Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 17

30.07.2011 (11:00) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1342×

17. kapitola - A čo spravíš? Zabiješ ma?

Poznám jedno dobré miesto... Spôsob, akým tieto slová vyslovila, mu tak trochu nahnal strach. Dobré miesto pre ňu alebo pre neho? Edward sa nepokojne pomrvil na starom koženom kresle, z ktorého kde-tu trčala železná konštrukcia. Nerád si to priznával, ale zmocnil sa ho nevraživý pocit, že mu čoskoro nejaká pružina rozrazí prdel.

„Si si absolútne istá, že to niečo, v čom sa teoreticky práve vezieme, dôjde až na to dobré miesto?!“ pochybovačne prižmúril oči.

„Neurážaj!“ osopila sa naňho Bella a ako na súhlas sa auto párkrát chrapľavo nadýchlo.

„Všimla si si, že to tvoje autíčko vrčí horšie ako hladný Emmett na grizzlyho?!“

„A? Máš s tým problém?“

Edward zdvihol ruky v obrannom geste. „Vôbec žiadny.“ Ústa sa mu roztiahli do pobaveného úsmevu.

„Veď preto!“ Bella pevne zomkla pery. No ako náhle sa ich oči stretli, obaja sa poddali búrlivému citovému výlevu v podobe smiechu, za ktorý by sa ani spomínaný Emmett nezahanbil. Cítili sa tak prirodzene, akoby to tak malo odjakživa byť. Celkom uvoľnene sa spolu rozprávali, smiali a Edward vždy šikovne smeroval rozhovor k sťažnosti, ako nepríjemne mu padne, že nešoféruje. Pripadali si ako starí známi, ktorí sa po rokoch našli, stretli a vyrazili si. Napätie, ktoré medzi nimi panovalo, strčili do kúta a viac sa naň neobracali. Ak by si Bella v spätnom zrkadielku nevšimla, že jej trochu opuchli oči, vôbec by si nespomenula, že pre niečo plakala. Nemala ani len zlý pocit preto, že s Edwardom rieši niečo iné ako to, prečo smerujú do...

„Oprav ma, ak sa mýlim, ale neprešli sme práve nápis Forks?“ Edward sa otočil o štyridsať päť stupňov za tabuľou na krajnici.

„Máš dobrý postreh,“ zamrmlala vodička a pevne zovrela volant. Teraz jej to miesto už neprišlo tak dobré a vhodné ako zo začiatku, a to hneď z viacerých dôvodov. Jeden z nich bol aj ten, že Edward si pravdepodobne pomyslí, že jej počínanie odporuje vlastným slovám. Najskôr povie, že spolu skončili a potom ho zavedie tam, kde sa to všetko začalo. Nechápala, prečo si to nepremyslela skôr a hlavne poriadne!

Prepálila Edwarda svojím čokoládovým pohľadom. Jeho tvár sa zdala rovnako nezainteresovaná ako pred chvíľou. Usúdila teda, že tento jej malý nepremyslený prehrešok neberie nijak vážne.

Nahrbila sa ako mačka. Jej pamäť nesiahala tak ďaleko, aby si spomenula, kedy naposledy takto dlho sedela za volantom. V chrbte ju neznesiteľne pichalo.

„A sme tu,“ zvolala po chvíli až príliš nadšene, nakoľko to neplánovala. Odopla si svoj pás a pomohla Edwardovi odmotať sa z toho svojho. Vonku už bola tma alebo by sa dalo povedať, že aspoň šero. Bella si pritiahla kabát tesnejšie k telu, keď ju ovial studený vietor. To jej boľavému chrbtu určite nepomohlo. Chvíľu zvažovala, či sa radšej neutiahne späť do auta, Edward však túto dilemu vyriešil rýchlejšie ako jej premŕzajúce kosti. Prehodil cez jej plecia svoju provizórnu bundu a s vysvetlením, že jemu je na nič, do nej Bellu poriadne navliekol. Poďakovala a zároveň snažiac sa nevnímať jeho podmaňujúcu vôňu – teraz všade vôkol nej – kráčala po vyšliapanom lesnom chodníčku v tesnom Edwardovom závese.

„Ešte stále si pamätáš cestu?“ opýtala sa rozpačito. Bella si na ňu nespomínala tak dobre ako pred pár minútami predpokladala. Len čo vošli hlbšie do lesa, bola totálne stratená, nechala sa teda viesť Edwardom, ktorý zjavne aspoň tušil, kde je sever.

„Občas sem chodím,“ priznal so šibalským úsmevom. „Za peknými spomienkami.“

„Aj ja som tu kedysi chodievala. Na našej lúke robil Damián prvé kroky... Zrejme sme sa minuli,“ dodala na záver.

Edward by sa najradšej prefackal. Mal toľko šancí spoznať svojho syna už oveľa skôr a on ich premrhal úplnou náhodou. Boli tak blízko, a predsa tak ďaleko.

Bella zastala.

„Tu,“ ukázala na schátraný, padnutý strom, ktorý sa Edward práve chystal prekročiť. „Tu to bude dobré.“

„Nepôjdeme ďalej?“ Edward stále s jednou nohou vo vzduchu pokynul hlavou hlbšie medzi stromy.

„Je to ešte ďaleko a ja som unavená,“ vyhovorila sa Bella a hneď na to s úsmevom reagovala na Edwardov viac než čudný postoj.

„Snažíš sa ten strom ušliapať?“

Edward preložil nohu cez peň na druhú stranu. „Nie, snažím si sadnúť.“

Bella zlostne našpúlila pery, čo prišlo Edwardovi viac roztomilejšie než strašidelné.

„Nedoberaj si ma.“ Snažila sa ho napodobniť a Edward jej v tom ochotne pomohol. Viac ako tri minúty len ticho sedeli a čakali. Nikto nechcel prerušiť mĺkvy šum lesa, lebo to by znamenalo, že musí niečo povedať a hovoriť, zdá sa, sa nechcelo ani jednému. Nakoniec sa k tomu odhodlal Edward. Pozbieral všetku odvahu a zhlboka sa nadýchol, podobne ako to robia politici pred dlhým prejavom.

„Viem, čo chceš počuť. No poviem ti toho oveľa viac. Len ma neprerušuj a dobre počúvaj.“

V jeho zlatých očiach sa zračilo napätie. Bella prikývla.

„Vtedy, keď som odišiel, nemal som ani tušenia, že čakáš dieťa, to ti je dúfam jasné. Inak by to určite nedopadlo takto. Odišiel som preto, lebo som nemal na výber. Pred mnohými rokmi sme sa my, celá naša rodina, upísali jednej dohode, ktorá vyžadovala, aby sme v potrebný čas boli na potrebnom mieste.“

Bella nechápala a jasne sa jej to odrážalo na tvári.

„Vysvetlím to inačk. Nám upírom vládne rodina Volturiovcov, kedysi som ti o nich rozprával, pamätáš sa?!“

„Pamätám.“

„Tá rodina má svojich priateľov aj nepriateľov. A tí nepriatelia sa pred mnohými rokmi združili do jedného celku pod názvom Nexus. Možno ich považovať za vzbúrencov a práve k nim, Bella, patríme. Nie sme do toho zapletení dobrovoľne. My sa takýmto šarvátkam o moc väčšinou vyhýbame, ostávame neutrálni. No oni nás donútili a ver mi, že nechceš vedieť, čo všetko boli preto schopní urobiť. Zviazali nás prísahou, veľmi zložitou prísahou, keď ju porušíš, zomrieš.“

Bella zatajila dych, ale nič nepovedala.

„V čase, keď sme prišli do Forks, sme boli nepotrební. Nexus ostával pasívny a spriadal plány, robil si kontakty a verboval ďalších upírov, vlkolakov, meničov, čarodejníkov a kadejakú inú háveď. My sme zatiaľ mali akú-takú slobodu a vtedy si prišla ty.“

Zdvihol hlavu a uprene sa jej zahľadel do očí.

„Zamiloval som sa. A veci sa zmenili. Po pár mesiacoch sme dostali ďalšie rozkazy. Vedeli o nás, neviem ako, ale vedeli a dali mi na výber. Buď ťa opustím, alebo ťa zabijú. Ty už vieš, čo som si zvolil.“

Bella už nedokázala zadržať zmätený a šokovaný výraz. Vypleštila oči, že jej skoro vypadli a snažila si narýchlo urovnať pár vecí. Edward zatiaľ pokračoval.

„Nechceli pútať pozornosť. Náš vzťah bol nebezpečný – to som si vtedy myslel, ale dnes poznám aj iný dôvod, dôvod týkajúci sa nášho syna.“

„Syna...“ zopakovala Bella šeptom. To náhle poznanie ju vystrašilo natoľko, že by to slovo nebola schopná vyriecť nahlas ani v zatuchnutom a opustenom lese, v akom sa práve nachádzala.

***

Jeho oči sčerneli do uhľovej farby, a predsa nestratili nič na svojej príťažlivosti. Naďalej lákali nič netušiacich ľudí do svojich temných zákutí a tam ich bez možnosti úniku ťahali pod hladinu. V jeho tvári sa odrážala divokosť mocného a nespútaného tvora. Precíznymi pohybmi napodobňoval prebudenú šelmu.

Tanya bezmyšlienkovito zízala na chlapca pred sebou. Nie... nie, na chlapca, ale na muža. Graciózne sa okolo nej krútil a ona prestávala mať pojem o tom, kde sa práve nachádza. Vzadu, vpredu, na bok... Otáčala sa za ním, ale za každým chytila len prázdny tieň.

„Damián, prosím, prestaňme s tým, keď sa vrátia ostatní, všetko sa vysvetlí.“

„Ale ja chcem vysvetlenie okamžite.“

Jeho hrejivý dych ju pohladil na šiji, cítila, ako sa jej dve silné ruky obmotali okolo pása. Zalapala po dychu, keď si ju pritiahol tak tesne ako to šlo.

„Odchádzam,“ oznámil jej celkom pokojne.

„Nie,“ zavzdychala, zatiaľ, čo sa Damiánove pery vydali na prieskumnú jazdu po jej krku.

„Nie čo?“ zašepkal a jednou rukou pridvihol Tanyine neposlušné vlasy.

„Nerob to,“ zastonala a slastne privrela oči, pritom ako ucítila jeho nohu medzi svojimi.

„To neznie ako protest,“ namietol a naďalej si užíval svoju moc nad blonďavou upírkou.

„Varovali ma, že sa to môže stať, že môžeš byť takýto, ale nemyslela som, že sa to stane tak skoro.“ Z Tanye liezli slová ako z chlpatej deky. Snažila sa v sebe nájsť aspoň kúsok stratenej sebakontroly, ale – ako sami uznáte – s dokonalým mužom za chrbtom, ktorý vás zasypáva nežnosťami až vám ide srdce vyletieť, je to viac než nemožné.

Je dosť pravdepodobné, že jeho správanie sa bude meniť. Bude robiť veci, ktoré by inak neurobil. A čím viac schopností príjme, tým bude neovládateľnejší...

Tanya sa dobre pamätala na tie slová. Boli dôležité. Len jej akosi nedochádzalo, načo jej teraz budú dobré...

„Nenechám ťa odísť,“ povedala rozhodným hlasom, stále ale podfarbeným neskonalou túžbou.

Damián si pohŕdavo odfrkol.

„A čo spravíš? Zabiješ ma?“

P. S.: Nebrúste žiadne nožíky, s Tanyou zatiaľ nič extrémne neplánujem. Ale váš názor by som ocenila, keďže som nejakým zázrakom spísala svoju prvú tak trochu milostnú scénu. :) Pls o komentáre.

16. kapitola --- Moje zhrnutie --- 18. kapitola

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 17: