Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievčenská škola 7. kapitola

13.12.2010 (07:30) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2396×

„Hej, Bella!“ zastavil ma pri dverách a ja som sa na neho prvýkrát za ten čas pozrela. Stál v bazéne, ako boh pomsty, tvár mal stiahnutú do kamennej masky a na ústach sa mu pohrával zákerný úsmev. Prvýkrát som videla skutočného Edwarda a nie takého, akým sa zdal byť.

„Priprav sa na najhoršie mesiace tvojho života,“ zašepkal a jeho úsmev sa ešte rozšíril.

Ležala som na posteli s hlavou schovanou do vankúša. Rozhodla som sa, že už nikdy nevyjdem z izby a tie tri mesiace pekne vydržím tu. Bolo by to ešte stále lepšie, ako ho niekde stretnúť. A najhoršie bolo, že som nechápala svoje pocity. Nič podobné som nikdy necítila. Bol to strach aj túžba zároveň. Tak veľmi som ho chcela znova vidieť, no rozum mi hovoril nie. Veď by to ani nebolo veľmi múdre, keďže som sa už oficiálne zaradila do zoznamu jeho nepriateľov.

„Bella.“ Položil mi niekto ruku na chrbát a ja som sa strachom otočila. Keď som zbadala Anninu tvár, pokojne som si vydýchla. „Nemôžeš tu takto ležať celý deň,“ upozornila ma a snažila sa na mňa povzbudivo usmiať, no malo to úplne iný účinok, ako chcela. Súcitne ma hladila po chrbte a ja som sa s hlasitým vzdychom zvalila späť do postele. Anne som už všetko povedala. Už som to v sebe dlhšie nevedela držať. Teraz som vedela, že som to už mala spraviť dávno, pretože mi veľmi odľahlo.

„Poď na raňajky,“ povedala a ja som ihneď záporne zakrútila hlavou. Všimla som si, ako sa zasmiala a celou silou ma vytiahla z postele. „Presne takto mu ukážeš, že sa ho bojíš. A to chcel už od začiatku.“

Prekvapene som na Annu pozrela. Nikdy by som od nej také slová nečakala.

„Máš pravdu,“ povedala som nadšene. „Nenechám ho vyhrať!“ doplnila som a rýchlym krokom prišla ku skrini a vytiahla nejaké oblečenie. Keď môj pohľad spadol do zrkadla, zhrozila som sa. Moje oči jasne dokazovali, že som celú noc nespala. A vlasy nevyzerali o nič lepšie. Schytila so hrebeň do ruky a snažila sa ich čo najlepšie upraviť. Keď som uznala, že už to lepšie nebude, spolu s Annou sme sa vybrali do jedálne. Čím bližšie sme boli, tým ma chytala väčšia nervozita a moje nadšenie pomaly, ale isto klesalo na nulu.

„Proste si ho nebudeš všímať,“ upokojovala ma už asi po desiatykrát Anna a ja som chápavo prikyvovala. Hneď, ako sme vkročili do jedálne, môj pohľad zablúdil k jeho stolu. Odľahlo mi. Ešte tam nebol. Iba pár jeho kamarátov. Pomaly sme sa vybrali k stolu a sadli si. Na tanier som si ihneď naložila jedlo a s hladom som si odhryzla z rožku.

„Dneska mi prišla pozvánka,“ zachichotalo sa vedľa mňa nejaké dievča a ja som ihneď spozornela.

„Mne nie,“ odvetilo to druhé a nešťastne pozrela na tú druhú.

„Bude to dnes o pol noci pri lese. Nič iné tam nebolo napísané.“ Takže dneska bolo ďalšie prijímacie kolo a Edward ma tam zrejme nechce. Zamračene som sa rozhliadla po jedálni. Veľa ľudí chýbalo a čo bolo ešte divnejšie, že aj učitelia s riaditeľom.

„Bella.“ Štuchla ma Anna a hlavou kývla smerom ku jednému zo stolov. Stál tam Edward a s vážnym výrazom počúval jedného učiteľa. Zrazu sa mu na tvári objavil veľký úsmev a chápavo prikývol.

„Aký je falošný,“ zakrútila neveriacky hlavou a ďalej sa na neho z diaľky mračila. Edward pomalým krokom prešiel do stredu jedálne a čakal, kým všetci stíchnu.

„Mám pre vás jednu správu. Riaditeľ aj niektorí učitelia odchádzajú na návštevu iných škôl, takže tri dni budeme sami,“ povedal a celá jedálne začala nadšene výskať. S Annou sme si vymenili vydesené pohľady. „Ale nebojte sa, máte tu mňa,“ usmial sa a pohľadom zablúdil k môjmu stolu. Rýchlo som sklopila hlavu a dúfala, že si ma nevšimol.

„To ma teda upokojil,“ zabrblala Anna a ďalej sa venovala jedlu. Celý čas som sa snažila vyhýbať pohľadom jeho stolu a aj sa mi to darilo. Keď už sa začala celá jedáleň vyprázdňovať, postavili sme sa a vybrali sa preč.

„Bella, ja mám hodinu tým smerom, tak sa asi rozlúčime,“ povedala Anna a ja som chápavo prikývla a nezostávalo mi nič iné, ako sa vybrať sama po chodbe k svojej učebni. No na moje nešťastie rovno v strede chodby stál Edward aj s jeho kamarátmi. Zdráhavo som sa nadýchla a očami hľadala hocijakú únikovú cestu, no nikde žiadna nebola. Hlavu som sklopila k zemi a dúfala, že si ma možno nevšimnú. Čo najrýchlejším krokom som vyšla po chodbe a v pohode všetkých prešla až kým som sa nedostala ku Edwardovi. Zrazu sa mi v ceste objavila jeho noha a ja som s buchotom dopadla na zem. Všetky učebnice sa mi rozleteli a po chodbe sa ozval jeho smiech.

„Bella, mala by si dávať pozor kadiaľ chodíš,“ ozval sa jeho hlas nado mnou a ja som vzhliadla. Bol nado mnou naklonený a na perách sa mu pohrával výsmešný úsmev.

„Lebo nikdy nevieš, čo sa ti môže stať,“ doplnil a narovnal sa. Bez slova som na neho hľadela a cítila, ako mi po celom tele prebehli zimomriavky. S úsmevom objal jednou rukou nejakú blondínu a vydal sa po chodbe preč. Pomaly som sa spamätala a začala si zbierať učebnice.

„Ó nie,“ zašepkala som zhrozene, keď môj pohľad padol na rozvrh. Dnes mám skoro všetky hodiny s Edwardom.

Edwardov pohľad

„Dávam vám moju plnú dôveru Edward,“ povedal riaditeľ a ja som sa falošne usmial. Nemohol som uveriť, ako veľmi hlúpy boli niektorí ľudia. A aj ovplyvniteľní. Stačil jediný pohľad a mal som to, čo som chcel. Posledný krát som si s ním potriasol rukou a vydal sa na svoju hodinu.

„Edward!“ zakričala Tania, moja dlhoročná priateľka, a s úsmevom ku mne pribehla. „Čo keby som dnes prišla za tebou?“ nahodila jeden z tých tvojich sexy úsmevov a zvodne mi prešla po hrudi.

„Prečo nie?“ zašepkal som jej tesne pri uchu a cítil, ako sa zachvela. Dnes som na ňu síce vôbec nemal náladu, no prečo sa trochu neodreagovať?  Všimol som si, ako sa za nami postupne prihŕňa pár mojich kamarátov a všetci už robili plány na dnes večer.

„Na dnešok nikto nezabudne,“ zasmial sa Nataniel a ja som prikývol. Bavilo ma pozerať, ako sa snažia a urobia všetko preto, aby boli v mojom spolku. A ešte lepšie bolo vidieť ich následné sklamanie.

„O pol noci už tam všetci buďte, aby sme mohli...“ začal som, no keď som zbadal Bellu, ktorá stála na začiatku chodby, prestal som a na mojej tvári sa začal objavovať úsmev. V rukách nervózne zvierala učebnice a bolo vidno, že sa bojí. Zrejme si myslela, že som si ju ešte nevšimol a tak ďalej iba stála na mieste. Po dlhých desiatych sekundách sa konečne pohla a so sklopenou hlavou sa ma snažila prejsť. S pozdvihnutým obočím som ju sledoval a keď prechádzala okolo mňa, rýchlo som jej vsunul nohu do cesty. Okamžite spadla a jej učebnice sa rozleteli po celej chodbe. Bolo iba pár vecí, čo na svete nenávidím a medzi ne patrí aj to, keď ma niekto ignoruje. A toto dievča to robilo priam bohovsky. Pomaly som sa k nej nahol a cítil som, ako sa mi ústach vytvára úsmev. Bella jemne nadvihla hlavu a pozrela sa mi priamo do očí, z ktorých išiel strach.

„Bella, mala by si dávať pozor kadiaľ chodíš,“ povedal som nevinným hlasom. „Lebo nikdy nevieš, čo sa ti môže stať.“ Môj úsmev sa ešte rozšíril a ja som objal Taniu okolo pásu. Bella prekvapene tykala očami zo mňa na Taniu a nevedela, čo robiť. Pomaly som sa otočil a vybral sa na ďalšiu hodinu.

Pred učebňou som sa rozlúčil s Taniou a vošiel dnu. Unudene som sa ťahal ku svojej lavici a sledoval, ako na mňa všetci s očakávaním pozerali.

„Edward, tu máš ten referát, čo si chcel,“ ozval sa vedľa mňa jeden chalan a do rúk mi strčil papiere. Čo najmilšie, ako som vedel, som sa na neho usmial a vybral sa na svoje miesto. Znudene som si podoprel hlavu a snažil sa ignorovať pohľady dievčat v triede. Moju pozornosť však zaujala až Bella, ktorá s nahnevaným výrazom vošla do triedy a rozmýšľala, kam si sadne.  Keď sa jej pohľad zastavil na mne, zvodne som sa usmial a rukou poklepkal na jedinú voľnú stoličku, ktorá bolo vedľa mňa. Musel som sa zasmiať, keď sa ešte poslednýkrát s nádejou porozhliadla po triede a nakoniec sa s hlasitým vzdychom vybrala smerom ku mne.

„Aspoň trochu skri to nadšenie zo mňa,“ žmurkol som na ňu, keď si sadla a zbadal, ako prevrátila oči.

„Och, Edward, keď to sa nedá,“ oplatila mi to falošne a ja som sa urazene zamračil. Vedel som, že ma chce. Tak ako každá iná v tejto škole, ibaže ona si to nechce priznať a to mi začínalo vadiť. A to, čo urobila včera, bola posledná kvapka.

„Počula som, že dnes sa zasa stretávate,“ zašepkala potichu a pohľadom prebodávala stôl.

„Počula si dobre,“ odpovedal som jednoducho a zbadal, ako si nervózne zahryzla do pery. Páčilo sa mi, aké rozpaky som v nej zakaždým vyvolal a práve to ma nútilo pokračovať ďalej a ďalej. A ešte viac ma lákalo to, že je taká nevinná.

„Minulú úlohu som splnila.“ Konečne zodvihla oči od stolu a uprene sa zahľadela do tých mojich. Na ústach sa mi vyčaril výherný úsmev a ja som sa musel zasmiať.

„Čo už si to bezo mňa nevydržala?“ spýtal som sa a nahodil prekvapený výraz, čo ju priviedlo do rozpakov. Celá očervenela a ja som sa zamračil.

„Ale ja už ťa nechcem Bella,“ povedal som jej pravdu.

„Nechceš?“

„Už si si svoju šancu premrhala,“ vysvetlil som jej a usmial sa, keď som zbadal, ako sa jej obočie nešťastne zvraštilo. „Ako som povedal, Bella. Už sa na mňa nespoliehaj, lebo sa ti to môže spočítať.“ Teraz som na ňu už nepriateľsky pozeral a ignoroval jej vystrašený pohľad.

Otočil som sa smerom k profesorovi, ktorý práve prišiel a rozhodol sa ho konečne počúvať.

„Ale ja sa ťa nebojím, Edward,“ zašepkala úplne potichu, no moje upírske uši to počuli.

„Čo si to povedala?“ spýtal som sa prekvapený a rozmýšľal, či som dobre počul. Bella sa sebavedomo vystrela a na ústach mala úsmev.

„Že sa ťa nebojím, Edward Cullen,“ zopakovala to, tentoraz hlasno a ja som na ňu s otvorenými ústami hľadel.

„Ako chceš,“ povedal som, keď som sa konečne spamätal. Doteraz som bol ešte pomerne milý, no týmto si všetko pokazila. Keď chce vojnu, bude ju mať. No je tu iba jediný víťaz. A to som ja.

Bellin pohľad

„Ako chceš,“ odpovedal mi a nebezpečne ma prebodával pohľadom. Spokojne som sa na neho usmiala a otočila sa k profesorovi. Nechcela som v tom pokračovať, no on mi nedával na výber. Pohľad, akým sa na mňa pozeral, ma hneval. A to ma ešte viac povzbudilo. Rozhodla som sa, že ho prekvapím a dnes večer prídem na prijímačky. Do konca hodiny sme spolu už neprehovorili ani jedno slovo a ja som nenápadne sledovala Edwarda, ktorý zamračene počúval profesora. Keď konečne zazvonilo, rýchlo sa postavil a vyšiel z učebne. Spokojne som sa vybrala na chodbu, kde som zbadala Annu.

„Tak ako?“ spýtala sa ma so záujmom a ja som nezaujato mykla plecami.

„Dneska sa ho ešte chystám prekvapiť,“ povedala som a spoločne s Annou sme sa naraz zasmiali.

Celý deň mi ubehol pomerne rýchlo a Edward ma na hodinách začal veľmi dobre ignorovať, čo mi vadilo. No nezostávalo mi nič iné, ako vydržať do večera.

„Si pripravená?“Anna na mňa nervózne pozrela a ja som prikývla.

„Ako ešte nikdy v živote,“ odpovedala som jej a pozrela na hodinky, ktoré ukazovali, že je trištvrte na dvanásť. Do ruky som chytila mikinu a bola pripravená ísť. Musela som priznať, že som sa bála, keď som prechádzala tmavými chodbami k východu a ja som mala čo robiť, aby som sa nevrátila.

Rýchlym krokom som sa vybrala okolo jazera a smerovala k lesu. Všade okolo mňa sa rozprestierala tma a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tu niečo koná. Pomalým krokom som vošla do lesa a so strachom sa rozhliadla, keď som zbadala malé svetlo hlbšie v lese. Rýchlo som sa vydala tým smerom, no čím bližšie som bola, tým viac som si začala myslieť, že sa mi to zdalo. Asi po piatich minútach som zastala a zadýchane sa oprela o strom. Tak teraz som už vôbec nevedela, kde som a mňa začala chytať panika. Všade okolo mňa bola len tma a veľa stromov. Chystala som sa ísť preč, keď som zrazu niečo započula.  So strachom som sa otočila tým smerom, no nič som nevidela.

„Je tam niekto?“ spýtala som sa vystrašene, no nikto mi neodpovedal. S vypúlenými očami som začala cúvať dozadu, keď som do niečoho narazila.

„Čo tu robíš?“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som sa s krikom otočila.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak čo na to hovoríte? Mne sa to zdá trošku nudné, keď sa tam nič nedeje, tak sľubujem, že v ďalšej kapitole sa už niečo poriadne stane :) A ako sa vám páčil Edwardov pohľad? Váš Chippy

Moje zhrnutie

Predchádzajúca kapitola

ďalšia kapitola

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievčenská škola 7. kapitola: