Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk tajomnej pani - 15. kapitola

09.08.2012 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1931×

15. kapitola

Keď sa Edward prebudil, slnko už bolo vysoko na oblohe. Osvetľovalo jeho izbu, ale on nemohol vstať. Cítil sa ako zbitý pes. Každý sval ho bolel. Cítil, ako sa rozpadá. Akoby stratil sám seba. Celú noc behal po zámku a hľadal Bellu. Prešiel každý kút, no jej nebolo. Mal strach, že sa niečo stalo. Že ju tá ohava zahubila. Opäť sa rozvzlykal. Nedokázal to v sebe nijako udržať. Myslel si, že keď sa dostatočne vyplače, tá bolesť prejde, ale nič také sa nestalo. Miesto toho zistil, že stratil všetko, čo mal. Rozpadol sa jeho sen. Stratil svoju lásku.

Ako v mrákotách vstal z postele. Ani sa neprezliekal. Stále mal na sebe oblek, ktorý si včera obliekol pre Bellino potešenie. Smutne sa usmial. Ako rýchlo sa všetko zmenilo. Ako rýchlo sa všetko rozplynulo. Rozhodol sa, že opäť prehľadá celý zámok. Veď nádej umiera posledná. Musí tu niekde byť. Možno je niekde zatvorená a nesmie von. Nemohlo ju to predsa zahubiť. Tieto myšlienky mu opäť vohnali slzy do očí. Opäť plakal ako malé dieťa, ktoré si uvedomilo, že prišlo o to najcennejšie, čo malo. Áno, prišiel o lásku. Tá mala preňho teraz tú najväčšiu hodnotu.

Z posledných síl prešiel znova celý zámok, ale nikde nič. Po Belle nebolo ani chýru, ani slychu. Zámok bol pustý. Isabella zmizla. Postavil sa doprostred haly a rozhliadol sa okolo seba.

„Vylez!“ zakričal. „Vylez, ty odporná beštia! Siahnuť na bezbranné dievča, to si trúfaš, že? Ale postaviť sa chlapovi tvárou v tvár na to už odvahu nemáš. Tak počuješ ma? Vylez!“ vrieskal Edward so slzami v očiach. No odpoveďou mu bolo len ticho a jeho vlastný hlas odrážajúci sa od stien. Zúfalo klesol na kolená a uchopil tvár do svojich dlaní. Opäť ho premohla bolesť a úzkosť.

Nasledujúce dni Edward každý deň opakoval prehliadku zámku. Prehľadával každý kúsok a dúfal, že narazí na nejakú novú stopu. No nič sa nedialo. Akoby si to všetko len vymyslel. Po tom, že tu niekedy Bella bola, mu zostali len pomaly miznúce zásoby jedla a šaty, ktoré boli v skrini. Edward vedel, že si ju nevymyslel a že bola skutočná, ale takisto tušil, že teraz už nie je. Ani jej vôňa sa v jeho izbe neobjavovala a tá, ktorú tam cítil ešte to prvé ráno po tom, čo sa to všetko udialo, pomaly vyprchávala. Mizla jej vôňa a s ňou i jeho Bella. Navždy.

Celé noci kričal jej meno, prosil ju, aby sa mu aspoň nejako ozvala, aby mu dala vedieť, že žije a je v poriadku. No odpoveďou mu bola znova len tichá ozvena, ktorá jeho slová posielala od kamenných stien späť k nemu. Edward pomaly strácal nádej, že sa ešte niekedy objaví. No nechcel to vzdať.

Keď prešli ďalšie dni a po Belle nebolo pamiatky, zmorený sa rozhodol. Zbalil si tých pár vecí, s ktorými sem prišiel. Poslednýkrát nazrel do jej izby. Prešiel k šatníku, vzal si malú vreckovku, ktorá bola nasiaknutá jej vôňou. To jediné z tomto zámku chcel - Bellu. Takto ju mal pri sebe v podobe jej vône. Naposledy na nádvorí pohliadol na kamenné hradby, a potom opustil zámok. Kráčal cestou k farme a stále sa obracal. Dúfal, že ju tam niekde zahliadne, ako ho pozoruje a čaká, kedy k nej priskočí a vezme ju do náručia. No nikto sa neobjavil. Zámok bol stále pustý. Edward kráčal pár hodín, zahĺbený do svojich myšlienok, keď zrazu pred sebou zahliadol známe miesto. Ani si neuvedomil, ako je to dlho, čo odtiaľto odišiel.

Keď vkročil na nádvorie farmy a zachytil známy zhon, neveselo sa pousmial.

„Edward?“ ozvalo sa kúsok od neho. No nemal síl pozrieť sa, kto to je. Ani ho to nezaujímalo. „Edward! Ľudia, Edward sa vrátil!" oznamoval znova ten istý hlas nadšene.

Netušil, ako sa dostal späť na farmu a už vôbec nemal tušenie, ako sa objavil vo svojej izbe. Nevnímal nič a nikoho okolo seba. Matne si spomínal, že mu pri posteli sedela matka a niečo mu hovorila. Ale on ju nevnímal, nepočul jej slová. Chcel počuť len jeden hlas, ktorý už nikdy viac počuť nebude.

V noci sa opäť strhával zo sna. Volal jej meno a zasa ju prosil, aby k nemu prišla. Nič iné nechcel, len ju mať pri sebe. V rukách zvieral vreckovku, ktorú vzal z jej šatníka a pravidelne do seba vdychoval jej vyprchávajúcu vôňu.

Edward trávil všetok čas zatvorený vo svojej izbe. Že okolo neho plynie čas, vnímal len tým, že postrehol okolo seba tmu a svetlo. Deň sa striedal s nocou a noc s dňom. No Edwardom nepohlo ani to. Už na ničom nezáležalo. Ona tu nie je. Nie je už na tomto svete. Prečo má vlastne ešte žiť?

Elizabeth trávila v Edwardovej izbe každú voľnú chvíľu. S bolesťou a uslzenými očami pozorovala synovu apatiu. Keď skoro pred mesiacom zmizol, myslela, že sa zblázni. Strachovala sa oňho a spolu s ostatnými prehľadávala okolie. Ani jeho list, v ktorom ju prosil, aby tak nerobila, ju nepresvedčil. Bol to predsa jej syn. Musela urobiť aj nemožné. No, keď ho teraz videla, radšej by dopustila, aby sa nikdy nevrátil. Nemohla sa dívať na to, ako trpí.

V noci, keď nespal, ležal skrútený do klbka na posteli a hľadel do neznáma. Keď sa mu podarilo na okamih zaspať, strhával sa zo sna s krikom. Stále kričal len jedno a to isté meno - Bella. Cez deň to nebolo o nič lepšie. Sedával opretý o stenu pod oknom. Nohy skrčené a pevne si ich zvieral pažami. Hojdal sa zo strany na stranu a neprítomne hľadel do prázdna. Jej syn sa jej strácal pred očami.

„Ako je Edwardovi?“ spýtala sa Esme, keď sa Elizabeth objavila ráno v kuchyni. Tá si smutne povzdychla a uplakanými očami pozrela na priateľku.

„Nelepší sa to. Stále len sedí a pozerá do prázdna. Neviem, čo s ním.“ Elizabeth sa zosunula na lavicu pri stole a chrbtom ruky si utrela neposednú slzu, ktorá si našla svoju cestičku. „Sám sa nenaje a ani nenapije. Je ako malé dieťa,“ posťažovala sa Elizabeth a pokrútila hlavou. Esme k nej pristúpila a pohladila ju po ramene.

„Chceš, aby som za ním poslala Emmetta?“ navrhovala Esme. Predtým, než Edward odišiel, boli si s Emmettom blízki. Možno by mu jeho prítomnosť pomohla.

„To je dobrý nápad. Aj keď... Neviem, či ho Edward bude vnímať.“

„Za pokus nič nedáme. Dnes zavracia ovce. V noci je spln, takže príde neskoro, ale zajtra ráno ho za ním pošlem.“ Elizabeth sa na priateľku vďačne usmiala, ale keď si uvedomila jej slová, úsmev zmizol. Spln. Ako veľmi ho nenávidela. Bála sa, čo sa zasa udeje. Odkedy sú tu, noc splnu jej vždy niečo nepríjemné priniesla. A obávala sa, že ani dnes to nebude inak.

Elizabeth sa postavila, vzala krajec chleba, ktorý namazala maslom, naliala do krčahu mlieko a pobrala sa za synom. Opäť ho našla ležať v posteli schúleného do klbka. Keď Elizabeth pristúpila k jeho posteli, aby na stolík položila jedlo, všimla si, že sa Edwardovo telo celé trasie. Najprv si myslela, že je chorý a zmieta ním horúčka. Až keď priložila svoju ruku na jeho čelo, všimla si, že sa otriasa vzlykmi. Plakal. Tvár mu zmáčali slzy. Elizabeth si prisadla na posteľ a pohladila Edwarda po vlasoch. Ten otvoril krvou podliate oči a pozrel priamo do očí svojej matky. Toto bolo prvýkrát za tie tri dni, čo bol späť, čo ju aspoň z časti vnímal.

„Ako ti je, synak?“ spýtala sa Elizabeth svojho syna.

„Bolí to, matka, veľmi to bolí,“ šepol Edward chrapľavo. Elizabeth sa preľakla, že mu nakoniec naozaj niečo je.

„Kde ťa to bolí, synak?“ Keď zazrela, ako Edward zdvihol ruku a nasmeroval si ju k srdcu, kam si ju pritisol, netušila, čo si myslieť.

„Všade, ale tu,“ znovu ruku pritisol na svoje srdce, „tu to bolí najviac. Mám pocit, že zomieram, matka. Ja už viac nevládzem, nemôžem byť bez nej.“

„O kom to hovoríš, chlapče? Bez koho nemôžeš byť?“ naliehala na svojho syna. Dúfala, že jej konečne niečo prezradí. No Edward len pokrútil hlavou.

„Ach,“ povzdychol si. „Bella!“ Opäť to meno. Elizabeth bola zúfalá.

„Kto je Bella? Prosím, Edward, hovor so mnou!“ zvýšila hlas a mierne ním zatriasla, keď si uvedomila, že Edward naberá opäť ten pohľad do prázdna. No už sa od neho nič nedozvedela. Opäť upadol do toho svojho sveta, v ktorom sa pred ňou uzatváral. 

Z tejto kapitoly mám zmiešané pocity. Nie som s ňou spokojná. Tak za prvé - je príliš krátka na môj vkus. Som zvyknutá sa rozpísať, ale dnes mi to stačilo. Vlastne nestačilo, ale nechcela som viac prezradiť...? A za druhé - jej obsah. Dúfam, že ma za to neukameňujete. Viem, ako bude reagovať istá osoba, ktorá má túto poviedku rada a miluje môjho Edwarda (...aspoň mi to vždy tvrdí :D ). Takže momentálne hľadám vhodný... úkryt,  kde by som mohla zaliezť, pretože ako ju poznám, bude mi vyčítať Edwardov stav a...  je ochotná priliezť za mnou do susedného štátu, aby mi to patrične vytmavila. Nemá rada, keď ON plače. Podľa nej by sa mal vždy len smiať. Ja za to, moja milá, ale... nemôžem? (...to je opäť pre tú osobu :D ) Niekedy to tak skrátka vyjde. Ale dosť bolo ospravedlňovania. Nabudúce sa budem snažiť polepšiť.  

Ďakujem všetkým, ktorí našli v sebe odvahu a pridali komentár. Dokonca som si všimla, že podaktorí vymenili smajlíkov za písmenká. Ani neviete, akú radosť ste mi urobili. Za odmenu sa budem snažiť, venovať tejto poviedke dostatok času a pridávať kapitoly najčastejšie, ako to len pôjde. Vaša GCullen. :D 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk tajomnej pani - 15. kapitola: