Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 13. kapitola

05.03.2010 (09:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2857×

13. kapitola  

Otvorila som dvere a opäť som skamenela. Stála tom totiž bytosť, o ktorej som si myslela, že ju už nikdy neuvidím. Stál tam...  

RAIN:  

Stál tam upír, ktorého som nevidela desať rokov. Damon White. Upír vegetarián, ktorému smrdí ľudská krv, tak sa živý zvieracou. Zvláštne. Nikdy nespomenul, že by poznal Cullenovcov.

Už som otvárala ústa, že sa ho spýtam, keď on povedal: „Ahoj Ariana, s čiernymi vlasmi vyzeráš skvele,“ povedal a už ma objímal. Snažila som sa z jeho objatia dostať, ale trošku sa mi to nedarilo. Predsa len je to upír a ja nepremenená víla. Čo to presne znamená, ešte neviem.

„Damon, pusť moju dcéru. Ja som predsa tu,“ ozvala sa moja mama z kresla. Potom sa zasmiala. Ja som bola dosť rozzúrená. Zase si ma pletú. Raz s Rose a potom s mamou. A pritom, keby sa lepšie prizreli, videli by všetky rozdiely. Len na prvý – letmý – pohľad sme rovnaké.

Damon ma pustil. Ospravedlňujúco sa na mňa usmial.

„Prepáč, ale príšerne sa podobáte,“ povedal a zachichotal sa. Pri tom zvuku sa mi vynorili spomienky.

„To je od teba pekné Damon, že ma poznáš,“ povedala som a štuchla ho do nosa.

„Ty sa poznáš aj s ním? Prečo ma to vlastne ešte prekvapuje?“ spýtal sa Edward, ktorý už stál za mnou. Trošku som sa ho zľakla.

„My sa poznáme?“ opýtal sa zdvorilo Damon.

„Ale, ale Dam, ako to, že si ma nepamätáš? Veď to nie je tak dávno,“ povedala som mu a použila prezývku, ktorú som mu vymyslela, a ktorú z duše nenávidel. Prečo upíry neznášali moje prezývky? Asi sú zaujatí voči mojej osobe.

„Rain? Si to naozaj ty?“ spýtal sa a v očiach mu zaihralo poznanie.

„Nie ja som Santa Claus,“ povedala som a zasmiala sa na jeho prekvapenom výraze. Opäť ma objal.

„Páni, vyrástla si,“ povedal a stále ma objímal.

„A čo si čakal, že sa so mnou stane? Že sa môj vývoj zastaví po dovŕšení ôsmeho roku života?“ doberala som si ho hravo.

„To nie, ale vieš, že sa to hovorí,“ povedal a usmial sa na mňa. V dobrej nálade sme sa presunuli do obývačky, kde čakal zvyšok prekvapenej rodiny.

Zrazu si však Damon všimol Rose a ostal prekvapene stáť. Pozrel na moju mamu, na mňa a potom na Rose. A stále dookola. Nakoniec sa zastavil pri mame.

„Asi ďalšia dcéra, však?“ spýtal sa popletene.

„Hej to je Rosalie. Moja druhorodená dcéra. Vicky tiež poznáš,“ povedala mama a hlas jej pri Victoriinom mene stvrdol.

„No hej, poznám. Raz napadla moju ženu. To kvôli nej si ma zavolala?“ spýtal sa zvedavo. Zavolala?

„Mohol by nám niekto vysvetliť, čo sa deje?“ spýtal sa zdvorilo Carlisle.

„Och samozrejme. Toto je Damon,“ ukázala na upíra stojaceho po mojom boku. „A Damon, toto sú Cullenovci. Rose, Emmett, Jasper, Alice, Carlisle a Esme. Tamto je Edward,“ povedala mama a zakaždým ukazovala na dotyčného. Damon vyzeral dosť prekvapený. Akoby videl ducha. Pozeral na Jaspera. Jasper sa však na neho díval rovnakým pohľadom. Žeby sa poznali?

„Teba stvorila Maria, však?“ spýtal sa z ničoho-nič Damon. Maria bola upírka, ktorá stvorila aj jeho. Počas upírskych vojen na Juhu si tvorila armádu novorodených. Damon jej však vďaka svojmu daru, ovplyvňovať myseľ, utiekol.

„A ty si ten chýbajúci vojak, nie?“ Damon len prikývol. „Vieš, čo všetko sa kvôli tebe zomlelo? Páni, to bolo niečo. Nikdy som si nemyslel, že Maria bude robiť taký rozruch kvôli jednému novorodenému,“ povedal uznanlivo Jasper. Asi som nebola jediná, čo to tak celkom nechápe.

„Môže mi to niekto aj vysvetliť?“ spýtal sa ublížene Emm. No jasné, ten aby nemal pripomienky. Zagúľala som očami.

„Ide o to, že Damon bol členom Mariinej armády. Bol premený asi v tom čase ako ja, ale on na ňu použil svoju schopnosť. Neviem síce ako, ale neskôr si Maria uvedomila, čo sa stalo a my sme tam len tak lietali. A to skoro doslova. Pekne si nám vtedy zavaril,“ povedal pobavene Jasper. Hovoril to na môj vkus akosi veselo, hlavne ak zoberiem do úvahy jeho minulosť. 

„No to je teda pekné. Ani som si neuvedomil, že moja schopnosť prestala fungovať. Ale bol som novorodený. Nestaral som sa o to, či to bude fungovať dlhodobo. Len som chcel utiecť,“ povedal Damon. Ten mal vtedy fakt veľké šťastie.

„Akú máš vlastne schopnosť?“ spýtal sa dychtivo Carlisle.

„Dokážem na diaľku prečítať niečiu myseľ a podľa vlastného rozmaru ju ovplyvniť,“ povedal a v miestnosti nastalo hrobové ticho. Pamätám si, že na mňa nikdy nefungovala. Zaujímalo by ma, či sa to zmení, keď sa premením.

„To by zaujímalo aj mňa,“ povedala mama zaujato a ja som chvíľu premýšľala, čo tým myslí. Asi o pol minúty neskôr mi došlo, že mi číta myšlienky. Opäť. Zaúpela som.

„Zase mi čítaš myšlienky? Ako mne to lezie na nervy,“ povedala som smutne. Je pravda, že som si zvykla, že moja hlava je len moja.

„Prečo?“ spýtal sa nevinne Edward. Aj on by chcel čítať moje myšlienky?

„Doteraz som bola zvyknutá, že moja hlava je len a len moja. Cítim sa teraz akosi čudne, keď niekto vidí moje myšlienkové pochody,“ povedala som zamyslene. Zrazu sa Emm zasmial.

„To máš šťastie, ja sa tak cítim stále,“ povedal a hrane zavrčal na Edwarda. Ten sa tváril ako nevinnosť sama.

„Aké zložité môžu byť tvoje myšlienkové pochody?“ zašomrala som si pre seba. Samozrejme všetci to počuli. Emm zavrčal a všetci ostatní sme sa zasmiali.

„Síce sa mi tu s vami dobre rozpráva, ale na čo som sem bol pozvaný? Rád by som sa vrátil domov, Salome čoskoro bude rodiť a bol by som nerád keby som nebol s ňou. Nehovoriac o tom, čo by mi spravila ona,“ povedal a zatváril sa zdesene. Je to čudný pohľad, keď je taký obávaný tvor ako je upír zdesený.

„Ako sa darí mojej neteri?“ spýtala sa mama zvedavo. Neteri? Takže mám sesternicu? Asi viac ako jednu...

Mama len prikývala a čakala na odpoveď.

„No okrem toho, že je tehotná a budú to dvojičky, sa teší výbornému zdraviu. Ale neodbiehaj od témy. Na čo som tu?“ Ku koncu jeho hlas nabral na vážnosti.

Prešla som na pohovku a posadila sa. Začali ma bolieť nohy. Predsa len nie som upír, nedokážem stáť večnosť bez pohnutia. Edward išiel samozrejme so mnou. Sadol si vedľa mňa, chytil ma za ruku a hral sa mi z vlasmi.

„Potrebujem vedieť, čo plánuje Vicky. Hádam ešte neprišla na to, že som tu. Ak by ma zacítila, čo len v okruhu 10 km niekde v lese, konala by unáhlene. A to vážne nepotrebujeme,“ povedala smrteľne vážne. Mimovoľne som sa zachvela.

„Samozrejme,“ povedal Damon a už sa sústreďoval. Nikdy som ho nevidela používať jeho schopnosti. Vyzeralo to zaujímavo.

Dlho bolo ticho. Obávam sa, že jediná v miestnosti som dýchala ja, aj to len preto, že som to potrebovala. Zrazu Edward zavrčal. A dosť strašidelne. Strhla som sa a prekvapene na neho pozerala. V jeho očiach bol odpor a nenávisť. Vicky asi nemyslela na pekné veci.   

„Nerád to hovorím, ale Vicky vie, že Rain je nažive. Vie, že ste zabili nejakého Jamesa a chce sa pomstiť. O tvojej prítomnosti zatiaľ nevie. Myslela na dosť hnusné spôsoby ako ťa zabiť,“ povedal a zachvel sa. Ja som sa tiež zachvela. A to poriadne. Celá som sa triasla.

„Pššššt, nedovolím, aby ti ublížila,“ zašepkal mi do ucha Edward a silno ma objal. Kolísal ma v náručí ako malé dieťa, ktoré chce niekto uspať. O chvíľu som sa upokojila. Aj vďaka Jasperovi. Som si istá, že moje emócie pre neho nie sú bohviečím. Stále som smutná a cítim bolesť a nenávisť z toho, čo sa mi stalo. Aj keď to tak nevyzerá.

„Teraz by som už asi mal ísť. Za iných okolností by som sa rád zdržal a všetkých vás spoznal, ale bohužiaľ to nejde. Ale hneď ako sa narodia deti, prídeme aj so Salome. Možno pôjde aj Ethan a Charlotte. Teda ak by sme mohli prísť,“ povedal a pozrel na Carlisla. Carlisle sa na neho usmial.

„Budeme radi ak nás prídeš s rodinou navštíviť,“ povedal Carlisle milo a opäť sa usmial. Snáď neexistuje situácia, pri ktorej by nezachoval pokoj.

„Ďakujem, Carlisle. Je pre mňa česť, že som ťa aj celú rodinu spoznal. Počul som o vás už mnohé, ale nikdy som si nepredstavoval, že vás stretnem osobne,“ povedal obdivne. Potom každého objal a už bol preč. Stihol ešte zakričať, že sa o týždeň, alebo dva uvidíme.

Sedeli sme tam ešte pár minút mlčky. V mysli som si utrieďovala myšlienky a snažila sa v tom všetkom nájsť systém. Uvedomila som si, že o vílach a celých týchto záležitostiach viem strašne málo.

„Mami, akú budem mať schopnosť, keď sa premením?“ spýtala som sa nesmelo. Mama sa na mňa usmiala.

„To neviem, ma fleur. Viem len toľko, že by ich malo byť viac. Každá víla má viacero schopností. Ja napríklad čítam myšlienky. Pretože som víla lesa, rozumiem všetkým zvieratám. Viem sa napríklad aj premiestňovať. Všetky schopnosti sú individuálne. Môžu sa opakovať, ale každá funguje ináč. Schopnosti vo veľkej miere ovplyvňuje aj to, aká si víla,“ povedala a ja som mala v tom ešte väčší guláš než predtým.

„Prečo som ja víla dažďa? A prečo si ty víla lesa a Rose víla ohňa?“ spýtala som sa popletene. Dnes mi už len máločo dávalo zmysel.

„To nikto nevie. Nikto nevie prečo sa stávame takými alebo onakými vílami. Kedysi nás bolo tisíce, dnes už len zopár desiatok. V podstate sme ohrozený druh. To akou vílou sa staneš vždy predpovedá vília veštica Elena. Ako to funguje ti nepoviem, je to tajomstvo prísne strážené už tisícky rokov,“ povedala a pokrčila plecami. To mi teda pomôže.

„V čom vlastne spočíva tvoja úloha? Čo robíš ako víla lesa? A čo by som mala robiť ako víla ja, alebo Rose?“

„Ja ako víla kontrolujem lesy. Starám sa, aby boli zdravé. Tam kde nie sú, vytvorím ich. Tam kde sú sa o ne postarám. Starám sa o to, aby sa zvieratá nepremnožovali, aby ostávali v lese a takisto ich liečim. Samozrejme ich nemôžem chrániť všetky. Proti upírom sa chrániť nedajú, ale aspoň mi pomáhajú,“ povedala a žmurkla na prítomných upírov. Trochu sme sa zasmiali.

„Ako to všetko kontroluješ? Musíš na tie miesta prísť aj osobne?“

„Nie nemusím. Vília myseľ je podobná tej upírskej. Je rovnako veľká ale funguje inak. Ja môžem byť tu, ale mysľou sa môžem túlať po dažďových pralesoch v Amazónii. Budem schopná vnímať oboje, na oboje sa sústredím. Je to akoby som tam vyslala svojho ducha,“ povedala a vyzerala byť zamyslená. Myslím, že som to akosi pochopila, stále však neviem aká bude moja úloha a ako to bude fungovať s mojou mysľou, keďže som polovičná upírka.

„Aká bude moja úloha?“

„Tvoja úloha bude spočívať v jedinom. Budeš dávať pozor na dážď. Budeš kontrolovať, aby niekde nepršalo málo, alebo inde príliš. Budeš ovládať obdobia dažďov v trópoch, ale aj slnko v Afrike. Sama budeš vedieť kedy a kde bude treba dážď. Vy dve ale budete mať výhody. Pretože máte upíriu aj víliu myseľ, budete omnoho silnejšie. Ste zatiaľ jediné dve takéto víly. Zo žiadnou sme sa nikdy nestretli, ale Elena dávno povedala, že budete veľmi výnimočné,“ povedala obdivne. Ja som bola v miernom šoku. No dobre v obrovskom šoku. Ja a výnimočná?

„A čo ja?“ spýtala sa ticho Rose. Doteraz len ticho počúvala.

„Víla ohňa to má jednoduché. Ty budeš kontrolovať požiare. Budeš dávať pozor, aby sa nerozširovali. Aby sa zbytočne nezraňovali ľudia. Víla ohňa vždy spolupracovala s vílou dažďa, ktorá pomáhala proti šíreniu ohňa. Aj víla lesa bola potrebná, aby tak ochránili aj lesy a zvieratá. Tieto tri víly proste musia patriť do jednej famílie,“ povedala a usmiala sa na nás.

Takto sme sa rozprávali ešte dlhé hodiny. Dozvedela som sa, že mama už má vyše sedemsto rokov – nie, že by na to vyzerala. Mala šesť sestier, ale Vicky všetky zabila. Ostali jej len netere. To znamená, že mám 23 sesterníc. No poteš, to bude blázinec ak sa niekedy stretneme osobne. Naša rodina je vlastne posledná vília rodina. Mimo nej existuje už len málo víl. Medzi mini napríklad aj víla lásky, alebo víla temnoty, víla ľadu a ďalšie iné. Vždy som si myslela, že tieto funkcie plnia anjeli. Mama ma však vyviedla z omylu – ľudia si myslia, že sme anjeli, pretože máme krídla. Skutočný anjeli sú, že vraj, len neviditeľné duše a vôbec nemajú krídla. Plnia akurát funkciu strážnych anjelov. Majú svojich zverencov a o tých sa starajú.

Preberali sme aj ako skoncovať s Vicky. Vonkoncom sa mi to nepáčilo. Síce nie je bohvieako dobrá, ale nepáči sa mi, že ju máme zabiť.

Mama chcela využiť moment prekvapenia. Kým nevie, že je tu. Mohla by ju zabiť. Musela by ju upáliť ako upírku. Skoro všetci členovia rodiny sa prihlásili, že jej pomôžu. Hlavne Edward a Rose sa chceli na tom podieľať. Radšej som ich nevnímala.

Po strašne dlhom čase sa mi začali krížiť oči. Snažila som sa nezaspať. Vedela som, že v snoch uvidím to čo som vypudila na kraj svojej mysle: zážitok s Jamesom.

Snažila som sa na to nemyslieť. V spoločnosti mojej rodiny som sa dokázala ako tak uvoľniť. Pomáhal mi aj Jasper, za čo som mu bola nehorázne vďačná. Ale stále som to videla. V ušiach mi znel jeho nechutný hlas, pred očami som videla jeho zvrhlý úsmev. Na tele som cítila jeho odporné dotyky.

Chtiac-nechtiac som nakoniec musela nechať viečka padnúť. Oprela som sa o Edwardovo rameno a v momente som zaspala.

Moja myseľ sa potom vznášala v akejsi čudnej tme, ktorá ma obklopovala. Nelietala som v nej, ja som sa v nej topila. Nech som sa snažila akokoľvek, nemohla som sa pohnúť. Bola som tam uväznená. Bola som väzňom vo vlastnej mysli. Zavretá ako v klietke.  

Ani neviem kedy, sa smer mojej nočnej mory celkom zmenil. Myslela som si, že už nemôže byť strašnejšia, no mýlila som sa. Zrazu som to všetko opäť videla, všetko opäť prežívala. Videla som jeho tvár, keď sa menila. Cítila som jeho dotyky, jeho studené ústa, keď ma hrubo bozkával. Cítila som a videla všetko, čo sa stalo predtým.

Keď sa to blížilo ku koncu, nemohla som si pomôcť. Stále som sa zmietala, prosila som a vykrikovala.

„Nieeeeeeeeeeeeee,“ vykríkla som a strhla som sa. Začala som plakať a prikryla som si dlaňami tvár. Moje telo sa otriasalo vzlykmi a od strachu som sa celá triasla.

„Rain, Rain, už je to v poriadku,“ chlácholil ma Edwardov sladký hlas a objali ma jeho mocné ruky. Slzami som mu máčala košeľu. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že stále sedím na pohovke v obývačke.

„Rain?“ spýtala sa po dlhej chvíle ticha Rose. Narýchlo som si utrela slzy a vzhliadla na ňu. Ten pohľad ma vyľakal. Vyzerala akoby sa už, už mala rozplakať, keby to bolo možné. Rovnako ako ja sa chvela od strachu.

„Čo sa stalo, Rose? Čo sa ti stalo?“ spýtala som sa zdesene.

„Neviem prečo, ale cítim to čo ty,“ povedala a súčasne so mnou sa striasla. Emm ju objal a ustarostene nás pozoroval. Edward mi šúchal rameno a hladil ma po vlasoch.

„Mami?“ spýtala som sa zachrípnuto.

„Ja viem, čo to je. Volá sa to súdržnosť sestier. V podstate je to tak, že jedna z vás – tá staršia – cíti emócie svojej sestry, u ktorej sa začala premena. Viem, čo to je – sama som to zažila. Nie je to bohviečo. Rose budeš cítiť Rainine emócie ako svoje vlastné. Jediné, čo nepocítiš budú fyzické javy. Keď si ublíži, nepocítiš fyzickú bolesť,“ povedala a ja som ostala prekvapene pozerať. Rose fakt nezávidím. Toto by dostalo aj mňa.

Chcela som ešte niečo povedať, keď sa mi akosi čudne zatmelo pre očami. Videla som tam niečo čudné. Celé to trvalo asi sekundu a nikto si to nevšimol, avšak mňa to poriadne vystrašilo. Videla som... 

Ak ste prišli šťastne až na koniec, som rada. Prosím nevraždiť a nepreklínať. Za prvé vám to nepomôže a za druhé je to proste zbytočné. Na vás mám jednu jedinú prosbu. Neviem, či ste zabudli na čo slúži klávesnica, alebo máte polámané ruky, alebo hocičo iné, že nemôžete napísať jednu sprostú vetu a pridať ju ako koment? Ja sa netrápim s kapitolami pre svoje dobro, ale preto, že sa chcem s vami o to podeliť. Aké je moje prekvapenie, keď zisťujem, že vy sa nechcete podeliť o svoj názor so mnou. Netvrďte mi, že to tu číta tak maximálne 12 ľudí a niekedy aj menej. Nie som samoľúba, ale pochybujem, že keď je to zobrazené 100 krát, tak to zobrazila jedna a tá istá osoba.

Skrátka a dobre, bez komentov odmietam písať. Ako mám mať chuť do písania, keď neviem váš názor? Som si istá, že ma chápete. Tak komentujte, ináč budem na vás škaredá. S láskou vaša ness :P

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 13. kapitola :