Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 5. kapitola

13.05.2012 (12:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 2482×

5. kapitola

Elizabeth ešte venovala jeden pohľad lesu. Akoby dúfala, že uvidí tú záhadnú pani, ktorá jej na jednej strane pomohla, no na druhej si vypýtala za svoju pomoc ten najcennejší poklad. Elizabeth si smutne povzdychla a stisla Edwardovi ruku. Potrebovala cítiť, že ho má na blízku.

No v lese nič nevidela. Kto bola tá pani? Najprv bola taká milá a pomohla jej, no potom si za svoju pomoc vyžiadala to najcennejšie, čo Elizabeth má. Srdce sa jej stiahlo. Ako jej to mohla urobiť? Ako si môže niečo také vypýtať? Čo nemá srdce? Elizabeth má len svojho syna Edwarda. Ten vždy bol a bude jej najväčším pokladom. Toho sa nikdy nevzdá. Musí niečo vymyslieť. Z jej myšlienok ju vyrušil Edward. Všimol si matkin smutný výraz a mal o ňu strach.

„Ako ste sa vlastne z toho lesa dostali?“ pýtal sa jej. Elizabeth naňho zdesene pozrela. Nikdy mu nesmie povedať pravdu, to radšej sama pôjde k tej pani a bude jej slúžiť.

„Ja...“ zakoktala sa Elizabeth. „No, ani neviem,“ vyhŕkla napokon. Edward videl, že jeho matku niečo ťaží, ale nechcel ju trápiť po tom, čo práve prežila. Upokojujúco ju hladil na ruke, ktorou sa ho držala, a len sa na ňu pousmial.

„Hlavne, že ste sa napokon z toho lesa dostali a nič sa vám nestalo. Všetci sa o vás báli. No tá ich historka im bránila vstúpiť do lesa.“ Nahol sa k nej bližšie, aby ho nikto z prítomných nepočul a zašepkal. „Sú až neskutočne poverčiví. Verili by ste tomu?“ Elizabeth mu na súhlas prikývla. Sama bola svedkom ich nervozity a nechcela to rozoberať. Aj tak jej myseľ trápilo niečo úplne iné. Stále mala pred očami tú krásnu pani, ktorú stretla v lese. Nemohla prísť na to, kto to mohol byť.

To už sa ale priblížili k farme. Oproti im vyšla skupinka ľudí. Na jej čele bola Esme. Keď zbadala, že je s nimi aj Elizabeth, div sa im nerozbehla oproti. Nezmohla sa na to, aby udržala slzy. Tie sa jej teraz potokom liali po tvári. Boli to ale slzy šťastia, že jej priateľke sa nič nestalo a vidí ju živú a zdravú. Už ju pomaly pochovávala. Taký o ňu mala strach. Skočila jej do objatia a stískala si ju k sebe.

„Čo si to, prosím ťa, vyviedla?“ spýtala sa jej, keď ju už dostatočne vystískala. Elizabeth sa cítila previnilo. Nechcela nikomu prirábať starosti a zapovedala sa, že sa už z farmy ani nepohne. Určite nie do lesa. Tam ju nikto nedostane. Nie preto, že by sa bála, ale preto, že sa už nechcela stratiť.

„Ja som taká rada, že sa nikomu nič nestalo. Celá farma bola ako na ihlách, čo sme o teba mali strach.“ Tieto slová Elizabeth len umocňovali v tom, akú hlúposť vyviedla. No strach, ktorý pred chvíľkou prežívala, ju natoľko vyčerpal, že sa neubránila zívnutiu.

„Poďme si oddýchnuť! Všetci sme už unavení,“ uzavrela to napokon Esme. Elizabeth jej bola vďačná. Nemala chuť nikomu nič vysvetľovať. Áno, urobila hlúposť a uvedomovala si to, ale nechcela byť stredobodom pozornosti. Našťastie v každom jednom pohľade, čo zachytila, bolo pochopenie a súcit. Nikto sa na ňu nepozeral s pohŕdaním.

Všetci sa pobrali do svojich postelí. To napätie, ktoré sa ešte pred malou chvíľou dalo krájať, povolilo a všetci boli uvoľnení. Elizabeth išla v spoločnosti Edwarda. Ten ju opustil až pred dverami jej izby. So slovami, nech si odpočinie, odišiel k sebe. Edward premýšľal nad tým, čo sa udialo. Bol rád, že nakoniec všetko dobre skončilo a on nemusel stráviť celú noc v lese. Bol ochotný to urobiť, pokiaľ by matku nenašiel. Nemohol ju tam predsa len tak nechať a so spokojným svedomím si ľahnúť spať. Teraz už pokojný ale bol.

V izbe sa natiahol na posteľ a premýšľal o matkinom výraze. Niečo mu na tom nesedelo. Akoby mu matka niečo zatajovala. Rozhodol sa, že sa jej na to ráno spýta. Teraz bola určite rozrušená a to bola asi príčina jej zvláštneho výrazu. Uvidí, ako na tom bude zajtra, a potom zistí viac.

Edward sa prevalil na posteli a vtedy si spomenul na list, ktorý priniesol z pošty z mestečka. Vytiahol ho z vrecka a prezrel si ho. Upieral pohľad na susedovo meno a nevedel pochopiť, prečo im napísal práve on. Prečo sa neozval otec? Hádam sa len nič nestalo. Bol z toho nervózny, ale list neotvoril. Bol predsa adresovaný jeho matke. Bude s tým musieť počkať do rána.

Odložil ho na stolík a zavrel oči. Dúfal, že keď to urobí, spánok si k nemu skôr nájde cestu. Ale udalosti predchádzajúcich hodín na ňom zanechali svoje. Na jednej strane bol unavený, no aj tak nemohol zaspať. Posadil sa na posteli, ruky oprel o kolená a schoval si hlavu v dlaniach. Nemyslel na nič. Len tam tak sedel a pozeral pred seba. Potom mu napadlo, že možno potrebuje čistý vzduch, aby ho ukolísal k spánku.

Postavil sa a otvoril okno. Stál tam a porezal do mesačnej noci. Celé toto prostredie, ožiarené mesiacom v splne, pôsobilo kúzelne a strašidelne zároveň. Mesiac sa odrážal od trávy, od vrcholcov stromov a aj od striech budov. Všetko tu bolo také tiché. Uvedomil si, že ak by sa poriadne započúval, určite by počul dych spiacich ľudí. Také ticho bolo vonku. Ani tá zver, ktorá bola na farme, sa neodvážila vydať čo i len hláska.

Fascinovalo ho to. Cítil sa majestátne. Vždy túžil po moci. Predtým to síce bola vojenská kariéra a sláva s tým spojená, no teraz by mal pocit, že by ho uspokojila akákoľvek moc. Že by bolo úžasné vedieť, že všetci naokolo k vám prechovávajú rešpekt. Stačil by váš vážny pohľad a oni by sa triasli strachom. Usmial sa nad absurditou svojich myšlienok. No vyvolal to ten mesiac. Pred ním teraz ľudia skláňali svoje hlavy. To on bol dominantou, nie len oblohy, ale aj zeme.

Keď svoj pohľad opäť zdvíhal k nebu, upútalo ho niečo v diaľke. Pozrel sa lepšie a uvidel svetielko. Nebolo by to nič divné, ale toto svetlo svietilo v komnate na zámku. Pri svetle videl pohybujúce sa tiene. Niekto v tej miestnosti chodil. Prechádzal sa tam a späť. Nakoniec zastal pred oknom a díval sa von. Edward zachytil siluetu postavy. Nevedel presne určiť, či to je žena, či chlap, ale keďže sa mu zdala útla, priklonil sa k tomu, že to je žena.

„Záhadná, nebezpečná, krásna pani,“ odriekal si po tichu Emmettove slová, ako modlitbu. Nemohli na seba dovidieť. A ona ho nemohla vidieť vôbec. Stál predsa v úplnej tme. No aj tak mal Edward pocit, akoby si hľadeli do očí.

Isabella sa nervózne prechádzala po svojej komnate. Len pred chvíľkou sa vrátila z lovu. Ukojila svoju potrebu. Na jednej strane bola na seba hrdá, že tej žene v lese neublížila. Veď stačilo tak málo. A ona tak krásne voňala. Ešte teraz, keď si Isabella spomenula na tú vôňu, vohnal sa jej do úst jed. No na druhej strane nechápala, čo sa to s ňou dialo.

Prečo tú ženu nechala ísť? Prečo jej pomohla? Nikdy sa takto nesprávala. Potreba zasýtiť sa vždy nad ňou zvíťazila a dnes? Dnes len zbabelo stiahla chvost a odišla. No, dobre. Dnes chvost nemá, ale... Pousmiala sa nad sebou. Je skôr na plač, to, ako vyzerá počas iných nocí a ona sa tu smeje. Smutne si povzdychla nad svojim osudom a prešla k oknu.

Zahľadela sa na farmu, ktorá sa tiahla v údolí zámku.

„Možno som niekomu spravila radosť tým, že som tú ženu nechala nažive,“ pomyslela si a zaostrila na pohyb, ktorý zaznamenala v jednom okne. Stál tam mladík s bronzovými vlasmi, pohodenými na všetky smery. Bol unavený a hľadel smerom k nej. Isabellou prešiel zvláštny pocit. Akoby sa prebudilo jej mŕtve srdce a poskočilo pri pohľade na toho mladíka. Bol krásny a pri svite mesiaca bol ako anjel.

Isabella sa potešila, že ju nemôže vidieť, ako ho pozoruje. Keď po chvíli odstúpil od okna a privrel ho, zaplavilo jej telo zúfalstvo a strata. Jej vnútro sa stiahlo. Mala podobný pocit, ako pri tej pani, ktorú stretla v lese, ale toto bolo oveľa intenzívnejšie. Túžila sa naňho dívať. Mala pocit, že zomrie, keď ho neuvidí. Pozrela smerom k mesiacu a videla, že už je nebezpečne nízko. Za necelé dve hodiny vyjde slnko, a ona sa bude musieť pobrať spať.

Riskla to. Otvorila okno a vyskočila z neho. Najrýchlejšie ako len dokázala, bežala k farme. Presne si pamätala, ktoré okno to bolo. Postála pod ním a započúvala sa. Zver naokolo akoby prestala dýchať. Zacítila predátora. Len ich srdcia splašene búchali v ich hrudi. Ďalej počula spokojné oddychovanie a spomalené srdcia ľudí, ktorí spali. V izbe za oknom tiež bilo srdce, ale nie akoby spalo. Aj dych, ktorý počula, nebol pravidelný. V hneve si uderila do stehna. Zbytočne sem merala cestu. Ten mladík ešte nespí a ona si ho nemôže prezrieť z blízka.

Potichu sa posadila pod okno a čakala. Dúfala, že za chvíľku sa mladík poberie do ríše snov a ona si ho prezrie. Lenže mladík akoby tušil, čo ona chce a nie a nie zaspať. Sedela tam už dlhú chvíľu. Už cítila, ako sa slnko derie na povrch. Nemohla už čakať. Vstala. Ešte raz pozrela na okno a smutne si povzdychla. Otočila sa a bežala k zámku. Stihla to práve včas. Keď schádzala do podzemie, kde mala svoju rakvu, slnko práve svojimi prvými lúčmi ožiarilo zem. Rýchlo zaklapla veko a oddala sa svojmu spánku.

Edward sa ešte dlho prevaľoval. Ani čerstvý vzduch mu nepomohol zaspať. Ťažili ho myšlienky. Jeho oči sa zavreli, až keď zahliadol prvé lúče slnka. Nespal pokojným spánkom. Stále sa prehadzoval. Sníval sa mu podivný sen.

Sedel za stolom. Pred ním boli navŕšené kopy všakovakého jedla. Niektoré z nich ani nevedel pomenovať. Vedľa jeho taniera bola čierna šatka.

„Zaviaž si oči, Edward, prosím,“ začul znova ten anjelský hlas. Automaticky vzal šatku, omotal ju okolo hlavy a zaviazal. Robil to naučeným spôsobom a mal pocit, akoby to robil denne.

„Chýbali ste mi, pani moja,“ povedal veselo. Vedel, že konečne budú opäť spolu. Vždy sa tešil na tieto večere. Keď zapadlo slnko a nad zámok sa zniesla tma, rýchlo sa obliekol a bežal do veľkej sály. Vždy ho tam čakal prestretý stôl a vedel, že keď príde tá správna chvíľa, objaví sa ona.

Na pleci pocítil dotyk. Jeho telo sa zachvelo. No nie strachom, ale vzrušením. Nikdy sa ho nedotýkala. Hoci po tom tak veľmi túžil. Bažil po jej slovách, po jej dotykoch, túžil byť s ňou stále. Tak ho opantala. Ten dotyk pálil a chladil zároveň. Bolo to, akoby ho zasiahol blesk. Ako rana. Netušil, čo to spôsobilo, ale chcel to zažiť znova a znova. Rýchlosťou, ktorú ani sám nepostrehol, sa dotkol tej ruky. Nevedel ani popísať ten pocit, ktorý pri tom zažil. Bolo to zvláštne. Jej ruka akoby bola tvrdá a drsná no v okamihu jemná ako satén.

„Ach...“ začul za sebou. Zľakol sa. Bál sa, či sa jej niečo nestalo. Nervózne sa ošil na stoličke. Chcel sa otočiť a strhnúť pri tom šatku. Jeho ruka už smerovala k hlave, no zastavil ho výkrik.

„Nie! Nerob to!“

„Stalo sa niečo, pani moja?“ spýtal sa.

„Nie,“ povedala a on cítil v jej hlase úsmev. „Nestalo sa vôbec nič a pri tom všetko.“ Edward nechápal jej slovám.

„Ja vám nerozumiem, pani moja.“ Za sebou začul smiech. Srdečný a plný citu. No po chvíli ostalo v miestnosti ticho. Akoby tam bol len sám. Nepočul ani šuchnutie.

„Pani?“ spýtal sa. No nikto mu neodpovedal. „Pani?“ skúsil to teda znova.

„Edward?“ ozvalo sa mu tesne pri uchu vzrušeným hlasom. Jeho lalôčika akoby sa niečo dotklo. Na celom tele sa mu objavila husia koža. Cítil dych, ktorý mu ovieval krk. Jeho srdce sa rozbehlo tou najvyššou rýchlosťou, akej bolo schopné. Dych sa mu zrýchľoval.

Na to pocítil dotyk na krku. Akoby mu tadiaľ niekto prešiel saténovou látkou, jemne, akoby ho pohladil pierkom, akoby sa oňho obtreli motýlie krídla. Takú nežnosť cítil v tom dotyku.

„Ach...“ vydral sa mu z hrdla povzdych. Neubránil sa a zdvihol ruku k tomu miestu. Dotkol sa tej ruky a pohladil ju. Nasmeroval ju v svojim perám a vtisol na ňu horúci bozk.

„Mal by si už vstať, Edward,“ prehovorila pani.

„O čom to hovoríte?“ nechápal.

„Zobuď sa!“ prehovoril ten hlas, ale už nepatril tomu anjelovi. Edward sa prekvapene pomrvil, pootvoril oči  a posadil sa. Pri jeho posteli sedela jeho matka.

„Ach...“ šepol zmučene. Nepáčilo sa mu, že ho zobudili. A práve v tej chvíli, keď tú jemnú rúčku bozkával. Hodil sa späť do vankúšov a tvár prekryl rukami.

„Edward, čo sa to s tebou deje? Necítiš sa dobre?“ pýtala sa jeho matka a svoju ruku mu priložila na čelo. Edward stiahol svoje ruky a prekvapene na matku pozrel.

„Nič mi nie je,“ povedal jej. Elizabeth si ho starostlivo prezerala. Vyzeral v poriadku. Keď k nej Emmett ráno prišiel a vravel jej, že Edwarda nemôže zobudiť a že sa stále zmieta na posteli, preľakla sa a bežala k nemu. Už pri ňom sedela vyše dvoch hodín a sledovala, ako sa jeho telo mece v perinách. Nereagoval na jej budenie a ani trasenie. Keď konečne otvoril oči a pozrel na ňu, uľavilo sa jej.

„Nemohli sme ťa zobudiť. Zmietal si sa tu. Mala som o teba strach,“ vysvetlila mu. Edward sa zahľadel k oknu. Za ním už bolo slnko vysoko.

„Koľko je hodín,“ spýtal sa a pozrel znova na matku.

„Už bude obed,“ povedala. Edward sa prudko posadil na posteli. To spal tak dlho? Je pravda, že zaspal až na svitaní, ale netušil, že už môže byť toľko hodín.

„Pokojne lež! Nič sa nedeje?“ vysvetlila mu Elizabeth. No Edward nesúhlasne  pokrútil hlavou.

„Mám prácu. Musím vstať.“

„Všetko je už spravené. Nemaj obavy. Esme ti odkazuje, že si máš dnes odpočinúť. Potrebuješ voľno.“ Edward sa posadil na posteli. Bol celý dolámaný. Minulú noc nespal. Potom bol celý deň na ceste a znova sa v noci poriadne nevyspal. Celé telo ho bolelo. Naozaj mu dobre padne jeden deň si oddýchnuť. Pohľad mu padol na stolík, kde ležal list. Natiahol sa za ním a podal ho matke.

„To prišlo včera,“ vysvetlil jej. „Píše pán Saffeti.“ Sledoval matkinu tvár, keď sa zahľadela na list. Zrkadlilo sa v nej zdesenie. Roztrasenými rukami držala list a prudko dýchala. Edward bol zvedavý, čo sa v ňom skrýva, no matka list neotvárala. Len sa naň dívala.

„Otvoríte ho?“ spýtal sa, keď sa ani po hodnej chvíli k tomu nemala. Elizabeth pokývala hlavou zo strany na stranu.

„Nemôžem, Edward,“ preniesla a do očí sa jej nahrnuli slzy. Postrčila list k nemu. „Urob to, prosím, ty,“ šepla. Edward sa prekvapene na ňu pozrel. V matkinej tvári bol strach. Aj jeho sa zrazu začal zmocňovať nepríjemný pocit, akoby v tom liste na nich nečakalo nič dobré.

Edward sa naň pozrel a párkrát ho v dlani pretočil. Obzeral si ho z rôznych strán, no takto nič nezistil. Roztrhol obálku a skôr ako list vybral, pozrel na matku. Tá sa až triasla. Vytiahol hárok papiera, rozložil ho a vyhľadal matkinu ruku. Pevne ju stisol, aby si dodal odvahy. Zahľadel sa na roztrasené písmo a začal čítať nahlas.

Drahá Elizabeth,

Je mi ľúto, že to musím byť ja, kto ti to oznámi. Stala sa hrozná vec. Anthony je mŕtvy.

Edward sa prudko nadýchol. Jeho hrdlo sa stiahlo a do očí sa mu nahrnuli slzy. Pozrel na matku. Tej slzy stekali po tvári. Uprene pozorovala list a silno Edwardovi tisla ruku. Edward sa nadýchol, znova sa pohľadom presunul k listu a pokračoval.

Neviem, ako sa to presne stalo. Nikto nám nechcel nič povedať. Podarilo sa mu predať obchod. Vieš, že po vašom odchode býval u nás. Jedného dňa však neprišiel. Už mal zbalené všetky veci a na ďalší deň sa mal vybrať za vami, no miesto neho prišla stráž. Prechádzali pred vašim starým domom. Nazerali cez okná dnu. Vyšiel som von a pýtal sa ich, koho hľadajú. Keď mi oznámili tvoje meno, prekvapene som sa na nich díval. Vysvetlil som im, že ste išli na návštevu k rodine, ale že tvoj muž Anthony, príde o chvíľu. Potom mi to povedali, vraj ho našli mŕtveho. V jeho veciach som našiel šek. Sú to peniaze za obchod. Posielam ti ho v liste.

Úprimnú sústrasť.

S pozdravom, Thomas Saffeti.

P. S.: Anthonyho sme pochovali na miestnom cintoríne.

Posledné slová už Edward ledva vedel prečítať. Už sa ani nekrotil. Jeho telo sa otriasalo vzlykmi a plakal aj nahlas. List mu skĺzol z rúk a zastavil sa až na zemi. Otočil sa k matke a pritúlil si ju do náručia. Sedeli tam dlhé hodiny a obaja plakali. Anthony bol dobrý človek. Bol to milujúci manžel a otec. Bol dobrým priateľom, vždy ochotný pomôcť. Netušili, kto mu takto mohol ublížiť a zbaviť ho života. Edwardovi na myseľ vyskočili jeho slová.

Vojna je krutá vec, synak. Rodičom berie ich synov, rodinám otcov a ženám ich druhov.

Aj jemu vojna zobrala blízkych. Najprv William a teraz i otec. Edward si smutne povzdychol a znova sa oddal plaču.  

V prvom rade sa vám musím posťažovať. Klesol počet komentárov o polovicu. Trochu ste ma sklamali. Premýšľala som, či vôbec pridať novú kapitolu. Máte šťastie, že túto poviedku milujem viac, ako vy. :)

Určite ste zvedavé, kedy sa už konečne stretne Bella s Edom zoči-voči. No, chvíľu to ešte potrvá, ale už to dlho nebude. Ak máte nejaké prianie, chceli by ste si niečo špeciálne v tejto poviedke prečítať, máte možnosť sa vyjadriť. Rada si vaše názory prečítam. Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 5. kapitola: