Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella Swan: Zabijak upírov - 8. kapitola

17.05.2013 (13:45) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1565×

Nožom som mierila na stehennú tepnu. Cítila som, ako sa prediera cez nohavice, kožu a studené mäso. Na nič som nečakala, druhou rukou som mierila na kolenné jabĺčko a celou silou som doň miereným úderom vrazila. Podlomili sa mu kolená a bol so mnou na rovnakej úrovni. Hnev, bezmocnosť a strach ma opustili v momente, ako som mu pozrela do očí.

To nie je možné! kričala moja chorá myseľ. Bláznim zo straty krvi, určite! potvrdzovala som si. Nestihla som vysloviť ani jedno skurvené slovo a už som bola v jeho náručí, tisnúc si ma ako o život. Mohutnými rukami mi drvil doráňané, krvácajúce telo. Chcela som vykríknuť, no nemohla som prekaziť tento moment spokojnosti. Zhlboka som vdychovala jeho úchvatnú vôňu, ktorá mi je schopná totálne poblázniť zmysli a hormóny.

„Bella, si živá! Bože, ty žiješ!“ šepkal náhlivo. Tvár si zaboril do mojich vlasov a pocítila som mierny otras jeho tela.

„Ššš, to je v poriadku,“ chlácholila som ho. Musela som.

„Vôbec to nie je v poriadku. Ty si ani nedokážeš predstaviť tie muky, ktoré som prežíval, nevediac kde si!“ takmer kričal. „Prečo si, do šľaka, nemohla počkať? Prečo...?“

„Edward,“ prerušila som ho. Položila som mu dlaň na líce a začala krúžiť po tej hebkosti, ktorá mi na rukách okamžite vytvorila husiu kožu. Pritlačil si tvár bližšie k ruke ako keby sa do nej chcel vpiť. Zatvoril oči a prudko vydýchol.

„Žiaden Edward,“ pokračoval ako náhle otvoril oči. „Máš samovražedné sklony?“ Len som záporne pokrútila hlavou a ľahko sa zasmiala. Nevedela som pochopiť, ako sa dá v tejto bizarnej situácii nájsť niečo vtipné, no pri Edwardovi sa to zdalo ľahké.

Nemyslela som na to, že krvácam, že moje dobité telo vytvára čím ďalej, tým viac obrovské kruhy bolesti, ktoré ma vždy dostanú a točia mnou ako na kolotoči. Nemyslela som dokonca ani na Nicolasa, ktorý je pravdepodobne ešte stále živý. Dokonca som nemyslela ani na to, ako ma, do frasa, našiel a prešiel cez toho skurvysyna. Nič mi nedávalo väčší zmysel než to, že ležím v jeho náručí a pozerám do jeho anjelskej tváre.

Poslednými silami, ktoré mi ešte ostali, som vnorila ruku do jeho hebkých vlasov a pritiahla ho k sebe. Potrebovala som tie prekliato zvodné pery na tých mojich. Videla som mu iskierky vzrušenia a ešte niečo, čo som nedokázala identifikovať. Možno láska? Zatvorila som oči a jemne sa mu prisala na ústa. Lahodná chuť mi okamžite vytryskla na perách a putovala dolu celým mojim telom. Zachvela som sa pri tom dokonalom pocite, pritlačila som ešte viac a jazykom ho jemne dráždila. Prechádzala som po tých jemných kopčekoch potešenia, sala som jeho spodnú peru v dokonalom spojení.

Vedela som, že mi ostávajú posledné minúty života, no nemohla som sa obrať o pocity, ktoré k Edwardovi cítim. Milujem ho, to som si viac než istá, no nikdy sa to nedozvie. Možno je to tak aj lepšie. Nezniesla by som, ak by ma zradil alebo nechal kvôli niekomu inému. Cítila som posledné údery môjho krehkého srdca, keď som prestala na perách cítiť Edwarda a moje oči už nevideli tú smaragdovú farbu orámovanú dlhými, hustými čiernymi mihalnicami. Temnota si na mňa uplatnila svoj nárok a odplavila všetku bolesť preč.

Edward:

Nedokázal som tomu veriť. Som síce upír, no v priebehu jednej stotiny som si nahováral, že to, čo vidím, nie je možné. Bella celá zakrvácaná útočiaca v smrtiacej pozícii ako had, vrhajúca sa na mňa s pripraveným nožom. Srdce mi išlo pri tom pohľade roztrhnúť, ak by som dokázal plakať, plakal by som. Nevšímal som si ani bolesť spôsobenú nožom, ktorý mi zapichla do stehna a odkiaľ sa začal rinúť prúd krvi. Jediné, po čom som túžil, bolo mať ju v náručí, cítiť jej mäkkosť  a horúčavu tých sladkých pier. Šok v tých čokoládových riekach jej očí bol viditeľný a prerážal bolesť, ktorú musela cítiť.

Silno som si ju pritisol na hruď a vdychoval jedinečnú levanduľovú vôňu jej pokožky. Namiesto toho, aby som utešoval ja ju a sľuboval, že všetko bude v poriadku, ujala sa toho sama a ubezpečovala mňa. Pocit nehynúcej lásky sa mi začal šíriť hruďou do celého tela. Bola tak silná a statočná. Musel som ju chrániť, bola moja! Moja Bella! Ako som len mohol dovoliť, aby jej niekto takto veľmi ublížil? Nedokázal som si ani predstaviť, čo s ňou ten bastard robil. Cítil som odvšadiaľ vytekať jej blahodarnú krv prúdiacu v žilách a mŕtvu upírku ležiacu nám pri nohách. Ako náhle ma Bella vyhodila pred svitaním z izby, utekal som do skrýše a volal Kyriana. Musel som mu povedať o Nicolasovi a požiadať ho o pomoc.

Keď počul o Belle a jej šialenom nápade, prisahal, že priletí. Cítil som, že k nej niečo cíti, bolo to počuť z jeho hlasu. Neviem, čo sa medzi nimi deje, no nedopustím, aby som Bellu stratil. Preto som odsunul svoju hrdosť a mužské ego z dosahu a prinútil svojho soka prísť. Môj byt bol len pár minút od hotela v tej lepšej časti St. Luis. Obyčajný jednoizbový, zariadený jednoducho. Jedna manželská posteľ, skriňa, kúpeľňa a nezariadená kuchyňa. Nič viac som k prežívaniu nepotreboval, okrem vystužených oceľových vchodových dverí, vonkajších žalúzií a ťažkých, mohutných tmavých závesov.

Jediné, čo som potreboval, bolo zabezpečiť môj príbytok proti slnečným lúčom. Od odchodu z hotela moju myseľ zaťažoval Bellin šialený plán. Nechcel som ju opustiť, no musel som. Nevedel som ju cez deň chrániť ale noc bude moja a urobím všetko preto, aby som ju v tom zasranom bezpečí udržal.

Do bytu som sa dostal tesne pred východom slnka a moje telo už pociťovalo záťaž, miernu bolesť spôsobenú začiatkom dňa. Vysilený som padol na posteľ, cítil som, ako zo mňa duša odchádza, skrivil som tvár do bolestnej grimasy a nechal slnko, nech zo mňa spraví mŕtvolu.

Otvoril som oči, žmúriac do tmavého bytu, telefón mi už nepretržite vyzváňal. Rýchlym pohybom som po ňom siahol a dvihol: „Prosím?“

„Konečne! Čo ti tak dlho trvalo?“ zaúpel Kyrian. Nevšímal som si jeho nepríjemný tón a radšej sa opýtal: „Kde si?“

„Kde asi?! Na letisku.“

„Dobre, stretneme sa policajnej stanici a...“ nestihol som ani dopovedať, keď ma prerušil.

„Načo chceš ísť na stanicu? Nemáme ísť hľadať Bellu? Už niekoľko minút jej vyvolávam, no nedvíha.“ Cítil som jeho nervozitu. Zhlboka som sa nadýchol a priznal sa: „Neviem kde je.“

„Ako, že nevieš?!“

„Neziap, do riti, a nechaj ma to už konečne všetko vysvetliť! Včera som sa s ňou mierne pohádal a nezistil som, kde sa ten bastard schováva. Viem len, že miesto jeho úkrytu jej prezradil miestny detektív. Už si pochopil súvislosť, prečo sa máme stretnúť práve na policajnej stanici?“ Mohutné vrčanie sa rinulo z telefónu, až som si ho musel odtiahnuť od ucha.

„Fajn, za desať minút na stanici!“ Zrušil hovor a nechal ma nech mi myseľ zaplavia úvahy o Belle. Museli sme jednať rýchlo. V okamihu som bol oblečený a pripravený nájsť moje jediné zlatíčko.

Pred stanicou zastavil čierny Hummer a vystúpil z neho Kyrian spolu so svojimi tromi gorilami. Všetci boli upíri, preto som nedokázal pochopiť ako  tak rýchlo dokázal prinútiť miestneho vládcu k ich vstupu na územie. Nebolo to dôležité. Aspoň nie v tomto okamihu.  Pristúpili sme k sebe a potriasli si v dôvernom geste rukami.

„Edward.“

„Kyrian,“ povedal som jeho smerom a vrelo sa usmial.

„Dovoľ nech ti predstavím mojich ľudí. Toto je Bob,“ povedal a ukázal na hromadu svalov stojacou po jeho pravom boku. Bol to ten typický svaly-mám-ale-mozog-žiaden typ muža. Holohlavá hlava mu žiarila vo svetle pouličných lámp. Ukázal na chlapa po ľavom boku a predstavil ho: „Toto je Maddox a Tom.“ Tretí mu stál za chrbtom a kebyže nemám zmysli upíra, prisahal by som, že sú rovnakí. Kyrian si všimol môjho zmäteného pohľadu a so smiechom prehodil: „Sú trojičky. Neboj, vidíš dobre.“ Všetci boli v čiernom, stavba tela rovnaká akurát farbou očí a hlasom sa od seba líšili. Bolo mi srdečne u riti, čo sú a kto sú, len aby sme sa už konečne pohli.

Všimol si moju netrpezlivosť, pokynul mi rukou nech idem prvý. Rozhovor s detektívom bol rýchly, keďže som čítal jeho myšlienky. Stačilo len spomenúť meno Isabelly Swanovej a okamžite mu mysľou prebehla ich posledná konverzácia, pri ktorej jej podal papier s Nicolasovou adresou. Bez nejakého vysvetľovania som odtiaľ vypadol, poháňaný zlým tušením. Na ulici ma Kyrian chytil za ruku a zastavil. S hlbokým vrčaním som sa naňho otočil.

„Pusti-ma!“ Nestiahol svoju ruku z mojej, no uvoľnil sa a povedal: „Ja na rozdiel od teba neviem čítať myšlienky. Tak čo keby si sa podelil o informácie?“ Netušil čo za emócie mnou prechádzali, keď ma zdržoval. Potreboval som ju nájsť, cítiť na mojom tele a uistiť sa, že sa jej nič nestalo. Bez ďalšieho dohadovania sme si ujasnili smer jazdy, nasadli do Hummeru a šialenou jazdou vyrazili.

Dom sa nenachádzal priamo v príjemnej štvrti, no ten ktorý bol označený ako Nicolasov úkryt, bol celkom dobre udržiavaný a kričal na celej ulici. Keďže som sedel vzadu s jeho dvoma gorilami, nahol som sa k prednému sedadlu a zašepkal: „Nejaký plán?“ Kyrian sa na chvíľu zamyslel.

„Cítim krv, veľa krvi. Myslím, že na plánovanie nejakej stratégie čas nemáme. Povedz mi len kde presne sa nachádza Nicolas a koľko ľudí, upírov sa v dome nachádza.“ Prikývol som na súhlas a započúval sa.

„Nicolas je s nejakým človekom, mužom na prízemí a v pivnici je nejaká upírka s Bellou. Och nie,“ zavzdychal som v hrôze. Chystala sa ju znásilniť! Videl som v upírkinej mysli poľakanú a celú krvavú Bellu. Jednu nohu mala v neprirodzenom uhle a kompletne zničenú. Zúrivosť sa prehnala mojimi žilami a v okamihu som vtrhol do domu, nedbajúc na nič a nikoho. Hľadal som toho vymrdanca a plánoval, nech trpí tak veľmi ako to spravil mojej láske. Červená hmla mi opantala mozog, celým svojim bytím som sa sústredil na Nicolasa.

„Kto, do riti, si a čo tu chceš?“ opýtal sa vykoľajene.

„Tvoju smrť!“ vyštekol som a vyrútil sa naňho. Stihol som len zaregistrovať ako Kyrian povedal: „Žiadnych svedkov.“

Všetky svaly a zmysli ma boleli z nadchádzajúcej bitky. Hlavne rýchlo, pripomínal som si. Zaútočil som, plnou silou do neho vrazil. Kotúľali sme sa po podlahe a narazili do pohovky. Ležal na mne, stehnami mi tisol dokopy nohy a s vycerenými zubami zaútočil. Okamžite som vrazil medzi jeho ústa a môj krk ruku a zahryzol sa mi do predlaktia. Výkrik bolesti mi opustil hrdlo spolu s vrčaním. Mykal ňou ako pes, keď dostane lahodnú kosť. Snažil sa mi vytrhnúť kus mäsa. Podarilo sa mi uvoľnil ruku zakliesnenú medzi našimi telami, napriahol som sa a vrazil mu ju do brady. Nadvihlo ho zo mňa na pár sekúnd, mne to však stačilo aby som ho vrazil do zeme.

„Nepotrebuješ pomoc?“ opýtal sa Kyrian stojaci nado mnou.

„Poslúž si.“ Ako náhle som to dopovedal, vrazil som mu ruku do hrudi, predieral sa kosťami, šľachami, nervami a mäsom, aby som dosiahol srdce. Jemne som ho oblapil a trhol. Krvou nasiaknutý kus mäsa sa šklbal poslednými záchvevmi. Hodil som očkom po Kyrianovi a sledoval ako mu ľahkým, dobre nacvičeným grifom odtrhol hlavu.

Zo spomienok ma vytrhli Belline pery prisaté na mojich, jemné obtieranie a láskanie jazyka. Bol som vo vytržení, potreboval som ju čím skôr odniesť do nemocnice, no jej sladké pery som nedokázal odmietnuť. Hltal som jej dych do svojho tela a na oplátku som jej dával ten svoj, pokým som neucítil príval sladkého nektáru s kovovo-slanou príchuťou. Bellina krv prúdila z úst, keď sa ju snažila vykašľať. Okamžite som sa odtiahol, no mala zavreté oči a nevnímala. Triasol som ňou ako šialený, no nič nepomohlo.

„Bella!“ kričal som na ňu.

„Miláčik, prosím otvor oči! Pozri sa na mňa, všetko bude v poriadku.“ Spanikáril som a nedokázal normálne rozmýšľať. Konečne som našiel svoj zmysel života a ona mi tu umierala v špinavej a zatuchnutej pivnici.

„Nie DO ŠĽAKA! Toto mi nemôžeš urobiť!“ kričal som.

„Kyriaaan!“ zreval som ale nečakal pokým príde. Rozhodol som sa pre jedinú možnosť, ktorá ostávala, vďaka ktorej bude žiť. Jemne som položil jej bezvládne telo na zem, roztrhol rukáv košele a zahryzol sa do zápästia. Okamžite sa začala rinúť tmavá krv. Jemne som jej nadvihol hlavu a priblížil k mojej ruke.

„Čo to do riti robíš?“ opýtal sa ma Kyrian, keď mi zastavil ruku. Zatlačil ešte viac a začal mi ju odďaľovať od Belliných nehybných pier. Zúrivosť sa vo mne prebudila ako tsunami.

„Okamžite-ma-pusť! Nevidíš, že je skoro mŕtva?!“ Hlas mi preskakoval návalom toľkých emócií. Kyrian pokýval v súhlase hlavou, no nepustil ma.

„Nemôžeš jej dať svoju krv. Zabiješ ju tým. Stala by sa tým, čím sme my a to by nám nikdy v živote neodpustila. Jej hnev sa dá zvládnuť, dokonca je aj rozkošný, no nenávisti sa chcem vyhnúť aj ja. Nepoznáš ju tak, ako ja. Nechcel by si, aby ťa nenávidela.“ Videl som mu v očiach, že mi hovorí pravdu. Chcel som tomu porozumieť ale nebol čas. Prečo ma nik nepripravil na to čo vlastne znamená zamilovať sa? Vždy som okolo seba videl len to dobré, lákalo ma to. Chcel som to zažiť aj ja, no nik mi nepovedal aké bolestivé je cítiť žiarlivosť, hádky a čo je najhoršie, vidieť milovanú osobu umrieť.

„To všetko chápem, ale prečo jej nemôžem dať svoju krv?!“ Môj hlas sa každým slovom zvyšoval, až som to nevydržal a neprítomne na Kyriana ziapal.

„Ty si ešte nikdy nikoho nestvoril a ani neuzdravoval, je to tak?!“ opýtal sa Kyrian. Jeho tón bol mierny a upokojujúci. Neovládali ním také emócie ako mnou. Dokázal som len záporne pokrútiť hlavou. Neveril som si, že ostanem pokojný. Pri pohľade na jeho ksicht sa to jednoducho ani nedalo.

„Si síce starý a máš pozoruhodnú schopnosť, no zároveň patríš medzi tých slabších upírov. Ak by si ju chcel zachrániť, musel by si jej krv darovať viac ako jedenkrát a sám veľmi dobre vieš, že po tretom raze by si ju zmenil. Ukáž,“ povedal a odstrčil moju ruku. Nestihol som ani kedy zaregistrovať a už jej podával svoje rozrezané zápästie. Priložil jej ho jemne k perám, no Bella... moja milovaná Bella sa nehýbala. Zamrzol som na kameň a dokázal sa len nehybne prizerať ako z nej odišla aj posledná kvapka života. Nestihol som jej povedať ako veľmi ju milujem, ako veľa pre mňa znamená. Výkrik bolesti zožierajúcej moje vnútornosti, mi ostal visieť na perách čakajúci na svoju chvíľu. Krv mi bublala v žilách, neschopná prúdiť ďalej, vzduch okysličujúci mozog odmietal prúdiť cez nos. Samovoľne moje telo umieralo spolu s Bellou a ja som to s radosťou prijal. Z nekonečnej letargie ma vytrhol Kyrianov hlas: „Dobré dievčatko.“ Úsmev, ktorý sa mu usadil na perách som mal sto chutí zotrieť mojimi tvrdými, zaťatými päsťami.

„Upokoj sa! Bude v poriadku,“ povedal a až vtedy som si uvedomil, že neznesiteľne vrčím. Sklopil som pohľad a videl Belline jemné pery ako nenásytne hltajú Kyrianovu krv. Jeho krv! Vlna neopodstatnenej žiarlivosti sa vzbúrila a bublala, čakajúca kedy ju vypustím. Zovrel som silnejšie ruky do pästí a sledoval ju.

„Stačilo!“ napomenul ju a ťahal už zahojené zápästie z Bellinho dosahu. Párkrát sa po ňom načiahla, no bola vyčerpaná a tak padla znovu na podlahu s uvoľňujúcim výdychom. Zatrepotali sa jej viečka a zašepkala: „Edward.“ Okamžite som sa k nej priplazil, hladil som jej tvár, zotieral z nej krv a šepkal: „Som tu, láska. Odpočívaj.“ Rukami som sa snažil obsiahnuť čo najviac jej nepoškodenej kože a utíšiť ju dotykmi. Po

kúsila sa usmiať, no dokázala vytiahnuť len jeden kútik, zavrela oči a zaspala hlbokým spánkom. Kyrian si ju zobral do náručia, pritisol k nej svoje telo ako najviac to išlo.

„Daj mi ju,“ zavrčal som. Nadvihol obočie, slizkým úsmevom ukazoval rezáky.

„Kurva-daj-mi-ju!“ Zúfalo som po nej naťahoval ruky.

„O-o-o, daj si pohov.“ Jemne mi ju podal a krútiac hlavou išiel predo mnou. „A že ja som vymrdaný psychopat,“ hundral si. Absolútne ma nezaujímalo, čo si myslí, jediné nad čím moja myseľ dokázala udržať pozornosť, bola Bella. Krvavý anjel spiaci v mojom náručí. Vnímal som Kyriana a jeho gorily ako všade rozlievali benzín.

Vyšiel som do chladnej noci, pritisol som si ju tuhšie v náručí a zamieril k autu. Jemne som ju uložil na zadné sedadlá, prikryl bundou a naštartoval. V spätnom zrkadle som videl obrovskú žiaru a dym, keď Kyrian vyhodil do povetria dom. Najdôležitejšie je zničiť dôkazy.

Bella:

Hlasné pípanie ma prebudilo. Okamžite som dvihla ruku a položila si ju na pulzujúcu hlavu. Och, kurva! Hlava mi išla prasknúť. Snažila som sa otvoriť oči ale boli zlepené. Pretrela som si ich rukou a jemne im pomohla. Šero v nemocničnej izbe ma prekvapilo. Huh, takže nie som mŕtva. Dobré vedieť. Snažila som sa spomenúť na predchádzajúce udalosti, no mozog som mala ako zahmlený. Nedokázala som si vybaviť žiadne detaily potom, ako som zabila Rachel. Divné záblesky Kyriana a Edwarda hádajúcich sa nad mojim telom, musel byť sen.

Ale ako som sa potom dostala do nemocnice? Odtlačila som otravujúce myšlienky a skúsila sa zamerať na zranenia. Ruky som mala obviazané od rezných rán, to isté som našla aj na hrudi. Poranenú nohu som mala zafačovanú v sadre. Nestihla som dokončiť svoju profesionálnu lekársku prehliadku, keď do izby vstúpil doktor so sestričkou.

„Takže ste sa nám prebudili? Vítam vás medzi živými.“ Jeho úprimná privítacia reč by bola dokonalá, ak by z nej neodkvapkával sarkazmus.

„Milé od vás, doktor, ďakujem.“ Záporne pokrútil hlavou, určite chcel niečo dodať, no rozmyslel si to. Namiesto toho sa pozrel do papierov, pristúpil ku mne a spravil mi rýchle vyšetrenie. Typické meranie tlaku, pulzu ale od tej prekliatej baterky si mohol dať pohov.

„Som prekvapený ako rýchlo a dokonale sa vyliečilo intracerebrálne krvácanie, rezné rany na hrudníku, predlaktí, nohách, množstvo hematómov a pomliaždený meniskus.“

„Dobre, dobre a čo takto skúsiť povedať to nejakou ľudskou rečou, ktorej porozumie aj pes?“ Môj nechápavý výraz a útočné slová vyvolali na sestričkinej tvári úsmev od ucha k uchu.

„Pani Swanová, aby ste pochop...“

„Slečna,“ prerušila som ho. Cítila som, že doktorovi sa moja osoba bohvie ako nepáči, no čo už.

„Iste,“ pritakal a pokračoval: „Aby ste pochopili, boli ste vo vážnom stave.“

„Ja viem a vy ste ma uzdravili.“ Z môjho neustáleho prerušovania dostával tik pod okom.

„Nie, nie. Vy ste umreli, ja som vás len oživil, očistil rany a to bolo všetko. Neviem, nechápem ako, no vy ste sa sama dokázali vyliečiť. Ja... zrejme mi nepoviete ako je to, do frasa, možné?!“ Chápala som jeho frustráciu, no sama som to nevedela. Keď som nad tým trošku pouvažovala, cítila som sa inak. Nedokázala som vysvetliť prečo, no cítila. V mojich žilách kolovala krv, no nebolo to celkom také isté ako pred tým. Nedokázala som si spomenúť na časť toho, čo sa tam stalo ale pripisovala som to mojim zraneniam. Teraz, keď o tom doktor hovoril, bolo tu niečo zvláštne, priam magické. Už len slová, ktoré som v duchu vyslovila boli na hlavu postavené, keďže celý dnešný svet bol magický. Videla som v doktorových očiach netrpezlivosť z toho, na ako dlho som sa odmlčala. Všimla som si však aj iskierku čoho? Pochopenia? Možno.

Záporne som zakrútila hlavou a povedala: „Máte pravdu doktor, nepoviem.“ Ľahký úsmev mi podvihol kútiky úst.

„Vedel som to,“ priznal a postavil sa.

„V každom prípade ostanete v nemocnici ešte dvadsaťštyri hodín na pozorovaní. Ak by sa...“

„Prepáčte mi, doktor, ale nemôžem tu ostať.“ Jeho nesúhlas sa mu odrážal cez celú tvár a stuhnuté telo.

„Slečna Swanová, nemôžem vás v takomto stave nikam pustiť!“

„Bez urážky, som vám veľmi vďačná za záchranu môjho života, no ako ste sám povedal, uzdravujem sa rýchlo. Okrem toho ma čaká ďalší prípad, ktorý nepočká, pokým si užijem všetkej pohostinnosti, ktorú je vaša nemocnica schopná poskytnúť.“ Doktor bojoval s vlastnými pocitmi a myšlienkami, no pri pohľade na moju nedočkavosť a tvrdohlavosť predsa len ustúpil.

„V poriadku. Sestrička vám pomôže odpojiť hadičky a obliecť sa. V kancelárii vás čakám na podpísanie reverzu.“ Otočil sa na odchod ale po pár krokoch sa zarazil.

„Dávajte si pozor, vaše jazvy svedčia o nebezpečnom živote a nerád by som vás zase dával dohromady.“

„Iste, doktor, ďakujem.“ Po týchto slovách odišiel a nechal sestričku, nech sa o mňa postará. 

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella Swan: Zabijak upírov - 8. kapitola: