Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 4. kapitola

23.02.2010 (19:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3877×

„Prečo mám pocit, že mi niečo tajíš? Prečo mám pocit, že si nehľadala náušnicu, že tvoj brat nie je alergický na mesačné svetlo... taká alergia neexistuje... že tá maska, má iný význam, ako mi tvrdíš? Mne sa môžeš zveriť... ja... by som to všetko chcel skutočne vedieť.“

Fráza „valiť oči“, bola teraz pre mňa tá správna. Ale smiem mu ja vlastne napísať, čo sa tu deje? Že sme  tu ako vo väzení, že možno väzenie je ešte lepšie, ako tento dom? Že sa každý deň bojíme, či náhodou nestojí za dverami Frank a pripravuje sa nás snáď zabiť? Smiem mu napísať, aký mám život – neživot a že to, čo on písal o prachu, by som si ja priala? Priala by som si byť taký prach, aby si ma Frank, ani Tereza nevšímali... aby som bola občas, neviditeľná...

4. kapitola

"Dokázala by som ti povedať pravdu, ale pravda je omnoho horšia, ako lož."

A čo teraz? Pravda, či lož? A vlastne... to by už bola druhá lož? Smiem mu ja klamať? Asi jedinému človeku, ktorý sa so mnou baví a nezdieľa so mnou dom... Lenže, povedať mu pravdu, by bolo asi tisíc krát horšie... Lož je trpká a bolí, ale ja mu to jednoducho nemôžem prezradiť... A tak som začala písať na tabuľu...

„No dobre, prekukol si ma... Môj brat nie je alergický, len ku nám prišla návšteva a rodičia nemajú radi, keď stále čumím do ďalekohľadu. Tá maska, spadla som  na schodoch a nechcela som, aby si si myslel, že som nejaký manták, čo aj som. Tak som si rýchlo dala na tvár tú akože masku. A náušnice to neboli, ale isté ženské veci...“

Dopísala som, vyčerpaná klamaním, ale on sa to nesmie dozvedieť... Pozrela som sa cez ďalekohľad. Videla som, ako to čítal a ku koncu sa už mračil. Sakra, asi ani toto mi nevyjde... Čo mu mám teraz napísať, ak sa ma na to spýta? Mám si s ním snáď prestať písať? Ale to ja nechcem...

„Prepáč, ale ani toto neboli najpresvedčivejšie výhovorky. Ale dobre, beriem, asi by som sa do toho nemal starať. Keď príde čas a ty, mi to budeš chcieť napísať, tak tu určite pre teba budem.“

Bože, prečo musí byť taký milý a pozorný? Prečo sa musí o mňa zaujímať? Keby len vie, ako rada by som mu všetko povedala... Všetko! Aký je ku nám Frank, Tereza, o mojich deťoch. Ale čo by on zmohol? Adoptoval by si nás? Veď má možno o dva roky viac ako ja... Nič by nezmohol, len by ma ľutoval a to by bolo ešte horšie. A jediné, čo som mu na to mohla odpísať, bolo stručne výstižné.

„Ďakujem.“

Edward sa usmial a jemne mykol hlavou. Potom otočil tabuľu, aby som na ňu nevidela a chvíľu tam niečo čmáral a pri tom sa pousmieval. Nakoniec otočil tabuľu a ja som skoro onemela. Bola som tam ja a... on. Držali sme sa za ruky, skackali po nejakej lúke... Hoci, sme tam boli urobení ako karikatúry, i tak to bolo moc čarovné... Ihneď sa mi po tvári rozlial blažený úsmev a Edward v tej chvíli začal zase písať.

„Vidíš, takto sa mi páčiš, keď sa usmievaš.“

No a okrem úsmevu sa pridali aj červenajúce sa líca. Ale ako to mohol vedieť? Veď sa vôbec nepozrel do ďalekohľadu... Žeby si to domyslel... ja... nechápem. Vzala som do ruky kriedu a nedalo sa mi nespýtať.

„Ty maľuješ? Je to moc krásne.“

Edward sa len pousmial a šikovne mi odpisoval.

„Je to môj druhý koníček, po hre na klavíri.“

Krásny koníček... aj ja som chcela kedysi... keď som bola ešte malá a mala rodičov, hrať na klavíri. Mali sme doma veľký, s krídlom. Bol celý biely a ornamenty na ňom boli zlaté. Maminka vedela hrať, úplne super hrala. Keby aj ja viem raz hrať ako ona... Zamyslela som sa až na príliš dlho a keď som sa pozrela do ďalekohľadu, Edward sa už vypytoval.

„Napísal som niečo nevhodné?“

Tak toto ma rozosmialo. Občas sa správal, ako keby bol nejaký gentleman, ktorého sem priviali severné prúdy z minulosti. A tak som vzala do ruky zase kriedu a pokračovala.

„Nie, práveže nie. Len mi to niečo pripomenulo. Na klavír hráš už dlho?“

„Hrám už od malička. Mnoho ročný koníček.“

Neviem prečo, ale pri tej vete sa uškrnul. Možno... nejaká bláznivá spomienka z detstva. Už som mu aj šla odpisovať, no on pokračoval.

„Hra na klavíri, je pre mňa neskutočné uvoľnenie. Každý tón niečo znamená. Čím ideš vyššie, tým si šťastnejší... a čím nižšie, tak tým je to horšie. Vyjadruje moju náladu a pocity. Občas by som zatúžil hrať aj celé dni, nemusieť nikomu nič vysvetľovať, len hrať a nech podľa skladby zistí, ako sa cítim. Nie stále tie hlúpe otázky. Lenže, keby hrám dva dni v kuse, môj brat by ma zabil.“

hudba

Všimla som si, ako sa pri tom zachichotal. Ako dokáže písať také vety? Tie vety, v ktorých je skrytý význam... Ja ho vždy nájdem, ale neviem, ako by som mu mohla pomôcť... Ani ja sama na tom  nie som úplne skvelo.

„Máš brata Edward?“

To bola jediná rozumná otázka, ktorá ma napadla. A on, zase okamžite odpísal.

„Mám a dokonca dvoch a dve sestry. Obidvaja sú starší. Emm má 18násť a taktiež aj Jassper. Emmett je taký, občas šašo, ale aspoň sa nenudím a Jassper? On je snáď najzaujímavejšia osoba v našej rodine. Je úplne skvelý, ale občas sa v ňom nevyznám... A sestry? Alice je skoro tak stará ako ja, iba o dva mesiace mladšia. Je to šidlo, ako sa patrí. A Rose... tá je ťažký oriešok. Vyzerá ako barbína a namyslená žena, ale ona taká vôbec nie je, len je chladná ku ľ“ – vtedy sa Edward zasekol a to ľ rýchlo zmazal, až som mala pocit, že tam vôbec nebolo.

„– ostaným ľuďom. Ale ako sestra, je skvelá.“

Alice a Jassper mi trochu pripomínali Mischell a Adriena. A Emm, ten zase Dereka. Rose, skôr Hayleen. Znovu som sa na chvíľu zamyslela a nevšimla som si, že mi už zatiaľ Edward ešte niečo odpisoval.

„Aj ty máš súrodencov?“

Musela som sa usmiať... ako by vedel, že som práve nad nimi rozmýšľala.

„Áno, mám. Mám Dereka, ktorý je najmladší, ten je podobný ako Emmett. Potom Hayleen a Eillen, oni sú dvojičky a Hayleen, je podľa opisu, ako Rose. Mischell a Adrien sú mi podobný ako Alice a Jassper. A nakoniec Julien, ten je tu najstarší, teda až po mne a ten, ten sa mi podobá najviac na teba, správaním, myslím.“

Julien sa naozaj občas správal ako Edward. Niekedy som až ústa otvárala nad vecami a vetami, ktoré dokázal povedať, ale vždy mali v sebe isté čaro, presne ako Edwardove. Všimla som si, ako sa Edward usmial, zotrel rýchlo tabuľu a už aj mi odpisoval.

„Ani si asi nevedela, koľko toho máme spoločného...“

Napísal a ja som započula buchot na schodoch, to nie! Rýchlo som ešte stihla napísať Edwardovi „prepáč“ a hneď na to rýchlo zatiahla žalúzie. Skočila som si skoro šípku do postele a tvárila sa, že spím. V kútiku duše som dúfala, že Edward si stihol to „prepáč“ prečítať. Dvere sa s trhnutím otvorili a ku mne zavanuli hnusný pach alkoholu. Trochu som nakrčila nos, ale inak sa tvárila, že ešte stále spím.

Frank si niečo mrzuto odfrkol a buchol dosť hlasno dverami, ale ja som stále ležala. Asi hodinu na to, som sa vymotala z perín. Musela som ísť obhliadnuť moje deti, i keď podľa ticha v dome, asi nikomu nič neurobil. Tíško som prešla ku Hayleen a Eileen. Tie moje zlatíčka, už tíško spali. Takže som išla ku chlapcom. Derek a aj Julien tiež vyzerali v poriadku a tiež už spali. Nakoniec som si nechala náš zamilovaný párik.

Pomaly som otvorila dvere. V izbe sa svietilo. Mischell a Adrien spolu sedeli na posteli. Adrien objímal Mischell zozadu, okolo pásu. Prsty zložito prepletené a tváre presne tak blízko, aby sa mali ku bozku. No áno, moje krásne deti, si práve užívali svoju chvíľku lásky a Adrien dával jemné bozky Mischell na pery. Len som sa usmiala, keďže si ma absolútne nevšimli, potichu som zavrela a pobrala sa späť do izby. Našťastie som sa na chodbe s nikým nestretla. Keby je tu Frank, asi by som to neprežila v zdraví.

Potichu som zašla do kúpeľne a dávala si tú „masku“ dole. To teda vyzeralo. Môj nos, stále pripomínal jednu veľkú čučoriedku. Guľatý a fialový. Čo ja s tým mám urobiť? Bola som už mierne zúfalá. A tak som si zase naň dala jogurt, keďže ma celkom upokojoval. Našťastie moja nenápadná akcia po dome, teda ísť dole do chladničky a vziať si jogurt, dopadla tiež bez úhony. Rýchlo som si namazala celú tvár, nech je to efektnejšie.

Postavila som sa ku Stuartovi a pozrela sa, či mi náhodou Edward neodpísal a jeho slová mi zase raz priam vyrazili dych.

„Ja... neviem, čo sa v tvojom svete odohráva, keďže mi to nechceš napísať a taktiež mi nedovolíš to vidieť. Ja... možno by som ti vedel pomôcť. Možno si myslíš, že som len mladý chalan, ktorý rozmýšľa ešte nad blbosťami... Ale ja mám istú moc, pomáhať ľuďom. Dokázal by som ti pomôcť. Nechcem ťa nechať trpieť, ak trpíš, plakať, ak ťa niečo bolí, smútiť, ak máš za kým, pre koho... Nechcem, aby si to zažívala... lebo to si nezaslúži žiadny človek. Tak mi prosím dovoľ, pomôcť ti. Dobrú noc, praje Edward.“

5. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 4. kapitola: