Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dotyk Ľalie 1.Kapitola - Rozlúčka

28.12.2009 (17:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 929×

1. Kapitola – Rozlúčka

„Bella! Čo sa deje?“ odmlčal sa. Nerád sa pozeral ako plačem,trpím. Nemôžem ho opustiť! Musím ho opustiť?

Strach, ktorý sa hromadil v mojom vnútri podporoval slzné kanáliky.

„Neplač! Stalo sa ti niečo? ... Ublížil ti niekto?“ pri poslednej otázke som zreteľne pocítila ako sa celý napol. Miloval ma viacej ako čokoľvek na svete – miloval ma presne ako ja jeho – vždy potreboval vedieť, že som v úplnom bezpečí.

Rýchlo som potriasla hlavou. Nechcem aby došlo k nejakému nedorozumeniu. Svaly povolili, začal byť nežný.

„Neboj sa.“ Objal ma, pritískal čo najbližšie. Nebol medzi nami ani jeden milimeter. Ako rada som s ním bola! Jemne ma vychodil na ruky, snažil sa byť opatrný.

„Hneď sme dnu!“ uisťoval ma vystrašeným hlasom. Veľmi dobre som vedela – aj cítila – ako trpí, no nezmohla som sa na žiadne slovo. Opúšťala som slnko – slnko svojho života. Ako bez neho dokážem žiť? Určite už nikdy nestretnem niekoho koho budem takto milovať.

„Už sme tu! Kľud!“ položil ma na mäkkú posteľ v jeho malilinkej izbe, odišiel. Z hrdla sa mi vydral desivý vzlyk. Prečo odišiel?

„Prepáč, bol som ti na čaj. Citrónový – presne taký máš rada.“ Snažil sa byť optimisticky naladený, čo sa mu nedarilo, no snaha sa cení.

Mojou jedinou úlohou bolo upokojiť sa. Nemôžem ho vystavovať podobným citovým výlevom. Spôsobujem mu tým neopísateľnú bolesť.

„Milujem ťa.“ Vykoktala som. Pritisla sa k nemu bližšie. Na každom kúsku tela som cítila jeho nezvyčajne teplú pokožku. Znak vlkolakov.

„Aj ja teba láska. Miláčik, čo sa deje? Prečo plačeš?“ snažil sa byť milý hoci zvedavosť v jeho vnútri sa dala postrehnúť voľným okom. Znovu som sa neudržala, vydrala som zo sebe bolestivý vzlyk. Až som naskočila – Jacob spolu so mnou.

„Prepáč!“ nedokázala som sa pozerať na jeho zmučený výraz, ktorý som mu spôsobovala svojou náladou.

Posledný krát. Toto bolo posledný krát čo plačem, posledný krát čo ho zraňujem.

„Nič to zlatko. Netráp sa. Až chceš plakať, kľudne plač. Mňa len trápi prečo.“ Usmial sa, objal ma ešte pevnejšie. Nebola medzi nami ani štrbinka, no stále som chcela byť bližšie.

„Až o tom nechceš hovoriť nemusíš. Len sa o tebe bojím. Niečo sa stalo s Philom a René?“ opýtal sa. Znovu sa napol. Jedným z jeho sľubov – ktoré som vôbec nechcela – bolo to, že nedovolí aby sa mojej rodine skrivili čo i len vlások.

„Nie!“ pomaly to prestávalo. Dostávala som sa k tomu najťažšiemu.
Zajtra odchádzame. Ďakovala som bohu za dvojdňovú prípravu tohto rozhovoru. Jacob bol preč a ja som si v kľude mohla premyslieť všetko čo mu poviem. Teraz mi to prišlo zlé. Čo iné je horšie ako opustiť lásku života? Jedinú vec, ktorú k životu potrebujem je Jacobom. Nedokážem ho opustiť!

„Ššš.“ Chlácholil ma. V iných situáciách by som bola nadmieru šťastná, plesala by som. Teraz nie. Bude trpieť, kvôli mne. Už som sľúbila, nemôžem sľub zrušiť. Už sme pobalení, aj mama. Nemôžem to zrušiť. Musím to zrušiť?

„Jacob!“ hlas som mala uplakaný, no presto všetko rozumel.

„Zlatko!“ utrel mi slzu, ktorá sa kotúľala k zemi. Prehrabol sa mi vo vlasoch. Ako mi bude chýbať jeho dotyk!

„Odchádzame!“ môj sľub som nanajvýš porušila. Znovu sa mi s hrdla ozval bolestivý vzlyk. Pritiahol si ma bližšie hoci ničomu nechápal. Snažil sa o ustálený výraz.

„Ako?“ nechápal ničomu, hoci jeho podvedomie sa začínalo vyrovnávať s pravdou. Nechcel si pripustiť pravdu.

„Odchádzam. Aj Matt. Ideme k otcovi!“ prstami som vyhľadala jeho pery, uslzené oči nič nevideli.

„ Nie. To nie je pravda. Však?“ každý sval na jeho tele stuhol. Nezmohla som sa na slová iba som prikývla. Znovu som sa pokúšala pobozkať ho, nedovolili mi to!

„Odchádzate? Kedy? Prečo? Musíš? Nie! Prosím!“ on ma prosí? Ako je možné, že som súhlasila? Ako je možné, že som si myslela, že dokážem opustiť Jacoba? Ústa ma neposlúchali, hovorili veci, ktoré som nechcela. Prečo? Prečo ma do toho Forksu niečo ťahá? Ja nechcem!

„Áno. Phil znovu na Vianoce nepríde. Rozhodli sme sa, že pôjdeme za otcom aby mama mohla byť šťastná. Aby mohla ísť za Philom!“  tiché slová, ktoré vychádzali z mojich úst by prepočul každý človek. Jacob však nie. Jeho vlkolačie uši boli neľudské.

„Musíš?“ otázka, ktorú som si kládla aj ja. Musím? Som schopná zničiť mamino šťastie na úkor toho môjho? Som toho schopná?

„Nemusím, ale . . . Čo by som tu robila. Nasťahovala sa k tebe? Jasné, moja mama by mi to nedovolila, zostala by tu a nebola šťastná!“ znovu už bolo rozhodnuté. Musím ísť. Nejako to zvládnem.

„A ty môžeš byť nešťastná?“ tak toto bola rana pod pás. Ako mi to môže robiť? Nevidí ako veľmi ho milujem? Nevidí to? Prečo mi ubližuje? Prečo mi Tak veľmi ubližuje?

„Ako môžem byť nešťastná s maminho šťastia? Jacob. Viem, že ma miluješ. Viem, že vieš že ja milujem teba. Veľmi, večne, nekonečne, neodvolateľne. Milujem ťa. Ale . . . Prepáč.“

Natiahla som sa k jeho perám. Tento krát sa neotiahol. Začala ma bozkávať. Cez jeho bozky som cítila strach, sklamanie, lásku, nehu, smútok – všetko čo cítil. Kopíroval moje city. Všetko, čo cítil on, cítila som aj ja! Boli sme si súdený. Len niečo nadpozemské nás môže rozdeliť. Prestal.

„Milujem ťa. Veľmi, tak veľmi. Prečo musíš odísť. Prečo nie sme starší?“ zamýšľal sa skôr pre seba. Nemohla som si nevšimnúť nádej, ktorá horela v jeho očiach. Určite sa snaží niečo vymyslieť. Čo? Čo je také silné?

„Čo s nami bude?“ tak túto otázku som si ešte nekládla. Čo s nami bude? Jediné, čo viem -  nemôžem od neho žiadať vzťah. Nie na takú diaľku. Nemôžem.

„Rozchod! Nemôžem od teba žiadať vzťah. Nepresvedčíš ma.“ Vyhlásila som skalopevne. Nikto ma nepresvedčí, že nechať ho v nádeji je dobré. Čo až by si niekoho našiel? Čo až by náhodou prišlo niečo nadpozemské a zamiloval sa? Alebo ja? Zbytočne by sme sa pílili svedomie. Nesmie to zostať takto.

Hoci pohybujem, že si niekoho iného nájdem. Viem, že Jacob je vlkolak no aj napriek tomu. Čo môže byť nadpozemské? Čo môže byť horšie – lepšie ako jej Jacob? Väčšia pravdepodobnosť je, že do mňa štyridsať krát narazí blesk, alebo že vyhrám športku. Všetko je pravdepodobnejšie než to, že jedného dňa stretnem človeka, ktorého budem milovať ako Jacoba.

„Takže vážne! Vážne odchádzaš? Opúšťaš ma? Vážne sa rozchádzame?“ nedôvera ktorou vyslovoval svoje otázky mi nepomohla pri ich zodpovedaní.

„Áno!“ pozrel sa mi uprene do očí. Začínala som sa v nich utápať.

„Navždy ťa budem milovať!“ usmial sa. Čakal na odpoveď.

„Aj ja teba. Navždy ťa budem milovať!“ naklonila som sa, pobozkala ho. Ani som sa nenazdala, bozkávali sme sa zakázaním spôsobom.

Chcem si s neho niečo odniesť, niečo krásne.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ byť inej situácie červenala by som sa ako repa.

„Jasné!“ celý zvedavý ma hladil po chrbte.

„Chcem si s teba ničo odniesť! Niečo veľmi pekné. Môžem?“ prikývol, snažil sa prísť na niečo čo by som chcela. Veľmi opatrne som sa vyslobodila z jeho zovretia, natiahla sa po svoje tričko, vyzliekla ho.

„Bella!“ pozeral na mňa a očami neopísateľnej túžby no zároveň strachu.

„Naozaj niečo také chceš?“ Namiesto odpovedi som prišla k nemu. Chytila jeho tričko a zhodila na zem.

„Milujem ťa!“ začal ma bozkávať. Nedal mi priestor na protestovanie. Bozkával ma na každej časti tela. Hladil ma až príliš presvedčivým spôsobom. Snažila som sa zabudnúť na veci, ktoré nás viedli k tomuto rozhodnutiu. Boli sme len my. Jacob a ja . Bella Swan.

Netrvalo dlho boli sme úplne nahý, vychutnávali si jeden druhého . . .

„Najkrajšia rozlúčka, ktorú som kedy zažil. Nikdy na  teba nezabudnem. Nikdy ťa neprestanem  milovať!“ ležala som na jeho teplej, obnaženej hrudi, celým telom prilepená k tomu jeho. Vychutnávala si každý kúsok mojej lásky.

„Aj ja teba. Bolo to, to najkrajšie v živote. Som nesmierne šťastná, že si to bol ty!“ usmievala som sa od ucha k uchu, hoci pred pár hodinami som ešte plakala. Zdalo sa mi to ako minulosť dlhá niekoľko rokov.

„Si úchvatná! ...  Kedy odchádzate?“ opýtal sa, nevyvolalo to v ňom žiaden strach, smútok, nič s predošlých pocitoch. Boli sme s tým obidvaja vyrovnaní. Dali sme si to najkrajšie.

„Zajtra o jedenástej!“ usmiala som sa, sledovala jeho výraz. Zmeravel.

„Tak to sa vidíme posledný krát. Zajtra nemôžem. Bude to tak ľahšie.“ Objal ma, začal mi šepkať do uška.

„Rád by som ale... Mám ešte jednu otázku. Budeme si volávať alebo nie?“ pobozkala som ho. Chcela som prestať a odpovedať mu no on pokračoval. Až po niekoľkých minútach ma pustil k slovu.

„Radšej nie. Zabudol si. Rozišli sme sa. Sem – tam si zavoláme no budeme sa snažiť žiť tak ako predtým, len bez seba.“ Bola som šťastná s môjho vyrovnania. Dokážem opustiť ozajstnú lásku bez nariekania.

„Dobre. Ale na tvoje narodeniny zavolám!“ usmial sa potmehúdskym úsmev, ktorý sa na neho veľmi nechodil no páčil sa mi. Nebolo mi treba dvakrát vysvetľovať. Natiahla som sa k jeho krku, pritiahla ho bližšie. Pokračovali sme tam kde sme pred malou chvíľkou skončili.

„Ahoj.“  lúčila som sa, hoci Jacob ma stále pevne držal na verande. Bozkával ma, hladkal a neustále šepkal do uška. Páčilo sa mi to, no moja mama už určite hysterčila. Ako jej to všetko vysvetlím?

„Nezabudni, že ťa milujem!“ usmial sa. Z vrecka nohavíc niečo vybral. Podal mi to.

„Čo?“ priložil mi prst na ústa. Pobozkal na konček nosa.

„Otvor to až v lietadle! Sľúb mi to!“ nemohla som odolať jeho očiam. Prikývla som. Schovala list do vrecka, posledný krát pobozkala moju lásku.

„Už musím.“ Nadýchla som sa, posledný krát dotkla svojej lásky. Ucítila jeho vôňu. Odtiahol sa, no ruky mi stále držal.

„Príjemný let, dávaj si pozor, buď šťastná a milujem ťa.“ Usmial sa, pobozkal ma na ústa. Nechal priestor mne.

„Dávaj si pozor, buď dobrý, nebi sa s Paulom, buď šťastný a milujem ťa.“ Pobozkala som ho. Pre tento prípad už naozaj posledný krát. Odtiahol sa, pustil moje ruky.

„Ahoj.“

„Ahoj!“ otočila som sa. Cez plece som  mu darovala úsmev, smerovala na stanicu. Nechcela som aby ma odprevadil až tam.

„Milujem ťa.“ Neotáčala som sa, len som zakričala.

„Aj ja teba.“ Znovu som pocítila smútok, strach. Všetky pocity, ktoré som cítila dnes ráno. Po líci sa mi zgúľala slza, srdce puklo na dve polky. Jednu nechávam tu. Navždy.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dotyk Ľalie 1.Kapitola - Rozlúčka: