Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk vraha 3. kapitola - Port Angeles

23.02.2011 (16:15) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1223×

3. kapitola - Port Angeles

Srdce jedno nevinné,
predsudkami stiesnené.

Sťa vietor, čo rozdul jeho vlny,
to láska, čo ničí ho navždy.

Prudký nádych a výdych. Tvár bola vlhká, nepokojná a moje telo pociťovalo únavu, akoby som ani nespala. Otravný budík so svojím hlučným zvukom sa pomerne skoro prebral ku svojej funkcii. Neochotne som sa dotackala k šatníku. Vzala som si obvyklú červenú košeľu a rifle. Pri pohľade na jazvu som si spomenula na včerajšok - nebol to sen, ako som márne dúfala...

Sčasti si priala, aby sa včerajšok neudial, no dôvod na ľutovanie vôbec nebol. Uspokojoval ju pocit, že ho počula vo svojej hlave. Vedela, že usmrtila zlaté oči nebezpečného zvieraťa, ale stále sa cítila zvláštne. Akoby to ani nebola ona, skôr niekto, kto zabíjal, aby prežil.

Nič, pomyslela som si nad čistou kúpeľnou. Akoby som nikdy neexistoval...

„Do kelu!“ začula som chrapľavý hlas môjho otca. Nepríjemné odvrknutie a následný šuchot ma prinútil, aby som ho šla skontrolovať. Neporiadok bol všade naokolo a Charlie omylom postúpal svojimi papučkami starý kúsok pizze, ktorú si večer objednal.

„Oci, deje sa niečo?“ S miernejším pobavením som ho sledovala. Otec sa nepríjemne zapozeral za mňa, na hodinky.

„Meškám do práce! Zaspal som,“ opäť nahnevane zabručal. Nervózne si prehrabal vlasy a začal sa predierať v nábytku. Pokrútila som hlavou nad touto komickou situáciou. Rozhodla som sa, že radšej nebudem zavadzať a dostavím sa skôr do školy. Pri pohľade na vnútorný interiér auta ma naplo. Krv! Nachádzala sa na volante, kde boli moje špinavé ruky, na mieste spolujazdca, kde ležala vražedná zbraň. Nevydržím to. S rýchlym krokom som však zmiernila podráždený žalúdok. Bežala som späť do domu. Vzala som vedro s vodou, kefu a chlórový dezinfekčný prostriedok. Točila sa mi hlava z toľkého zhonu a z toho, že by Charlie mohol odhaliť pravdu. Preto som začala drhnúť celé okolie zakrvaveného auta. Pach hrdze a soli sa postupne vytrácal, začínala som dýchať pokojnejšie.

„Bella? Prečo teraz ráno čistíš auto?" spýtal sa otec za mojím chrbtom. Krv sa mi nahrnula do tváre a srdce nepokojne bilo. Kvapôčka potu sa mi vytvárala na čele.

„Bella?“ oslovil ma nedôverčivým tónom, vyzeralo to, že znovu nevnímam a moja myseľ je niekde ďaleko.

Myseľ nebola, to srdce bolo.

„No... ja...“ hrdlo mi zovrelo v kŕč, „vyliala som na sedadlo malinovku. Včera som na to úplne zabudla. Super sme sa bavili s dievčatami a dnes pôjdeme opäť niekam preč.“

Klamala som, lož zo mňa bola viditeľná, pretože som nikdy nedokázala presvedčivo vymýšľať neexistujúce. Zúfalá situácia si vyžiadala aj zúfalú výhovorku. Neodhodlala som sa pozrieť mu do očí. Môj pohľad smeroval na ostrý kameň v mojich dlaniach. Kiežby mi tak veril...

„Ach, Bella! Dobre teda, dávajte si pozor," odvrkol napokon. Súril ho čas a mňa tiež. Možno uveril mojej hlúpej historke s rozliatou tekutinou... Nie, to je nepravdepodobné...

Nastúpila som do svojho vlhkého autíčka. Bezmyšlienkovite som sa vydala do školy po starej známej ceste. Dažďové kvapky sa rozptyľovali pri dopade na sklá a stierače ich následne zmývali z povrchu auta. Ďalší vlhký deň vo večne upršanom malebnom mestečku.

Zamierila som k budove číslo tri – veľká trojka na čiernom štvorci, kde začínala moja prvá hodina. Do svojej tašky som napchala aj kameň, aby nik nevidel jediný dôkaz, čo zostal zo včerajšieho večera.

Sadla som si po boku Jessiky, ktorá mi pripomenula, že dnes predsa len pôjdeme do Port Angeles. Jej nadšenie nepotlačilo ani napomínanie profesora. Ja som ani nevnímala, kam ma to mieni zobrať na tie nákupy. Šťastie, že Angela ide s nami. Kde vlastne je?

„... ešte by sme sa mohli zastaviť na Latté, mám na neho príšernú chuť už od včerajška...“ Jessikin šepot nabral príliš veľké prvky jej nikdy neutíchajúceho hlasu, bola som nútená, aby som ju zastavila.

„Ty, Jess, kde je Angela?“

Jessica nadvihla jedno obočie, a potom sa porozhliadla po triede.

„Kde len je? Nepôjdem predsa...“ mrmlala si sama pre seba. Chvíľu krútila hlavou, dívala sa na mobil, podoprela si hlavu a začala hypnotizovať hodiny, aby ubiehali rýchlejšie. Neposedne sa hmýrila na stoličke. Po zazvonení ani nebrala ohľad na svoju tašku i vyštartovala z triedy. Nepochopila som jej správanie, pomaly som vzala svoje i jej veci. Našla som Jessiku pri lavičkách, ako vrieska do telefónu a rozhadzuje rozčúlene rukami.

„Ako to myslíš, že neprídeš! Toto mi nemôžeš urobiť! Angela! Ak neprídeš po škole na parkovisko, zaškrtím ťa. Je ti to jasné?!“ pokračovala nahnevane.

„... Fajn!“ Zložila telefón. Potom sa rútila ku mne, vzala si svoju kabelu z môjho pleca a s povzdychom začala rozprávať: „Angela sa tvári, že chytila črevnú chrípku od Erica. Ale mala by nás čakať pred parkoviskom, ak vie, čo je pre ňu dobré. Pôjdeme mojím autom.“

„Nie je to dobrý nápad, ak je chorá, veď pokojne môžeme ísť samy,“ hlesla som a snažila sa ju prehovoriť. Angela nevynecháva školu dobrovoľne, musí tam byť niečo závažné.

„Ale prosím ťa, len si blicla. Pekne s nami pôjde a bodka,“ dokončila prísne Jess.

Našťastie ďalšiu hodinu nemáme spolu. Potrebujem si odpočinúť od jej kvílenia a užívať si ticho, ktoré prerušuje len hlas profesora.

Ticho. Po dlhej dobe jej prišlo vhod. Nepremýšľala nad bežnými starosťami, v hlave mala zdravotný stav svojej veľmi dobrej kamarátky. Vždy bola starostlivá a ochranárska – možno až priveľmi, no určitým spôsobom ju upokojovalo, že hlboká agónia sa vytráca i jej myseľ spestruje obavy o priateľku.

„Zaškrtím ťa, Angela Weberová, vlastnoručne ťa zaškrtím!“ hundrala si Jessika popod nos. Ja som prevrátila oči. Tajne som však dúfala, že sa Angela dostaví. Byť sama s Jessikou a jej hlasom nie je bohvieaká výhra. O chvíľu som zbadala auto pána Webera, drgla som Jessiku a jej horlivosť čiastočne ustúpila.

„No to ti trvalo!“ odsekla tvrdo Angele.

„Prepáč, nie je mi dobre,“ začala Ang na svoju obranu. Bola príšerne bledá, ledva sa k nám dotackala.

„Angela, nevyzeráš najlepšie, určite chceš s nami ísť?“ opýtala som sa jej a podoprela ju rukou.

„Samozrejme, ideme žiť!“ prehlásila víťazoslávne Jessika a nastúpila do auta. S Angelou sme si vymenili pohľady, pomohla som jej nastúpiť a sadla som si vedľa nej dozadu.

„Ak by si chcela čokoľvek, stačí povedať,“ pobádala som ju.

Jessika si ani teraz nedokázala zavrieť ústa, vravela o svojom dokonalom Mikovi, ako ju vzal na večeru a ako ich vzťah perfektne klape. Angela sa celú cestu nervózne prevracala a viac bledla v tvári. Chlácholivo som ju utešovala, že cesta už nie je taká dlhá, no červeň sa z nej vytrácala a zatvárali sa jej oči.

„Už sme tu!“ riekla Jess nadšene, akoby si neuvedomovala, ako Angela potichu trpí.

„Fajn,“ pošepla Angela a veľmi rýchlo otvorila dvere auta. Prudko ju naplo.

„Ang, v pohode?“ spýtala sa Jessika starostlivo. Tak doteraz jej bolo jedno, ako sa cíti a zrazu sa o ňu stará?

„Áno, môžeme ísť,“ hlesla tichučko.

Opatrne som jej pomohla vystúpiť z auta. Vzali sme si veci a zamkli auto. Zastavili sme hneď v prvom obchodnom centre, kde sa Jessika začala prehrabávať v šatách. Pozerala si výrazné červené šaty a porovnávala ich s modrými.

„Ktoré?“ pýtajúc sa ich rýchlo primeriavala ku svojej postave.

„Modré,“ riekla Angela zoslabnuto.

„Dobre, pôjdem si ich teda vyskúšať.“ Radostne sa Jess hrnula ku kabínkam. Konečne sme mali chvíľu sa s Angelou porozprávať osamote.

„Angela, prečo si sem chodila, veď si úplne vyčerpaná,“ vravela som jemne, aby som ju náhodou nerozrušila. Len pokrčila plecami.

„Sľúbila som vám to,“ odvetila s menším zaváhaním. Jej pohľad bol skľúčený a na tvári mala kvapôčky potu.

„Ale, Angela! Sľub sa môže porušiť, ak je ti zle.“

„Viem, no Jessika ma začala presviedčať, tak som jednoducho musela prísť.“ Nastala krátka odmlka. Spomenula som si, ako Jessika vrieskala do telefónu, keď telefonovala.

„Bella, musím ísť na WC,“ šepla mi. Opatrne sme sa presúvali ku toaletám na dolnom poschodí. Angela sa venovala mise a bolestivé stony mi pripomenuli...

Včera. Stalo sa to včera. Kameň, ktorý sa ukrýval v taške, poznal tento vražedný príbeh rovnako, ako ona. Pamätala si každý detail, úplne všetko. Zlaté oči ju prenasledovali v myšlienkach, no nepatrili iba zvieraťu, ale prisudzovala ich aj jeho hlasu. Hlasu, čo počula, keď sa celá udalosť odorávala. Jeho hlas...

Ubehla už celá hodina, no Angela vôbec nevychádzala. Nedokázala sa ani postaviť na nohy.

„Dopekla! Kde ste boli?“ zarevala Jessika vo dverách dámskej toalety, keď ma uvidela, ako trpezlivo čakám na Angelu.

„Angele bolo zle, museli sme odísť.“

„A to ste mi to nemohli povedať alebo aspoň zavolať?“ štekla podráždene.

„Nebol čas,“ odvrkla som.

Práve vtedy sa otvorili dvierka, za ktorými stála Angela. Umyla si ruky a ovlažila si tvár.

„Lepšie?“ opýtala som sa. Angela len prikývla, no určite sa jej stav nezlepšil.

„Dobre, nakoniec som si vybrala tie červené, podľa názoru predavačky, pretože moje kamarátky sa na mňa vykašľali.“

„To nie, Jessika! Mohla by si aspoň na chvíľu myslieť aj na ostatných, než len na seba?“ ironicky sa opýtala Angela. Bolo na nej vidieť, že ju to vôbec nebaví a Jessiku treba umlčať. To sa jej nezdá ani trochu jej správanie za neprijateľné? Zmenila sa... Sebecká a ukecaná bola vždy, no kedy sa z nej vytratila ľudskosť?

„Ja že myslím na seba? To ty si ma tam nechala samú!“ Jessika zvýšila hlas.

„Tak a dosť! Žiadne hádky! Pôjdeme teraz ihneď domov!“ umlčala som obidve. Hoci som sa prikláňala k Angele, nepotrebovala som počuť bezdôvodné argumenty ani nezmyselné obviňovania sa.

„Ešte nechcem ísť domov,“ prehovorila Jessika, keď sme vyšli von z chaotického prostredia obchodu.

„Jess, je jej zle, ak tu strávime ešte chvíľku, budeme jej volať pohotovosť.“ Moja snaha presvedčiť ju bola márna. Ako mohla byť takáto necitlivá?

„Počkajte ma tu, len si skočím do jedného butiku. Čerstvý vzduch jej pomôže.“ Otočila sa nám chrbtom a pobrala sa ďalšími uličkami niekam na sever.

„To sa mi snáď len zdá!“ povedala som nahnevane.

„Dúfam, že aj mne,“ hlesla Angela vedľa mňa. Lavička sa nachádzala neďaleko od nás, aj keď bola mokrá, posadili sme sa na ňu. Súmrak začal padať na mesto Port Angeles. Angela so založenou tvárou medzi kolenami prerývane dýchala. Noc začala pomerne skoro panovať po našom okolí a naša kamarátka sa stále nevracala.

„Kde je toľko?“ slabo pípla Angela. Nebolo to hnevlivé pípnutie, skôr s prvkami strachu. Veď sľúbila, že sa o pár minút vráti, no stále jej nebolo. Bolo normálne, že sme sa začali o ňu báť...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk vraha 3. kapitola - Port Angeles: