Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella mafia - 3. kapitola

12.10.2012 (19:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2744×

3. kapitola

Isabella

Ráno prišlo skôr, ako by som si želala. V noci som zaspala vo vani a musel ma zobudiť Leo. A samozrejme sa to neobišlo bez káravých poznámok. Sotva som do seba dostala bruschettu, vypila si čaj, padla som do postele mŕtva. Kurva, niekedy som si fakt priala, aby to tak skutočne bolo. Aby tento skurvený svet bol iba vzdialenou spomienkou. Avšak moje samovražedné sklony vždy končili pri tejto myšlienke. Bola som priveľký zbabelec na to, aby zašli čo i len o milimeter ďalej. Úzky prúžok svetla sa predieral cez závesy a hlásil sa o pozornosť. Na protiľahlej stene vytváral pozoruhodný kontrast. Bolo to ako zrod nového života. Každé ráno, ktoré prichádzalo so svitaním, dávalo nádej, že dnes to bude inak. Že svet bude krajší, ľudia lepší. Zasratá fantázia.

Za dverami izby sa ozvali kroky nasledované Leovým hlasom: „Principessa, už je čas vstávať.“

V týchto chvíľach som sa cítila ako malé dievčatko, Leo mi na to nikdy nedovolil zabudnúť. Na tie časy, keď bolo všetko okolo mňa nevinné. Teda v rámci možností. Totiž vyrastať v rodine mafiánov, vrahov a skurvených bastardov, malo od nevinnosti ďaleko. Ale moji rodičia, a tiež Leo, sa mi snažili celé roky navodiť ilúziu normálneho sveta. Bolo to všetko vtedy kurevsky jednoduché. Nie ako teraz. Povzdychla som si. Fakt sa mi dnes sakramentsky nechcelo vstávať, najmä, keď som si spomenula, čo ma dnes čaká. Len tak zostať v posteli a nerobiť nič. Rátať zrnká prachu tancujúce pohanský tanec v rozvírenom vzduchu. Aká lákavá predstava.

Ešte raz som sa natiahla, povystierala všetky končatiny a vyliezla z postele. Pomalým krokom, ktorý dal na známosť, ako veľmi sa mi dnes nechce existovať, som sa presunula ku skrini. Vytiahla som krajkované čierne nohavičky a k tomu sa hodiacu podprsenku. Natiahla som to na seba a pozrela som sa do zrkadla. Nebolo to také zlé. Dalo by sa povedať, že to bolo celkom zvodné. No aj keby nebolo, krajku som proste milovala. Dávala mi pocítiť, že som žena, najmä v tomto zasranom mužskom svete. Spoza dverí už prenikala lahodná vôňa čerstvej kávy a ešte niečoho. Bola to taká zvláštna sladká aróma, z ktorej sa mi zbiehali sliny. Ani som si neuvedomila svoj hlad, no tá aróma prinútila môj žalúdok vydať hlasný protest. Obliekať sa mi ešte nechcelo, tak som si cez seba len prehodila huňatý krvavočervený župan. Ten už mal časy svojej najväčšej slávy za sebou, ale mne to nevadilo. Dostala som ho od otca a tým si vydobyl privilégium zostať v mojom šatníku na veky vekov – alebo do úplného zničenia.

Otvorila som dvere a vstúpila do obývačky zaliatej slnkom. Bolo príjemné sa kúpať v tom teple, ktoré slnko rozdávalo.

„Á, mia bella, už ste hore,“ ozval sa z kuchyne Leo. „Veď bolo už na čase,“ zamrmlal sotva počujúc.

 Len som pokrútila hlavou – proste Leo. Bola som zvyknutá na tieto jeho poznámky. Inému by som to nedovolila, ale Leo mal dovolené skoro všetko. Bol ako môj druhý otec – teraz už vlastne jediný.

„Posaďte sa, hneď vám prinesiem raňajky.“

Šúpavým krokom som sa presunula k stolu v roku izby. Len čo som sa zvalila na stoličku, vošiel Leo s táckou. Položil ju predo mňa a môj žalúdok ho nahlas privítal. Káva, čerstvé croissanty, z ktorých sa ešte parilo a miska čerstvého nakrájaného ovocia.

„Mňam,“ vzdychla som a nasala do seba tú úžasnú kombináciu vôní. „Ste poklad Leo,“ vyslovila som mu poklonu.

On sa len usmial a vrátil sa do kuchyne. Zobrala som si jeden croissant a labužnícky sa no neho zahryzla. Moje ústa zaliala lavína čokolády. Sakra, to bolo snáď lepšie ako orgazmus. Cesto bolo chumkavé, čokoláda horká s jemným podtónom cukru.

„Leo, ste kúzelník,“ zakričala som do kuchynky, keď som dojedla. Neprestalo ma prekvapovať, ako si dokázal Leo poradil v tejto malej hotelovej kuchyni, ktorá bola vybavená len úplne minimálne. Väčšina hostí si určite nevarila a stravovala sa v niektorej z množstva reštaurácií, ktoré hotel ponúkal alebo si nechávala doniesť jedlo na izbu, no ja som zbožňovala Leove kuchárske výtvory.

„Isabella, na také reči som už starý,“ smial sa, keď sa vrátil do izby.

Dolial mi kávu a položil predo mňa papier.

„Čo to je?“ opýtala som sa nechápavo a vzala ho do ruky.

Hneď mi do očí udrelo slovo na samom vrchu – Cullenovci. Pokračovala kompletná história o každom členovi.

„Leo, ako ste?“ nechápavo som sa pýtala.

„Mi scusi, ale včera ste spomínala, že potrebujete o nich niečo zistiť, tak...“ mykol plecami.

„Vy ste neskutočný Leo, kedy ste to stihli?“

„Sú to ale len bežne dostupné informácie, pokiaľ by ste mali záujem, môžem zohnať aj iné,“ navrhol, no ja už som ho sotva vnímala.

Len som kývla rukou a venovala sa papieru predo mnou. Ku každému menu bola pridaná aj fotka. Kurva, oni fakt všetci vyzerali ako by ich jedna mater mala, a že to rozhodne nebola Esme Cullenová. Takže Carlisle Cullen – hlava tejto divnej rodiny – zastupujúci doktor v Univerzitej nemocnici tu v Seattli, tridsaťdva rokov. Študoval v Oxforde, kde sa zoznámil s Esme, ktorá tam študovala históriu. Po škole sa vydala za pána doktora a začala sa venovať dizajnu. Vek – tridsať. Postupne si adoptovali päť detí. Kurva, tí sa fakt museli nudiť. Viem si predstaviť milión iných vecí, ktoré by som mohla v ich veku a na ich mieste robiť, ako si zavesiť na krk päť pubertálnych deciek. Prvým bol Edward – syn zosnulého doktorovho brata. Tu som sa musela zastaviť. Bol to ten chlapík z včerajšej recepcie zo scény pred výťahom. Áno, tie vlasy trčiace na všetky strany boli nezameniteľné, aj keď na priloženej fotke nevyzeral tak honosne. Skôr normálne, ale rozhodne nie zle. Práve naopak, oblečenie – rifle, obtiahnuté tričko a kožená bunda – mu sedelo oveľa viac ako oblek. Dvadsaťjeden rokov a nadpriemerná inteligencia. Práve predčasne úspešne skončil právnickú školu. Kurva, to mi ešte chýbalo. Zajačik a k tomu ešte aj právnik. Držala som tú fotku v ruke a snažila sa porovnať tento obrázok s tým včerajším živým. Musela som priznať, že ma – aj napriek mojej nevôli – zaujal. Bohužiaľ som sa nemohla zaoberať takýmito myšlienkami. Nemala som na ne nárok. Zákaz. Stop.

Spomenula som si na posledného svojho milenca. Marco bol úžasný chlap so skvelým telom, len tých tridsať guliek mu na kráse príliš nepridalo. Zkurvená mafia. Práve kvôli tomu som si nemohla dovoliť teraz žiadny románik. Aj keď ma to lákalo. Bola som totiž nebezpečná pre každého chlapa v okolí desať metrov odo mňa, najmä, keď sme sa len nerozprávali. Tohto by bola fakt škoda. A preto – hoci nerada – som položila jeho fotku na stôl a dala sa čítania o ďalších členoch. Ďalšími puberťákmi, ktorých adoptovali, boli dvadsaťročné dvojičky Rosalie a Jasper. Tá Rosalie vyzerala ako typická americká blondýna. Ako by práve vyšla z niektorého z Hollywoodskych filmov, no v skutočnosti alebo skôr podľa tohto papiera (informácie predsa môžu klamať) študovala vedu a inžinierstvo. Jej brat Jasper zase históriu. Vyšší, blonďavý a s výrazom ako má Leo, keď si vykladám nohy na stôl.

„Signorina, volá pán Bonanne,“ prerušil moje čítanie vyššie menovaný.

Zdvihla som hlavu od papiera a očami sa mlčky opýtala na Antoniovu náladu. Teda nie, že by som predpokladala – najmä po včerajších udalostiach – že bude vysmiaty. No sny sú predsa dovolené, či nie? Leo len prekrútil očami. Takže sny sa nerealizujú. Natiahla som ruku a vzala si telefón.

„Antonio,“ zaštebotala som medovým hlasom.

„Môžeš mi povedať, kde si kurva včera bola?!“ zavrčal do telefónu tým svojím – a teraz ťa vystraším – hlasom.

Bububu, už sa bojím, pomyslela som si. Skôr ma akurát tak nasral.

„Myslím, že je to len moja vec,“ odvetila som úplne pokojne.

Vedela som už včera, že ho naseriem, keď mu nedám vedieť, kde budem a úprimne mi to bolo u riti. No jemu zjavne nie. Aj cez telefón som mohla počuť to jeho úchylné fučanie. Pripomenulo mi to rozprávky Looney tunes a toho chudáka kocúra, čo vždy všetko posral. Antonio teraz musel vyzeral nejako tak podobne, priam som počula tú paru, čo mu syčala z uší. Usmiala som sa. Bavilo ma ho srať.

„Tvoja vec? Kurva, včera sme sa mali stretnúť s Michaelom. Myslíš, že bude donekonečna čakať na tvoj skurvený zadok? Kto si myslíš, že si?“ Zavrčal a ja som toho mala akurát tak dosť. Na mňa tu nikto štekať nebude a najmä nie on.

„Kto si kurva myslím, že som? Najprv ti poviem, kto nie som! Nie som ani tvoja kurva, ani manželka, ani nejaká putana, čo si stretol na ulici, preto si vyprosujem, aby si sa so mnou rozprával týmto tónom. A hlavne, som niekto, kto ti môže pekne rozhádzať plány. Niekto, kto keď sa naserie, tak ti môže prísť do tvojho cteného pozadia urobiť pár dier. A tiež som žena, tak sa kurva správaj ku mne s úctou. Capito?“ zavrčala som.

V telefóne bolo počuť niekoľko hlbokých nádychov a výdychov.

„Dohodnem stretnutie na dnešný podvečer. Povedzme okolo šiestej?“ opýtal sa už oveľa pokojnejším hlasom.

Tak sa mi to páči, usmiala som sa. Po mne tu žiadny zjazvený cazzone nebude štekať. Odtiahla som telefón od ucha.

„Leo, mám dnes o šiestej voľno?“ opýtala som sa dôležito.

Nech si Antonio nemyslí, že okrem neho nemám nič iné na práci.

„Áno, Signorina,“ zakričal Leo z kuchyne.

„Tak dobre, stretneme sa o šiestej.“

„Zajednám stôl u Maxima?“

Maximo bol šéfkuchár tohto hotela. To sa mi príliš nepáčilo. Potrebovala som neutrálnu pôdu. Miesto, kde môžem Antoniovi vyliať na hlavu polienku a nikto sa nad tým nepozastaví.

„Poznáš Alturu? Ak nie, Google to istí. Stretneme sa tam o šiestej,“ povedala som a zložila.

Ešte som stihla započuť, ako sa na opačnej strane ozvalo – kurva.

„Leo, na večer budem potrebovať tie krvavočervené šaty, tie od Diora,“ zakričala som smerom do kuchyne.

„Si, Signorina, budú nachystané.“

Začala som sa na ten večer aj celkom tešiť, teda ak sa toto slovo dalo vôbec v súvislosti s Antoniom použiť. Avšak tie šaty boli úžasné a ja som sa v nich cítili kurevsky žensky. Červená priesvitná krajka bola zakrytá látkou len na najdôležitejších miestach. Krátke rukávy a dĺžka tesne nad kolená odhaľovali veľa, avšak stále nechávali dosť priestoru pre fantáziu. Netešila som sa na Antonia, ale na jeho reakciu, keď ma v nich zbadá. Asi som nebola normálna, ale to odo mňa ani nikto nečakal.

Položila som telefón na stôl vedľa papiera, ktorý ma znovu zaujal. Ešte mi chýbali posledný dvaja súrodenci. Prvým bol vysoký, vypracovaný chlap, ktorý by sa vynikajúco hodil do mojej ochranky. Aj keď to nebolo vždy o svaloch, tento vyzeral, že by v prípade potreby prevalcoval aj koňa. Vyzeral fakt dobre. Tie krátke čierne vlasy a úsmev na tvári ho robili ešte príťažlivejším. Vôbec nevyzeral, že má len dvadsať rokov. No hovorila som, že neviem odhadovať vek. Avšak, čo ma prekvapilo, že bol manželom Rosalie. Prebehla som očami tú vetu ešte raz. Manžel?! Tí mladí už nevedia, čo by od radosti robili? Síce u nás doma sa ženy tiež vydávali veľmi skoro, ale tu v Amerike, si mladí užívali život. Zavesiť si na krk chlapa – teda aj keď takého sexi – v dvadsiatke a nehovoriac, že ešte súrodenca, to bolo choré. Tá ich rodina je fakt kurevsky divná. Už teraz som vedela, že budem chcieť ďalšie informácie.

Pozrela som sa na posledného člena. Alice - malá čiernovláska s vlasmi do všetkých strán, oblečená v kabátiku od Vivienne Westwood. Fotka nebola úplne ostrá, no aj tak som mohla rozoznať, že topánky pochádzajú od Louboutina. Christianove topánky som spoznala vždy a všade. Niekoľko párov som mala aj vo svojom botníku. Vyzerala tak... milo. Teda toto slovo sa v mojom slovníku nevyskytovalo príliš často, no pri tejto rodine som ho už použila dvakrát – čo bolo už samé o sebe divné. Teda nie, že by oni vyzerali normálne. Rozložila som si fotky na stôl, jednu vedľa druhej. Tie ich spoločné črty boli neskutočné. Všetci vyzerali ako po vyretušovaní vo Photoshope, akurát, že aj naživo boli až príliš dokonalí. A keďže nikto nie je dokonalý, tak za tým musí byť niečo iné. Sústredene som hľadela na každú fotku zvlášť. Postupne som si všímala, že každý z nich bol oblečený v drahých modeloch od špičkových návrhárov – čo príliš nesedelo k povolaniu - lekár a interiérová dizajnérka. V tom musí byť niečo iné. Hlavou mi prešli všetky možné činnosti – predaj orgánov, nepovolených liekov, nelegálne operácie a množstvo iných, no ani jedna mi k nim nesedela. Cítila som, že tam niečo je a musela som na to prísť. Kurevsky som neznášala nevedomosť. Nevedomosť totiž vo väčšine prípadoch zabíjala.

„Leo,“ zakričala som.

Ani nie o pár sekúnd sa stál pri mne, utierajúc si ruky do utierky.

„Budem potrebovať zistiť o tej rodine všetko, čo sa ti bude dať. Najmä o tomto,“ ukázala som na fotku toho Edwarda.

„Si, pokúsim sa zistiť čo najviac,“ povedal a ja som vedela, že vyšťúra aj tú najmenšiu drobnosť.

V tomto bol Leo profesionál. Niekedy som mala pocit, že hádam neexistuje vec, ktorú by nezvládol. Vstala som a ešte raz sa pozrela na fotku toho mladíka na stole. Čím ďalej, tým viac som cítila, že naše včerajšie stretnutie nebolo posledné.

+++++

Bolo niečo po šiestej a ja som práve vystupovala z limuzíny pri Alture. Mala som dobrú náladu lebo správy z domova boli pozitívne. Konečne sa táto skurvená hra mohla začať naplno. Frederico začal v Palerme pracovať na dohodnutých úlohách a Damian zase tu v Amerike. Veci sa dali do pohybu a na mne bolo, aby som z toho vyšla živá a pokiaľ to bude možné – čo najmenej zranená. No stať sa mohlo čokoľvek. Nebola to totiž hra pre deti a my dospelí sme boli len skurvení hajzli čakajúci na svoju príležitosť.

Pomalým krokom som sa s Vickom za chrbtom vydala do reštaurácie. Už som bola skoro pri dverách, keď sa mojím telom prebehlo znovu tisíc ihličiek. Cítila som to až v kostiach. Niekto ma sledoval. Nechcela som rozrušovať Vicka, veď sa zatiaľ nič nestalo. Mohol to byť len fotograf, hľadajúci senzáciu do ranných novín, ale nemusel. Očami som rýchlo prebehla okolie. Už som bola tak vytrénovaná, že mi na to stačilo sotva pár sekúnd. Práve som sa pohľadom vracala naspäť ku vchodu do reštaurácie, keď som ho zbadala. Stál tam ON. Asi sto metrov odo mňa vo výklenku jedného z obchodov. Normálne by som si ho ani nevšimla, ale po dnešnom dni, keď som si jeho fotku prezerala snáď stokrát, som si bola istá. Pán Edward Cullen ma sledoval a to bolo kurevsky zle. Nevedela som, čo môžem od neho čakať, ani prečo to robí. Mohol ho najať ktokoľvek – nepriateľov som mala dosť. Kým som však nemala lepšie informácie, rozhodla som sa nechať to tak. Venovala som mu žiarivý úsmev – dala mu tak najavo, že o ňom viem – a vošla dovnútra.

Vick mi pomohol vyzliecť kožuch. Slabé čašníkove zalapanie po dychu som brala ako dôkaz, že som dnešné šaty zvolila správne. Vick ma odprevadil do salóniku, kde už za stolom sedel Antonio s vysokým tmavovlasým chlapíkom. Keď som vošla, obaja sa postavili. Videla som, ako si ma obaja prezerajú lačným pohľadom. Chlapík – podľa fotiek od Lea som vedela, že to je Lazcano – mal hranatú tvár s orlím nosom a malými pichľavými očami akejsi tmavej farby. Úzke pery dodávali jeho výzoru taký ten výraz – zabijem každého, kto sa mi postaví do cesty. Nepáčil sa mi. Už na pohľad to bol presne ten typ, ktorý považoval ženy za nižšie bytosti. Rovno som ho zaradila do kategórie SZB – skurvený zasratý bastard, Antonio sa v nej už nejaký ten piatok vyhrieval. Doteraz som nepochopila, ako som mohla niekedy súhlasiť s tým, že budem hrať jeho milenku. Kurva, veď už len z pohľadu na neho mi bolo na vracanie. Toto si raz Damian kurevsky odskáče. Zatiaľ som sa s ním našťastie nemusela ani vyspať, stačilo mu zopár dotykov, no aj z tých mi bolo dostatočne zle. Nevedela som si predstaviť, že by som s ním niekedy do tej postele mala skutočne vliezť.

„Isabella,“ preniesol úlisne Antonio a pobozkal ma na pery.

Cudne som mu bozk vrátila a držala sa, aby som nedala najavo, ako sa mi chce z neho vracať. Antonio trochu poodstúpil.

„Isabella, smiem ti predstaviť Michaela Lazcana?“

„Michael, táto krásna žena je Isabella Provenzano,“ povedal a usmial sa na neho.

Lazcano si ma očami preskenoval a keď sa konečne vrátil k mojej tvári, videla som, že by ma najradšej pretiahol. Bastard úchylný, pomyslela som si, no s úsmevom som mu podala ruku.

„Teší ma, že vás spoznávam,“ povedala som dokonale kultivovaným hlasom.

Chytil moju ruku a otrel sa o ňu perami. Fuj! Horko ťažko som odolala nutkaniu otrieť si ju o šaty.

„Nie viac ako mňa. Vždy je pre mňa potešením spoznať sa s krásnou ženou a najmä so ženou, ktorá vie, čo chce.“

Len som kývla hlavou. Antonio mi pohol posadiť sa. Po tom, ako sme si objednali večeru a čašník doniesol víno, prišiel čas na obchod.

„Takže pán Lazcano,“ otočila som sa na neho.

„Len Michael, prosím,“ oponoval mi.

„Dobre, tak Michael, ako to vyzerá s mojím tovarom?“

„O tri týždne by sme mali mať všetko pripravené,“ povedal pokojne.

„O tri týždne?!“ môj hlas vyskočil tak o dve oktávy vyššie.

„Isabella, upokoj sa,“ tíšil ma Antonio, no zbytočne.

Kto si ten Michael kurva myslí, že je? O tri týždne? Ani omylom.

„Dohoda bola týždeň a vy mi tu teraz hovoríte niečo o troch. Čo to má kurva znamenať?“ snažila som sa povedať tichšie, ale veľmi mi to nešlo.

„Božiaľ na jednej z fariem došlo ku komplikáciám...“

„Mňa hovno zaujímajú vaše problémy,“ skočila som mu do reči. „Dohoda bola týždeň. Dám vám maximálne desať dní, no ani o deň dlhšie, capito?“

„Isabella,“ prerušil môj monológ Antonio.

„Čo Isabella?“ osopila som sa na neho. „Nechápem, ako môžeš byť taký pokojný. Ide predsa aj o tvoje prachy, či nie?“

„Dobre vieš, že áno, ale Michaelovi verím,“ odvetil.

Očami som behala od jedného k druhému. Najradšej by som to tam všetko vystrieľala a mala by som pokoj, ale to by sa mi u Damiana asi neprepieklo. Skurvené dohody.

„Desať dní, ani o deň dlhšie!“ povedala som Michaelovi.

Skôr, ako mohol začať protestovať, vošiel čašník s večerou. Napokon sme sa dohodli na desiatich dňoch. Večera prebehla v celkom pokojnom duchu, teda ak si odmyslím Antoniove nechutné ruky, blúdiace po mojích stehnách a ešte nechutnejšiu Michaelovu nohu, otierajúcu sa o moje lýtko.

„Odprevadím ťa do hotela,“ povedal Antonio po večeri.

Tak to ani omylom. Už by som s ním nevydržala ani o minútu dlhšie.

„Nie, Vick ma odprevadí,“ povedala som rozhodne.

„Ale zlatko, no tak. Dnes by sme si mohli spolu krásne užiť,“ zamrnčal mi do ucha, kým jeho ruka putovala po mojom zadku. Uáá, kedy už toto mučenie skončí? Desať dní – tie dve slová som si v hlave opakovala ako mantru.

„Dnes nie Antonio. Bolí ma z toho všetkého hlava.“

Vyšmykla som sa z jeho objatia a rýchlym krokom smerovala k východu, kde ma už čakal Vick. Nevšímala som si ľudí naokolo, no v mojom zornom poli sa objavil bronzový záblesk. To hádam nie, pomyslela som si a otočila hlavu tým smerom. Naše oči sa stretli a ja som pochopila, že to hádam áno! Zase ten Cullen. Čo kurva odo mňa môže chcieť? Mala som chuť si to namieriť za ním a narovinu sa opýtať o čo mu ide, no nechcela som spôsobiť škandál. Teraz šlo o každú drobnosť a ja som musela hrať svoju úlohu dokonale, ak som nechcela prísť o krk.

Rýchlym krokom som sa presunula k Vickovi, ktorý už čakal s mojím kožuchom v rukách. Netrvalo dlho a boli sme na ceste do hotela. Celú cestu som musela myslieť na toho Cullena – a to bolo na hovno, lebo som mala myslieť na úplne iné veci. Ten Cullen ma vyvádzal z rovnováhy. Kurva, musela som to vyriešiť skôr, ako by ma takéto vyrušenie mohlo niečo stáť – napríklad život.

-----------------------------------------------------------

Chcem vám poďakovať za komentáre pri minulej kapitole. Skutočne ma potešili, ako vždy. Každý jeden komentár si veľmi vážim a posúva ma ďalej.

Tentokrát bola kapitola dlhšia, ako som na začiatku jej písania predpokladala, takže ste mohli trochu nazrieť do Isabellinej mysle a života. Len chcem povedať - keby to náhodou niekoho napadlo - Isabella nie je zlá a nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad môže zdať. ;-)

V ďalšej kapitole sa Isabella určite znovu stretne s Edwardom, no ešte nie som rozhodnutá, z ktorého pohľadu bude. Tak mi môžete pokojne napísať, čo by sa vám páčilo.

Vopred ďakujem za komentáre k tejto kapitolke.

NeliQ 

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella mafia - 3. kapitola: