Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 6. kapitola

04.10.2012 (10:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1414×

6. kapitola

Je lépe v mylné naději sníti, před sebou čirou temnotu, nežli budoucnost odhaliti, strašlivou poznati jistotu. 

Karel Jaromír Erben

Celú cestu som očami prehľadával ulice a tiež sledoval v spätnom zrkadle Esmin Mercedes. Netušil som, čo Sebastian plánuje, čo na nás chystá. Zastavili sme pre naším domom a počkali na Esme. Vystúpili sme a všetci traja vošli do domu. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že nás niekto sleduje. Kým sme nezatvorili dvere na byte, stále som pátral po akejkoľvek hrozbe. Dokonca som si neodpustil ani kompletnú prehliadku bytu predtým, ako vošla Mya s Esme. Keď sa konečne zatvorili za nami dvere, nechal som ich samé v kuchyni. Musel som sa pripraviť. Vošiel som do izby a pohľad mi padol na veľkú škatuľu na skrini. Povzdychol som si. Nikdy by ma nenapadlo, že budem jej obsah tak skoro potrebovať. Obsahovala veci, na ktoré som chcel dávno zabudnúť. Avšak zabúdať sa nemá, je to slabosť, len akási lož. Minulosť má svoje práva a až príliš rada sa ich dožaduje. Natiahol som zdravú ruku a s malými komplikáciami zložil dolu svoj Damoklov meč. Krk ma pri tom úkone rezal, no nevšímal som si to. Uvedomil som si, že som sa ešte ani nevidel v zrkadle. Teda nie, že by mi to nejako chýbalo, len ma zaujímalo po bolo pod obväzom, ktorý som mal na krku. Posadil som sa na posteľ, škatuľu položil vedľa seba a čakal. Ani sám neviem na čo. Hádam, že sa sama otvorí a veci z nej zázračne začnú vychádzať samé von. Neviem. Asi to bol strach niekde v mojom hlbokom vnútri, že keď ju otvorím, všetko sa zmení.

„Dark!“ zavolala na mňa Mya z kuchyne. „Budeš tam ešte dlho oxidovať alebo prídeš už konečne za nami?“

Znovu som si povzdychol, ako už neviem koľký krát dnes. Bolo to na hovno. Celý môj život. Všetko, čo sa okolo mňa dialo. Neviem, kto píše scenár môjho života, ale musí mať skurvene divný zmysel pre humor. Čas radosti skončil a šou musí pokračovať. Ako spieval Fredie - Dostanem sa až na vrchol a prežijem. Teraz v sebe musím nájsť vôľu to všetko prekonať. Otvoril som škatuľu. Pištoľ bola hneď na vrchu. Teraz som bol rád, že som sa jej v slabej chvíli nezbavil. Môj starý dobrý Glock 19. Prvýkrát dnes som ďakoval tomu hajzlovi, že mi nezlomil ruku v zápästí, ktoré som, vďaka tomu, nemal v sadre. Otvoril som zásobník a postupne som do Glocku vložil pätnásť nábojov. Zaistil som a položil ho na posteľ. Ďalšou vecou, ktorú som zo škatule vytiahol bol nôž. Samozrejme nie hocijaký - bojový nôž ,,Special Forces" limitovaná edícia – určený na zabíjanie. Táto vecička ma už nejeden krát zachránila. Nečakal som, že ma pohľad na tieto známe veci bude tak fascinovať. Odrazu sa zmazalo niekoľko dlhých rokov a ja som bol znovu na ulici v našej štvrti. Mladší, odhodlaný a svojím zvráteným spôsobom šťastný. Vtedy som aspoň vedel, čo čakať, no dnes som bol bohužiaľ skoro slepý. Nevedel som predpokladať Sebastianov ďalší krok. S námahou som si upevnil nôž o členok a zhrnul nohavicu. Toto bol zložitejší úkon, ako nabiť Glock.

Pohľad mi padol na ďalšie veci v škatuli. S tými to už nebolo tak jednoduché. Boli to moje spomienky na detstvo. Vytiahol som osamotenú fotografiu. Okraje mala už zošúverené z toho, ako som ju v decáku často zvieral v rukách a tisol si ju v spánku k srdcu. Na fotografii bola stále taká nádherná, ako som si ju pamätal. Ako by sa nič nezmenilo a ona bola stále so mnou. Bohaté tmavé vlasy jej vo vlnách padali okolo usmiatej tváre, dokonca aj jej zelené oči vyzerali, ako by sa smiali, keď s láskou hľadeli na malého chlapca v jej náručí. Mama. Osamotená slza spadla na fotografiu v mojich rukách. Opatrne som ju zotrel, aby som nepoškodil fotografiu – ako vždy. S láskou som ju položil naspäť do škatule. Nemal som už silu na ďalšie spomienky. Zobral som vrchnák a položil ho na vrch. Zatvorené. Vidíme sa nabudúce, mami.

Vedel som, že s tou rukou ju na skriňu nedostanem, tak som ju len zašuchol pod posteľ. Glocka som si zastrčil za opasok nohavíc. S ľavou rukou to šlo všetko ťažšie, ale zvládol som to.

Esme s Myou už neboli v kuchyni, ale sedeli na pohovke v obývačke. Mya mala pred sebou šálku čaju, Esme pohár s čírou tekutinou – asi vodou a na mňa čakala plechovka koly.

„To ti teda trvalo,“ oborila sa na mňa Mya, keď ma zbadala.

Bez komentára som sa posadil do kresla oproti nim. Obidve sa na mňa pozreli. Mya povzbudilo a Esme s očakávaním v jantárových očiach. Bože, tie oči boli fakt divné. Uvedomoval som si to čím ďalej, tým viac. S Myou sme sa cestou sem dohodli, že jej povieme všetko od decáku až sem, samozrejme bez niektorých detailov. Na tie mal málokto žalúdok, tak načo ich rozpitvávať. Napil som sa koly a sykol, keď ma zabolel krk. Jasné, pochopil som, nesmiem sa toľko zakláňať.  Položil som ju na stôl a pohodlne sa rozvalil v kresle. Toto bude na dlhšie.

„Tak Esme. Ani sa nebudem pýtať, čo presne chceš vedieť, lebo mi je jasné, že asi všetko. Neviem, čo všetko si počula, tak začnem od začiatku,“ povedal som a ona sa mierne pousmiala.

„Keď som prišiel do decáku, mal som trinásť a bol som takpovediac problémové dieťa. Mal som problémy s autoritami a nikoho som si k sebe nepustil. Zmenila to až jedna malá drzá hnedovláska,“ usmial som sa na Myu, ktorá sa smiala tiež. Spomínala spolu so mnou.

„Stále za mnou chodila a vypytovala sa. Nedala mi ani chvíľu pokoja. Trvalo to tak dlho, že som jedného dňa prišiel na to, že som si na ňu už zvykol, a že keď som s ňou, cítim sa prekvapivo dobre. Od tej doby sme väčšinu času trávili spolu. Časom sa k našej dvojke pridal Peter, ktorý prišiel do decáku, keď mal štrnásť. Jeho rodičia sa zabili pri búračke a jeho si nemal kto zobrať. Boli sme nerozlučná trojica. Koniec však prišiel, keď sme mali domov opustiť. Peter dostal peniaze po rodičoch, ktoré mu náležali po ich smrti, ale ja s Myou sme sa museli o seba postarať sami. Posledné roky v decáku sme síce chodili na nejaké brigády, ale veľa sa z toho ušetriť nedalo. Nakoniec sme si našli lacný podnájom v najhoršej štvrti. Ja som začal pracovať v jednej autodielni a Mya v neďalekom bistre.“

Videl som, ako sa Myi postupne menil výraz tváre. Z usmiateho pomaly prechádzal do ponurého. Boli to ťažké časy. To najhoršie však prišlo potom.

„Bohužiaľ nič netrvá večne a ja som jedného dňa prišiel o prácu. Vtedy som sa poriadne opil a narazil v bare na chlapíka, ktorý mi sľuboval rýchle peniaze skoro bez námahy. Tam niekde to začalo. Najprv som len odniesol balík, kde bolo treba. Vtedy som si skutočne myslel, aké sú to jednoducho zarobené prachy. Ani som sa nenazdal a predával som drogy vo veľkom. Samozrejme, každú várku som musel vyskúšať,“ pokrútil som hlavou. Aký som bol vtedy naivný. Stále som si myslel, ako som v pohode. Ako to všetko zvládam, no klamal som sám seba.

„U mňa ten skok do bahna bol oveľa prozaickejší,“ začala Mya.

Dohodli sme sa, že svoju časť príbehu, svoj pohľad na vec, vyrozpráva sama. Na tvári jej hral úsmev, ktorý však nebol šťastný. Skôr to bolo usmiatie sa nad tým, aký sme boli hlúpi. Obaja.

„Do bistra chodil jeden zákazník. Mohol mať okolo tridsaťpäť rokov. Vyzeral skvelo. Vždy bol pekne oblečený, na ruke drahé hodiny a vždy mi nechal poriadne díško. Samozrejme nešetril komplimentmi. Namotával si ma na udičku, až som sa napokon do neho zaľúbila. Ha. Aspoň som si vtedy myslela, že je to láska. Teraz viem, že to bola životná chyba. Nebyť toho, dnes by sme toto neriešili. Prehovoril ma a ja som dala výpoveď v bistre a presťahovala sa k nemu. S Darkom sme sa už aj tak stretávali doma len sporadicky a veľmi sme si v tej dobe nemali čo povedať. Pár mesiacov bolo všetko úžasné. Žila som si ako v bavlnke. Obklopoval ma darčekmi. Nikdy som sa nepýtala, odkiaľ má peniaze. Konečne mi bolo dobre. Začalo to úplne nevinne. Prišiel s tým na jednej párty, že si trochu šňupneme a bude nám lepšie. Nevidela som v tom nič zlé. Bolo to priam euforické. Ten pocit sa nedá popísať. Neuvedomovala som si to, ale začala som to vyhľadávať a on ma v tom podporoval. Niekedy v tom období sa zmenil. Zakazoval mi stretávať sa s ostatnými, musela som na neho doma čakať ako poslušná ženuška. Čím ďalej mi nosil väčšie dávky toho svinstva, aby som bola poslušná. Keď som sa opovážila, vo chvíľach čistej mysle, namietať, schytala som. Najprv len facky a kopance. Neskôr ma začal priväzovať a to svinstvo mi pichal do žily. Dopadlo to tak, že som sa na neho musela priviazaná pozerať, ako si to rozdáva so štetkami. Avšak to nebolo všetko...“ hlas sa jej na chvíľu zasekol.

Slzy jej mlčky stekali po tvári, no nevzlykala. Ani si ich však neutrela a tak padali na jej ruky, ktoré mala zložené v lone.

„Ja chápem... nemusíš...“ začala Esme a pohladila ju po ramene.

„Nie... to je dobré. Zvládnem to,“ povedala odhodlane Mya a pokračovala.

„Keď už zo mňa bola úplná troska, nevydržala som bez dávky ani pár hodín, začal ma ponúkať svojim kumpánom. Bola som len bezvládnou bábkou, s ktorou si robili, čo sa im chcelo. No Dark na tom vtedy tiež nebol bohvieako, hoci ja som to vtedy nevedela,“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

Mal som chuť ju zovrieť do náručia a chrániť pred touto bolesťou, ale pokračoval som, kde skončila.

„Bolo to ako nejaký zvrátený osud, lebo ja som sa k nemu dostal tiež. V našej oblasti bol najväčšou rybou. Všetky väčšie zásielky išli cez neho. Mal ten najlepší matroš a tak bolo logické, že som sa s ním dal dokopy. No čím lepší bol materiál, tým viac som z neho ochutnával. Všetko som to zalieval poriadnou dávkou chlastu. Len vtedy mi bolo dobre. Nejako sa však prevážili misky váh a ja som spotrebovával viac peňazí, ako som zarobil. Nestačil som u neho platiť svoje záväzky, ale nedokázal som bez drog už existovať. Tak som začal hľadať alternatívne zdroje príjmu, ak sa to teda dá tak povedať,“ smutne som sa pousmial.

Toto bola vec, ktorú som na sebe najviac nenávidel. Ešte teraz som cítil tie slizké dotyky na mojom tele, nechutné vnikanie penisov do mojich útrob, odporné mužské tváre. Hnusil som sa sám sebe.

„Vtedy mi to bolo jedno, ovládali ma drogy. Za prachy som bol ochotný urobiť čokoľvek a presne to aj väčšinou vyžadovali. Stala sa zo mňa troska. Bol to paradox, že sme obaja klesli na samé dno približne v rovnakej dobe. A práve vtedy sa znovu objavil Peter. Bol takým svetlým bodom, ktorý sa odrazu objavil na zamračenej oblohe. Pri jednom záťahu ma zbalili fízli a ja som sa dostal do vyšetrovačky. On tam tomu šéfoval. Nechápal, čo sa so mnou stalo, čo sa stalo s nami. O Myi už vedel. Nejaký čas to tam sledovali. Dal nám ponuku. Budeme svedčiť a on nám pomôže sa s toho svinstva vyhrabať alebo skončím v base a Mya bohvie kde. Iste pochopíš, že rozhodovanie nebolo jednoduché. V tej dobe som mal už poriadne absťáky. Za dávku by som si hádam aj nechal odrezať ruku. Peter ma však nejako dokázal presvedčiť a my sme sa odrazu stali chránenými svedkami. Začali sme chodiť na liečenie a rozprávali. Dlhé hodiny sme museli rozprávať svoje zážitky. Každá drobnosť pre nich bola dôležitá. Trvalo to dva roky, kým ho chytili a dostali sa cez všetky tie byrokratické sračky. Konečne bol v base a my sme boli odrazu voľní,“ usmial som sa pri tej spomienke.

Oslávili sme to vtedy spolu pomarančovým džúsom.

„Kto bol on?“ prehovorila nečakane Esme.

Ani som si neuvedomil, že som ani raz nespomenul jeho meno.

„Volal sa Sebastian Morelli. Jeho rodina pochádzala z Talianska. Keď ho zatvorili, verili sme, že je to navždy. Aký hlúpi sme boli,“ pokrútil som hlavou. „No, ale späť k príbehu, aby si vedela všetko. Po skončení súdu zohnal Peter Myi slušnú prácu v jednom kníhkupectve, no a mne dal ďalšiu ponuku. Samozrejme zase jednu z tých, ktoré sa nedajú odmietnuť. Tak som sa stal niečím medzi informátorom a agentom v teréne. Bol som znalý prostredia a oni potrebovali prečistiť ulice. Musel sa za mňa poriadne prihovárať, kým jeho nadriadený súhlasili. Nikto nevedel, že sme svedčili proti Sebastianovi, sám nechápem, ako sa to dozvedel on, takže som sa tam mohol v pohode vrátiť. Dostal som niekoľkomesačný výcvik a poslali ma do terénu. Samozrejme ma Peter varoval, že ak zistí, že som do toho znovu spadol, je koniec. Vydržal som to robiť tri roky, no diaľkovo som začal študovať opatrovateľstvo. Ku koncu som to už nezvládal ťahať a musel som si vybrať. Ako som si vybral už vieš. A čo bolo s Myou, to vieš tiež. Spomínala mi, že ti o tom už rozprávala.“

Esme prikývla a rozhostilo sa ticho.

„To včera, to bol...“ ozvala sa po chvíli Esme.

„Sebastian. Utiekol z basy a zistil, že sme proti nemu svedčili,“ zasekol som sa.

Stále som nebol presvedčený, či im to mám povedal, ale k čomu to tajiť. Mya si to isto domyslela. Nebola hlúpa. Mrzelo ma, že je do toho zatiahnutá aj Esme, ale nemohol som s tým už nič urobiť. Jedine je povedať všetko. Napil som sa koly. Z toho rozprávania som mal vyprahnuté hrdlo.

„Včera večer som si myslel, že ma prišiel zabiť. Vlastne mi to aj potvrdil a tiež to, že jeho ďalšou návštevou bude Mya, no potom si sa objavila ty Esme a on ťa zbadal. Vyslovila si moje meno a tým si na seba pritiahla jeho pozornosť. Preto sa teraz obávam, že ti bude tiež chcieť nejako ublížiť. On nepozná zľutovanie, či súcit. Neviem, aké budú jeho ďalšie kroky, no určite len tak nezmizne a nenechá nás na pokoji. Dnes som volal Peterovi. Niekoľko agentov CSIS je na ceste sem. Chcú ho dostať, ale Sebastian sa tak ľahko chytiť nenechá. Prosil som Petera o ochranu pre Myu, no sme v Kanade a jeho právomoci sem nesiahajú. Čo ma fakt neskutočne serie,“ sykol som. „A tiež by to chcelo aj ochranu pre teba Esme. Fakt ma nenormálne štve, že som ťa do toho zatiahol. Navrhoval som Myi, že by sme niekde odišli, no nesúhlasí. Tiež som ju chcel chrániť sám, nepohnúť sa od nej ani na krok. Spolu by sme boli silnejší. Som si istý, že by som ju dokázal ochrániť,“ vysvetľoval som a v kútiku duše dúfal, že sa Esme pridá na moju stranu.

„Už som ti povedala, čo si o tom myslím Dark. Nemôžeme prestať žiť svoje životy. Stále sa skrývať. Chcem žiť svoj život naplno a nie sa schovávať po kanáloch. A ty, konečne robíš to, čo ťa baví. Chceš sa toho šmahom ruky vzdať?“ rozohnila sa Mya.

„Vieš Darien, súhlasím s Myou. Útek by nič nevyriešil. Nemyslím si, že by ho to zastavilo. Skôr by som povedala, že by to mal ešte ľahšie. Chápem, že chceš Myu chrániť, ale chápem aj jej postoj. Ja... myslím, že mám riešenie, teda ak budete súhlasiť,“ povedala a ja som musel uznať, že mala pravdu.

Bol som zvedavý na jej riešenie, lebo mne už dochádzali nápady.

„Môj syn – Emmett – by mohol strážiť Myu, keď s ňou nebudeš...“

„Ale...“ skočila jej do reči Mya.

„Nie Mya, nechaj Esme dohovoriť,“ káral som ju.

Bol som zvedavý, ako si to Esme predstavuje.

„No, do práce chodíte v približne rovnakom čase, však?“

Obaja sme prikývli.

„Emmett príde sem, keď budeš odchádzať do domova. Odprevadí Myu do práce a bude sedieť v salóne, kým bude tetovať. Potom ju odvedie domov a počká, kým neprídeš ty. U riaditeľky vybavíme, aby si dostával len denné služby. Potom do zase do rána bude na vás,“ povedala a ostalo ticho.

„Ale ja nechcem..“ mrnčala Mya.

„Kuš! Rozmýšľam,“ zrušil som ju hneď na začiatku.

Možno to znelo trochu prudko, ale čo sa týkalo jej bezpečnosti, bol som nekompromisný. Ten nápad Esme bol tak trochu šialený, ale nemohol som povedať, že sa mi nepáčil. Keď už Mya nechcela, aby som ju všade sprevádzal ja, bude sa musieť vyrovnať s tým, že s ňou bude niekto iný. Aj tak som už rozmýšľal nad nejakým ochrankárom pre ňu. Mal som našetrené nejaké peniaze a pokojne by som ich minul pre ňu. Ale takto to hádam bolo ešte lepšie. No niečo mi stále vŕtalo v hlave.

„Esme mám pár otázok. Myslíš, že to tvoj syn zvládne? Bude s tým súhlasiť? To má celý deň čas, aby strážil Myu a nakoniec čo ty? Kto bude strážiť teba?“ vychrlil som na ňu.

„Emmett to určite zvládne – on ja tak trochu niečo ako bodyguard,“ usmiala sa. „Súhlasiť s tým bude,“ pokračovala presvedčivo. Zamrmlala niečo v zmysle: „Len by skúsil namietať.“ No nebol som si istý, či som dobre počul. „Času má dosť, celú večnosť. A čo sa týka mňa. O mňa sa báť nemusíš, ja si viem poradiť,“ uškrnula sa a ja som mal pocit, že mi niečo unikalo.

Pri nej som mal skoro stále pocit, že mi niečo uniká. Niečo podstatné. Pokrútil som hlavou a venoval sa naliehavejším veciam.

„Dobre teda, páči sa mi to, len by som sa s ním chcel dopredu stretnúť...“

„Ale...“ skočila mi znovu do reči Mya.

„Nie, Mya pochop, toto bude najlepšie. Alebo chceš skončiť v Sebastianových rukách?“

Vedel som, že toto ju definitívne umlčí a mal som pravdu. Len prikývla. Esme už držala v ruke telefón a s niekým hovorila.

„Volala som s Emmettom, bude tu do pol hodiny,“ povedala, keď zložila.

„Ešte sa vrátim k tej tvojej ochrane Esme. Nemyslím si, že by si to zvládla sama. Potrebuješ niekoho pri sebe,“ namietal som.

Esme sa stále usmievala, ako by sme rozprávali o zajtrajšom obede.

„Nemusíš sa báť. V práci budeš predsa so mnou a po práci ma príde vyzdvihnúť syn.“

„Emmett? Ale veď ten bude...“

„Nie, môj druhý syn, Jasper.“

Bože, koľko má tých synov? Už sme spolu pracovali nejaký čas, ale vôbec som nevedel, koľko detí si vlastne adoptovali.

„Neohrozí to nejako deti v domove?“ vyslovila Mya otázku, ktorá ma doteraz vôbec nenapadla.

Chvíľu som nad tým rozmýšľal, no potom som si spomenul na jednu zvláštnu chvíľu, ktorú sme so Sebastianom mali. Vtedy mi prezradil, že pochádza z Talianska, z mafiánskej rodiny a pre nich sú deti nedotknuteľné. Jediné dieťa, ktorému by ublížil je moje vlastné. Aj keď som si tým nebol až taký istý. Podľa jeho slov sa mal k ženám správať s úctou a to v jeho prípade neplatilo absolútne. Takže som vôbec netušil, čoho všetkého je schopný. Na malú chvíľu som sa znovu pohrával s myšlienkou, že by som odišiel, no potom to vyriešila Esme.

„Dobre, najlepšie by asi bolo, keby si si zobral dovolenku. S riaditeľkou to vybavím a keď bude po všetkom, vrátiš sa späť do práce. Zatiaľ by ťa mohla zastúpiť Rosalie. Hoci to nemá oficiálne na papieri, o deti sa stará skutočne rada. Aj keď na to nevyzerá, že trochu ako Emmett. Postará sa o mňa.“

Prikývol som, lebo toto sa mi v tejto chvíli zdalo najlepšie. Nechcel som už nikoho ohrozovať. Stačilo že sme v tom boli my traja, teda, hádam štyria. Kým sme čakali na Esminho syna, konečne som zistil, koľko tých detí má. Fú, teda čakal som číslo tri, ale vysvitlo, že ich je oveľa viac. Teda Esme s manželom adoptovali štyri deti – Jaspera, Emmetta, tú chladnú blondýnu – Rosalie a Edwarda. Okrem toho však s nimi bývala Jasperova manželka Alice, Edwardova manželka Isabella, Renesmee, čo bola Edwardova neter a rodinný priateľ Jacob. Teda, bože, toľko ľudí v jednom dome, asi by ma švihlo. Teraz som ju obdivoval ešte viac. V hlave som si plánoval ďalšie kroky. Rozhodol som sa, že si Sebastiana nájdem sám skôr, ako si nájde on mňa. Samozrejme, Esme, ani Myi, som o tom neplánoval povedať. Každá bude mať svoju ochranu, tak sa budem môcť sústrediť na hľadanie. Pol hodina ubehla ako nič a pri dverách sa ozval zvonček.

„To bude Emmett,“ vyskočila Esme, no ja som ju zastavil.

„Pre istotu to skontrolujem,“ povedal som a podišiel opatrne k dverám.

Pozrel som sa cez kukátko a zostal v šoku. Rýchlo som sa vrátil na ženami do obývačky.

„Ehm Esme, tvoj syn je niečo medzi Swarzenegerom, Van Damem a Lundgrenom a to všetko krát dva?“ pýtal som pošepky a nechápavo krútil hlavou. Lebo ten chlap, čo stál za dverami vyzeral, ako by do seba denne pchal stovky tabletiek steroidov. To snáď ani nebolo možné, aby niekto vyzeral, ako on.

„Áno, to bude Emmett. Otvorím mu, dobre?“

Len som prikývol a čakal. Teda skôr nečakal, ale jeho výzor ma potešil. S takýmto chlapom bude moja Mya určite v bezpečí. Netrvalo dlho a do obývačky vošla Esme s tým svalovcom. Takýto chlapíci sa väčšinou mračili na celý svet, ale on bol vysmiaty ako slniečko na hnoji. Ani som ho nestačil pozdraviť, keď ma potľapkal po pleci tak silno, že som oň skoro prišiel.

„Čau brácho, som Emmett. Pekné prirovnania, ale osobne mám radšej Stathama. Taký Kuriér je super,“ usmial sa a rozvalil sa v kresle, kde som ešte pred chvíľou sedel.

Z úst mi vyšlo len akési zamrmlanie. Kurva, ako to mohol počuť?

-----------------------------------------------------------------------

Toto bola trochu nudnejšia kapitola, vysvetľovacia, ale nutná, aby ste pochopili, čo sa bude ďalej diať. Dúfam teda, že sa vám páčila a zanecháte mi komentárik.

Ďalej sa vám chcem poďakovať za komentáre pri minulej kapitole, najmä Ivka77 a Beny za ich dlhé komenty, aké ma vždy potešia :)

Pokiaľ máte nejaké pripomienky ku kapitole, sem s nimi.

Ešte sa chcem opýtať, či by niekto nechcel so mnou dopísať JALN, to pre tých, čo si na ňu pamätajú. keďže Slecinka už písať nebude :( Sama si na to úprimne netrúfam, bolo by to lepšie vo dvojici.

Takže ešte raz vám ďakujem za komentáriky. Stále ma posúvajú vpred. 

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 6. kapitola: