrážala dych, ale vyzeral tak povrchne. Ďalší mamičkin maznáčik, ktorému ide len o peniaze a neviestky. Potriasla som hlavou a nezaoberala sa ním.

„Rada znova prídem,” usmiala sa a prijala ponúkané rameno svojho brata.

„Prepáčte, toto je Edward, môj brat. Edward, toto je slečne Isabella Swanová, dcéra pána Swana,” predstavila nás milo. Edward len neprítomne potriasol hlavou. Pozdravila som teda a stratila sa späť v obchode. Ale nemohla som naňho prestať myslieť...

Moje zhrnutie

Zhrnutie BadLovelyLucy

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dreams of liberty Love 2. kapitola: