Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 11

23.02.2010 (13:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1759×

BELLA

„Bella, všimol som si tvoje správanie,“ slovíčko správanie, povedal ako to najhoršie, najnechutnejšie a najtrápnejšie slovo na celom svete, „v kúpeľni. Nemôžem povedať, že mi to nepríde trápne,“ začervenal sa ešte viac.

Ja som len sedela a čakala na veľké odhalenie. Čo môže chcieť? Myšlienky mi akosi zastali a nevedela som sa pohnúť ďalej. Zastala som na mŕtvom bode. Čo sa bude diať?

„A nemôžem povedať, že mi to neprekáža, no viem, že zakazovať ti to nemôžem. Chápem tvoje...“ hodnú chvíľu hľadal správne slová, no napriek tomu, som si mohla domyslieť, že nič nevhodné, nepovie, „chute a pokúsim sa nevšímať si tvoje potreby, no veľmi, až kajúcne by som ťa chcel poprosiť o niečo veľmi dôležité.“

Nadýchol sa, no napriek tomu, že mohol pokračovať, čakal na odpoveď. Prinútila som sa otvoriť ústa.

„Sľubujem. Čo by si chcel?“ opýtala som sa bojazlivo, zatiaľ čo Charlie nabral normálnejšiu farbu. V momente ako otvoril ústa sa to zmenilo. Znova očervenel a vyzeral ako kápia  alebo skôr rozpučená paradajka.

„Tak. Viem, aké máš...“ porozmýšľal a potom mu došlo, že hovorí to isté, čo pred malou chvíľou, „chute,“ dopovedal. Nadýchol sa a pokračoval.

„Nemôžem povedať, že ich chápem, ale zakazovať ti ich nebudem.“ Prečo všetko opakuje?

Zatiaľ, čo on opakoval stále tie isté vety, mňa prekvapilo, že som sa zatiaľ trápne, ba ani čudne necítila. Počúvala som Charlieho omáčky a čakala na to najdôležitejšie. V duchu som si však neodpustila malé úškrny nad Charlieho tvárou, vyzeral tak nesvoj.

„Tak teda, mohol by som ťa poprosiť, aby si sa krotila ak budeš v škole?“ Prosím? Dlho mi trvalo pokiaľ som prišla na zmysel vety. On nechce, aby som si v škole užívala? Nevedela som sa vykoktať. Trvalo mi hodnú chvíľu pokiaľ som odpovedala.

„Neboj sa.“ Viac som nemohla. Celá červená, viac ako Charlie som sa dívala do zeme. Toto bolo veľa aj na mňa.

„Ja len nechcem, aby si o tebe niečo nahovárali,“ dumal Charlie a jeho tvár sa dávala do poriadku. Pousmiala som sa nad problémami, ktoré som mu za tú krátku chvíľu, ktorú som tu spôsobila. Dúfam, že mu zdravotne neublížim. No vtom som si uvedomila jeho počínanie. Dôvod, pre ktorý podstupoval tento rozhovor ma dojal. Nechce, aby som bola ohováraná, bojí sa o mňa. Skoro som sa rozplakala.

„Neboj sa. Ani ja nechcem aby sa o mne hovorilo ako o...“ Ďalej som nedohovorila, len sa pozerala na zem. Neviem ako Charlie reaguje na nadávky, nie tož hneď po trápnom rozhovore. Len prikývol a pohladil ma po chrbte. Bolo to také nežné, otcovské a plné lásky, že by som sa od blaženosti rozpustila a zostala zo mňa len malá mláčka, nič viac.

„Ďakujem, že sa o mňa takto staráš,“ vykoktala som, hoci po dlhšom čase  stráveným s Charliem som vždy začínala pociťovať svoje vrodené črty. Nikdy som nevedela vyjadrovať city.

„Nemáš začo. Je to maličkosť. Až budeš chcieť,“ odmlčal sa, v tomto prípade nám to obom prišlo, ako niečo smiešne. Aj on sa usmial.

„Vieš čo, môžeš to robiť tu alebo s tým,“ než to dopovedal prerušila som ho. Dosť bolo trápností. Usmiala som sa. Ďakovala mu, no viacej to nemusíme komentovať. Veľmi dobre viem, čo si myslí a čo ho poteší a podľa toho sa budem riadiť.

„Neboj sa, ja viem. Dobrú noc,“ dodala som, aby vedel, že som unavená a pokračovanie rozhovoru mi nepríde vhodné. Usmial sa, šťastný z toho, ako som to vzala a konečne ho pustila zo svojho zovretia.

„Dobrú.“ Konečne sa zodvihol a posteľ sa o dosť veľkú trošku zodvihla, vypochodoval z dverí a pritom mi zhasol svetlo. Ani som si neuvedomila kedy ho zapol. Hoci som si myslela, že po tomto rozhovore, ktorý mi prišiel dosť trápny a nechcený, no najmä, pre obe strany čudný nezaspím, opak bol pravdou.

Neviem ako, no po krátkej dobe som mala oči takmer uzavreté a jemne som načúvala Charliemu chrápaniu, ktoré aj napriek stenám, ktoré nás delili doľahlo až ku mne Usmiala som sa. Narozdiel od detstva, kedy mi to mužské chrápanie vadilo, teraz mi pripadalo nejako domovsky. Bola som šťastná, ako nikdy. Bola som doma – tak ako nikdy. Musela som sa aj cez môj polo spánok usmiať. Konečne som šťastná. Oči som mala zatvorené a vnímala som len okrajovo, keď mi zazvonil mobil.

„Cŕŕŕn.“ Prečo mne? Prečo teraz? Pýtala som sa sama seba zatiaľ, čo som sa snažila otvoriť očí a prinútiť pozrieť do mobilu. Ako sa mi nechcelo, tak veľmi ma to ťahalo pozrieť sa, kto by mi písal. V prvom momente som sa zľakla novinárov a bývalých šéfov, no tento strach ma prešiel. Pocítila som, že nikto z nich tu nie je. Zažala som stolnú lampu, posadila sa, oprela o kraj postele a zobrala do rúk mobil. Otvorila som SMS-ku s neznámym číslom a čítala div mi oči nevyskočili.

Ahoj miláčik.

Už dlho sme sa nevideli.

Mala si mi zavolať.

Dopočul som sa, že svoje povolanie si nechala – Prečo?

Zavolaj Den.

Nezabúdaj, stále ťa milujem.

Srdce mi vynechalo pár úderou, no vzápätí znovu naskočilo. Ako sa toto mohlo stať, čo sa stalo, prečo mi písal? Škatuľka, ktorú som mala bezpečne zatvorenú na dne spomienok zarachotala a všetko otvorila. Prečo? Pýtala som sa. Už skoro dva mesiace som nepomyslela na svoju najhoršiu chybu života. Nie na tú, že som sa dala na porno kariéru, ale na niečo oveľa horšie, oveľa, oveľa horšie.

Do očí sa mi nahrnuli slzy a pocit blaženosti, ktorý som pred pár minútami cítila sa zmenil – stratil. Znovu som bola vystresová a aj napriek strachu, ktorý som cítila, odložila som mobil, vypla svetlo, zachuchmala sa do perín a s pocitom, že dnes už určite dobre spať nebudem som zatvorila oči.

EDWARD

Došlo mi, čo som urobil a ako živý dôkaz môjho správania sa predo mnou skláňala vystrašená Alice. Bola na tom oveľa horšie ako Emmet. Pribehla ku nej Esme a hneď v tej chvíli, skorej ako som si to ja Carlisle či Emmet všimol sa na mňa Jasper vrhol. Zvalil nás na sklenený stôl, ktorý sa rozbil a začali sme sa biť na zemi. Ja som sa len inštinktívne bránil, čo mi však nepomáhalo.

„Jasper,“ kričala Alice zatiaľ, čo ja som dúfal, že konečne ma niekto zabije. Váľali sme sa na dlážke a všetko ničili. Emmet s Carlislom sa do toho nechceli miešať. Vedeli, že Jasper v tomto stave nie je veľmi bezpečný. Keby sa čo i len pokúsili niečo urobiť, skončilo by to pre mňa horšie, ako keby tu len tak stáli. Zostáva Alice –  mne bolo všetko jedno.

„Jasper, zlatko. Miláčik,“ snažila sa prehovoriť Alice, no hlas sa jej ako málokedy triasol a bolo z neho cítiť strach, snažila sa to skryť, no nepomohlo, vystrašila alebo skôr rozhnevala ho ešte viac.

„Jasper.“ Nevedela ako ďalej a ja som dúfal, že všetko to skončí ako chcem ja, smrťou. Pozastavoval som sa nad mojimi pokojnými myšlienkovými pochodmi, ktoré aj napriek tomu, čo sa odohrávalo v našej kuchyni, bolo strašidelné -  ja som to nevnímal.

„Pomoc,“ zasyčala Alice a zvalila sa na zem. Hneď v tom momente sa Jasper otočil a bežal za svojou láskou. Tá ho teda nachytala.

„Alice, zlatko!“ snažil sa prehovoriť Jasper, čo sa mu však kvôli v zlobe v hlase nepodarilo. Alice sa usmiala, objala Jaspera a žmurkla na mňa svojím dokonalým očkom. Carlisle sa za mňa postavil a ja som vedel, že rozhovor ma neminie.

„Čo to so mnou je, Carlisle?“ obrátil som sa so skľúčeným pohľadom na Carlisla, ktorý stál pár centimetrov odo mňa. Teraz by sa mi odísť nepodarilo.

„Neviem, potom sa porozprávame.“ Viditeľne, aj on sa bál alebo skôr zľakol. Nevedel, čo má robiť a ako Alice pomôcť, bola jeho dcéra a cítil sa zle.

„Alice si v poriadku?“ opýtal sa zatiaľ, čo sa pozeral ako sa Jasper ohýba k Alice a snaží sa upokojiť a neskočiť na mňa znova. Emmet, ktorý by sa inak držal Rosalie sa skláňal pri Jasperovi a Alice, aby sa jej mohol opýtať ako sa má.

„V poriadku,“ vyslovila Alice, hoci každí vedel, že nič v poriadku nie je. Keby tu nebol Jasper alebo keby... nechcel som myslieť, čo by sa stalo keby... ja by som ju zabil. Nevedel som si to ani predstaviť. Hoci bola malá a strašne liezla na nervy, mal som ju rád a nevedel som si predstaviť, že tento nákupný maniak, by s nami nebol. Jej úsmev mi dal jasno najavo, že sa nehnevá, čo som nemohol povedať o Jasperovi a Rosalie, ktorá sa ešte viac pohoršila. Najprv Emmet a teraz Alice.

Alice? Prečo Alice, je taká drobná a dokonca aj keď viem, že jej koža je nepreniknuteľná, teda až na moje zuby, bál som sa o ňu. Predstavujem tu to najväčšie nebezpečenstvo. Spomenul som si, ako mi bolo ešte pred malou chvíľou dobre, smiali sme sa. Čo sa zmenilo? Prečo som zareagoval tak ako som zareagoval? Pýtal som sa v duchu, zatiaľ čo Emmet s Rosalie sa vyparili a Carlisle s Esme sa stále uisťovali, že Alice nič nehrozí. Veľmi dobre vedeli, že pokiaľ som jej niečo neodtrhol nič jej nie je, no Carlisle je Carlisle, ten najlepší upír, akého som kedy stretol. Napokon aj oni odišli a ja som zostal sám – s Carlislom.

„Edward!“ nevedel ako pokračovať. Moje správanie sa nedalo ospravedlniť. Ja som to dobre vedel. Nemohol stáť na mojej ani na Jasperov strane. Sám by sa neudržal a skočil na mňa, keby som chcel ublížiť Esme, no bol som jeho syn a mal ma rád. Hanbil som sa, sklamal som svojho otca a všetkých ktorých mám rád. Prečo som vlastne tu? Som ako piate koleso na voze!

Prosím komentáre. Až ich nebude nad 12 tak Vám v 12.kapitole napíšem, že pod 12 komentárov ďalej písať nebudem - je to pravda, nehovorím to len tak. Nechápte ma zle, ale mám pocit ako keby to už bavilo len troch či štyroch ľudí. Prosím.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 11: