Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk vraha 2. kapitola - Bludný kruh

16.01.2011 (12:45) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1192×

2. kapitola – Bludný kruh

„Ako vietor ničí,
tak isto láska koná,
ako nádej mlčí,
len vtedy srdce skoná.

Slzy nie sú ničím,
len odrazom ľútosti,
s ktorou žiť sa učím,
bez šťastia i radosti.

Prechádzam spleť snov,
čo pred sebou vidím.
Ticho prechádzajú mnou,
milujem ich aj nenávidím.

Ako srdce hľadá
miesto svoje vo svete.
Tak dnes už aj ja
viem, že ho nenájde.“

S posledným slovom mojej básne sa rozoznel potlesk v triede. Videla som aj smutné tváre, v ktorých sa objavovali slzy. Aj mne jedna maličká spadla, no potom som sa obrátila na profesora.

„Výborne, Isabella, sadni si!“ povedal i zapisoval adekvátnu známku. Usmiala som sa na neho. Bez ďalšieho slova som sa posadila na svoje miesto, kde mi stále chýbal môj jediný sused...

„To bolo naozaj krásne, Bella,“ riekla Angela zo zadnej lavice. Kývla som jej na znak vďaky a ďalej som si už nič nevšímala. Čas plynul... Neuveriteľne pomaly...     

Škola. Moje jediné vykúpenie, moja jediná záchrana, moja najbolestivejšia spomienka. Práve na tomto mieste, v tejto jedálni, to celé začalo... Naša láska... Trhlo mnou.

„Bella, čo robíš dnes večer?“ zvedavo sa ma spýtal Jessikin hlas. „Chceme ísť s Angelou do Port Angels na nákupy. Nechceš ísť s nami?“

„No, dnes mám plán, ale piatok by bol fajn...“ Krátko som sa zamyslela. Vôbec som nemala chuť na ukecanú Jessiku.

„Dobre, poviem teda Ang, že nech sa nachystá až na zajtra!“
Zajtra je piatok?

„Bude to strašná sranda! Pôjdeme najskôr do toho senzačného butiku, kde mali jedny prekrásne šaty...“ Jessika sa rozplývala nad oblečením, zatiaľ čo ja som sa rozhodla si kúpiť kúsok pizze s kolou. Jej hlas postupne zanikal v množstve iných. Bolo mi naozaj jedno, čo táto osoba vraví.

Našťastie posledný test zo španielčiny bol príšerne ľahký. Po odovzdaní mi profesorka naznačila, že môžem ísť domov. Zamierila som si to k môjmu pick-upu. Moje autíčko hlasne zaprotestovalo. Nechcem ísť domov. Chcem ho nájsť... Ale kde začať? Naša lúka... Je takmer nepravdepodobné, že ju nájdem v rozsiahlych forkských lesoch, no nádej umiera posledná...

Našla som lesík, ktorý mi niečo pripomínal. Musela som zastaviť, nedalo sa mi inak. Vystúpila som i porozhliadla sa po okolí. Ticho narúšal spev vtáčikov. Odvážne som vykročila vpred s odhodlaním nájsť miesto, ktoré nám kedysi patrilo.

Potkla som sa o haluze, ktoré sa zo zeme vynárali, no stále som sa nevzdávala a pokračovala ďalej vo svojej ceste. S nádejou, že nájdem aspoň niečo. Hocičo.

Začínal padať dážď z výšky mrakov. Ale bolo mi to jedno. Nechcela som sem ísť zbytočne. Musím dosiahnuť vrchol kopca, kvôli sebe, kvôli nám... Snažila som sa dýchať pravidelne, no vietor mi bral kyslík. Nesmiem zastaviť, teraz už nie, je to na dosah ruky...

Nič. Obyčajná mokrá lúčka, ani zďaleka tá naša. Sadla som si na vlhký pník a bolo mi úplne ukradnuté celé počasie. Ticho som oddychovala. Mojou mysľou začali prenikať tie isté myšlienky, ako pred štyrmi mesiacmi. Edward... Chýbaš mi. Prečo? Áno, prečo? To je tá správna otázka, najlepšia zo všetkých. Prostá, jednoduchá, výstižná a bez odpovede...

Bola som do nitky premočená. Trápil ma chlad? Nie. Mňa pomaly utápalo niečo iné. Horšie, bolestivejšie. Založila som svoju tvár do dlaní.

A potom sa dostavil plač. V neutíchajúcich prúdov sa začali spúšťať slzy z jej bledých líc. Výkriky ju neoslobodzovali, ale stále kričala. Kričala o lásku, ktorá je na míle ďaleko. Nepomáhalo jej búšenie do zeme, nepomáhali jej racionálne myšlienky, aby sa vrátila. Nič... Len sedela. Nebo plakalo s ňou a ona bola jeho kvapkou v mori... Stmievalo sa. Noc si chcela vziať svoju vládu. Ochladzoval sa vzduch i lúku o pár chvíľ pohltila temnota.

Les vrhal strašidelný tieň. Mala by som sa už asi vrátiť. Utrela som si mokrú tvár. Vlasy som si prehodila nabok a pretrela unavené oči. Začínala ma bolieť hlava. Zazdalo sa mi, že som v tme uvidela zlaté oči. Edward. Bežala som k tajomnému miestu, no ozvalo sa len zavrčanie. V tej chvíli som znehybnela. Tieň stromov dopadal na miesto, kde vykúkali len zlaté oči. Zhrozene som sa na ne dívala. Boli to divoké, nespútané oči so strachom, ale pripravené útočiť. Cúvla som o pár krokov, až ma zastavil pník. Srdce mi búšilo ako o život a čím ďalej som si uvedomila, že nemám kam utiecť.

„Neboj sa!“ ozvalo sa vedľa mňa. Bol to povedomý hlas, zvláštne jemný, dokonalý. Bol to jeho hlas. Roztriasla som sa. Radil mi, ako sa mám správať. Bola som si istá, že tu nie je. Bolo to len v mojej hlave. Tá racionálna myšlienka, ktorá si privlastnila práve jeho hlas.

„Bella, bež čo najďalej odtiaľto!“ prikázal mi. Odmietavo som pokrútila hlavou a moje oči sa nepohli od tých zlatých. Mala som utekať – to bolo rozumné. No stále som robila rozumné veci a nikdy som ani len nezačula jedno jeho slovo. Teraz mi myseľ ponúkala jeho vety, ako sa o mňa kedysi bál. Hoci to je len ilúzia. Hlúpy výplod mojej fantázie.

Ďalšie zavrčanie. Ostrejšie, nenávistnejšie. Zrenice sa rozšírili takmer do polovice očí. Cítila som nebezpečenstvo. Chveli sa mi ruky a moje spätné neisté kroky spôsobovali vo mne ešte väčší strach.

„Uteč!“ zavrčal nenávistne hlas. Ja som však nedokázala prerušiť očný kontakt. Dívala som sa stále pred seba. Potrebovala som nutne žmurknúť, pálili ma oči a ani dážď mi nepomáhal. Len jeden mih oka a pocítila som, ako som na vlhkej zemi. Čierna šmuha ma prudko zvalila a ja som cítila bolesť. Odskočila ďalej. Bola to mačkovitá šelma – puma. Prechádzala sa okolo mňa v kruhu. Pozorovala ma, vrčala, mávala labou pred sebou. Jej ostré pazúry upútali moju pozornosť. Zviera to bolo majestátne. Nemala som najmenšiu šancu...

„Bella, naľavo od teba je ostrý kameň, použi ho!“ hlas. Jeho hlas. Naslepo som začala šmátrať ľavou rukou, až som narazila na niečo tvrdé. Zviera sa približovalo v polkruhoch, už len meter odo mňa... Skočila, jej laby dopadli na moje stehná a začala ma pridržiavať stále silnejšie na chladnej zemi. Siahla som po kameň i s tou najväčšou silou udrela pumu do hlavy. Zviera sa vzdialilo s príšerným syknutím. Otvorila svoju mocnú papuľu, v ktorej sa nachádzali ostré tesáky. Škrabla svojou tlapou po mojom lýtku. Skrčila som inštinktívne nohy. Krv... Prudko sa priblížila ku mne. Chcela sa zahryznúť do môjho ramena, avšak udrela som ju ostrejšou časťou kameňa priamo do zlatého oka. Bolestné zavrčanie. Mala som práve teraz možnosť odísť, bol najvyšší čas.

„Bež!“ rozkazoval mi. Zvuk sa postupne znižoval, až sa takmer stratil v bolestných vzlykoch šelmy. Udrela som zviera ešte raz, vzala kameň a mlátila ho. Labami sa oháňala v mojej blízkosti, no s jedným okom sa ťažko koordinovala a ja som bola vo výhode. Ostrým hrotom svojej zbrane som prenikla cez srsť zvieraťa. Začala prúdiť teplá krv po mojich rukách. Šelma trhala so sebou, ale moje ruky sa pevne opreli do jej vnútra i rozrezali jej brucho. Chrapot kostí a bolestivé zvuky.

Nehybná mŕtva puma už len porazene ležala na zemi. Moje ruky boli celé krvavé s pachom hrdze a soli. Napínalo ma. Vzala som kameň a rozbehla sa do lesa. Bežala som bezmyšlienkovite, nevnímala som svet okolo seba. Spadla som, telo prestávalo počúvať. Noha ma pekelne pálila. Cesta. Auto. Kľúč. Domov.

„Ahoj, Bella! Tak, ako bolo s dievčatami?“ Charlie. Bol príliš zapozeraný do televízie, než aby mi venoval pohľad.

„Ahoj, skvele!“ zaklamala som. „Pôjdem sa osprchovať, celkom sme zmokli, dobrú, oci.“

„Hm... Aj tebe!“ dokončil asi, keď som vybehla do svojej izby.

Na hlave som mala obrovskú krvavú škvrnu. Napínalo ma. Bolo mi zo seba zle, zle z krvi. Žalúdok sa mi prevrátil, triasli sa mi kolená, na tvári sa mi objavil studený pot. Dobehla som do kúpeľne, sklonila sa nad misu. Bolo mi príšerne. Môj žalúdok mi dával pociťovať všetky dnešné zážitky. Čo som všetko spáchala... Oprela som si hlavu o studené dlaždice. Slzy mi vyvierali spopod mihalníc. Prudko som dýchala. Postavila som sa na nohy a vošla do sprchy. Prúd vody pomáhal zmývať červeň z mojich šiat. Na svojej nohe som zbadala dlhý trojitý škrabanec. Pripomenul mi moju udalosť s pumou a ďalej som sa už len venovala mise. Nepríjemný pocit v ústach, bolesť a beznádej ma sprevádzali v bludných kruhoch.

Oblečenie som mokré hodila do práčky. Musím zahladiť stopy. Vysušila som si vlasy a prekryla nimi jazvu. Nechcem, aby Charlie mal podozrenie. Mala som jediné šťastie – hlúpy zápas. Povzdychla som si. Vyčistila som si zuby, aby som zahnala tú pachuť. Všetko bolo v poriadku, čisté, nekrvavé, že by nik nepovedal, čo som tu pred chvíľou robila. Pripla som si novú ofinu do čela. Okrem krívania, ktoré sa musím naučiť zvládať, na mne neboli žiadne útoky viditeľné. Na bolesť som si počas posledných mesiacov zvykla, toto by nemal byť problém. Zahojí sa mi to, ako väčšina zranení. O pár dní na všetko zabudnem. Akoby sa nič nestalo. Akoby som nikdy neexistoval...

Pri myšlienke na svoju poslednú lásku jej zaplakalo srdce. O dnešných udalostiach sa pokúšala viac nemyslieť. Počula jeho hlas, a to jej stačilo. Bola šťastná, ale aj zmätená. So zvláštnym upokojujúcim pocitom pomaly upadala do snov.

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk vraha 2. kapitola - Bludný kruh :