Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 1. kapitola

12.01.2012 (15:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 6287×

1. kapitola

Priložila som si sivý bavlnený sveter k tvári. Jeho vôňa ma okamžite ochromila. Bola ešte stále taká intenzívna ako pred dvomi mesiacmi. Bola to jeho vôňa. Edwardova vôňa.

Oči sa mi zaplnili slzami a v hrdle mi narástla obrovská hrča. Prišlo mi nevoľno. Posadila som sa za kuchynský stôl a zhlboka sa nadýchla.

Stále som tomu nedokázala uveriť. Stále som čakala, že započujem štrkot jeho kľúčov v zámke a potom sa objaví  vo dverách. Zloží si svoje veci a príde za mnou do kuchyne. Tam ma pozdraví a následne pobozká. Sadne si k stolu a spýta sa ma, aký som mala deň a čo mám nové od rána, keď sme sa videli naposledy.

Vzdychla som si. Tak strašne mi chýbal. Chýbali mi jeho objatia, bozky, ale aj to, ako ma zvykol podpichovať.

Chýbalo mi, ako sme sa večer, keď sme ležali v posteli, hádali, kto pôjde zhasnúť svetlo. Vždy som to musela byť ja a vždy, keď som sa vracala naspäť, som zakopla o roh postele. On sa mi stále smial. Ja som sa naňho vtedy vždy urazila.

„Nenávidím ťa,“ vždy som mu hovorievala a otočila sa k nemu chrbtom.

„Ja ťa, na rozdiel od teba, miláčik, každým dňom milujem viac a viac,“ povedal milým hlasom a otočil si ma k sebe. Odula som líca a jeho to vždy rozosmialo. „Si taká sladká, keď toto robíš.“ Začal mi tvár posypávať bozkami a potom prešiel na pery. Tomu som nemohla odolať. Ruky som mu vplietla do vlasov a pritlačila si ho k sebe. Bozky som mu vždy s radosťou opätovala.

„Milujem ťa,“ zamrmlala som. Víťazne sa na mňa usmial. Tak dobre ma poznal a vedel, čo na mňa zaberá.

Ako som na to spomínala, po tvári mi stekali slzy. Prečo je život tak nefér? Prečo vám vždy zoberie to, na čom vám záleží najviac?

O chvíľu sa ozval zvonček pri dverách. Rozmýšľala som, či pôjdem otvoriť. Keď sa však ozval hlas spoza dverí, vedela som, že musím ísť.

„Bella, viem, že si tu, tak mi okamžite otvor!“ kričala moja najlepšia priateľka Rosalie. Chodievala sem pravidelne od tej nehody, ktorá sa stala. Neviem či preto, lebo mi chcela robiť spoločnosť, alebo skôr kontrolovala či ešte žijem. Či som sa „náhodou“ neutopila vo vani alebo si nepodrezala žily.

„Veď už idem,“ zašomrala som a išla otvoriť dvere.

„No sláva, myslela som, že sa ani nedočkám,“ povedala trochu nahnevaným hlasom, no vzápätí sa na mňa usmiala.

„Tebe otvorím vždy.“ Pokynula som jej, nech vstúpi.

„Ehm, Bells, vieš, že ani ja až tak často neupratujem, ale tu to vyzerá ako na smetisku,“ ozvala sa hneď ako vstúpila dnu.

Porozhliadla som sa okolo seba. Bol tu fakt neporiadok. Na zemi boli prázdne vrecká od čipsov, na stole v obývačke pár použitých vreckoviek a špinavé taniere. Na gauči sa váľala kopa Edwardových tričiek. A to som spomenula len jednu miestnosť. Čo je v ostatných nechcem ani radšej vedieť.

„Hej, ja viem, potom to upracem.“ Snažila som sa na ňu usmiať, no myslím, že môj výraz sa podobal na hocičo, len nie na úsmev.

Rose sa na mňa pochybovačne pozrela, no potom pokrčila plecami a povedala: „Ale to je jedno. Prišla som vlastne preto, aby som ťa vytiahla von. Už si tu zatvorená, prepánajána, dva mesiace. Máš ešte vôbec niečo jesť?“

„V chladničke by asi ešte niečo malo byť. Neviem,“ zamrmlala som a snažila sa spomenúť na to, či sa v chladničke okrem masla ešte niečo nachádza.

„Akože nevieš! Chceš mi povedať, že už ani nejedávaš?“ spýtala sa nahnevaným tónom a otočila sa ku mne.

„Ale áno,“ vzdychla som si, „ jedávam.“

„Bella, viem, čím prechádzaš, ale toto musí skončiť,“ začala, „ja, Jessica, aj tvoji rodičia o teba máme veľký strach. Vôbec sa nám neozývaš. Minule mi, dokonca, volala tvoja matka, lebo nevedela či si v poriadku, nakoľko si jej nezdvíhala mobil.“

Ale Rose sa mýlila. Ona nevedela aké to je. Ona si tým nemusela prejsť. Ona neprišla o manžela.

„Rosalie, ty vôbec nevieš aké to je,“ skríkla som na ňu. „Ty sa nemusíš denne vracať do prázdneho bytu. Ty vieš, že keď sa vrátiš domov, tak ťa čaká Emmett. Ty vieš, že sa máš na koho spoľahnúť alebo keď ti je najhoršie, tak sa máš o koho oprieť.“ Znova som začala plakať.

Rose sa zamračila a pristúpila bližšie ku mne.

„Prepáč, Bells, prepáč,“ zašepkala a objala ma. Chcela som sa vykrútiť, no potrebovala som oporu. Potrebovala som vedieť, že je niekto so mnou, že nie som úplne sama.

„Ty mi prepáč,“ hovorila som plačlivým hlasom, „ty za to predsa nemôžeš.“ Pevne som sa k nej natisla.

Rose si povzdychla.

„Aj mne chýba,“ šepkala. „Vieš, že Edward patril medzi mojich najlepších priateľov.“

Prikývla som.

Áno, vedela som to. Ja, Edward, Rosalie a Emmett sme boli najlepší priatelia od strednej školy. Edward s Emmettom boli už vtedy najlepší priatelia, ja a Rose sme boli najlepšie priateľky. Rose s Emmom sa do seba hneď zamilovali. Po krátkom kamarátstve sa dali dokopy. My sme boli s Edwardom dlho len kamaráti, no postupom času som sa doňho zaľúbila. On do mňa takisto.

Chodili sme spolu všade. Trávili všetok svoj čas spolu. Keď ma potom o tri roky neskôr požiadal o ruku, bola som tá najšťastnejšia žena na svete. Vtedy som si však myslela, že spolu budeme do konca života.

„Pšt, všetko bude dobré,“ chlácholila ma Rose a videla som, ako aj jej po líci stiekla slza.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 1. kapitola: