Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 17. kapitola

16.08.2012 (10:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1972×

17. kapitola

„Bella, žena s krásnym hlasom. Naproti nej obluda so znetvoreným telom. Ako to znela tá jej rozprávka? Mladé dievča, poslané do sveta... Napadnuté krvilačným monštrom... Život v nesmrteľnom tele... Kliatba... Čo keď... Je možné, že tá príšera, ktorá v tej izbe stála za mnou, bola...? Nie, to nie je možné! Ona by predsa nemohla byť taká... ohavná? S takým anjelským hlasom? Ale prečo potom... Prečo sa mi nikdy nechcela ukázať?“ premýšľal nahlas.

Edward opäť trávil celý deň vo svojej izbe. No teraz už nebol pohrúžený do toho apatického stavu. Teraz premýšľal, či môže, alebo nemôže byť pravda to, čo sa mu preháňalo hlavou. Ani nezaregistroval, kedy sa otvorili dvere na jeho izbe. Až keď sa pred ním zjavil tanier s polievkou, zdvihol hlavu. Uvidel svoju matku, ktorá sa naňho utrápene pozerala. Usmial sa a tanier si od nej vzal. Elizabeth tam chvíľu nepohnute stála. Nebola si istá, či to, čo sa pred malou chvíľou Edwardovi mihlo v tvári, bol úsmev. Ale keď sa mu znova prizrela a videla, ako hltá polievku, zostala ešte prekvapenejšia. Jedol sám. Bez jej pomoci.

Prisadla si k nemu na posteľ a len ho potichu pozorovala. Všimla si, že už zmizol jeho podivný stav, no i tak to nebol jej starý Edward. Niečo sa s ním dialo. Ale nemala odvahu spýtať sa. Strach, že ho to opäť vráti tam, kde bol včera, ju desil.

„Edward,“ oslovila ho a svoju ruku položila na jeho rameno. Edward zdvihol pohľad od jedla a pozrel na matku. Na okamih jej tvárou prebehla bolesť a strach, ale hneď na to ich vystriedal nesmelý úsmev.

„Ako ti je?“ spýtala sa Elizabeth a znova čakala, že ju jej syn odbije a uzatvorí sa. Ale Edwardovi sa na tvári objavila beznádej. Pozrel na stenu pred sebou a pomykal ramenami.

„Cítim sa prázdny,“ šepol po chvíli. „Akoby s mojim návratom zmizla časť zo mňa.“ Edward matke nepovedal všetku pravdu. Vedel, kde tú svoju chýbajúcu časť nechal. Zomrela spolu s Isabellou. Alebo... Edward vstal z postele, tanier položil na stolík a prešiel k oknu. Díval sa von na lúky za farmou. Všetko mu prišlo také pokojné.

„Veríte v nadprirodzeno, matka?“ spýtal sa Edward bez toho, aby pohľad od okna presunul. Elizabeth sa po jeho slovách napla. Nechápala, čo tým Edward myslí, ale aj tak mu odpovedala.

„Máš na mysli nadprirodzené bytosti ako víly, škriatkov, upírov, vlkolakov a duchov? Tak potom...“

„Nie,“ prerušil ju Edward a otočil sa smerom k nej. „Mám na mysli nadprirodzeno ako mágiu a kliatby,“ vysvetlil jej a pri tom uprene pozoroval jej výraz. Čakal, že ho matka vysmeje. No tá, akoby sa zamyslela nad správnou odpoveďou. Áno, Elizabeth premýšľala, ale nie, ako svojmu synovi odpovie. Dôvodom bolo, že netušila, prečo jej syn vytiahol práve túto otázku. Trápilo ju, nad čím sa zamýšľa. Naozaj ho pohltila tá historka, ktorá tu koluje a on sa pomiatol? Alebo čo je pravý dôvod jeho úvah?

„Nad čím premýšľate, matka,“ spýtal sa jej, keď mu ani po pár minútach nedala odpoveď, a pritom si bol istý, že nad niečím dumá. 

„Ja... Premýšľam, čo ti odpovedať,“ zaklamala z časti Elizabeth.

„Nechajme to tak. Asi je to vážne hlúposť,“ rozmyslel si to Edward a a opäť sa zahľadel oknom.

„Nie, Edward, myslím, že by sme sa mali zhovárať,“ nástojila Elizabeth. „Ale nie o tom, čo si začal. Vieš, zaujímalo by ma, kde si po celý ten čas bol a čo si robil.“ Edwardom trhlo. Nevedel, čo matke povedať, ale jedno vedel naisto, pravdu sa dozvedieť nemohla.

„Tiež by ma zaujímalo, ako ste za ten čas žili vy,“ skúsil sa vyhnúť jej odpovedi. No Elizabeth sa nedala. 

„Nezahováraj to, Edward. Nemysli si, že sa z toho vykrútiš. Mám nárok vedieť, kde si sa túlal celý ten čas a čo si robil.“ Elizabeth vstala z postele a bojovne sa postavila. Jej telom prešla zlosť. Nezvykla na svojho syna kričať, vždy všetko vyriešili v tichosti a pokoji, ale teraz bola naozaj nahnevaná. Edward sa otočil smerom k nej a odhodlane jej pozrel do očí.

„Nie som už malý chlapec, matka,“ bránil sa.

„To nie si, ale stále si môj syn a ja mám právo to vedieť. Vieš si predstaviť, čo som prežívala? Uvedomuješ si, aký som o teba mala strach? Zmizneš si na celý mesiac, nemám o tebe žiadne správy. A potom sa vrátiš a je z teba troska, na ktorú sa nedá pozerať.“ Elizabeth sa tlačili slzy do očí. Nechcela plakať a ukázať tým svoju slabosť, ale všetky tie starosti, ktoré ňou zmietali celý mesiac, sa teraz hlásili o slovo a ona to zo seba potrebovala dostať.

„Uvedomujem si, že ste mali strach a ospravedlňujem sa, že som odišiel bez riadneho vysvetlenia, ale ako som vám už povedal, nie som malý chlapec. Viem sa o seba postarať,“ stál si za svojím Edward.

„Tak to sa veľmi mýlite, mladý pán!“ zvýšila hlas Elizabeth. „Vždy som si o tebe myslela, že si rozumný chlapec, Edward, ale tvoje posledné správanie ma presvedčilo o opaku. Nie si taký, za akého som ťa považovala. Kde sa stratil ten rozhodný chlapec, ktorý mi bol vždy oporou a ktorý bol ten silnejší? Kde je ten môj syn, ktorý veril, že spasí svet? Kde sa stratil? Kto mi ho vzal?“

„Stále som tu,“ odpovedal stále pokojne Edward.

„Neklam mi, toto nie je môj syn. Ty nie si môj Edward,“ skríkla naňho Elizabeth. Edwardom prešiel hnev. Nečakal, že matka takto zareaguje, ale akoby sa v tom momente proti nemu všetko vzbúrilo. Pozrel sa matke priamo do očí.

„Som tu! Vždy som tu bol,“ zvýšil hlas i on a postavil sa oproti matke. „A že som iný? Áno, máte pravdu, som, pretože teraz pred vami nestojí ten váš malý chlapec. Teraz pred vami stojí zamilovaný muž, ktorý sa trpko sklamal a prišiel o svoju jedinú lásku. Ste teraz spokojná, matka? To ste chceli počuť? Chceli ste vidieť vášho syna na kolenách? Pretože som na nich, dostala ma tam láska, ktorú som stratil. Zamiloval som sa a prišiel o všetko na čom mi záležalo.“ Edward neovládol príval citov, ktorý ho pohltil. Klesol na kolená pred svojou matkou a znova ho ovládol plač. Sklonil hlavu a nechal sa ním pohltiť. Elizabeth tam stála a s otvorenými ústami hľadela na ten uzlíček žiaľu. Prehrávala si slová svojho syna a až po nejakej dobe pochopila, čo sa s ním stalo. On nebol blázon, ako sa obávala. To, prečo bol taký zronený a prečo sa zmenil, bola len obyčajná láska.

Elizabeth klesla na kolená k svojmu synovi. Nesmelo natiahla ruku a chcela ho pohladiť, no zrazu ju hneď stiahla. Obávala sa, že ona nie je tá, po ktorej dotykoch prahne. Už u nej nebude hľadať útechu. Jej syn je už muž. Síce zronený a zrazený na kolená, ale muž, čo miluje. A preto len sedela pred ním a smutne ho pozorovala. Po chvíli sa upokojil a podvihol k nej zrak. Edward v jej pohľade hľadal pochopenie a k jeho podiveniu ho i našiel. Hneď na to sa matkina tvár rozjasnila úsmevom. Edwardovi sa od údivu podvihlo obočie. Nechápal, čo je matke smiešne. 

„Dospel si, synak. Naozaj sa z teba stal muž.“ Elizabeth opäť zodvihla ruky a položila ich na Edwardove ramená. „Čo sa stalo?“ Jej otázka mala taký nástojčivý podtón, že Edward už nemohol otáľať. Tak veľmi sa túžil niekomu zveriť, prezradiť tajomstvo, ktoré ho ťažilo na ramenách, ale keď sa mu pred očami zjavila podoba tej ohavy, dostal strach. Nie o seba, ale strach o matku, či kohokoľvek, kto by sa to dozvedel. Možno on mal len obyčajné šťastie, že sa mu odtiaľ podarilo vyviaznuť so zdravou kožou. Možno šlo len o okamihy a on by sa už nikdy nevrátil. Nemôže predsa riskovať život hocikoho a tobôž nie ten matkin. A tak sa Edward rozhodol, že matke povie len niečo a podstatnú časť zatají.

„Stretol som ženu. Strávil som s ňou celý ten mesiac a zamiloval som sa. No niečo sa stalo... Zmizla a nechala ma samého a... Hľadal som ju, volal, no ona sa neozvala. Bojím sa, že je mŕtva, alebo...“ Opäť si spomenul na Emmettove slová z rána. Aká je pravdepodobnosť, že tá ohava a jeho Bella sú jedna a tá istá osoba? Ale ak to je pravda, potom...

Jeho myšlienky prerušila jeho matka. „Láska bolí, chlapče, a je krutá. Zapamätaj si, že láska robí z človeka toho najväčšieho sebca, ale zároveň i toho najodolnejšieho a najsilnejšieho. O pravú lásku treba bojovať. Nezjaví sa len tak a neponúkne sa ti sama. Ak jej chceš byť hoden, musíš pre ňu veľa vytrpieť.“ Edward prekvapene pozrel na matku. Nechápal, čo mali znamenať jej slová. Elizabeth si všimla, ako sa jej syn tvári. Pokrútila nad ním hlavou.

„Ak ťa miluje, vráti sa,“ presviedčala ho. „Nedopustí, aby si trpel. Verím, že teraz trpí aj ona. I ju bolí vaše odlúčenie.“ Edward stále krútil hlavou.

„Matka, vy to nechápete,“ oboril sa na ňu. „Bella je možno mŕtva,“ skríkol a opäť si tvár schoval v dlaniach.

„Neviem, čo sa vám stalo, ale musíš veriť. Podľa toho, čo tvrdíš, nie si si tým istý. Sám neveríš, že to tak je, tak prečo sa tomu poddávaš? Čo keď tam na teba niekde čaká? Čo keď ju spaľuje bolesť z toho, že si odišiel a nechal ju samu? Možno trpí a umára sa rovnako ako ty.“ Elizabeth sa postavila, vzala zo stola tanier a pobrala sa k dverám. Tu už nič nezmôže. Buď sa jej syn preberie a pôjde za svojou láskou, alebo na ňu zabudne a bude ďalej žiť. Lenže o tom, čo spraví, sa musí už rozhodnúť sám.

Keď sa za Elizabeth zatvorili dvere, oprela sa vonku o stenu. Zhlboka sa nadýchla chladného horského vzduchu a povzdychla si. Jej syn už dospel. Je z neho muž. Aká irónia. Ušla s ním, aby sa vyhli vojne a ona ho uchránila pred krutosťou sveta, no na krutosť lásky nemyslela. Pred ňou ho neochránila. Dokonca jej ho priniesla rovno do náruče. Elizabeth vykročila od Edwardovho domčeku a vybrala sa smerom do kuchyne.

„Elizabeth?“ pozdravil ju John opierajúci sa o kuchynskú stenu. „Ako mu je?“ pýtal sa. Vedel, že Elizabeth sa od Edwardovho návratu strachuje, ako to s jej synom dopadne.

„John. Ďakujem za opýtanie. Už je mu, myslím, lepšie.“ Elizabeth sa neubránila povzdychnutiu.

„Dostane sa z toho. Je to silný chlapec. Tak ako jeho matka.“ Elizabeth sa musela pousmiať. Pristúpila k nemu bližšie a nechala sa objať. Johnove silné paže sa jej omotali okolo tela a ona sa konečne cítila v bezpečí. „Už si mu to povedala?“ zašepkal jej do vlasov. Elizabeth pokrútila hlavou, zdvihla k nemu pohľad a s ospravedlnením naňho pozrela.

„Nebol ešte čas. On... Trpí. Veľa si toho prežil,“ vysvetlila mu. John hladil Elizabeth vo vlasoch.

„Kde vlastne bol?“ 

„To mi nepovedal,“ priznala mu Elizabeth, „ale našiel si lásku a z toho, čo mi prezradil, o ňu prišiel. Je veľmi zlomený. Neviem, ako dlho mu potrvá, dostať sa z toho. Nechcem mu to teraz povedať. Neviem, ako to prijme.“ Elizabeth sa bála. Mala strach, že jej syn bude vyčítať, čo spravila. Áno, s Johnom sa počas Edwardovej neprítomnosti veľmi zblížili. Stál po jej boku a utešoval ju, keď sa Edward stratil. Bol jej oporou a ona sa bála, že to jej syn nepochopí. Lenže ona nemohla zostať sama. O Anthonyho prišla len nedávno, ale nebola schopná prežiť v tomto svete samotná. Preto, keď John o ňu prejavil záujem, podľahla. Sú veľmi dobrí priatelia, majú sa radi a pomáhajú si. Elizabeth cítila, že má Johna rada. Vedela, že na lásku, ktorú cítila k Anthonymu nikdy nezabudne, ale potrebovala pri sebe oporu a tú našla v priateľstve s Johnom.

„Je to chlap. Dostane sa z toho,“ zopakoval jej John a tuhšie si ju privinul do náručia.

Keď matka odišla, Edward ešte chvíľu kľačal na zemi. Potom vstal a posadil sa na posteľ. Zašmátral pod vankúšom a vybral vreckovku, ktorú si vzal zo zámku. Privinul si ju k tvári a nadýchol sa. Smutne si povzdychol, keď zistil, že jej vôňa sa z vreckovky stráca. Doteraz ho držala pri živote, ale teraz, keď cítil, že vyprcháva, mal strach, že to nezvládne. Ľahol si do perín a opäť sa poddal myšlienkam na Bellu. Ako veľmi mu chýbala.

Ani netušil, čo sa s ňou stalo. Je mŕtva, alebo je ona tá príšera? Edward netušil, čo si myslieť. Pripadal si ako blázon. Bezradný a zúfalý. Mal zrazu toľko otázok a nebolo človeka, ktorý by mu na ne dal odpovede. No nechcel si pripustiť tú možnosť, že by už Bella nebola na tomto svete. Radšej by prijal možnosť, že je odpornou ohavou, ako to, že je mŕtva. A čím viac o tom premýšľal, tým viac bol presvedčený, že to asi tak je. Že tá ohava, stojaca v zámku za ním, bola Bella. Vybavoval si ich rozhovory a stále mu to vŕtalo v hlave. Prečo inak, by od neho žiadala, aby sa neotáčal? Ale ak má naozaj túto podobu, potom i tá jej historka, ktorú mu rozprávala musela byť pravdivá. 

Edward sa pokúšal z mysle vyhrabať všetky jej slová, ktoré mu toho večera povedala. Ak tá príhoda, ktorú rozprávala, je naozaj pravdivá, tak potom tá ohava musí byť ona. O čom presne bol jej príbeh? Edward si ho opakoval:

„V jednom sídle uprostred hôr žila jedna šťastná rodina. Rodičia a ich tri deti.“ Edward si spomenul na obrazy na zámku. Matka s tromi deťmi a to krásne dievča, stojace za ňou s prekrásnymi hlbokými očami. „Najstaršiu dcéru poslali do veľkého mesta k jej tete, aby sa dostala do spoločnosti. Jej povoz bol napadnutý krvilačnou beštiou. Jej telo bolo iné, odolnejšie, silnejšie. Jej srdce zostalo nemé. Nevydávalo už ten krásny zvuk. Do konca svojej večnosti bude otrokom krvi.“ Edward si hneď potom spomenul na historku o zámku a o tom, čo vravel Emmett. „Je to príbeh o pani, čo vraj žije na tom zámku. Je to netvor. Ohava. No skrátka je špatná jak noc. Len jeden deň, a to keď je gulatý mesác, na seba bere podobu krásnej ženy. Vtedy sa k nej ale neradno priblížit... V tom čase sa chodí krmit... A aby mohla prežit, musí pit... krv.“ Edwardovi sa najviac vryli slová netvor a ohava. To by to vysvetľovalo. Ďalej pokračoval v jej príbehu.

„Zmierila sa so svojim životom a zostala so svojou novou rodinou." Znova sa Edwardovi vybavil obraz zo zámku, ale tentokrát to bol ten, na ktorom bola tá deva s tromi jej podobnými ľuďmi, z akoby inej doby.

„Ďalší z dôkazov, že to všetko je pravda?“ zamyslel sa Edward a ďalej spomínal na jej slová. „Jednému z vládcov deva nebola ľahostajná, ale deva ho odmietala. Netušil však, že v jeho blízkosti je osoba, ktorá prahne po jeho spoločnosti. Uvrhla na dievčinu kliatbu. Od tej doby je dievčina nútená pretĺkať sa svetom sama. Musí sa schovávať pred slnkom a žiť len nocou. Uväznená v tele...“

„To je ono!“ skríkol Edward, pretrel si rukou tvár a posadil sa na posteli. „Presne toto mi chcela povedať. Ona je síce... Čo je krvilačné monštrum, túžiace po krvi? Čo saje krv?“ premýšľal nahlas a opakoval si dookola svoje slová. Náhle sa mu oči roztvorili doširoka, keď zistil, čo to môže byť.

„Upír?“ šepol do šera svojej izby. Pohliadol do otvoreného okna a zahľadel sa na mesiac. Ani si nevšimol, aký dlhý čas strávil svojimi úvahami. „Môžu existovať upíri? Ale potom by ten obraz... Bola na ňom ona a tie osoby vedľa nej, boli jej nová rodina. Vážne je upír?“ Edward nad tým neveriacky krútil hlavou. Už ale dokázal uveriť všetkému. Stále ho však trápili tie slová o kliatbe.

„...schovávať pred slnkom a žiť len nocou. Uväznená v tele... Tej ohavy,“ doplnil si Edward sám pre seba. „To je tá kliatba. Ona musí byť cez deň niekde ukrytá pred slnkom, preto za mnou chodila len v noci. A len jednu noc v mesiaci sa jej telo zmení a ona sa chodí nakŕmiť. To aspoň vraví legenda. Ale je pravdivá? A môže sa z tej kliatby vyslobodiť? Ako to len zistiť? Lenže...“ Náhle Edwardom prešlo zdesenie. Spomenul si na svoje kruté slová, ktoré vyslovil ten večer. On ju vlastne od seba odohnal. Tým, že ju nazval ohavou, odohnal od seba svoju lásku. „Ale veď ona je ohavná, teda...“ Edward vôbec netušil, čo cíti. Vedel, že niekde v hĺbke jeho duše po nej túži. Túži byť opäť s ňou a počuť ten prekrásny hlas.

„Ak mi neklamala a jej príbeh bol pravdivý, potom bola v minulosti krásna. Určite je na tých obrazoch ona. To som si istý. Musí existovať nejaký spôsob, ako sa z tej kliatby dostane. Lenže ako to zistiť?“ Edward vstal z postele a začal sa prechádzať po izbe. Nech nad tým akokoľvek premýšľal, musel uznať, že ľudia znenie tej kliatby nepoznajú. Keby to vedeli, Emmett by mu ho isto prezradil.

Edward sa presunul k oknu a pozrel smerom k zámku. Ten bol ponorený do tmy. Pokrútil nad sebou hlavou. Čo vlastne čakal? Podvedome však dúfal, že opäť zahliadne to svetielko. Edward ešte dlho pozoroval zámok, keď ho napadlo, že jedinú odpoveď mu dá on. Vlastne ona. Len ona mu môže prezradiť, ako ju vyslobodiť. Teraz už vedel, čo môže čakať. Tam hlboko v lese je na zámku ukrytá bytosť, ktorá ho potrebuje. Musí tam ísť a pomôcť jej. Nech to stojí, čo to stojí.

„Láska bolí, chlapče, a je krutá. Zapamätaj si, že láska robí z človeka toho najväčšieho sebca, ale zároveň i toho najodolnejšieho a najsilnejšieho. O pravú lásku treba bojovať. Nezjaví sa len tak a neponúkne sa ti sama. Ak jej chceš byť hoden, musíš pre ňu veľa vytrpieť," spomenul si Edward na matkine slová a usmial sa. Toto bolo to, čo potreboval. Nájsť v sebe odvahu a postaviť sa krutosti osudu. Možno je on jej posledná nádej.

S úsmevom na tvári podišiel k skrini a do vaku nahádzal pár vecí. Keď si zbalil všetko potrebné, ľahol si spať. Ráno zájde za matkou a rozlúči sa s ňou, aby sa mohol vydať bojovať za to, čo mu je najcennejšie. 

Ľudia, napísať túto kapitolu mi dalo riadne zabrať. Ak ste po prečítaní tej minulej boli zmätení, ani si nechcem predstaviť, čo máte v hlave po tej dnešnej. Sama v tom mám guláš. Ale už vás musím upokojiť. Teraz už bude všetko v pohode. Teda, myslím tým, že to nebude zmätené, ale naopak, jasné. Aspoň v to dúfam. :D Síce nás čaká ešte jedna z kapitol, kde sa bude spomínať niečo z minulosti, ale dúfam, že to už bude zrozumiteľnejšie. Teda, ten Edward ma dostal doslova do kolien. :D Opísať jeho pocity a dostať ho konečne tam, kde som potrebovala, bolo naozaj náročné. Ale zvládla som to. Hurá!!! Vaša GCullen. :D 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 17. kapitola: