Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 15

14.02.2011 (19:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1422×

15. kapitola - Flame and water together

„Damík, ty si prišiel!“ Jej hlas, aj keď podfarbený alkoholom, zahrial Damiána pri srdci. S radostným pokrikom mu vbehla do náručia a pevne sa k nemu privinula.

„Nenechávaj ma tak dlho čakať. Inak ti utečiem.“ Pousmial sa nad jej komickým výrazom.

„Je tu presne, to ty si prišla o hodinu skôr...“ podpichol ju Dean a vrazil do seba štamperlík vodky, ktorý už hodnú chvíľu žmolil medzi prstami. „Aby si ma mohla vidieť,“ dodal provokatívne.

„Myslel som, že si zodpovedný, ešte nie je dospelá,“ pokarhal ho a jemne chytil Rebecu okolo pása. Pri jeho letmom dotyku sa celá roztriasla.

„Ani ty nie si dospelý a nasávaš každý deň,“ vyhováral sa. Damián ho prebodol vražedným pohľadom.

Rebeca na naňho zapozerala svojimi nedôverčivými očami.

Damián sa bez slova otočil. Oprel ju o svoj bok, aby ju nezanášalo do zlej strany a zo stoličky vzal jej kabelku. Ironicky Deanovi zamával, na čo on reagoval zdvihnutím ďalšieho pohárika a čo najrýchlejšie odtiaľ zmizol.

„Tvoji rodičia ma zabijú,“ zúfal si, keď sa polomŕtva Rebeca rozvalila na jeho posteli.

Začala sa smiať, až sa jej po lícach kotúľali slzy.

„Čo ti je smiešne?“ zhíkol a hodil do nej jeden z vankúšov. Ešte väčšmi sa rozosmiala. Damián si sadol poza jej chrbát. Prstami sa zaboril do jej dlhých vlasov a pomalou cestičkou schádzal k jej odhalenému ramenu. Rebeca sa okamžite prestala smiať, nehybná ležala a snažila sa pozastaviť jej splašené srdce.

„Milujem ťa,“ zašepkal jej pri uchu tak zvodným hlasom, že Becky celá očervenela. Nechala ho, aby ju svojím prerývaným dychom, ktorý cítila na každom kúsku svojho tela, ešte chvíľu provokoval. Ale keď to čakanie už skutočne nemohla vydržať, sama si privlastnila jeho pery v tom najkrajšom bozku, aký kedy okúsila.

Damián sa rukami zaprel o matrac, aby sa mohol presunúť nad ňu neprerušujúc vášnivé bozkávanie. Rebeca medzitým vkĺzla svojimi horúcimi rukami pod jeho tričko obopínajúce dokonalé telo, ktoré si každou chvíľou čoraz viac túžila vziať. Všetka hanblivosť sa vytratila a ona si ho pritiahla bližšie.

Cítila, ako sa mu hruď nepravidelne dvíha v slastných vzdychoch, pokým mu jazykom prechádzala po línii jeho krku až k ramenu. Zvieral ju vo svojom objatí a ona dúfala, že to tak bude navždy... Navždy... Len oni dvaja. Vyhrnula mu tričko a s nedočkavým povzdychom ho zhodila na zem... (poznámka autora – zhodila na zem to tričko, aby bolo jasné :D )

Tak veľmi túžil potom, aby sa mu tá predstava udržala v mysli, že pár minút bojoval sám so sebou a svojimi očami. Prvý krásny sen po toľkých mesiacoch a skončil sa tak rýchlo. Porazenecky zaklipkal očami a potom ich otvoril. Na jeho prekvapenie sa mu do nich však nezarezalo svetlo ako očakával... Za oknami ešte vždy panovala hlboká noc. Obzrel sa okolo. Prvých pár minút mu nejako nedochádzalo, kde vlastne je. Až keď sa poriadne rozhliadol, pohľadom narazil na cestovné tašky a správne zdedukoval, že sa zrejme ocitol v Tanyinej izbe. Pomaly sa vyhrabávajúc spod hrubej deky si pretrel oči.

Tackajúc sa podišiel k stolíku pri okne a prehrabol sa vo svojich veciach. Vylovil odtiaľ čierne tričko a jeansy, a zamieril smer, kde by sa mala nachádzať... kúpeľňa? Pri prvom pohľade sa však kúpeľňou ani nedala nazvať, boli to skôr hotové kúpele. Všade bolo toľko priestoru, že by sa tam pokojne natrepali aj šiesti takí ako on sám.

Veci si hodil na malý košík k umývadlu a zaliezol pod sprchu. Po včerajšku sa cítil tak zoslabnutý, že sa pre istotu dlaňou zaprel o stenu a až potom na seba pustil prúd teplej vody. Sklonil hlavu a nechal vodu svojvoľne stekať po celom jeho tele.

Pokoj, ktorý sa mal dostaviť, ale vystriedal iný pocit. Tá voda, akoby ho zvierala a dusila... Skúšal sa nadýchnuť, ale šlo to iba veľmi ťažko. Suchý vzduch sa mu zarezával do pľúc ako ostré dýky neskúseného kúzelníka. Okamžite siahol po sprche a vypol ju. Strhol na seba uterák a bosými nohami prešľapoval po mramorovej podlahe až k malému oknu, ktoré prudkým trhnutím otvoril. Pod mrazivým vánkom sa trocha striasol, ale nezatvoril ho, kým sa celá kúpeľňa poriadne nevyvetrala.

Zosunul sa na zem a pravú ruku si pritiahol k hrudi. Pálila ho spomienka na ten zvieravý dotyk, ktorý vyryl ryhu v jeho živej pamäti...

„Spravíš pre mňa čokoľvek?“ spýtala sa, akoby to už dávno nevedela. Damián jej prikývol a poľahky sa prebojoval k jej dychtivým perám.

„Skutočne?“ zašepkala pomedzi bozky.

„Hocičo,“ prisvedčil.

Náhle rozpojila ich pery a zahľadela sa mu do očí. Opatrne zdvihla jeho ruku a prstami mu po nej začala jemne skĺzavať kresliac rôznorodé ornamenty.

„Nikdy nedovoľ, aby sa ťa dotkol niekto iný okrem mňa. Som sebecká, ja viem, ale nezniesla by som pocit, že by mi ťa niekto vzal..“

„Sľubujem!“

„Damián? Všetko v poriadku?“

Mladík ponorený do svojich myšlienok sa strhol a ihneď sa postavil zo studenej podlahy.

„V pohode,“ ubezpečil zmätený hlas, obliekajúc si jeansy.

„Okey, tak keď skončíš, príď, prosím, dole. Chcela by som sa o niečom porozprávať.“

„Dobre...“ zamrmlal a počkal, kým sa klopkanie topánok nevzdialilo. Zámerne naťahujúc čas si vykračoval po poschodí a potom schod po schode liezol do obývačky.

Prosím, nech to už nevyťahuje, opakoval si v mysli a na Tanyin pokyn sa posadil k jedálenskému stolu oproti nej.

„Tak... Asi začnem ospravedlnením, je mi to naozaj...“ Nestihla dopovedať, lebo Damián ju ľahostajným výrazom zastavil.

„Chápem, už na to nemysli, je to v poriadku.“ Potvrdil jej to aj svojím úsmevom.

Tanya ostala naprosto vyvedená z miery. Očakávala čosi viac, možno nejakú otázku, v ktorej by si vyžiadal odpoveď na jej pochabé správanie, ale nič sa nedostavilo. V konečnom dôsledku bola ale šťastná, že to príliš nenaťahovali.

„Volala Alice,“ zmenila tému a pretočila očami. „Vraj si mám pripraviť veľa vody, už si chystá zapaľovač.“

Aj keď sa Damiánovi zdala Alicina vyhrážka dostačujúco reálna, neubránil sa rovnakému smiechu, aký prepadol aj Tanyu.

„Vysvetlím jej to, neboj sa.“ Tanya len neveriaco zvraštila obočie. „Alebo jej v tom zabránim...“ poopravil sa.

„Ako?“ zvolala so smiechom Tanya, ale len čo to vyslovila, jej smiech utíchol. Spomenula si na ten incident z poobedia a uvedomila si, že to nie sú len prázdne reči. Skutočne ju môže ochrániť.

„Ten štít bol pôsobivý,“ opäť zmenila tému.

Damián jej v očiach uzrel nekonečnú zvedavosť.

„Chceš to vidieť ešte raz?“ spýtal sa jej s úsmevom. Horlivo prikývla.

„Je to ako chémia. Väčšina ľudí si myslí, že štít dokáže iba blokovať a odrážať útoky alebo niečie schopnosti. A majú pravdu, aspoň u mojej matky to tak funguje. Ale moja schopnosť je trocha rozvinutejšia. Okrem psychického štítu, môžem dosiahnuť aj fyzický. Je to namáhavejšie, ale dá sa to. Je to len zmena častíc. Vzduch zhustne a vytvorí pevnú hmotu, ktorú je možno tvarovať alebo znova rozpúšťať. Človek či vec, ktorá sa nachádza v jeho oblasti je teda chránená ako v obale.“

Pomedzi rozprávania podišli spolu ku kozubu a obaja si kľakli k ohňu, aj keď Tanya troška ďalej.

Damián sa natiahol k plameňom, no len čo to Tanya zahliadla, prudko mu ruku zachytila.

„Chceš to vidieť či nie?!“

Znova sa natiahol, celú ruku mal v ohni, ale žiadne popáleniny sa nedostavili. Zovrel dlaň a ruku vytiahol. Tanya sa pritiahla bližšie a chytila jeho ruku do svojej. Nebola ani len horúca. Pomaly ju otvoril. Na dlani mu plápolal malý ohníček. Tanya najskôr šokovane vypleštila oči, ale potom sa s úsmevom natiahla, aby sa ho mohla dotknúť. Znova však narazila na štít, ktorý celú tú nádheru uväznil vo svojom plášti. Konečne pochopila Damiánové slová.

„Dokážeš to aj s niečím iným?“ Horela nedočkavosťou.

Na chvíľu sa zamyslel.

„Máš rada šperky?“

Prikývla.

Damián sa spolu s miniatúrnym ohníkom poponáhľal ku kuchynskej linke a druhou rukou pustil vodu, ktorá stekala rovno do umývadla. Zhlboka sa nadýchol a potom priložil ruku ku kvapkajúcej vode. Tanya nemohla dobre vidieť, čo vlastne robí, ale keď ruku znova vytiahol, skveli sa na nej malé vodné perly. Damián pár z nich nechal skĺznuť do jej dlane.

Ale pri dotyku s Tanyinou pokožkou sa znova zmenili na číru tekutinu. Fascinovane zízala, nezmohla sa ani na slovo.

„Pozri sa lepšie,“ povzbudil ju Damián a nechal, aby si jeho ruku pridvihla až k očiam.

„Panebože!“ zvolala zreteľne vyslovujúc každú slabiku.

Vo vnútri každej vodnej perly totiž horel ešte menší ohník... Až teraz si všimla, že oheň z Damiánovej ruky zmizol. Vlastne nie, nezmizol, on ho len premiestnil.

„A že vraj voda a oheň spolu nemôžu jestvovať...“ Zasmial sa a Tanya k nemu zdvihla svoj zlatistý pohľad.

„Je to nádherné. Mal by si byť vystavený niekde v múzeu ako chránený exemplár... To, čo dokážeš, je úžasné...“ Hlas sa jej podlomil a jej oči si podmanil ľútostivý pohľad.

„Prečo to musíš byť práve ty?“ opýtala sa zlostne, ale hneď sa zarazila. „Vieš, čo všetko by si mohol spraviť?! Využiť svoj dar... napríklad ako atómovú bombu...“ pokračovala v inom smere.

Damián si znechutene odfrkol a zovrel dlaň.

„Ale ja to neurobím, nemôžem porušovať všetky prírodné zákony a ubližovať ľudom či niekomu inému len preto, lebo môžem...“

Tanya sa usmiala. Túto odpoveď vlastne očakávala. Aj by mu niečo odvetila, ale náhle ju prerušilo pípanie Damiánovho mobilu.

„Kde si?“ ozvalo sa v ňom potom, ako ho Damián zodvihol.

„Kto si?“ odpovedal mu svojou otázkou, keďže hlas nevedel identifikovať.

„Ja, Dean.“

Damián sa zmätene obzrel, akoby sa ho snažil nájsť v tejto miestnosti.

„Damián, spomeň si ale okamžite. Inak ťa zožeriem hneď, ako sa vrátim domov.“

Damián pátral vo svojich spomienkach, vedel, že muž alebo chlapec s takým menom existuje. Vedel, že o ňom vie, že ho pozná, ale kto to je?

„Vydrž,“ ozval sa znova ten hlas. „Pošlem ti fotku...“

Tanya sa tomu najskôr iba zasmiala, ale pri vážnosti Deanovho hlasu sa skutočne nedalo smiať veľmi dlho.

Damián zaklapol mobil a na ďalšie kratšie pípanie ho znova otvoril. Na displej mu nabehla fotka. Bol na nej on a kopa iných chalanov s grimasami ako keby všetci pojedli tie najkyslejšie citróny. Postupne priraďoval mená k ich tváram.

Vytočil číslo, z ktorého mu prišiel hovor.

„Dean?“ ozval sa nesmelo.

„No konečne. Volám ti preto... Kde vlastne si?“

„V Denali.“

„A čo tam robíš? To je jedno... Vieš čo? Práve sa vraciame z toho nezmyselného „výletu“, máme po teba prísť? Chceme si niekam vyraziť.“

Damián pozrel na Tanyu, no tá s prosebným výrazom záporne pokrútila hlavou.

„Nie, to je v poriadku, bavte sa...“

„Okey, ako chceš.“

„Dean? Môžeš...“ Sám neveril tomu, čo sa chystal povedať.

„Poslať fotku tvojej mami? Áno, môžem.“

„Ako si vedel, čo chcem povedať?“

„Lebo sa na to pýtaš stále pri tých výpadkoch.“

„Ďakujem.“

„Hej, nemáš za čo. PS: Ako náhle prenesieš svoj ctený zadok späť k nám, ideme k lekárovi po dobrom či po zlom. Toto už nie je normálne..."

Veľké poďakovanie patrí SummerLili a MatusQaDLS. Bez ich podpichovania by táto časť zrejme nemala takúto dlžku. Tak, a teraz ideme na tu ťažšiu časť. Pomädlite si svoje prstíčky a rýchlo naťukať nejaký komentár. Ďakujem. :)

14. kapitola ---------------- 16. kapitola ---------------- moje zhrnutie ----------------

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 15: