Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dotyk Ľalie - Prológ

25.12.2009 (09:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 883×

Prológ

„Môžeš mi povedať, ako si ma na niečo takéto nahovorila? Že vraj najlepšia kamarátka?, jasné!“ svet čar, kúziel, netvor a víl som nikdy neobdivovala. Dosť čudné, ak beriem do úvahy môj ročný vzťah s miestnym vlkolakom.

Pochmúrny úškrn na mojej tvári vystriedal úsmev.

„Zas na neho myslíš? Neviem, čo na ňom vidíš, je divný, nehovoriac o tej jeho sekte. Sem – tam mi príde ako gay. Skutočne, povieš mi to?“ niekedy mi poriadne lezie na nervy. Áno, moja najlepšia kamarátka Annie, ktorá nechápe môj vzťah s Jacobom. Pravdu povediac trošku ju aj chápem. Sama si pamätám na podivuhodné stvorenie, ktoré za mnou vždy doliezalo a ja som mu nevedela prísť na chuť. Až po zistený, že mládenec, ktorého meno som ani nepoznala je mladý vlkolak som ho začala vnímať. Všetko odrazu dávalo zmysel. Stále nechápem ako som ho niekedy mohla nenávidieť. Je to ten najlepší človek, ktorého som kedy stretla.

„Musíš do mňa zapárať. Nestačí ti, že ho milujem? Dobre to vieš a aj napriek tomu do mňa rýpeš. Si v poriadku? Mala by si byť šťastná spolu so mnou!“ tón môjho hlasu dával najavo, že moje slová sú veľmi neškodné. Dopriala mi druhý úder.

„Šťastná? Vždy keď za ním ideš tŕpnem v bolesti či sa vôbec vrátiš. Vyzerá veľmi nebezpečne. Jediné čo od neho vystane je pretiahnuť ťa a odchodiť. Aspoň, že nemá šancu!“ škodoradostný úsmev na Anninej tvári vystriedal strhaný úškrn.

„Alebo má? Dúfam, že si?“ Ako  ju vôbec niečo také mohlo napadnúť? Dobre vie, že mám len pätnásť a moja mama nás nikdy nenechá dlho osamote. Bojí sa presne ako Annie. Niekedy nechápem čo vlastne proti nemu všetci namietajú. Nevidia to čaro, ktoré s neho žiari?

„Neboj sa. Tak ďaleko sme sa nedostali. Poznáš moju mamu.“ Vydýchla. Viditeľne bola šťastná.

V tomto ohľade ju ale veľmi dobre chápem. Dopodrobna si pamätám na jej zmučený výraz, keď ju jej „princ“ znásilnil a nechal pohodenú na ceste. Išla sa prepadnúť pod zem.

„Veď hey. Ale zahriakla som našu tému. O chvíľu sme na rade. Tešíš sa?“ nadšený tón v jej hlase ma vystrašil. Nikdy v živote som nebola u veštice a ani po tom netúžim. Neverím podobným médiám, ktorí klamú ľudí. Som zvedavá, čo mi povie?

„Jasné. Skáčem od radosti. Naozaj musíme.“ Namiesto odpovedi sme obidve začuli zvonček, ktorý naznačoval, že miestnosť pred nami je prázdna. S nechutným výrazom som vošla dnu. Annie ma držala za ruku. Nebodaj sa bála, že by som ušla. Určite nie je taká ... nedôverčivá? Ktovie, možno veštica? Napadlo ma pred veľkým kobercom natiahnutím na stene. Musela som sa usmiať. Annie akože môj úsmev nevidela, vliekla nás dovnútra.

„Neboj!“ zašepkala tesne predtým ako nás starým, zošúvereným hlasom privítala prívetivá stará dáma.

„Vitajte, dievčatá. Niekto mladý, som len rada. Posaďte sa.“ Pokynula smerom ku kobercu tesne pred nízky stolíkom. Annie ma stiahla dole, prekrížila som si nohy. Miestnosť nebola príliš veľká, desať metrov priemer. Určite nie viac. Kruh v ktorom sme sa práve nachádzali na mňa pôsobil veľmi desivo. Ako sa môže niečo takéto schvaľovať.

„Tak dievčatá, ako vám môžem pomôcť?“ pri otázke, ktorú vypustila z úst som prekrútila oči, viditeľne si to nevšimla. Čo také nám môže povedať veštica, asi budúcnosť? Namiesto mojej sarkastickej odpovede ma predbehla Annie. Určite tušila, čo odpoviem.

„No ...  mohli by ste nám vyveštiť budúcnosť alebo niečo také. Čo nás neminie a tak!“ natešený pohľad mojej najlepšej kamarátky ma prinútil aspoň trošku sa zaujímať o situáciu. Bez akéhokoľvek varovania, chytila veštica moju ruku a pritiahla si ju k sebe.

„Tak dievča, čo tu máme!“ pevne sa zahľadela do mojej dlani. Snažila som sa nájsť v tom nejaký podvod alebo niečo podobné, nič sa nedialo.

„Je to zaujímavé. Bude to zaujímavé.“ Tón hlasu akým hovorila vety v zamyslení ma vystrašil. Ako môže niekto tak nebezpečne hovoriť.

„Si veľmi šťastné dievča. O chvíľu sa to ale zmení, niečo sa stane a ty stretneš nových ľudí, v tvojej rodine sa stane niečo zlé, budeš sa musieť presťahovať. Ľudia, ktorých stretneš ti pomôžu zabudnúť na minulosť, ba čo viac, spravia ťa miliónkrát šťastnejšou ako si bola.“ Usmiala som sa nad jej nezoštylizovanými vetami.

Zamyslene skúmala moju ruku, hoci oči mala skoro zatvorené. S mimiky jej tváre mi naskakovala husia kože.

„Bože!“ odtiahla sa. Rýchlosťou vetru bola pri zadných dverách.

„Choďte preč! Rýchlo!“ strach v jej hlase nás prinútil odísť. Ani jedna z nás nevedela prečo no vyšli sme zo stanu. Annie zazvonil mobil!

„Prosím ... Teraz ... Jasné prídem ... Ahoj ...“ zložila.

„Musíme sa ponáhľať. Niečo sa stalo. Mama ma potrebuje!“ roztrasený hlas, ktorým ma poháňala do kroku sa mi ani trošku nezdal.

„Nasadaj!“ naštartovala, niesli sme sa domov.

Annie mi ešte stále nevolala. Čo sa jej stalo? Čo sa stalo jej rodine? Myšlienky, ktoré mi prebiehali v hlave počas večery sa hemžili v hlave každému.

„Bella?“ mamin hlas prerušil niť myšlienok. Vystrašil ma!

„Phil znovu nepríde na Vianoce! Matt sa rozhodol odísť za otcom. Čo na to povieš?“ nádej v maminých očiach rozhodla skorej ako by som to vedela.

„Nechcem ťa do ničoho nútiť. Len až nepôjdeš aj ty nemá to zmysel.“ S počiatku som nechápala. Až neskôr mi došla pointa celého nášho rozhovoru. Až odídem s Mattom – mojím bratom dvojčaťom – bude sa moja mama môcť vrátiť za svojou láskou Philom ...

... A je to vyriešené, ide sa za otcom!!!

„Pôjdem!“ strach v mojom hlase mamu nepresvedčil. Rýchlosť odpovede nepresvedčila mňa.

„Nemusíš. Nikam nejdeš ja to vydržím ...“ skočila som jej do reči.

„Mamy ja chcem. Neboj sa. Pôjdeme obidvaja!“ až teraz som si uvedomila, že Matt sa neozýva. Štuchal do taniera vidličkou, myslel na svoje vlastné veci. Určite nepostrehol náš rozhovor.

„Lietadlo odchádza o tri dni. Zo školy som už vyhlásení. Musíš zajtra spraviť to isté!“  mýlila som sa. Matt nás po celý ten čas počúval. Viditeľne ho tento nápad nenapadol včera. Vyhlásil sa zo školy už dávno.

„Ale skutočne nemusíte odchádzať!“ chcela nás prehovoriť no my sme boli pevne rozhodnutý. Pôjdeme. Ako dvojičky sme sa v mnohých veciach zhodli.

„Mamy. Pôjdeme. Už dlho sme neboli u otca, bude nám skvele.“ Pomaly sa mi to začínalo páčiť, no vtedy som si spomenula na vlhkosť, ktorá patrí k Forsku.

„Mysli na to čoho všetkého sa musíš vzdať.“ Ako som mohla zabudnúť? Annie? Mama? Škola? Priatelia? ... Jacob? Pri spomienke na muža, ktorého som milovala sa mi roztriasli kolená. Ako mu to poviem? Dokážem ho opustiť? Nespôsobím mu veľkú bolesť?

Pomalými krokmi som kráčala k malému červenému domčeku uprostred lesa, domčeku môjho Jacoba. Nedokázala som si ani predstaviť, že ho už nebudem vidieť. Ako je to možné?

Na verande sa objavil Jacob. Úsmev, ktorý mi darov ma prinútil k slzám. Ako to zoberie? Môžem si to rozmyslieť? Chcem si to rozmyslieť! Veľmi tu chcem ostať. Môžem povedať mame že nejdem? Môžem?

Ako náhle uvidel moje slzy bol pri mne.

„Bella? Čo sa deje? Neplač!“ srdce mi začínalo pukať.

„Jacob!“ pri vyslovení jeho mena sa moja vôľa rozpadla. Vrhla som sa mu okolo krku. Začala ho bozkávať ...

... Nemôžem odísť ...

http://www.stmivani.eu/37-shrnuti-povidek/poviedky-od-blackrosexq/_

Všetko najlepšie k tvojim narodeninám a k Vianociam. Viem, že je to dosť čudný darček ale je len pre teba. Dúfala som, že niečo podobné ťa poteší, kedže sem rada chodíš. Príjemné čítanie. Budem sa snažiť to písať spôsobom, ktorý sa ti bude páčiť. Stačí povedať a môžem zvrtnúť dej ako budeš chcieť. Pravda až to nebude veľmi vytrhnuté s kontextu. Dúfam, že sa ti poviedka páčila a nesklame ťa. Snažím sa to písať čo najlepšie no ty sama vieš, že písať kapitolovky neviem. TÁTO JE LEN A LEN PRE TEBA ROMANA ( taylorsocute )

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dotyk Ľalie - Prológ :