Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa noci - Predslov + 1. kapitola

20.05.2010 (15:45) • Sweetie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1154×

Predslov

Nikdy by mi nenapadlo, že jediný človek, ktorý mi zmení život, bude skoro o sto centimetrov menší odo mňa. To som vtedy netušila. Kedysi dávno.

Prvá kapitola

Písal sa rok 1350 a ja som kráčala po tichom, ničím nerušenom lese. Všade okolo mňa sa rozprestierala krásna príroda. Hnedé listy stromov sa aj v tomto pochmúrnom čase zdali nádherné. Normálny pozorovateľ by si myslel, že toto je úplne normálny deň, v úplne normálnej Európe. Čas tu v lese plynie veľmi pomaly. Človek môže pouvažovať nad životom.

Svet sa oproti predošlému zmenil. Keď sa pozriem späť, vidím krásne domy, v nich šťastné rodiny. Ale ako sa to dá porovnávať s týmto svetom, svetom dnešným? Vo svete zúri mor. Mor dovlečený odniekiaľ z Ameriky. Ľudia veria na čarodejov a čarodejnice.

Aj dnes sme mali na starosti zistiť, čo sa deje v jednej malej dedinke neďaleko Benátok. Aro dostal zase milostivú náladu, a tak som sa sama rozhodla preveriť si, prečo sa dedinčania chystajú upáliť dvoch súrodencov za to, že sú „iní“. Toto jediné poznanie im stačí na to, aby ich označili za čarodejníkov, bosorákov. Poznám ten pocit, pocit, keď viete, že vás celý svet nenávidí. A ako ste vlastne blízko pravdy.

Z mojich myšlienok ma vytrhlo Demetriho zakašľanie a Santiagov tichý smiech. Tak toto si vážne vyprosím!

„Už sme skoro na mieste. Ste si istá, že chcete ísť s nami? Tých dedinčanov zvládneme ľavou-zadnou,” spýtal sa ma Demetri, hoci odpoveď už poznal.

Vedel, že ak sa pre niečo rozhodnem, som neoblomná a nevzdám sa toho len tak. Jednoducho to už máme v rodine.
„Som si istá. Tak tu nezdržuj a vyrazme do tej prekliatej dediny. Ak má Eleazar pravdu, budeme mať naše rady opäť väčšie.”

A tak sme sa vydali „zachraňovať životy“. Neverila som, že niekedy na to iba pomyslím. Akonáhle sme sa priblížili k osade, ozvali sa výkriky strachu, úzkosti  a hlavne preklínania. Dvaja mladí ľudia, ktorí boli určite ešte deťmi, stáli na hranici a plamene ohňa im začínali olizovať nohy. Nečakala som dlhšie, kým sa Demetri so Santiagom spamätajú, ale vystúpila som z lesa a vydala sa k hranici. Popri chôdzi som si sňala z tváre kapucňu a tým som odkryla svoju tvár. Ak by ste ma videli ako dedinčania, z pravej strany, mysleli by ste si, že neexistuje na svete krajšieho človeka. Plavé, miestami až neskutočne bledé vlnité vlasy padali  na plecia až k pásu. Nádherne biela pokožka, tmavé oči obtiahnuté čiernou linkou zo mňa robili anjela z tých najtajnejších snov. Ak by ste sa pozreli iba z tejto strany, videli by ste číru nádheru. Ale akonáhle som rozhodne vykročila k hranici a im sa naskytol pohľad aj zľava, jedna staršia žena omdlela, dieťa začalo plakať, ženy zvýskli a chlapom vypadli vidly z rúk. Bola som démon, netvor, prízrak, inak sa ma opísať nedalo. Od ľavého sluchu smerom cez oko, líce, okolo úst, cez bradu až dole na krk sa ťahala pol centimetra široká jazva. Nikto z našich radov nevie ako som sa k nej dostala. Iba tí vyvolení.

Postavila som sa do stredu tohto zhromaždenia a skôr ako moji dvaja spoločníci stihli namietať alebo čokoľvek urobiť, som zvolala: „Okamžite zahaste oheň, pustite ich a celý incident vypustite z hlavy!“

Dedinčania na nič nečakali. V priebehu minúty bol oheň zahasený, Demetri so Santiagom odväzovali malých väzňov a ostatní dedinčania sa vrátili späť k svojim každodenným činnostiam. Našim „väzňom“ sme sa pokúsili vysvetliť kto sme, ale keďže boli veľmi vystrašení, nepočúvali nás. Pretože som nemohla riskovať prezradenie môjho daru (keďže by to Demetrimu a Santiagovi mohlo dopnúť a môj dar je úplne tabu), rozhodla som sa ich čo najrýchlejšie dostať do Volterry. Aro im to všetko vysvetlí. A tak to bude najlepšie.

Na cestu domov sme si zaobstarali tri kone. Ja som išla popredu a niesla som so sebou chlapca. Zrazu ma prekvapil svojou otázkou. Vlastne ma dosť prekvapilo, že vôbec rozpráva, nieto ešte, že je schopný tak priamej otázky.

Spýtal sa ma iba: „Ten mor máte na svedomí VY?“

Vôbec som nechápala, prečo by sme práve MY mali mať na svedomí svetovú chorobu. MY, čo sme nesmrteľní a už vonkoncom nie chorí.

„Aký mor máš na mysli? Tento mor, svetový mor?“

„Uhm.“

To jediné z neho vyšlo a ja som si uvedomila, ako veľmi sa ma bojí.

„Pozri,“ začala som a spomalila koňa, „MY nemáme na svedomí žiaden mor. Snažíme sa byť pre ľudí neviditeľní.“

„Chápem, ale my so sestrou vieme, že mor je iba zámienka. Tie deti vyvraždili skoro celú vedľajšiu dedinu a ...“

„Počkaj,“ náhle ma zachvátila vlna poznania, „aké deti máš na mysli? Také ako sme my? Ale veď to nie je možné. Oni sú neovládateľné.“

„Ver mi, raz sme jedno na skúšku stvorili,“ dodala som, keď som uvidela jeho nechápavý výraz.

„Áno, myslím tie deti. Našťastie boli už asi dosť najedené, tak nás nezabili. Ale videli sme ich zabíjať. Jedno zabilo dokonca našu tetu s bratrancami a sesternicami. Mali sme šťastie, že sme stihli ujsť do stodoly...“

Avšak jeho výklad zanikol v erdžaní koňa. Zrazu sa postavil na zadné a len-len, že nás nezhodil. Keď sa upokojil, v prachu rozvírenej cesty som uvidela dieťa. Bolo to dievčatko. Malo asi tri, možno štyri roky, krásne rovné hnedé vlásky, pleť ako sneh. Oblečené malo červené šatky a stálo bosé. Skôr ako ma chlapec stihol od strachu zastaviť, alebo mi niečo povedať, zoskočila som dole z koňa a pomaly sa blížila k dievčatku. Bola som asi dva metre od neho, keď sa prach úplne usadil späť na cestu a ja som si uvedomila, že tie šaty boli predtým biele. Skôr, ako som stihla na chlapca zakričať, aby zvrtol koňa a bežal späť, kým nestretne Demetriho s jeho sestrou sprevádzaných Santiagom, a aby im povedal nech idú inou cestou, poriadnym oblúkom, dievčatko na mňa pozrelo svojimi rubínovými očami.

zhrnutie poviedok 2. kapitola

Autor: Sweetie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa noci - Predslov + 1. kapitola: