Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 1. kapitola

11.01.2010 (15:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4520×

1. kapitola

Sťahujem sa. Opäť. Odchádzam z tohto raja pri Amazonke a odchádzam do obyčajného mesta nemom Forks.

Sťahujem sa asi tak raz za rok až rok a pol. Prečo? Zdrhám pred sociálkou. Áno pred sociálkou... Oficiálne by som totiž mala byť niekde v decáku – moji rodičia vraj zomreli - a čakať, kým ma nejaká fakt trafená rodina s tromi deťmi, štyrmi psami a otravnou babičkou neadoptuje. Ďakujem, nepotrebujem.

Presúvam sa po americkom kontinente a vyberám si najdaždivejšie miesta.

Má to dva hlavné dôvody. Prvý je, aby ma neobjavili. Pôvodne som z Francúzska, kde som sa narodila, aj keď po francúzsky doteraz viem len oui a non. A to som rodená Francúzska. Druhý dôvod je ten, že milujem dážď. Kde kto mi hovorí, že som čudná, ale ja si neviem pomôcť. Slnko ma neskutočne rozčuľuje. Nevedela by som žiť na mieste, kde svieti slnko čo len častejšie ako dva až trikrát za rok. Priatelia – nemám ich veľa (hlavne kvôli tomu, že sa veľa presúvam) – mi tvrdia, že mám dážď aj  v očiach. Vraj ich mám také modrosivé a tá farba pripomína dážď. Preto ma aj prezývajú Rain. Modrosivé oči a čierne vlasy – no čo, šialená kombinácia.

Pôvodne sa však volám Isabella Jacqueline Lucy Deborah a... priezvisko neviem.

Takto sa vraj volám celým menom. Tvrdí mi to moja vychovávateľka, mama, priateľka Zafrina. A zároveň aj upírka. Áno, upírka. Našla ma, keď som mala sotva niekoľko dní, ležať v košíku v lese – aké romantické: v košíku s veľkou ružovou mašľou a sentimentálnym listom v ňom.

Ona ma vychovala, dala mi najesť, poskytla mi domov, vzdelanie a hlavne pocit bezpečia. Posledných sedemnásť rokov cestovala so mnou, avšak teraz už nechcela. Za dva mesiace budem mať osemnásť rokov – sociálka ma prestane hľadať: super! – a ja už nebudem dieťa. A hlavne preto, že teraz je konečne doma. Ona z tejto oblasti pochádza a doteraz tu má dve sestry: Kachiri s Sennu – samozrejme, tiež upírky.

Nemám jej to za zlé. Veď za posledných sedemnásť rokov pre mňa spravila viac ako dosť. Zafrina, aj keď je upírka živiaca sa ľuďmi, čiastočne v mojej spoločnosti prešla na zvieraciu stravu. Pozná vraj zopár upírov, čo sa tak živia a ona nechcela, aby som sa jej bála preto, že zabíja ľudí. Volajú sa Cullenovci. Neviem koľko ich je, ale sama Zafrina mi často spomínala hlavného upíra z tohto klanu – Carlislea. Vždy som túžila spoznať ho a spýtať sa na toľko vecí, ale nešlo to. Zafrina totiž nevedela, kde žijú teraz. Vraj sa tiež veľmi často presúvajú.

S povzdychom som si zapla svoju malú cestovnú tašku a nachystala som si ju k dverám svojho bytu. Bytu. Musela som sa usmiať. Bol to skôr labyrint ako byt. Rodičia mi zanechali niekoľko nehnuteľností – ako domy, chaty či byty. Dokonca aj jeden takmer rozpadnutý zámok na juhu Francúzska. Samozrejme mi zanechali aj tučné bankové konto. Bola som zabezpečené až do konca života. Ale nejako som to nevyužívala. Peniaze som príliš nemíňala, aj keď som mohla. Nejako mi je proti srsti míňať peniaze, ktoré som vlastne ani nezarobila. Radšej si zoženiem nejakú prácu, aj keď asi nebude bohviečo.

Dokončila som len základný stupeň, aj ten s veľkými zmenami. Každý rok na inej škole. Ale aj tak som bola najlepšia z triedy. Vždy. Proste som inteligentná, a keď máte takú skvelú učiteľku akou je Zafrina... A ešte k tomu je to aj upírka, takže toho vie asi fakt veľa. Za tie storočia. A napokon, vždy lepšie hovoríte o veciach, ktoré sami zažijete.

„Tak čo, Rain, máš všetko?“ Ozval sa za mnou smutný hlas mojej opatrovateľky.

„Ale no tak, Zaf. Sľúbila si, že nebudeš plakať...“ Šibalsky som sa na ňu usmiala. Aj ona sa pousmiala.

„No čo, asi začínam byť na staré kolená sentimentálna.“ A už ma objímala. A ešte sa musela aj krotiť, lusknutím prstov by ma dokázala aj zabiť skôr než by som povedala dážď. A to nehovorím a o jej zvláštnom talente. O talente, áno.

Niektorí upíri vraj majú rôzne dary. Niektorí dokážu vyvolať jedinou myšlienkou ilúziu bolesti, či vás zbaviť vnímania a prerušiť vám všetky zmysly, alebo vám prečítať všetky myšlienky v hlave. Zafrina dokáže jedinou myšlienkou vytvoriť všelijaké predstavy a vopchať vám ich do hlavy. Cez pekné predstavy o krásnych krajinách až po ilúziu ľudí. Dokáže vás aj oslepiť. To vám v hlave vytvorí predstavu, že ste v tme a nič nevidíte. Skúšala to aj na mne, ale nefungovalo to. Rovnako ako žiadna iná predstava od nej. Ani jedna z nás netuší, prečo to tak je. Aj keď, samozrejme, Zafrina má teóriu, že je to pravdepodobne môj “talent“. Naplno by sa však prejavil asi až keby som sa stala upírkou. Zaf však nechce, aby som ňou bola.

Avšak túto otázku vyriešili Volturiovci – kráľovská rodina upírov. Aro – ich hlavný vodca a aj najstarší – sa až príliš zaujímal o mňa samotnú – samozrejme, kvôli môjmu budúcemu daru. Ale nikdy sa neodvážil premeniť ma. A ani to od Zaf nechcel. Nikto nevedel prečo. Podľa Zaf preto, že som mu niekoho pripomínala. Mňa to príliš nezaujímalo. Hlavne, že mi dá pokoj a Zaf nie je nútená premeniť ma. Samozrejme, uvažovali sme už o tom, ale ja som sa rozhodla, že si ešte trochu užijem ako človek. Dohodli sme sa, že ma premení až okolo dvadsiatky. Možno aj neskôr, to sa ešte uvidí.

„Rain. Nezabudni mi pravidelne volať,“ poprosila ma zúfalo Zaf a uprela na mňa svoje upírie oči. Vďaka striedavej strave má oči po okrajoch červenkavé a smerom do stredu hnedé, a nakoniec úplne v strede aj trošku zlatavé. Bože, ako mne budú chýbať tie múdre oči plné malých iskričiek...

„Zaf, nerob mi to ešte ťažšie ako to je. Veď som ti sľúbila, že ťa prídem čo najskôr navštíviť,“ povedala som smutne a neochotne sa od nej odtrhla. Včera som sa už lúčila s jej sestrami. Aj keď s tými predĺženými tvárami – a celkovo aj všetkými končatinami – a sýtočervenými očami naháňajú strach, proste som si ich obľúbila a veľmi ich ľúbim. Aj keď som s nimi mohla stráviť – zatiaľ – len krátky čas. Sú proste moja rodina, ktorú som nikdy nemala.

„Poď, odveziem ťa na letisko,“ povedala ešte smutnejšie, ako som sa ja cítila. Aj napriek všetkému mi bude nesmierne chýbať. Ale ja proste potrebujem zmenu. Ale čoskoro ju určite prídem navštíviť. Oni totiž žijú priamo v pralese a vychádzajú odtiaľ len na lov ľudí. Samozrejme, Zafrina sa snaží úplne prejsť na “vegetariánsku“ stravu. Rozprávali sme sa o tom a ona usúdila, že je to lepšie ako zabíjať nevinných. Sľúbila, že sa pokúsi na takúto stravu naviesť aj svoje sestry. Senna to vraj vyskúšala a nebola priamo proti, ale Kachiri bude tvrdší oriešok.

Medzitým mi Zaf zobrala tašku a odniesla ju do auta. Auto je moje, ale ja som jej ho tu nechala. Protestovala, ale ja som ju presvedčila, aby si ho nechala. Aspoň nejako som jej mohla prejaviť vďačnosť za tých sedemnásť rokov, a keďže peniaze nechcela, rozhodla som sa pre takýto praktickejší darček. Dokonca aj Kachiri a Senna sa mu potešili. Je to rýchle auto.

Krajina za oknami sa rýchlo menila. Pousmiala som sa. Zaf vždy jazdila ako šialenec. Milovala rýchlosť. Mala som možnosť na vlastnej koži spoznať, ako rýchlo dokážu upíri utekať. Pravidelne ma nosila na chrbte, keď sme sa museli rýchlo presunúť – niekedy sme to však robili aj zo srandy. Zaf mala neuveriteľný zmysel pre humor.

„Tak, a sme tu,“ zašepkala mi Zaf. Ani som si nevšimla, že sme už tu. Teraz som mala priamy let až do Olympie a tam ma už bude čakať nové auto – kúpila mi ho Zaf a neprezradila, aké bude. Len povedala, že má tmavé sklá a hneď spoznám, že je moje. Som zvedavá ako.

Vo Forks mám už, samozrejme, kúpený malý domček blízko lesa. Je tam miesto aj pre návštevu. Toto som urobila hlavne kvôli Zaf a jej sestrám, aby ma mohli prísť navštíviť bez toho, že by sme sa museli tlačiť.

„Hneď ako pristaneme v Olympii, zavolám ti. Dávajte tu na seba pozor a kedykoľvek príďte na návštevu.“ Poslednýkrát som ju objala a pobozkala na studené líce.

„Dávaj na seba pozor, Rain. A toto je ešte pre teba,“ podala mi bielu obálku. Nechápavo som ju otvorila. Boli v nej doklady. Vodičský a Pas na meno Isabella Rain Swanová. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Tak sa volala Zaf, keď bola ešte človek. Málokto však toto meno poznal.

„Vďaka, Zaf,“ objala som ju silnejšie – pravdepodobne som si spravila aj nejakú modrinu.

„A nezabudni: kedykoľvek mi zavolaj a ak niekde stretneš Carlislea, pozdrav ho odo mňa a povedz mu, že som konečne pochopila jeho rozhodnutie.“

Pozrela som jej na tvár. Keby mohla, tak by sa jej po tvári kotúľali slzy veľké ako ping-pongové loptičky.

Ozval sa hlas z letiskového rozhlasu. Podskočila som. Výzva pre môj let. Naposledy som Zaf pobozkala na líce, zobrala svoju tašku a premiestnila som sa smer brána, z ktorej mal letieť môj let.

Zafrina sa na mňa ešte povzbudivo usmiala, zamávala mi a odobrala sa smer východ.

Letuške s odfarbenými blonďavými vlasmi som dala svoju letenku a nový pas.

Potom som sa, aj so svojou malou taškou, presunula do lietadla. Letela som druhou triedou. Na luxus si nepotrpím. Pripútala som sa a o pár minút lietadlo vzlietlo a ja som opäť raz začala novú kapitolu svojho života na úteku. Kapitolu s názvom Forks.

Snáď mi konečne prinesie šťastie.

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 1. kapitola :