Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dream of liberty Love 6. kapitola

12.07.2010 (14:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1899×

6. kapitola

Nervózne som sa prechádzal po izbe, ako lev v klietke. Zožierala ma neistota. Už štyri dni o nej nič neviem. Ani jej milá priateľka Angelina mi nedokázala pomôcť. Nevie o nej o nič viac ako ja. Pán Swan jej len povedal, že Bella – usudzujem, že to je jeho prezývka pre slečnu Isabellu – ani jej komorná sa v najbližších dňoch v práci neobjavia. Namiesto nich v obchode vypomáhal on, ale na dcéru veľmi nemyslel. Mal problém ustáť všetku jej prácu.

Čo sa len mohlo stať od večera, kedy som ju naposledy videl? Jej obraz ma prenasledoval, nechápal som tú túžbu, ktorú som nikdy predtým necítil. Nebola to túžba po krvi, ktorú som tak dobre poznal. Toto bolo niečo silnejšie. Neviditeľná sila, ktorá ma k nej priťahovala. Napĺňala ma od hlavy až po končeky prstov. Bol som zúfalý, že ju nemôžem aspoň vidieť. Nemôžem sa uistiť, že je v poriadku.

V tom som dostal spásonosný nápad. Vonku lialo ako z krhly, nikto normálny by do takého počasia nevychádzal. Ja však nie som normálny. V žiadnom ohľade. Okrem toho, že som krvilačné monštrum, som ešte aj šialenec. Prečo inak by som riskoval pre obyčajné ľudské dievča? Nedá sa mi pomôcť. Takže to risknem!

Otvoril som okno a nechal dažďové kvapky osviežiť moju tvár. Nadýchol som sa vlhkého vzduchu a v kútiku duše dúfal, že zachytím jej úžasnú vôňu. Tú sladkú kvetinovú vôňu, ktorá ma privádza do šialenstva.  Už len spomienka na ten pach mi ochromuje myseľ. Cítim ju až v pľúcach, úplne mi ich napĺňa. A predsa ma viac trápi tá bezradnosť. To, že neviem kde je a čo robí. Niečo ma k nej priťahuje neskutočnou silou, ktorej sa nedokážem ubrániť. Brániť sa asi aj tak nikdy nemalo zmysel...

Preskočil som parapet a skončil na streche. Pršalo dosť husto, ale mne to ani v najmenšom neprekážalo. Mám dážď rád, pomáha mi premýšľať. Nastavil som tvár dažďovým kvapkám a nechal sa unášať. Cítil som sa byť voľný. To bolo asi prvýkrát v tomto meste. Po chvíľke zamyslenia som si spomenul na svoj plán. Prešiel som k okraju strechy a zastavil sa. Zoskočiť by mi nerobilo problém, ale nechcel som zbytočne riskovať. Spustil som sa teda po odkvape. Nechcel som prezradiť najmä Carlislea a Esme. Oni predsa nemôžu za to, aký som. Po tom, čo všetko robia aby nám vybudovali vždy nový domov, po tom, čo sa snažia zaradiť sa medzi bežných ľudí ich nesmiem sklamať. Nezaslúžia si to, sú mi ako rodičia.

Potriasol som hlavou a sústredil sa na svoj cieľ kráčajúc ulicou. Moje kroky sa samovoľne zrýchľovali, keď som sa blížil k ich domu. Až teraz ma napadlo, že to asi nebol najlepší nápad. Ale kto už by ma len videl? Ja ju potrebujem vidieť, takže asi nemám na výber. Bol som už na ich ulici, zastavil som sa a hľadal najlepšiu cestu. Mokré vlasy mi padali do očí, pomaly mi z nich stekala voda. Šaty, ktoré som mal na sebe boli úplne premočené. To by ma však v takúto chvíľu trápiť nedokázalo.  V tomto momente som sa nedokázal hrať na človeka. Susedný dom mal nízku strechu, na ktorú som mohol z okna vyliezť. Vyskočil som hore a skontroloval okolie. Vonku ani v oknách som nikoho nevidel, nezachytil som žiadne znepokojené myšlienky, takže som sa vrátil k plneniu plánu. Prešiel som po streche a vyskočil na balkón zo zadnej strany swanovského domu. Izba bola prázdna a nevyzerala dievčensky. Chytil som sa teda rímsy a prerúčkoval ďalej. Dostal som sa k ďalšiemu oknu a stuhol som. V izbe na posteli s rukami v lone sedela Isabella. Dlhé vlnité vlasy jej voľne padali do tváre. Ten pohľad ma neskutočne fascinoval, takmer som sa tej rímsy pustil. To by snáď upír ani nedokázal...

Zrazu zatriasla hlavou a porela sa von oknom – rovno na mňa. Vtedy mi ten pád prišiel ako dobré riešenie, ale spadol by som do ich dvora a to by sa zrejme ťažko vysvetovalo. Isabelle sa rozšírili zreničky a ja som sa konečne prebral z tranzu. Prehupol som sa späť na strechu a čo najrýchlejšie som zmizol. Ak ma niekto zazrel, budem mať veľký problém. Ale videl som ju a to je hlavné. Lepšie však asi bolo nevidieť ju, pretože jej výraz v kombinácii s jej nemou mysľou vo mne vyvolával prúd nových otázok. Bežal som po strechách, podo mnou sa mihali ľudoprázdne uličky. Keby ma tak netrápilo to, čo som videl, užíval by som si ten príval slobody.

Lenže ja som mal pred očami jej ustaranú tvár. Čo ju trápi? A čo znamenal ten záblesk v jej očiach, keď ma zbadala? Bojí sa ma? To by veru mala, aj keď je to to posledné, čo chcem. Som netvor a sebec. O čom to vlastne premýšľam? Edward, zamysli sa – okríkol som sa v duchu. Chceš jej zničiť život? Alebo ju zabiť? Možno po nej túžim viac ako po hocikom inom, ale práve preto sa musím prekonať. Nezabijem ju. Ale nesmiem na ňu myslieť. Ona neprejavila žiadny záujem, takže zbytočne nedúfam. Nakoniec je možno ako všetky ostatné. To len vôňa jej krvi sa so mnou nepekne zahráva. Chcem ju, o tom niet pochýb. Preto sa takto cítim. Nič viac v tom nie je – uisťoval som sa. A napočudovanie sa mi podarilo oklamať samého seba.

Ani som si nevšimol, kedy som spomalil. Tiež som nepostrehol, že prestalo pršať. Poobzeral som sa dookola a zoskočil zo strechy do prázdnej uličky.

* * *

To nečinné posedávanie ma zabije! Už štvrtý deň sedím zatvorená v svojej izbe. Prečo? Dôvody sú dva – po incidente medzi Luisou a tým monštrom, čo sa bez štipky hanby nazýva mojím bratom si ma matka pozvala na koberček. Waltera rýchlo odpratala do jeho izby – mám pocit, že ho tam dokonca zamkla – a po mňa prišla do Luisinej izby. Zavrela sa so mnou do otcovej pracovne. Tušila som, že to bude zlé, ale ani zďaleka som to nevystihla. Skôr ako som stihla povedať niečo na svoju obhajobu, pristála mi jej ruka na tvári. Hneď nato som na lícach pocítila slzy. Neboli to slzy bolesti, ale slzy poníženia. Takto sa ku mne ešte nikto nezachoval.

Matka sa mi pokúsila vysvetliť, aké je postavenie muža v spoločnosti. A z toho vyplývajúce postavenie ženy. Dôrazne s kamenným výrazom v tvári mi vysvetlila, že nech robí muž hocičo, žena do toho nemá právo zasahovať. Tiež spomenula, že sa nikto nezaoberá kričiacimi hysterkami, príliš emancipovanými ženami a tými, ktoré sa pletú mužom pod nohy. Tiež mi zarazila vychádzky. A tu sa dostávam k druhému dôvodu. Na truc som sa zatvorila v izbe. Nedokázala som sa na toho zvrhlíka ani pozrieť a po Robertinej spoločnosti som tiež neprahla. Jedlo mi nosila Rosa alebo Luisa a s novinkami z práce sa niekedy zastavil otec. Luisu som každý deň poslala do práce a ona sa každý deň vrátila. Vyslala som ju asi pred hodinou a stále sa nevrátila. Dúfam, že dnes sa jej podarilo prekĺznuť.

Pozrela som sa von oknom. Ten pohľad ma vôbec nepotešil. Strašne lialo, takže dnes v obchode veľa práce nebude. Ale oni majú aspoň čo robiť. Ja som znudená už takmer na smrť. Vždy, keď zatvorím oči však musím myslieť na jediné – na tie zvláštne zlaté oči a to znechutenie, ten odpor a odmietanie v nich. Ako ma mohol tak rýchlo zavrhnúť? Čo som spravila, že sa správal tak čudne? Jeho sestra bola veľmi milá, ale on nepovedal nič. Nestála som mu ani za pozdrav. Prečo ma to vlastne trápi? Podľa jeho správania je nad slnko jasnejšie, že o mňa nestojí. Malo by ma to tešiť. Aspoň sa nebudem musieť zaoberať niekým takým, ako je môj brat. Problém je však v tom, že sa matke až priveľmi pozáva. Ale ja sa bez boja nevzdám. Svojho nastávajúceho si vyberiem sama. Alebo sa o to aspoň pokúsim. Uvidíme, kto z boja odíde ako porazený. Vzdychla som si a skúmala ruky v lone. Nie je dobré mať tak veľa času na premýšľanie...

Keby som viac po otcovi ako po matke, žiadne problémy by so mnou nemala. Ale tatko bude vždy kto z koho, pretože nie som ani celkom ako ona. Mohla som byť poslušná dcéra, ktorá robí rodičom radosť. Teraz som všetko, len to nie. Matka dala dosť jasne najavo, akým som pre ňu sklamaním. Asi si predstavovala niečo ako spoluprácu. Nato však má Waltera a ja mu do kapusty liezť nebudem. Kým matka nezmení svoje názory, nebudeme zadobre. Takže zadobre nebudeme nikdy. Vlastne mi to ani nevadí. Je to nejako v našich povahách, že si skáčeme do vlasov.  Inak si to už ani neviem predstaviť.

Obzerala som si ruky v lone a premýšľala, aké by bolo narodiť sa niekde inde. O takomto čase by som pracovala. Buď na poli, na trhu, ako služobná či niekde v hostinci. Na poli asi v takom lejaku nie, ale ostatné možnosti pripadali do úvahy. Aký by to bol život? Ľudia ako Angelína alebo Luisa sa dokážu tešiť z maličkostí. Chcela by som aspoň na chvíľu nebyť Isabellou Swanovou, dcérou obchodníka. Chcela by som po práci klebetiť s ostatnými dievčatami, chodiť na tancovačky, spievať, hrať na hudobný nástroj, jazdiť na koni. Alebo sa aspoň môcť vydať za toho, koho milujem. Život v takejto zlatej klietke ma nebaví.

Zatvorila som oči a nechala si spadnúť vlasy do tváre. Sedela som a nemyslela radšej na nič. A v tom sa mi z mysle vynorili opäť tie úžasné zlaté oči. Chcela som sa ich zbaviť, potriasla som hlavou a prudko ju zdvihla. Zadívala som sa do okna a stuhla. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol neuveriteľný. Videla som ho! Bol priamo za oknom a svoje zlaté oči upieral rovno na mňa. Nadýchla som sa s v tej chvíli zmizol. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala. Potom som si uvedomila, že som sa pravdepodobne zbláznila. Vidím pána Edwarda, ktorého priezvisko ani neviem, za svojím oknom. To by nebolo až také zvláštne, keby nemám izbu na druhom poschodí. Tento pobyt v uzavretej miestnosti bez spoločnosti mi vážne ohrozuje zdravý rozum. Mala by som čím skôr vypadnúť na čerstvý vzduch.

Hneď ako som na to pomyslela, ozvalo sa nesmelé zaťukanie na dvere. Odhrnula som si všetky vlasy z tváre a postavila sa. Ozvali sa tri rýchle klopnutia za sebou – signál od Luisy. Takže ju Roberta do práce opäť nepustila. Odomkla som zámok a otvorila dvere. Luisa sa na mňa smutne usmiala a vtisla dnu vozík s jedlom. Zamračila som sa naň a uhla Luise z cesty. Zamkla som za ňou a s povzdychom si sadla do čalúneného kresla. Luisa sa posadila do kresla oproti mne a obom nám naliala čaj. Položila na stolček podnos s pečivom a pokynula rukou. Znechutene som sa na pečivo pozrela.

„Slečna, musíte predsa niečo zjesť,‟ pošepla mi Luisa.

„Nemám chuť,‟ vzdychla som. Sekíruje ma tu moja komorná, ktorá je mladšia odo mňa. Kam tento svet speje?

„Už som ti povedala, že si neželám, aby si mi vykala! Nie som taká stará a nemám ani žiadny titul. Keď budem princezná, alebo také niečo, nech sa páči,‟ sykla som. Bola som nervózna  a odniesla si to chuderka Luisa.  Nechcem aby sa obviňovala za to, že som tu. Urobila by som to znova, aj za cenu psychických problémov. Zasmiala som sa a Luisa sa na mňa zmätene pozrela.

„Luisa, musíš mi pomôcť,‟ začala som naliehavo.

„Ak sa odtiaľto čoskoro nedostanem, asi sa zbláznim. Myslím, že už to dlho nepotrvá a zatvoria ma do ústavu.‟ Aspoň by som matke trochu skomplikovala plány.

„Asi vás nechápem. Veď ste tu z vlastnej vôle,‟ šepla Luisa s previnilým pohľadom.

„Prečo vlastne šepkáš?‟ spýtala som sa pobavene.

„Neviem. Stále mám pocit, že na mňa madam Roberta striehne,‟ striasla sa.

„Vitaj medzi prenasledovanými,‟ kyslo som sa zasmiala.

„Luisa ja dnes idem von a ty mi v tom pomôžeš!‟ preniesla som vážne. Luisa  mi venovala zhrozený pohľad.

***

Neuvedomil som si čo robím, až kým nebolo neskoro. Namiesto nepozorovaného vplíženia sa oknom som domov nakráčal hlavným vchodom. Za všetko môže ona! Raz ma asi zabije! Rozčuľoval som sa v duchu.

„Preboha Edward! Ako to vyzeráš? Čo si robil vonku?‟ spýtala sa Esme zo zalomenými rukami. Za ňou sa objavil Carlisle s knihou v rukách.

„Ty nie si v práci, Carlisle?‟ spýtal som sa. Bolo ešte skoro na to, aby bol doma.

„Keby si sa sem-tam ukázal aj tu dole, vedel by si,‟ zamrmlal, pokrútil hlavou a posadil sa späť do kresla.

„Nezahováraj Edward! Na niečo som sa ťa pýtala. To už nám ani nepovieš, keď sa niekam vyberieš? Čo ak by sa ti niečo stalo? Bola som hore a našla som len prázdnu izbu s otvoreným oknom. Vieš si predstaviť, ako som sa bála?‟ pokarhala ma Esme.

„Nevieš, čo by sa mi asi mohlo stať? Bol som sa len prejsť, prevetrať si hlavu. Sama si chcela, aby sme zapadli,‟ uškrnul som sa.

„Ďakujem ti, nesmierne si nám pomohol. Každý normálny človek sa predsa prechádza v takom lejaku,‟ vzdychla si a pokrútila hlavou.

„Áno. A ja som to vyšperkoval prechádzkou po strechách. Nehnevaj sa Esme, nikto ma nevidel. Bol som potichu ako myška. Okrem toho by som zistil, keby ma niekto zahliadne,‟ povedal som samoľúbo a veľavýznamne som si poťukal na spánok. Pokúsil som sa o úsmev. Ten na Esme vždy zaberie.

„Pozri sa ako vyzeráš! Utekaj so sebou niečo urobiť, dnes sa budeme správať aspoň na pár hodín ako ľudia,‟ usmiala sa na mňa Esme a jemne ma štuchala k dverám. Nedokáže sa dlho hnevať.

„A čože je za deň, že budeme normálni?‟ spýtal som sa.

„Dnes je kráľovký ples a my sme tiež pozvaní. Nikto ešte pozvanie neodmietol, nechceme byť prví,‟ poslednú vetu zdôraznila.

„Aha. Chápem. Nepútame pozornosť odmietnutím... Preto tie šaty, mal som si všimnúť smer tvojich myšlienok,‟ zamýšľal som sa.

„V poslednom čase si veľmi nevšímavý,‟ potvrdila Esme s úsmevom.

„To zas bude...‟ frflal som cestou do izby práve tak nahlas, aby ma Esme mohla počuť. Z jedálne (ktorú sme nepotrebovali) sa ozval jej zvonivý smiech.

Zastavil som sa až pri zrkadle. Musel som priznať, že odraz v zrkadle sa mi veľmi nepodobal. Mal som už aj lepšie dni... Vyzeral som takmer ako bezdomovec. Okrem tmavých kruhov pod očami, ktoré zvyknem prehliadať, pretože patria k mojej podstate, moju tvár zdobili šmuhy. Asi som si obtrel tvár špinavými rukami. Alebo som si len odhŕňal mokré vlasy  z očí. Môj účes dal spojeniu vrabčie hniezdo nový význam. Na šaty som sa radšej ani nepozrel. Počul som Esme, ako prešľapuje pred dverami.

Smiem vojsť? Spýtala sa v mysli.

„Poď ďalej, Esme,‟ odpovedal som na jej myšlienky. Esme potichu vkĺzla do izby a na posteľ (ktorú som tiež nepotreboval) položila kôpku čistého oblečenia. Kriticky si ma premerala a cukla.

Mal by si sa okúpať. Pomyslela si a našpúlila pery. Prevrátil som oči.

„Rozkaz madam,‟ zasalutoval som. Esme sa zatvárila mierne dotknuto. Cítil som z jej mysle, že ju to urazilo, aj keď na to nemyslela.

„Prepáč. Viem, že je to pre teba dôležité. Už budem slušný. Uvidíš, akého spôsobného brata máš. Aj keď si pre mňa viac ako matka, než ako sestra. Tak sa na mňa za ten malý výlet, prosím, nehnevaj,‟ monológ som ukončil kajúcnym pohľadom a jemným úsmevom. Esme sa usmiala a objala ma okolo krku.

Si najlepší syn, akého som si mohla želať. Pomyslela si a pobozkala ma na čelo. Ešte raz sa usmiala a pohmkávajúc vyšla z izby . Veľmi sa na večer tešila. S Carlislom ešte nemali možnosť na verejnosti predviesť svoje tanečné umenie.

S povzdychom som si zobral veci a vybral sa do kúpeľne...

***

„Ste si istá, že je to dobrý nápad?‟ spýtala  sa ma šeptom Luisa, keď sme prechádzali okolo Walterovej izby.

„Je mi jedno, či je to dobrý nápad. Musím sa dostať z tohto domu skôr, ako úplne zošaliem,‟ sykla som hystericky. Opatrne som vážila každý schod a nepozorovane som sa dostala až k dverám. Vydýchla som si a položila ruku na kľučku.

„Kamže si sa vybrala, mladá dáma?‟ ozval sa hlas zo salóniku a mne ruka primrzla na kľučke.

„Isabella, hádam sa nechceš vytratiť!? Vari nevieš, čo je dnes za deň?‟ spýtala sa matka miernym tónom. Videla som, ako sa Luisa prikrčila a čakala. Ja som si to v mysli prepočítala.

„Piatok?‟ spýtala som sa ľahostajne. Niečo na matkinom tóne sa mi nepozdávalo.

„Správne, ale aký piatok?‟ povzbudzovala ma. Tvárila sa pri tom, akoby mi unikalo niečo očividné.

„Prepáčte, matka, ale bola by som rada, keby ste mi povedali, čo máte na srdci. Nejako sa v tomto rozhovore strácam,‟ povedala som bez náznaku emócií.

„Isabella, už o pár hodín sa začína ples! Myslím, že ti ten pobyt v izbe nerobí dobre,‟ matka mi venovala žiarivý úsmev.

Tak a mám to! Skutočne som sa zbláznila, pretože som Robertu ešte nikdy nevidela smiať sa. Aspoň nie takto.

„Mala by si sa ísť pripravovať,‟ navrhla milo. Asi mám nočnú moru.

„Šaty ti pošlem po Rose,‟ dodala matka cestou do kuchyne.

„Ďakujem,‟ hlesla som. Stále som neverila, že neblúznim. Vtom ma Luisa chytila za ruku a celá natešená ma ťahala hore schodmi.

„Čo si taká natešená?‟ spýtala som sa Luisy, keď ma vťahovala do mojej izby.

„Plesy, krásne šaty, tanec – o tom predsa sníva každé dievča. Byť aspoň  na jeden večer princeznou – hoci len Popoluškou,‟ povedala s iskierkami v očiach.

„Asi každé okrem mňa,‟ vzdychla som. Nevadili mi krásne šaty, ani tanec, skôr moji nápadníci. Matka vyberala bohatých starých mládencov, o ktorých by iná ani nezakopla.

„Vy nemáte rada plesy?‟ spýtala sa Luisa udivene.

„Niekedy ti o tom poviem. Teraz by sme sa však asi mali pustiť do práce,‟ navrhla som a Luisa vášnivo prikývla. Jej nadšenie na mňa malo minimálny účinok. Za dverami som počula kroky, za ktorými nasledovalo dôsledné zaklopanie.

„Vstúpte,‟ zvolala som rezignovane. Cez dvere preplávala matka s tmavomodrými šatami prehodenými cez predlaktie. V rukách držala tašku a malú škatuľku. Tašku a šaty prehodila cez posteľ. Z chodby sa k nej pripojil otec s úsmevom na perách. V spoločnosti oboch rodičov som sa začala cítiť nesvoja.

Matka so sladkým úsmevom začala:„ Isabella, keďže sa pomaly blížia tvoje narodeniny, s otcom sme si pre teba pripravili darček.‟ Moje narodeniny sa blížia skutočne pomaly – sú takmer za pol roka.

„Matka chcela povedať, že si už dosť stará na darček takéhoto rázu. Ples sa nám zdal ako výnimočná a veľmi príhodná udalosť, preto sme ti chceli dať niečo, čo sa nedáva každý deň,‟ opravil matku otec so širokým úsmevom na perách. Rečnenie mu išlo celkom prirodzene, aj keď ho často nepočujem tvoriť také dlhé vety. Väčšinu konverzácie zvyčajne obstarám sama. Matka zrazu vystrela ruku s malou škatuľkou. Automaticky som nastavila ruku, aby mi do nej mohla škatuľku pustiť. Škatuľka bola z tvrdého papiera a bola previazaná zlatou stuhou. Obsah bol dosť ťažký.

„Otvor to,‟ s úsmevom ma povzbudil otec. Luisa mi zvedavo nakúkala spoza pleca. Rozviazala som stuhu a otvorila škatuľku. Vybrala som z nej drevené niečo, čo vyzeralo ako vyrezávaná šperkovnica. Otvorila som veko a zo šperkovnice sa ozvali tóny jednoduchej valčíkovej melódie. Mňa všk zaujal obsah šperkovnice. Boli v nej dva strieborné hrebienky vykladané malými zafírmi. Boli jednoduché, ale krásne. Počula som, ako Luisa obdivne vzdychla.

„Sú krásne, ďakujem,‟ povedala som s neskrývaným dojatím.

„Hodia sa ti k šatám,‟ hlesla matka, stále s milým úsmevom.

„Mala by si sa pripraviť,‟ povedal otec jednoducho. To stačilo, aby sa matka zvrtla a doplávala k dverám. Otec ju nasledoval.

„Otec, mohli by ste ešte na moment zostať?‟ spýtala som sa. Matka na mňa vrhla dlhý varovný pohľad, ale bez slova odišla z miestnosti. Vedela som, že toto by mi u nej len tak neprešlo...

„Čo potrebuješ, dcérka?‟ usmial sa na mňa. Nerozmýšľala som. Vzdialenosť, ktorá nás delila, som prekonala za sekundu. Ani sa nestihol spamätať, a už som mu visela na krku. Len ťažko som zadržiavala slzy. Matke viac ako ďakujem dať nemôžem. Zato otcovi áno. Poriadne som ho objala a on ma pohladil po vlasoch.

„Ďakujem,‟ šepla som prosto.

„Aj nabudúce,‟ povedal otec a vtisol mi bozk na vrch hlavy. Trochu som sa spamätala, odtiahla sa a utrela si slzy. Ani som si nevšimla, kedy som boj s nimi vzdala.

„Prepáčte otec. Dúfam, že som vám nezamočila oblek,‟ smrkla som. Otec sa zasmial.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Hlavne nie za city.‟ Prstom mi zdvihol bradu, aby som sa mu pozerala do očí.

„Isabella, pamätaj si, že sa za city nikdy nemusíš – priam nesmieš – ospravedlňovať!‟ povedal vážne.

„Som rád, že ich tvoja matka v tebe nezadusila, takže ich teraz nedus ty. Pestuj ich a raz nájdeš niekoho, komu ich venuješ rada. Ver mi, ešte sa ti zídu,‟ usmial sa na mňa a brnkol mi po nose. Luisa sa nadýchla a otec akoby až teraz zistil, že tam nie sme sami. Narovnal sa a ustúpil, ale žmurkol na mňa.

„Určite máte čo robiť, dievčatá. Ples je čo nevidieť, nechám vás pracovať,‟ povedal a zmizol za dverami. Luisa ma okamžite schmatla a ťahala za paraván. Ani som sa nenazdala, už zo mňa sťahovala blúzku.

„Máte skvelého otca. Aj ja by som takého chcela,‟ hovorila Luisa, kým mi niesla šaty a taštičku, čo priniesla matka.

„Ja viem, že je skvelý. Tvoj vari nie je?‟ spýtala som sa zvedavo.

„Nie. Môj otec zomrel skôr ako som sa narodila. Aj preto som žila s babičkou. Verím, že bol skvelý, ale ja to nemôžem posúdiť,‟ hovorila vecne, akoby sa nič nedialo.

‟To mi je ľúto, Luisa.‟ Nevedela som, čím si to dieťa muselo prejsť. Dieťa? V mnohých ohľadoch je iste dospelejšia ako ja.

„Nemusí. Ako som povedala, nepoznala som ho. Je to dávno,‟ usmiala sa a prevliekla mi cez hlavu šaty. Začala si niečo pohmkávať, tak som ju viac nevyrušovala. Sústredene si ma obzerala a otáčala podľa potreby. Nemusela som takmer vôbec spolupracovať a o pár minút bola hotová. Otvorila taštičku a hodila mi topánky. Modré saténové črievičky s malými mašličkami a špičkou zdobenou kamienkami. Boli úžasné. Keď som sa na Luisine naliehanie presunula k zrkadlu, musela som obdivne vydýchnuť. Šaty, ktoré mi matka dala ušiť bolo ako z rozprávky. Nie také nadýchané, ale predsa mali v sebe niečo princeznovské. Zamilovala som si ich. Boli úzko strihané, padavé, jemne mi lemovali postavu. Krásny modrý satén bol na leme sukne posiaty drobnými kamienkami. Kamienkami boli lemované aj rukávy, ktoré siahali len asi do polovice ramena. Dekolt bol jemne zvýraznený, nič vulgárne. Matka má v takýchto veciach štýl, to jej musím uznať. Luisa tiež z taštičky vytiahla listovú kabelku z modrého saténu a rukavičky z rovnakého materiálu. Šaty boli domyslené do najmenšieho detailu. Luisa ma jemne usadila k toaletnému stolíku a začala okolo mňa poskakovať. Snažila som sa nevšímať si ju, myslela som na ples. Možno ma tento rok prekvapí.

„Myslíte, že na plese budú aj Cullenovci?‟ spýtala sa Luisa zrazu.

„Ak sú pozvaní, tak určite. Nikto pozvanie neodmietol už od prvého plesu. Nemyslím, že by práve Cullenovci chceli ohroziť svoje postavenie. Prečo si taká zvedavá?‟ spýtala som sa podozrievavo.

„Nie som. Len konverzujem.‟  Luisa sa zasmiala a pokračovala v úprave mojich vlasov.

O asi pol hodinu bola so svojou prácou spokojná. Otočila som sa k zrkadlu a žasla som. Vždy som bola viac ako priemerná, ale dnes večer som bola krásna. Luisa mi črty tváre zvýraznila jemným líčením a vlasy mi vzadu zopla hrebienkami od rodičov. Vlny mi padali na plecia a šiju, ale predsa boli trochu zopnuté. Vyzeralo to dokonale. Celému dojmu však niečo chýbalo a ja som vedela čo. Vybrala som sa k šperkovnici po babičke a malým kľúčikom ju otvorila. Vybrala som náhrdelník na striebornej retiazke. Mal tvar slzy a bol to v podstate len zafír na retiazke. Otvorila som menšiu priehradku a vybrala náušnice s rovnakým tvarom. Luisa mi retiazku pripla a ja som mohla zísť dolu.

***

Narozdiel od mojej sestry som s prípravami na ples finišoval. V obleku som vošiel do haly, kde v kresle sedel Carlisle. Kývol som mu hlavou na pozdrav a namieril si to rovno k zrkadlu. Chcem, aby bola Esme spokojná, takže si dám záležať. Z vnútorného vrecka saka som si vybral hrebeň. Skúsil som si prečesať vlasy, ale nechceli si dať povedať. Nahnevane som odkráčal do kúpeľne. Hrebeň som ponoril pod prúd vody a skúsil vlasy prehovoriť trochu drastickejším spôsobom. Napočudovanie to zabralo a ja som si vlasy mohol učesať do úhladnej cestičky. Spokojný so svojím výkonom som sa vrátil do haly. Sadol som si vedľa Carlislea.

„Vyzeráš dobre. Možno by si sa mal česať častejšie,‟ zasmial sa.

„To je teda vtipné...‟ Zamrmlal som nesúhlasne.

„Veď to bol kompliment. Jeden večer ťa to hádam nezabije.‟

Urob Esme radosť a zbytočne to nekomplikuj, prosím. dodal v duchu. Len som prikývol. Dnešok jej nechcem skaziť. Carlisle zrazu zadržal dych a ja som sa automaticky otočil ku schodom. Esme práve schádzala zo schodov. Tmavé šaty jej splývali až po zem a dokonale podčiarkovali jej bledú pleť. Strih nebol výrazný, ale v jednoduchosti je krása. A toto veru bola krása...

„Si nádherná,‟ pochválil Esme Carlisle a pobozkal ju na čeľusť. Decentne som si odkašľal, toto si môžu nechať na večer. Esme sa zasmiala a Carlisle sa pridal.

„Súhlasím s Carlisleom, že ti to dnes nesmierne pristane, ale nemali by sme už vyraziť? Nakoľko nemáme koč, kvôli očividnému dôvodu, asi pôjdeme peši. Takže ak nechcete bežať, mali by sme vyraziť,‟ podotkol som.

„To asi áno,‟ súhlasil Carlisle a ponúkol Esme rameno. Tá sa ho chytila a spolu vyšli z dverí. Ja som ich nasledoval. Vyzerali spolu šťastne. Premýšľal som, či niečo také stretne aj mňa. Budem mať aj ja niekoho ako Esme? Je niekto taký aj pre mňa? Alebo si na tú pravú budem musieť počkať? Celou cestou som bol zahĺbený vo svojich myšlienkach, takže mi cesta ubehla celkom rýchlo. Až pred palácom som si uvedomil, že už sme na mieste. Nebol by som si to všimol, keby sa prichádzajúcemu koču nesplašili kone, keď okolo nás prechádzal. Trpko som sa zasmial. Aspoň zvieratá na nás reagujú rozumne. Zdá sa, že niekedy majú viac rozumu ako ľudia.

Poslušne som kráčal za svojou sestrou a švagrom až ku kolosálnym dverám. Za nimi sa tvoril zástup, kým uvádzač každého predstavil kráľovskej rodine. Naoko fascinovane som si prezeral dlhú halu, cez ktorú sme pomaly prechádzali. Uvádzač bol celkom šikovný, takže som sa dlho pretvarovať nemusel. Za pár minút sme stáli vo veľkej sále pred kráľovskou rodinou.

„Sir Carlisle Cullen s manželkou,‟ ohlásil ich a oni sa ako každý poklonili a odišli.

„Pán Edward Masen,‟ ohlásil ma a ja som predstúpil. Poklonil som sa a zrazu som bol mimo. Zachytil som totiž jej vôňu. Poobzeral som sa po Carlisleovi a Esme. Stáli priamo pri stole Swanovcov. Esme na mňa mávla a ja som neveriacky prišiel až k ich stolu.

„Edward, madam Swanová bola taká láskavá a ponúkla nám miesto pri ich stole. Pridáš sa k nám?‟ spýtala sa Esme milo.

„Samozrejme,‟ odpovedal som a hneď som sa otočil k spoločnosti.

„Veľmi ma teší, že vás spoznávam, madam Swanová,‟ povedal som čo najmilšie a pobozkal jej podávanú ruku.

„Potešenie je na mojej strane, drahý pán Masen. Je milé stretnúť mladého muža na takej úrovni,‟ sladko sa na mňa usmiala, čo ani trochu nekorešpondovalo s jej podozrievavými a intrigánskymi myšlienkami. Rýchlo som sa odvrátil.

„Pán Swan, veľa sa tu o vás hovorí. Váš podnik je v meste  obľúbený. Je mi cťou, že vás môžem spoznať,‟ pokračoval som v príkladnom správaní, aby na mňa mohla byť Esme hrdá.

„Vďaka. Som rád, že sa aj mladí zaujímajú o obchod,‟ odvetil a v jeho myšlienkach som pocítil radosť. Jeho myšlienky boli úprimné. Nakoniec som sa obrátil na poslednú osobu pri stole. To najlepšie som si nechal na koniec. Doteraz som sa ani len nepozrel na jej miesto, ale to ticho ma uistilo, že to je ona. Nemusel som sa ani pozrieť, pretože nikto nemá takú nemú myseľ ako ona.

Pozerať som sa asi ani nemal. Len čo som to urobil, opäť ma opantala. V celučkom svojom živote som nevidel takú nádheru. Jej krásne vlnité vlasy jej splývali vo vodopáde na šiji, jej tvár vo svetle sviečok krásne svietila. Krásne šaty z modrého saténu len podčiarkovali jej dokonalosť. Trošku ma však schladil výraz na jej tvári. Bola tam nedôvera, možno zmätok. Ale hlavne podozrenie. Nechápal som...

„Pán Masen...‟ začal jej otec.

„Pre vás Edward,‟ opravil som ho, ale pritom som nespúšťal oči z nej. Snažil som sa veľmi nedýchať, aby mi jej vôňa nenaplnila myseľ. Po chvíli som však zistil, že to nie je také zlé. Je tu veľa iných vôní, ktoré tú jej trošku potláčajú.

„Edward, toto je naša dcéra Isabella,‟ predstavil nás.

„My sme sa už s pánom Masenom raz stretli,‟ povedala Isabella vecne.

„To je skvelé!‟ zvískla jej matka. Presne to zapadalo do jej plánov.

„Rád vás opäť vidím, slečna Swanová,‟ usmial som sa na ňu a ona sa na mňa neveriacky pozrela. Zabudol som, že som si niekedy chcel od nej držať odstup. To sa snáď ani nedá.

„Kiež by som mohla povedať to isté,‟ zamumlala tak, aby ju nikto nepočul a venovala mi falošne milý úsmev. Niekedy nie je výhoda byť upírom. Toto som počuť nemusel. Esme sa na mňa nechápavo pozrela.

Čo si jej spravil? spýtala sa ma namrzene v mysli. Len som pokrčil plecami. Netuším, čo to dievča proti mne má...

O pár minút sa naša spoločnosť začala rozrastať, takže som sa mohol venovať svojim myšlienkam. Alebo som mohol pozorovať Isabellu. Samozrejme nenápadne, už aj tak ma z nejakého dôvodu nemá rada. Netreba prilievať olej do ohňa.

Ona sa bavila s Esme a Carlisleom o Amerike, o našom predošlom domove. Bola Novým Svetom úplne fascinovaná. Stavil by som sa, že by odtiaľto rada odišla. Asi. Je hrozné, že nemôžem odhaliť zákutia jej mysle. Ponoril som sa do úvah, keď začli hrať. K Isabelle sa priplietol malý, tučný chlapík a požiadal ju o tanec. Na sekundu som v jej tvári zbadal zdesenie. Bol to však len okamih, nikto normálny by si to nevšimol. Usmiala sa naňho a zdvihla sa zo stoličky.

„Prepáčte Lord Goldwin, ale ja som prvý tanec už sľúbila pánovi Masenovi,‟ povedala pokojne. Tučný chlapík sa na mňa znechutene pozrel a ja som nechápal. Čo to práve povedala? Tanec? Prešla ku mne a chytila ma za ruku.

„Poďte, kým pieseň skončí,‟ ťahala ma k parketu. Zmätene, ale ochotne som sa zdvihol a ponúkol jej rameno. Zachytila sa ma a ja som ju viedol k tancujúcim párom.

„Čo to práve teraz robím?‟ zašepkal som jej do ucha.

„Zachraňujete mi život,‟ precedila pomedzi zuby.

„Mohli by ste sa prosím pozrieť k nášmu stolu a zistiť, či tam ten chlap ešte číha?‟ spýtala sa rozmrzene. Pozrel som sa ponad plece priamo do očí Lorda Goldwina.

„Áno, čaká na vás pri stole. Myslím, že na mňa niečo chystá. Zatiahli ste ma do poriadneho maléru,‟ zasmial som sa.

„Toto mi bol čert dlžen! Už viem, prečo tak nenávidím plesy. Mohli by sme sa zamotať do davu? Niekde, kde budem mimo dosah vševidiacich očí svojej matky?‟ spýtala sa a ja som ju teda postrčil medzi tanečníkov. Chytil som ju za ruku a bok a začal tancovať.

„Ďakujem vám. Som rada, že ste ma v tom nenechali. Tancovať s tým chlapom je utrpenie!‟ povzdychla si a pozerala si pritom pod nohy.

„Nemáte zač. Rád sa obetujem aj nabudúce,‟ povedal som. Ona sa na mňa na okamih pozrela, usmiala sa a hamblivo sklopila zrak. To je až taká herečka?

„Myslím, že mi ho matka vybrala. Za nastávajúceho. Viete si to predstaviť? Žiť s takýmto chlapom?‟ hovorila stále do zeme a vo mne sa niečo zlomilo. Mal som dať na prvý dojem.

„Takže takto to je?‟ spýtal som sa nahnevane.

„Čo prosím?‟ spýtala sa.

„Takže vám nestačí, že vám mamička našla zabezpečeného nastávajúceho? Vy potrebujete ešte aj niekoho, kto dobre vyzerá?‟ prskol som na ňu. Povedal som jej to priamo do očí, pretože sa počas mojho monológu na mňa zmätene pozerala. Mal som až po krk tej jej pretvárky. Myseľ jej matky hovorí za všetko!

„O čom to hovoríte?‟ sykla na mňa namosúrene, ale tak, aby nevzbudila zbytočnú pozornosť.

„Nehovorte mi, že by ste dokázali žiť s obyčajným roľníkom,‟ hlesol som.

„Ako môžete hovoriť o niečom takom? Vôbec ma nepoznáte! Ja nie som povrchná husička! Ak by som toho roľníka milovala, dokázala by som s ním žiť, áno! Ak je to pre vás také neuveriteľné, možno by ste nemali dať na prvý dojem!‟ zavrčala a vytrhla sa mi. Ešte raz na mňa zúrivo zazrela a zmizla v dave. Tak to si tomu dal, Edward!

Rozbehol som sa za ňou a netrvalo dlho, kým som ju našiel. Blúdila ďalej od okraja tancujúcich, ktorí sa na ňu zmätene pozerali.

„Slečna Isabella!‟ Zúrivo zažmurkala, ako chcela zahnať slzy. Toto som skutočne nechcel. Pokazil som to tak, že sa to viac ani nedalo.

„Čo je? Chcete mi vyčítať ešte niečo, o čom nemáte ani najmenšiu predstavu?‟ zavrčala na mňa.

„Nie. Prosím, odpustite mi moje nanajvýš nevhodné správanie. Netuším, čo to do mňa vošlo. Dnes nie som celkom vo svojej koži a tiež plesy obzvlášť neobľubujem,‟ snažil som sa ospravedlniť. Zdalo sa mi, že pri mojom postoji k plesu sa jej na tvári mihol úsmev.

„Myslím, že na vás Lord Goldwin ešte stále čaká a prisahám, že ja už budem určite lepší spoločník,‟ sľúbil som a natiahol k nej ruku. S nesúhlasným povzdychom mi podala ruku a ja som ju viedol späť na parket.

„Nemohli by sme ísť niekam, kde je menej ľudí?‟ spýtala sa nesmelo a ja som zbadal otvorené dvere do kráľovskej záhrady...

Moje zhrnutie

Zhrnutie BadLovelyLucy

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dream of liberty Love 6. kapitola: