Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 15. kapitola

21.03.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3589×

15. kapitola

Dnes, ti ja chcem ukázať pravdu,

tú pravdu tak veľmi bolestivú,

možno to považuješ, za snahu marnú,

ale ja chcem, aby to vedeli...

Eyes set to kill - Give you My All

Ráno ma „prekvapivo“ zobudil Edward. Kľačal pred mojou posteľou a jemne ma hladil po tvári. Pousmiala som sa a odhrnula perinu, aby si mohol ku mne ľahnúť a on to pravdaže hneď využil. Opatrne sa ku mne pritúlil a ja som sa schovala do jeho objatia.

„Dobré ráno, krásny Anjel...“

Šepol tým svojím ľúbezným hlasom, až mi srdce podskočilo.

„Ahoj.“

Nedokázala som, nedívať sa na neho... Proste bol kúzelný... veci, ktoré robil boli neskutočné, to aký bol, bolo neskutočné. Proste nik nebol tak dobrosrdečný, milý, dobrý a takto by som mohla pokračovať do zajtra... On neprekypoval len tou vonkajšou krásou, ale hlavne vnútornou a tú som si tisíc ráz viac vážila. Bolo by mi jedno, či by bol Edward škaredý, či by mal plešinu, bol by tlstý, proste ja som na ňom milovala tú úprimnosť a skromnosť.

S upriameným pohľadom na neho, som vyhľadala jeho pery a spojila ich s mojimi. Zase raz som nechápala pocitom, ktoré prechádzali cez moje telo a už vôbec som neverila, že by táto chvíľa mohla byť skutočná... Ja viem, mala by som si nafackovať... Ale je to tak málo pravdepodobné, že po živote, aký som mala s deťmi, príde také úžasné vykúpenie, v podobe Edwarda a jeho rodiny...

Ani som nevedela, ako rýchlo, ale prebehli dva dni. S Carlisleom sme riešili súd a aj Julien sa ku nám druhý deň pridal. Pravdaže celú dobu tam bol aj Edward a nakoniec nám pomáhal aj Jasper. Keby sa do toho pridá ešte Emm, neskončili by v blázinci len oni, ale aj my... takže Emm chudáčik musel ostať dole s Rose. A tak sme nakoniec prebrali všetky možnosti, ktoré by mohla použiť Tereza a zhodli sme sa, že sme na všetko pripravení a ideme si len pre výhru.

Nechcela som do toho zaťahovať deti, ale súd na tom trval, že aj oni tam musia byť prítomné, takže museli ísť so mnou. Posledné chvíle pred súdom som prežívala v Edwardovej náruči, ktorá ma dokonale ukľudňovala a dodávala mi neskutočné množstvo sily.

„Bell, ja si ťa nedám, ona vás jednoducho nedostane... Som neskutočne rád, že ste sa vrátili a rozhodli ostať s nami, takže nik, nikto mi ťa nevezme. Som možno sebecký, ale proste nie a už určite vôbec nie Tereza... Keby vieš, aké na ňu spriadam plány v hlave... Nesedela by si teraz kľudne v mojom objatí...“

To si len on myslí.

„Keby to dokážem, keby si nemusím plniť biologické potreby... bola by som v tvojom objatí stále a navždy.“

Edward sa len krásne usmial a jemne ma pobozkal na špičku nosu, popri čom som sa ja musela zasmiať. Vďaka Alice sme všetci išli na súd ako o škatuľky. Moje šaty boli jednoduché, ale krásne. Boli jemnej fialovej farby a boli obopnuté iba okolo pŕs. Keď ma Edward uvidel, najprv stuhol, na chvíľu odvrátil zrak a znovu sa na mňa pozrel. Tie jeho krásne oči boli v sekunde tmavé. Nedesilo ma to, skôr fascinovalo.

Jemne ma vzal za ruku aby ma mohol odprevadiť do auta, kde si následne ku mne sadol a schoval ma vo svojej náruči.

„Bojíš sa?“

Šepol mi do ucha a nedočkavo na mňa hľadel. Možno som sa kedysi bála...

„Nebojím, viem, že ty urobíš všetko preto, aby si nás dostal späť.“

V tom ma ožiaril jeho úsmev. Takto šťastného a krásneho som ho už dávno nevidela. Jemne som ho pobozkala a rozmýšľala nad argumentami, ktoré použijem na Terezu. Najradšej by som ju tam zmlátila, ale to by ma asi dali buď do ústavu, alebo do väzenia... Ale ja chcem do Edwardovej náruče. Na tvári sa mi usadil úsmev a hlbšie som sa uvelebila v Edwardovej náruči.

Po chvíli sme už aj vystupovali. Deti vyzerali neprítomne, ale keď zahliadli môj celkom široký úsmev, tiež sa začali mierne usmievať. Keď som uvidela tú ženskú, naozaj som bola rada, že ma drží Edward. Túžba, otrieskať jej hlavu o stenu, bola ešte väčšia, ako ísť vypovedať, ale bohužiaľ... žiadne násilie. Všetci sa posadili a mohol sa začať súd. Ako prvého si vyvolali Carlisle.

Blof - Donker Hart

Pravdaže predviedol ukážkové vypovedanie, takže všetko zatiaľ vyzeralo, že je na našej strane. Argumentoval veci, ako, že ako sme vyzerali vtedy a ako vyzeráme teraz. Že nás ako lekár obhliadol a videl všetky tie pohmoždeniny a zlomeniny. Všetko to presviedčavo opisoval, takže sudkyňa, bola z jeho výpovede aj mierne zachmúrená, pravda je, že aj som mala mierne na krajíčku, ale pevne som to skrývala.

„A teraz poprosím Isabellu Swanovú, ako výpoveď za deti v prípade zneužívania a týrania neplnoletých.“

Pristúpila som ku drevenému vysokému stolčeku a sudkyňa spustila, po tom, čo som zložila prísahu pravduhovorenia.

„Tak Isabella, porozprávaš nám, aké to bolo v Domove?“

A tak som začala rozprávať. Hovorila som jej o Frankovi, aký dokázal byť krutý, že byl moje deti,  že nás nútili do práce, že sme nemali žiadne vzdelanie... proste celý život v domove, teda okrem pár chúlostivých vecí, ale bola som  v prípade nutnosti, rozhodnutá aj ich použiť.

Sudkyňa len vševedúcne prikyvovala a potom sa otočila na obžalovanú.

„Vedeli by ste sa v tomto prípade obhájiť?“

Spytovala sa mierne povýšenecky, asi sa jej hnusila, tak ako každému v tejto miestnosti. Tereza sa so sklopenou hlavou postavila a potom uprela uplakaný pohľad na sudkyňu. Prudko sa chytila stolu a pišťavým hlasom, plným vzlykania, začala so svojou lžou.

„A čo som mala robiť?! Nebil len ich, bil aj mňa! Keby ma vidíte, to ja som si vždy najviac odniesla a ja som sa vždy o ne starala a vidíte?! Oni si toho vôbec nevážia... keby niet mňa už sú dávno mŕtve a to všetky!“

„Ty suka odporná! A keď ma znásilňovala v izbe, tak vtedy si bola hluchá? Vtedy si ty trpela?!“

Vybuchla som a mierne toho ľutovala, lebo som si všimla, že sa Edward pri slove, znásilňoval, okamžite postavil a ostražito sa na mňa díval. Chcela som pokračovať, ale ona ma predbehla.

„Lenže mňa znásilnil ešte pred tebou a dobil ma, ako som to asi mala urobiť?! Ako som ťa mala zachrániť, keď vy ste neboli schopní zachrániť mňa?!“

Toto je pre teba Lucas...

„Ale že ste zabili, tak aj to nebola tvoja vina?“

Celá miestnosť zalapala dychom a presunuli pozornosť na nás. Tereza sa prekvapene pozerala na mňa a mierne vrtela hlavou, ako keby mi to chce zakázať. Ale dnes mi tak jedine môže poblahoželať, pretože ja dnes nevyhrám len súd, ale aj vyhrám spravodlivosť pre brata.

„Zabili ste ho, Lucasa... Môjho brata. Tvrdili ste, že je to len chrípka, že len nachladol, keď chudák musel do noci vonku ťať drevo. Tvrdili ste, že sa z toho dostane, že už bol u neho doktor. Lenže on nemal chrípku, mal Bronchitídu...“

Všetci zase zalapali po dychu. Málo kto poznal túto chorobu, ale asi aj tí, čo ju nepoznali, si nejako domysleli, že sa to dalo vyliečiť a sakra sa to dalo vyliečiť!

„A – ako to vieš?!“

Spytovala sa značne prekvapene a ja som sa musela znechutene zatváriť... Teraz som ju nenávidela ešte viac, ako keď som sem šla.

„Na rozdiel od vás, som sa o svojho brata zaujímala. Chcela som mu pomôcť a dokonca som vám to aj hovorila, ale vy ste ma nepočúvali. Keby ste boli príkladnými rodičmi, tak by ste mu zavolali doktora. Ale vy ste boli také monštrá, že ste ho nechali pomaly zomrieť! A ja som bola pri ňom každý deň, bola som mladá, ale nie hlúpa, vedela som, čo ho čaká a i on to vedel. Vedel, že si pre neho príde smrť a jediné, čo som ja mohla urobiť, bolo mu povedať, že ho neskonale milujem a on zomrel! Zomrel kvôli vám!“

Ani som nevedela ako, ale už som preskakovala stôl a vrhala sa na Terezu. Pevne som ju chytila pod krkom, ale v tom ma už niekto z nej dával preč. Metala som sebou, zatínala päste a kričala, zúfalo kričala.

„Pustite ma, pustite, prosím pustite...“

Vedela som, že ten kto ma drží, je Edward, lebo na jeho vôňu nedokážem už zabudnúť. Pevne som okolo neho obmotala svoje ruky a on ma zase skryl pred okolným svetom, pred zvedavými pohľadmi ľudí v miestnosti, pred šokovaným pohľadom sudkyne a poroty, pred jej pohľadom, ktorý ma istotne podrezával.

So zaborenou tvárou do Edwardovej košele, som zhlboka dýchala a ukľudňovala som sa. No vtedy ma vytrhol hlas sudkyne.

„Dokážete sa tento raz obhájiť?“

Moja hlava okamžite vystrelila ku zmienenej. A tá sa len neurčito a s prosbou dívala do očí sudkyne. Bola som zlá, ale musela som sa uškrnúť, je proste stratená, už nemá šancu... Lucas... Lucas... Lucas... Šepkala som si v duchu a ešte väčšmi sa tisla na Edwarda. Bola to naozaj len chvíľa a zase začala sudkyňa prehovárať.

„S porotou sme sa kvôli okolnostiam, ktoré nám boli dnes objasnené, skutočne rýchlo rozhodli, že zmienená, Tereza Smith, je obžalovaná z nepriamej vraždy, zo zanedbávania  zneužívania a za neľudskosť, ktorú si istotne odpykáte po smrti. Týmto vám udeľujem 25 rokov vo väzbe, pri dobrom správaní, ale inak, to bude 35 rokov. Súd sa končí a deti z detského domova do odvolania prideľujem Carlisleovi a Esme Cullen.“

Srdce mi zaplesalo. Vykrútila som sa s Edwardovho objatia a utiekla za deťmi, ktoré sedeli vzadu. Všetci mi hneď naskákali do náruče. Pevne som ich všetky objímala.

„Milujem, milujem vás najviac na svete, ako nikdy nikoho iného. Už nikdy, nikdy vám nik neublíži a navždy tu budem pre vás, milujem, milujem vás!“

Šepkala som a zase mi slzy zmáčali celú tvár.

„Nie len ty, ale aj my vás milujeme.“

Pridal sa Edward a Emm si vzal Eileen, Rose Haylen, Jasper na ruky Dereka a už aj s Alice odchádzali von. Carlisle a Esme vyprevádzali von spoločne Mishell a Adriena. Mňa šťastne objal okolo pásu Edward a ja som pevne chytila môjho Juliena za ruku a tak sme vykročili von. Hneď ako sme vyšli von, mi pred tvárou preletela holubica. Sloboda... Pousmiala som sa a vykročila nohou vpred mojej novej budúcnoti.

„Navždy šťastní...“

Šepla som.

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 15. kapitola: