STMÍVÁNÍ.eu ~ domov fanoušků Twilight - FanFiction na pokračování » Daj si pohov, Casanova! - 17.kapitola - Epilog

26.02.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 765×

17. kapitola - Zostať nepoškvrnená...

hudba

Bolo... bolo to niečo divoké. Alice so mnou robila zázraky... úplne ma zmenila... Ani ma až tak moc nevymachlila, ako som predpokladala. Jemné hnedé očné tiene a taktiež hnedá ceruzka. Bolo to celkom vkusné, ale stále som nechápala prečo to robí. Make up mi ani nedávala a keby mi ho dá, ja by som si ho aj tak zmyla. Neznášam make up... Vlasy mi ponatáčala a potom rozcuchala. Nechápala som jej počínanie...

Ale potom som pochopila. Dívala som sa na to dokonalé hniezdo, čo som mala na vlasoch. Pre  Boha... Ale v tom prišla Alice s voskom a nakoniec som mala z toho krásne, pravidelné vlny. Na pery mi naniesla priesvitný lesk, čierne náušnice, strieborný náhrdelník a potom na rad prišli šaty. Najprv som ich odmietala... toto už Alice prehnala! Ale keď som uvidela tie jej očičká... Toto nie je fér! A po chvíli som tam sedela v sexi šatoch... žeby sa išlo na diskotéku? V tej chvíli som sa musela uchichtnúť a Alice sa zamračila.

Neviem vlastne ani prečo, ale na nohy mi nazula strieborné topánky na vysokom podpätku, ktoré mi asi aj tak spadnú z nôh... ale keď myslí... Niekto ticho zaklopal na dvere.

„Emm poď.“

Vyzvala ho Alice a Emm vstúpil dnu. Vypleštil na mňa oči, rýchlo ku mne pribehol a začínal mi zakrývať holí dekolt.

„Nie, Bella, ty musíš byť nepoškvrnená!“

Zakričal a hneď na to sa začal strašne rehotať. Dobre som pochopila tomu vtipu, napodobňoval chudáka Edwarda. A dokonca aj Alice sa dobre bavila. Škaredo som sa na nich pozrela. Emm sa okamžite zodvihol, ukázal mi palec hore a vypadol z izby.

„Čo zrazu taká zmena?“

Spýtala sa Alice, hneď po tom, čo ten šašo vypadol.

„Aká zmena? Veď ty ma meníš!“

Jemne sa mi hrabala vo vlasoch a upravovala posledné detaily.

„To som nemyslela, ale Edward. Ty... si ho nejako nemusela, tak prečo si sa ho zrazu zastala?“

„Pravdu povediac Alice, uvedomila som si, že je asi jediný normálny muž a nemyslí stále na sex. Je pravda, že je občas strašne divný a tie jeho reči. Ale... musím priznať, že sa mi to aj občas páči a dokáže ma dokonalo rozosmiať.“

„To je super Belli!“

Usmiala sa na mňa Alice a potom zavolala Emmetta. Ten ma aj za mojich hlasných protestov vzal na ruky a odniesol dole do auta.

„Viete o tom, že toto je vlastne únos a ja by som vás mohla udať!“

Sťažovala som si cestou autom, pretože mi stále nechceli prezradiť, čo sa deje. Obaja sa len hlasno zasmiali a Alice ešte ironicky dodala:

„Kto si počká, ten sa dočká!“

Úplne som sa ofučala, zavŕtala sa do sedačky a urazene sa dívala všade inde, len nie na tých dvoch smejúcich sa pakov... Asi po 20dsiatich minútach sme konečne zastavili. Emmett mi vysadil vozík a potom ma naň posadil. Myslela som si, že niekam ideme, ale okolo mňa bol len samí les. Emmett začal nastupovať do auta. Čože?

„Čo – čo to robíš Emm, vy, vy ma tu chcete nechať? Prečo? Či čo?“

Obaja sa začali smiať.

„Nie Bells, pre Boha, nehysterči, vidíš ten chodník z mramoru?“

Otočila som sa za seba vozíčkom a vážne. Predstavte si, kde sa asi vzal v temnom zatuchnutom lese mramorový chodník? Len som kývla na Emma.

„Tak po ňom pôjdeš. Neboj sa, sme si istí, že sa ti to bude páčiť, užite si to!“

Zatvoril dvere a odišli rýchlo preč.

„Počkaj! Kam mám ísť?! A akože my si to máme užiť? S kým? Do riti Emmett Cullen ja ťa zabijem, keď sa mi dostaneš do rúk!!!“

Kričala som nepríčetne do lesa... aj tak mi to nepomôže. Povzdychla som si a pomaly sa rozišla s vozíčkom po tom chodníčku. Bolo tam tak ticho, priam ma to desilo. Išla som strašne pomaly, keďže som sa stále otáčala niekam, počula som divné zvuky. A zrazu som si všimla niečoho červeného na zemi. Pane Bože Krv! Ale hovno... teda, nie hovno, ale nebola to krv... Podišla som bližšie... Krásna červená ruža. Jemne som ju vzala do ruky a šla ďalej a našla som ďalšiu. Takto som ich našla 14násť... ale veď ja mám 17násť, ak by mi už niekto chcel oneskorene pogratulovať...

Na nohách som mala položených tých 14násť ruží a cesta viedla ďalej. Až nakoniec... Skoro som sa zadusila. Bol to krásny červený, malý altánok. Okolo neho rástli ruže, teda bol nimi obrastený... V altánku bola veľká posteľ, posiata lupeňmi z ruže a taktiež tam bolo natiahnuté pred ňou plátno. Zrazu niečo cvaklo. Mierne som nadskočila, keď svetelný lúč dopadol na plátno a tam sa začal premietať nejaký film... či počkať?! To je Vitajte v džungli... milujem ten film. S pootvorenou papuľou som sa ticho dívala na plátno, keď zrazu mi výhľad zabránili studené ruky, vtedy mi došlo, kto to asi je.

„Edward, si to ty?“

Zašepkala som potichu. Dotyčný dal dole dlane z mojich očí a jemne si ma vzal do náruče. Bože... ako môže byť niekto tak krásny? Mal na sebe čierne sako, bielu košeľu bez kravaty, čierne nohavice... Bol ako vystrihnutý z obálky najnovšej módy. Tep sa zrýchlil a s ním aj dych. Mlčky ma niesol na posteľ, vôbec sa na mňa nepozrel. Jemne ma na ňu položil. Ležala som na chrbte, pod hlavou vankúš a dívala sa Edwardovi do tváre.

hudba

Jemne ma pohladil studeným ukazovákom po líci.

„Ahoj.“

Šepol tým svojím neodolateľným hlasom.

„Ahoj...“

Odpovedala som nerozhodne... dnes, bol divný, taký... iný. Jemne ma hladil po tvári... nie že by mi to nebolo príjemné, ale mala som mnoho otázok a tak som ich okamžite na neho vybalila.

„Kde si bol celý týždeň? Prečo si sa mi neozval? Či vlastne... ja som ťa vykopla z domu, ja som sa mala ozvať... ale keď som sa pýtala tvojich súrodencov tvrdili, že si chorý, ale ja moc tomu neverím. A taktiež, čo má toto znamenať... vieš ako som sa bála? A aj o teba som sa bála!  A ešte – “

Pusa... sladká pusa od Edwarda mi pristála priamo na perách. Prestala som vnímať a začala si uvedomovať Edwardovej prítomnosti a hlavne prítomnosti jeho pier. Zľahka sa dotýkali tých mojich a Edward sa zrazu nado mnou nenakláňal, ale na mne skoro ležal. Vášeň, ktorá sa vo mne búrila, krotil chlad jeho tela... Bolo to niečo neskutočné. Jemne mi začala rozopínať šaty a ja jemu košeľu, ale v tom, som si to uvedomila... ešte jednoducho nie.

„Prepáč.“

Jemne som sa od neho odtiahla a zapozerala sa mu do očí, ktoré boli prekvapené a plné otázok.

„Ja... Edward, vlastne som ti vďačná, že si mi to vtedy nedovolil urobiť... Toto všetko je tu krásne a proste ty si krásny a všetko a... Jednoducho, ešte na to nie som pripravená, prosím nehnevaj sa... ja... ešte nie...“

Bola som zúfalá, chcela som mu to vysvetliť, bála som sa, že odíde, že sa na mňa vykašle... Zacítila som vlhkosť v očiach... nie, teraz nie. Pár sĺz mi prešlo cez okraj a tiahlo sa po líci. Edward sa na mňa jemne usmial a začal mi ich zbozkávavať a pri tom ticho šeptal do mojej pokožky.

„Ja som to dnes chcel urobiť len pre teba... som rád, že si sa rozhodla inak.“

„Už žiadne „ musíš ostať nepoškvrnená?“?“

Edward jemne zavrtel hlavou.

„Nie... to je minulosť.“

Bol, tak iný... trochu mi chýbali tie jeho „reči“ ale inak, bol úžasný... Ľahol si pri mňa, vzal si ma do náruče a jemne prikryl saténovou prikrývkou. Pozerala som sa na ten film, ale veľmi ho nevnímala, lebo pri mne ležal muž môjho srdca... a ja som si to až teraz uvedomila... Jemne ma pobozkal na čelo.

„Vieš... možno si pomyslíš, že je to skoro, ale ja ťa asi vážne milujem.“

Šepol a očakával, čo sa stane...

„Aj ja ťa asi milujem!“

Usmiala som sa na neho a vynútila si sladký bozk, plný našej lásky... V ten večer som pochopila, že možno človek urobí milión chýb, povie milión slov, ktoré nikdy nechcel povedať... ale o to v živote nejde... Ide o to, čo cítite a ja ku Edwardovi stále cítim len nehynúcu lásku. Dozvedela som sa všetko... úplne všetko. Aj prečo sa Edward tak správal, pochopila som jeho bolesť, ktorá bola podobná tej mojej.

Bolelo ma, že nedokážem chodiť... Lenže, keď som sa dozvedela, že Edward je upír, všetko sa zmenilo. A nakoniec bol aj zo mňa upír. Nik nenamietal a dokonca ani Edward, vlastne, bol aj trochu rád, pretože teraz, môžeme byť navždy spolu a ja zase môžem chodiť. Môj život bol veľmi zvláštny, sarkazmus a irónia v ňom vládli, lebo som si myslela, že je nespravodlivý, ale mýlila som sa. On mi dával toľko šancí, len ja som sa ich nechopila... Ale Edwarda, toho som sa chopila.

A tak teraz, s mojím Casanovom, ako mu poslednou dobou hovorím, aby som ho trošku poštvala... Teraz s ním zdielam jeden dom, jednu izbu, jednu posteľ a občas aj jedno telo... Môj život nabral farby, zrazu je tak krásny... A nik... no teda občas Emm, nám ho trochu kazí... podľa neho robí ešte krajší... Jednoducho, začala som skutočne žiť. Teším sa z nôh, z mojich pohybov a behu, ale najviac sa teším z môjho, už manžela, Edwarda... lásky do konca večnosti...