Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievčenská škola 3. kapitola

17.11.2010 (17:45) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2936×

„Ak hľadáš učebňu, tak si úplne zle,“ ozval sa nado mnou zrazu melodický hlas a ja som prekvapene zodvihla hlavu a pozrela na jeho pôvodcu.

Predo mnou stál Edward a s úškrnom na mňa hľadel.

„Asi som proste zle zabočila.“ Venovala som mu letmý úsmev a vydala sa po chodbe čo najďalej od neho.

„Do tejto časti máš zakázané ísť, tak si nabudúce dávaj pozor,“ ozval sa a ja som s tichým povzdychom zastala. Nechápala som, o čom mu ide. Pomaly som sa otočila a pozrela mu do očí.

„Budem si dávať lepší pozor, odpustíš mi?“ povedala som sarkasticky. Všimla som si, ako pozdvihol jedno obočie a zamyslel sa. Nakoniec sa mu na tvári vyčaril samoľúby úsmev.

„Takto sa mi to páči. A tvoje ospravedlnenie prijímam,“ zašepkal a vpíjal sa mi do očí. „Ak mi dovolíš, odprevadím ťa k tvojej učebni,“ dokončil a ja som prekvapene vzhliadla. Musela som uznať, že ako gentleman bol výborný. Spoločne sme prechádzali po chodbe v úplnej tichosti a ja som sa začala cítiť trápne, no nenapadalo ma, o čom sa s ním rozprávať. Nenápadne som sa na neho pozrela. Nevyzeral, že by ho trápilo to isté. Na tvári mal letmý úsmev a zamyslene hľadel dopredu.

Na jeho uniforme som si všimla zlatého odznaku, na ktorom bol lev so šabľami.

„Čo to je?“ spýtala som sa a prstom ukázala na odznak.

„To je znak toho, že niekto patrí do nášho spolku, ktorého som riaditeľ,“ povedal a ďalej mi nevenoval pozornosť. Jemne som našpúlila pery a pozrela na neho.

„Spolku?“ zopakovala som. Edward si vzdychol.

„Každý študent si má právo založiť svoj vlastný spolok, do ktorého si môže vyberať skupinu ľudí. Máte vlastný dom, alebo nejakú časť, vlastné programy. A môj, samozrejme, je ten najlepší. Preto nemôžeš ísť do tej časti. Je to totiž moja časť,“ vysvetlil mi konečne. Cítila som, ako na mňa dolieha zvedavosť. Čo tam asi tak robia?

„Môžem si založiť vlastný?“ Opatrne som na neho pozrela.

„Musel by som ti ho povoliť,“ otočil sa ku mne a na tvári sa mu pohrával úsmev. Naklonil sa blízko k mojej tvári a hľadel mi do očí. „A to by nebolo zadarmo.“

Cítila som, ako ma ovial jeho dych a ja som stŕpnuto stála na mieste. Môj pohľad skĺzol na tie plné pery, ktoré priam vyzývali k bozku. Stačil malý kúsok. Iba raz ho pobozkať a skúsiť, aké to je.

„Bella, oči mám trochu vyššie.“ Rýchlo som zatrepala hlavou, aby som si vyčistila myšlienky.

Celá som sčervenela a zahanbene sklopila oči k zemi.

Prinútila som moje nohy, aby sa znovu dali k pohybu. Chcela som čo najskôr byť v mojej učebni.

„A podľa čoho vyberáš ľudí do svojho spolku?“ spýtala som sa so záujmom. Neviem, čo ma na tom tak priťahovalo, ale chcela som sa tam dostať.

„Neviem, podľa toho kto o to žiada. Neberiem tam žiadnych lúzrov ani nič také podobné. Mám tam dobre vybraté, a práve preto to nie je ako ďalšie spolky na tejto škole,“ odfrkol si a napravil si uniformu. Už podľa toho, ako rozprával mi bolo jasné, že je z bohatej rodiny. O druhých rozprával s takým opovrhnutím, že som bola prekvapená, že ma vôbec vidí.

„A keby som tam chcela ísť ja?“ Snažila som sa pekne usmiať, no zrejme to nevyšlo, keďže som ho akurát rozosmiala.

„Dnes o pól noci sa v hlavnej miestnosti sa bude konať výber nováčikov. A ak tak veľmi chceš byť u mňa, možno by som s tým vedel niečo spraviť. No, Bella, neviem, že či to je niečo pre teba,“ povedal a ja som prekvapene pozdvihla obočie.

„Aby si nebol prekvapený,“ odvrkla som.

„Máš pravdu, teším sa na to, ako ma prekvapíš.“ Rukou ukázal na dvere, kde som mala hodinu.

„Vidíme sa,“ žmurkol na mňa a rýchlym krokom išiel chodbou preč. Zamyslene som vošla do triedy, kde už bola hodina. Ospravedlnila som sa profesorovi a išla si sadnúť vedľa Anny, ktorá na mňa nechápavo hľadela. Pohodlne som si sadla na stoličku a nechala svoje myšlienky putovať.

Bola som zvedavá, aké to tam bude. A hlavne konečne po svojich šestnástich rokoch života cítim vo svojom živote nejakú zmenu a tou bol Edward.

Keď konečne skončila hodina spolu s Annou sme sa vybrala na ďalšiu.

„Bell, čo ti dnes je?“ ozvala sa vedľa mňa. A ja som na ňu ospravedlňujúco pozrela.

„Anna, išla by si so mnou dnes niekam?“ spýtala som sa.

„A kam?“ odpovedala hneď. Naschvál som nepovedala kam, pretože som vedela, že Anna nebude súhlasiť.

„Je to výber študentov do jedného spolku,“ zašepkala som a hneď pozrela na reakciu Anny. Nahnevane  na mňa hľadela.

„Bella, vieš, že takéto veci nie sú dobré,“ povedala karhavo. „A navyše takéto spolky nie sú pre nič za nič. Určite to je kvôli niečomu, čo by sme mi nerobili. Nevidela si snáď dosť takých filmov, ktoré by ťa ponaučili?!“ dokončila a ja som si smutne vzdychla. Nechcela som tam ísť sama, ale Annu som nútiť nemohla.

„Ja viem,“ povedala som a Anna prikývla.

„Uvidíš, že mi ešte poďakuješ,“

Deň mi už ubehol celkom rýchlo a ja som sa ani nespamätala, a už bol večer. Anna sedela v pyžame, pripravená na spanie. Takisto aj ja. Len s tým rozdielom, že vedľa mojej postele stála kôpka pripraveného oblečenia a baterka.

„Dobrú noc,“ zašepkala som.

„Dobrú,“ odpovedala Anna a zhasla svetlo.

Cez tmu som pozrela na hodiny, ktoré ukazovali, že je 22.32. Hľadela som do tmavej izby, ktorú osvetľoval iba malý pás svetla, ktorý pochádzal z pouličnej lampy. Sústredila som sa na svoj dych, aby som nezaspala. Nemohla som. Minúty pomaly ubiehali a keď konečne ručička ukázala na 23.45, pomaly som vyšla z postele a potichu si obliekla normálne oblečenie a do ruky chytila baterku. Potichu som za sebou zavrela dvere a vstúpila do ešte tmavšej chodby. Niekde hlboko vnútri mi niečo hovorilo, aby som to nerobila a v mysli sa mi ozývali Annine slová. Rýchlym krokom som sa vybrala tmavou chodbou a baterkou svietila pred seba. Predtým som si to nevšimla. No teraz som vošla do chodby, kde viselo veľa obrazov. Niektorých až strašidelných. Najprv som nevedela, čo Edward myslel tou hlavnou miestnosťou, no keď som zbadala obrovské dubové dvere so starodávnou kľučkou, pochopila som. Do ruky som uchopila kovovú guľu a s ťažkosťou ňou pootočila. Zámok hlasito zaprotestoval a dvere sa s vrzgotom otvorili. Vstúpila som do veľkej miestnosti, ktorá bola osvetlená sviečkami. Viditeľne sa mi uľavilo, keď som medzi samými chalanmi zbadala aj pár dievčat. Prepchala som sa k davu a prekvapene pozerala na výzdobu. Ak som si dovtedy myslela, že tie obrazy sú divné, tak už nie. Na stenách boli nakreslené rôzny druhy smrti. Cítila som chlad, ktorý na mňa doliehal a ja som sa strachom zatriasla. Zrazu svetlo osvietilo veľký stôl, kde sedeli  piati ľudia v dlhých plášťoch. Svetlo, ktoré ich osvetľovalo, pôsobilo tak, akoby boli všetci mŕtvolne bledý. Po miestnosti sa ozval nechápavý šum a ja som si stúpla na špičky, aby som lepšie videla.

Všimla som si Edwarda, ktorý taktiež v dlhom plášti prešiel ku veľkému stolu a sadol si na stoličku, kde bol rovnaký znak, ktorý som videla na Edwardovom odznaku.

„Predpokladám, že všetci sa sem chcete dostať, no upozorňujem vás. Nebude to vôbec ľahké. Budete musieť splniť úlohy na to, aby ste boli pripravení stať sa členmi nášho spolku.“ Usmial sa a jeho zuby sa nebezpečne zableskli. Muži vedľa neho vstali a zišli ku davu.

„Užite si túto úlohu, pretože už ľahšia nebude,“ doplnil nakoniec a odišiel. Všimla som si, ako sa ku mne blíži jeden z tých mužov a mňa aj ľudí, ktorí boli okolo, vtlačil do jednej z miestností, kde už stála veľká dodávka. Prikázal nám, aby sme tam vliezli. Nervózne som hľadela von oknom a vedela, že to nie je správne. No chcela som Edwardovi dokázať, že na to mám.

Boli sme dosť ďaleko od školy, keď auto zastalo a všetci vystúpili.

„Kto nezvládne prvú úlohu, je vylúčený,“ ozval sa ten muž vedľa mňa a ja som sa so strachom otočila.

„Všetci sa musíte vyzliecť, a tak sa dostať do školy, ten kto príde oblečený, prehral,“ dopovedal a ja som vypúlila oči. Vyzliecť? Len to preboha nie. Zrazu sme tam boli sami. Pár ľudí s frflaním odišlo preč a niektorí sa vzdialili hlbšie do lesa. Zostala som úplne sama. Zuby mi drkotali a ja som nevedela, či od strachu, alebo zimy. So strachom som sa rozhliadla do tmavého lesa a vnímala úplné ticho okolo seba. Už som bola pripravená odísť, keď som započula tiché kroky.

S ľaknutím som sa otočila a zbadala Edwarda, ktorý sa opieral o strom a s úsmevom na mňa hľadel.

„Vedel som, že to nespravíš, ale že to vzdáš hneď na začiatku?“ neveriacky zakrútil hlavou.

„Čo rád pozeráš na nahých chlapcov?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Ešte radšej na dievčatá,“ zasmial sa a ja som očervenela od hanby. Obklopovalo nás hrobové ticho, ktoré prerušil Edward.

„Vráť sa do školy, Bella. Ako som už povedal, toto nie je pre takých, ako si ty. Tak na to zabudni a choď,“ hlavou kývol ku škole. Ruky som si nahnevane založila na prsiach a zamyslene na neho hľadela. Hnevalo ma, že vyhral. Že práve teraz na mňa pozerá s povýšeneckým výrazom a zjavne sa na mne veľmi dobre zabáva.

„Proste to nedokážeš,“ zašepkal nakoniec. Práve táto veta ma povzbudila. Nikdy predtým by som to nespravila. Proste to bolo pod moju úroveň, no niekto to Edwardovi ukázať musí. A prečo si aspoň raz poriadne neužiť života. Zvodne som sa na neho usmiala a rukami si začala rozopínať blúzku a hľadela mu priamo do očí. Môj úsmev sa rozšíril, keď som zbadala, ako na mňa prekvapene pozeral.

Keď som už zostala iba v spodnom prádle otočila som sa mu chrbtom. Až takú odvahu som nemala. Dosť som sa hanbila, keď na mňa hľadel takto. Vyzliekla som si aj to posledné a podprsenku hodila do stále prekvapeného Edwarda,

„Že nemám?“ spýtala som sa a s víťazným úsmevom sa vybrala ku škole.

-----------------------------------------------------------------

Tak ako? Páčilo sa vám? Pokojne mi napíšte aj čo sa vám na tom nepáčilo, aby som vedela. Chippush :)

Moje zhrnutie

Predchádzajúca kapitola  Ďalšia kapitola

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievčenská škola 3. kapitola: