Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk vraha 4. kapitola - Hlúpy nápad

Bella - libanky


Bozk vraha 4. kapitola - Hlúpy nápadČo sa stane Jessike? Ako zareagujú dievčatá na jej neskorý návrat? Čo ich stretne ďalej a aký hlúpy nápad posadne Bellinu myseľ? Nechajte sa prekvapiť, čo som vymyslela v tejto kapitole.


4. kapitola - Hlúpy nápad

 

Čakanie. Ťažký dych spomedzi hustých mihalníc. Tikot hodiniek oznamujúci stály posun času...

„Už sú to dve hodiny. Zavolám jej!“ So strachom v hlase Angela vzala svoj vyklápací telefón.

Netrpezlivo som čakala, no Angele po tvári prešiel ironický úsmev.

„Zložila mi to!“ Rozhodila rukami, a potom si ich bezmocne založila na kolenách.

Angela bola nahnevaná. Nie, to bolo slabé slovo. Zúrila. Jej pokojná povaha nemala ani najmenšiu vládu nad jej doterajším správaním.

„Bella,“ náhle ma oslovila, „ je mi strašne zle, už to nevydržím. Musím ísť domov.“ Jej zúfalý výraz ma nemusel presviedčať, ale nechať Jessiku v tomto meste samú bol veľký risk, a ešte k tomu je to jej auto.

„Ja viem, viem, Ang. Lenže, čo Jessika? Ona má kľúče.“

„Ach!“ hlasný povzdych sa vydral z jej úst. Ston, ktorý bol zdrvený i súčasne beznádejný.

„Čo ti povedala Jessika, keď ťa presviedčala, aby si sem šla?“ spýtala som sa jej so snahou priviesť je na iné myšlienky.

„Začala sa mi vyhrážať, že ju stratím ako kamarátku, že už so mnou neprehovorí a postará sa o to, aby sa nik na celej škole so mnou nebavil,“ hlesla unavene.

„Ja by som sa,“ povedala som jej a pohladila priateľsky po ruke.

„Ja viem, Bella, no ako tak pozerám, nestojím o jej priateľstvo. Nepotrebujem ju, veď ona je niekde sama, neberie mi telefón, tak načo ma sem volala?“

„Dobrá otázka,“ zhodnotila som celú našu žalostnú situáciu. Sme tu zbytočne.

„Bella, čo Cullenovci odišli...“ načala bolestivé miesto v mojom srdci, jednoducho som ju musela prerušiť:

„Odišli a koniec, nechcem na to myslieť.“

„Chápem.“

Nastala krátka odmlka. Mala by som začať novú tému, nech si nemyslí, že som sa na ňu urazila.

„Ako je to medzi tebou a Benom?“

„Výborne, hoci sme teraz chorí, už sa teším, keď niekam pôjdeme po tomto všetkom.“ Venovala mi krátky pohľad, no potom od bolesti prudko trhla hlavou.

„To ma nemôžete nechať chvíľku na pokoji?“ z diaľky ku mne prichádzal Jessikin hlas. „Šla som si len po kávu a pár maličkostí.“

„Jessika! Ty si sa asi nadobro pomiatla? Najskôr nám vynadáš, keď sme si odskočili na WC a teraz, keď tu na teba čakáme vyše dvoch hodín bez toho, aby si čo i len zodvihla mobil, nič iné nerobíš, len nás obviňuješ z toho, že sme ti nedali priestor,“ teraz som nahnevane znela ja. Môj hlas bol podráždený, nepríjemný a netrpezlivý. Jessika len vyvaľovala oči.

„No dovoľ? Čo si ty, aby si sa ku mne takto správala?“ Vyrazila mi dych. Miesto toho, aby sa nám ospravedlnila, začala útokom na moju osobu.

„Máš pravdu, idem preč.“ Rozhodne som vstala a prehodila si tašku cez plece.

„Bella, počkaj,“ riekla Angela a pomrvila sa, „idem s tebou.“

„Kam idete?“ posmešne sa spýtala Jessika.

„Ďaleko od teba,“ odvetila Angela a ja som sa musela zasmiať.

Vzdialili sme sa len na desať metrov, keď Jessika začala vrieskať: „Fajn, choďte si, aj tak neviem, ako sa dostanete domov!“

Nachvíľu som sa zarazila. Bol tu jeden problém, a to bol odvoz. Znepokojilo ma, že by sme šli autobusom alebo vlakom, keď sa Angela necíti dobre a ešte k tomu v tejto večernej hodine.

„Neboj, Bells, zavoláme niekomu,“ navrhla Angela.

Nemohla si odpustiť, čie meno ju napadlo, keď jej kamarátka spomenula odvoz. Bol to on. Na koho si toľko zakazovala myslieť. Zakazovala, bránila sa, no stále sa k nemu navzdory všetkému vracala.

„Bella?“ vytrhla ma Angela zo zamyslenia. Mierne mnou mykla a z pleca sa mi zošmykla taška, z ktorej vypadlo pár učebníc i niečo ťažšie.

„Prepáč,“ hlesla i zohla sa, aby mi pomohla zozbierať popadané veci.

„Čo ten kameň?“ touto otázkou ma pomerne zaskočila, takmer by som zabudla, že ho mám. Poobracala si ho v dlaniach. Rýchlo som jej ho vytrhla z rúk, než si stihla všimnúť krvavé stopy.

„Mám ho pre šťastie.“ Prvá hlúposť, čo ma napadla. Mala by som pracovať na svojom klamaní, aby mi aj niekto veril.

„Stalo sa vám niečo, dámy?“  hlasný mužský hlas sa blížil k nám a ja som nadvihla hlavu. Pripomínal mi toho muža, v ten večer, keď som v Port Angeles bola po prvé.

Angela sa pohotovo postavila, až sa jej zatočila hlava.

„Všetko v poriadku.“

Zozadu som začula Jessikino klopkanie opätkov.

„My už pôjdeme, poďte do auta.“ Jessika vycítila nebezpečenstvo z očí tmavovlasého muža, ktorý sa stále podivne až nepríjemne díval na nás. Muž si len hlasne odvrkol.

„To asi nepôjde, slečinky,“ opäť prehovoril tajomne. V tej chvíli mi telom prebehli zimomriavky. Jess ma ťahala k jej autu na druhej strane ulice.

„Presne tak, kočičky,“ ozval sa zrejme jeho priateľ, holohlavý v motorkárskej bunde a výrazom krutého diktátora.

„Trošku sa pobavíme, čo vy na to?“ Tretí chlap skrývajúci sa v tieni uličky neďaleko Jessikinho auta.

„Nemáme záujem,“ chladne som odpovedala, podoprela Angelu i zamierili sme k autu.

„To nebola otázka, moja pekná!“ zvolal zrejme ich šéf, ktorý sa k nám ako prvá prihovoril.

Dnes ma nik nezachráni... Srdce som cítila až v krku, po čele sa mi tvorili maličké kvapôčky potu, dlane zvierali studený kameň, no aj tak boli horúce.

„Bella, Bella, utečte, rýchlo!“ hlas. Znovu ma prenasleduje jeho hlas. Som blázon? Muži nás obkľúčili a vytvorili si malý hlúčik okolo nás.

„Beriem tú kučeravú.“ Ukázal holohlavý na Jessiku. Zovrela som v ruke kameň. Čo teraz?

„Ja zasa tú hnedovlásku, vyzerá pekne divoko!“ povedal ten šéf so smiechom.

„Začni sa vyhrážať!“ zamatový hlas mi radil, zaujímal sa o mňa.

„Ja... Toto vás vyjde draho, veď len počkajte!“ vydala som zo seba. Muži vybuchli v hurónsky rehot.

„Bella, o čo sa to, dopekla, snažíš?“ šepla mi Jessika rozrušene.

„Ja ešte neviem,“ odpovedala som jej pravdivo.

„Môj otec je policajt a postará sa o to, aby ste boli v chládku doživotne!“ pokračovala som vo svojej vyhrážke.

„Tak poliš, vravíš,“ začal jeden z nich, s úlisným úsmevom sa k nám priblížil.

„Bella, ja už to neudržím!“ Angela na nepríjemne zohla. Začula som jej prudký výdych.

„Fuj!“ zvýskol šéf bandy.

Jessika pohotovo schytila Angelu.

„Viete čo, pustite ich domov, ony za nič nestoja, zoberte si mňa a nakoniec bude aj trošku zábavy!“ riekla som zvodne a začala sa nenávidieť za tieto svoje slová.

„Bella? Zbláznila si sa?“ Angela po mne štekla skutočne odporne.

„Dôveruj mi.“ Ona mi má veriť, keď si ledva verím sama? On už nepríde, Bella! Nezachráni ťa... Dobre som to vedela, no stále som dúfala, slepo dúfala...

„Takže polišova dcéra má chuť sa pobaviť?“ tento hlas ma začal vytáčať, ale chcela som, aby pustili Angelu a aj Jessiku. Veď málo ľuďom na mne záleží. Už ho nemám pri sebe, už to nemá význam. Edward, milujem ťa...

„Ak ich pustíte, užijeme si, ak nie, nebudem sa snažiť!“

„Bella, prestaň, vráť sa naspäť k Jessike!“ rozkazoval mi, ale ja som vedela, že je to len výplod mojej fantázie – moje racionálne ja, ktoré mi radí, ako sa mám správať a privlastnilo si jeho hlas.

„Dobre, aj tak hentá stojí za nič, keď tu blve, vypadnite!“ rozkázal údajný šéf. Dievčatá sa však ani nepohli. Hrdlo mi zovrelo v kŕč, nech sú ďaleko, aby mala moja obeť význam a už ich nikdy nedostali.

„Vypadnite, než si to rozmyslím!“ zakričal o čosi ostrejšie. Rukou som naznačila, aby šli k autu. Váhali, ale strach o vlastný život ich prinútil vziať nohy na plecia. Auto sa o pár minút stratilo v uliciach Port Angeles.

Ja som teraz mohla naplniť svoju obetu. Už mi na ničom nezáleží. Len som si klamala, tak chabo, ako aj ostatným. Už to nepotrebujem vedieť. Nech si títo chlapi so mnou robia, čo len chcú. Nemá to význam... Zbohom, Edward...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Bozk vraha 4. kapitola - Hlúpy nápad:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!