Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, kroť sa! - 23. kapitola

27.12.2013 (07:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2508×

S Edwardom sme sa domov vrátili niekedy po polnoci. Boli sme šťastní a isto nám to prospelo.

Na ďalší deň, vlastne v sobotu, sa Carlisle pokúšal, aby Renesmee zjedla nejaké ľudské jedlo. No nedarilo sa mu. Môj malý anjelik iba krútil hlávkou a tváril sa znechutene. Musela som sa pousmiať. Vyzeralo to tak trocha komicky.

Tiež som bola za, aby začala jesť aj normálne jedlo, tak som vzala detskú výživu z Carlisleovej ruky spolu s lyžičkou. Posadila som sa k stolu, na ktorom sedela moja dcérka so zamietavým výrazom. Tak toto bude doslova boj.

Nabrala som lyžičku tej výživy a ucítila som zápach. Odkedy som upírkou, všetko ľudské jedlo mi prišlo nechutné a neskutočne smrdí. Ani sa jej nedivím, že to nechce jesť. No musí trochu zmeniť svoje stravovacie návyky.

„No tak, Renesmee. Skús to aspoň len ochutnať,“ prihovorila som sa k nej. Mala síce iba pár týždňov, no bola inteligentná ako niekoľkoročné dieťa. Dokonalo rozumela takmer každému slovu.

Záporne pokrútila hlavou a založila si svoje malinké rúčky na hrudi. Otočila som hlavu smerom k Edwardovi, ktorý práve postával pri gauči a pozorne nás sledoval s pobaveným výrazom.

„Budem potrebovať tvoju pomoc,“ priznala som a on sa ochotne vybral ku mne. Sadol si na stoličku vedľa mňa. Obaja sme svoju pozornosť upriamili na Renesmee. Ja som držala výživu a Edward lyžičkou nabral trocha tej výživy.

„Prosím, ochutnaj to,“ požiadal ju. Na malú chvíľku zaváhala a potom poslušne otvorila ústa a zhltla tú malú dávku. Mne sa div šokom neotvorili ústa. Mňa neposlúcha, ale jeho áno? Síce jej reakcia nebola najpozitívnejšia, no poslúchla ho!

„Ako si to dokázal?“ opýtala som sa ho s prižmúrenými očami.

„Normálne,“ uchechtol sa. Pretočila som očami, postavila sa a odkráčala preč z kuchyne.

Nejako ma naštvalo, že mňa nepočúva a jeho hneď na prvé slovo. Stála som pri presklenej stene a nemo sa dívala von. Skôr som premýšľala. To ho má radšej ako mňa? Úplne ma to vyviedlo z miery. To, že nepočúvla Carlislea, je normálne. Ale keď nepočúvne mňa, ale Edwarda, tak to sa mi už nepozdáva. Vôbec.

Náhle ma za boky chytili čiesi ruky, čím ma vytrhli z myšlienok. Vedela som, kto to je. No predsa Edward. Ani som sa neotočila, naďalej som hľadela von na les.

Pomaly ma obmotal svojimi rukami ako chápadlami. Niežeby mi to bolo nepríjemné, práveže naopak. Len mi to prišlo, akoby si ma chcel privlastniť. Aj keď to už chcel dávno. Hlavu si zaboril do mojich vlasov a vtisol mi do nich bozk. Skoro by som to nevydržala a podlomili by sa mi kolená. Áno, mala som preňho slabosť. Hlavne, keď sa ma dotýkal a bozkával. A k tomu tá jeho omamujúca vôňa...

Musela som sa otočiť. Tak som aj urobila. Zadívala som sa do jeho očí, v ktorých hrali iskričky.

Bol tak blízko mňa, že som sa musela krotiť, aby som sa na neho hneď nevrhla. Predsa nemali sme sex už takmer dva týždne a ja som zároveň aj novorodená.

„Bez teba už ďalej nechcem jesť,“ povedal a opäť preťal tok mojich myšlienok. Prekvapene som zaklipkala očami. To myslí vážne? Áno, myslím, poslal mi v myšlienkach. V jeho mysli som si prečítala, ako to bolo, keď som odišla. Renesmee vážne nechcela jesť. Vraj chcela, aby sme ju kŕmili obaja.

Nebyť upírom, nahrnuli by sa mi do očí slzy. Bola to pre mňa niekedy aj výhoda.

Moja nálada sa rázom zmenila. Nadšene som sa vrátila s Edwardom do kuchyne a spoločne sme nakŕmili našu dcérku, ktorá už bez nejakého odporovania jedla výživu.

Deň ubiehal rýchlo a už bolo popoludnie. Ležala som na gauči v Edwardovom náručí, zatiaľ čo on mi krk aj odhalené ramená zasypával drobnými božtekmi. Naša dcéra sedela na koberčeku na zemi a v jednej ruke držala svojho obľúbeného plyšového macíka a popri tom zaujato sledovala nejakú rozprávku v televízii. Vládla tu dokonalá rodinná idylka.

Edwardova ruka pomaly skĺzla z môjho ramena na môj bok a druhou rukou mi viacej stiahol z ramena tričko aj s ramienkom od podprsenky. Musela som sa tak veľmi ovládať, aby som nezavrčala.

Prudko som k nemu otočila hlavu, ale to som robiť nemala, pretože si hneď zobral moje pery.

„Edward, prestaň,“ zašepkala som ticho pomedzi bozky. Na jednej strane som nechcela prestať, ale na druhej strane mi v tom bránili dve veci. A to naša dcéra, sediaca neďaleko od nás, a ten náš už porušený sľub.

Lenže on sa to rozhodol ignorovať. Nedokázala som sa odtrhnúť. No keď som si spomenula na našu dcéru, že by nás takto mohla vidieť, rýchlo som sa od neho odtiahla. Chcel sa opäť zmocniť mojich pier, ale zabránila som mu v tom tým, že som mu na pery položila ukazovák a nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Je tu naša dcéra,“ pripomenula som mu, no nebola na ňom ani známka prekvapenia. Vari mu to neprekážalo?

„Môžeme sa premiestniť do inej miestnosti.“ Šibalsky sa na mňa usmial. Pretočila som oči a svoju pozornosť som upriamila späť na Renesmee. Sledovala som, ako sa jej ústa rozťahujú do úsmevu, ako sa občas zamračí popri sledovaní rozprávky.

„Tanya,“ povedal Edward a ja som sa k nemu otočila. Kto je, kurva, Tanya?! Ak je to nejaké dievča, ktoré mu poblúznilo hlavu, tak tej dotyčnej hlavu odtrhnem! To ešte nik nepochopil, že Ed je len môj?!

Edward ma zo seba stiahol a postavil sa.

„Kto je Tanya?“ to meno si vyslovila s nechuťou, vôbec sa mi to nepozdávalo. Namiesto toho, aby mi normálne odpovedal, ma s ňou oboznámil pomocou myšlienok. Videl, že to vo mne vrie.

Vraj je to jeho sesternica z niekadiaľ z Aljašky a patrí do klanu Denali. A náhodou mu unikla spomienka, keď bol pred mesiacom u nich na návšteve. Ona sa ho pokúšala zbaliť? Tá jedna zmija! Len nech sem príde, nech si ju pekne podám. Ona ho pobozkala skôr ako ja? To snáď nie je možné!

Vyletela som do stoja a chcela vybehnúť z domu. Počula som, že sa niekto neznámy blíži a pravdepodobne to bola spomínaná osoba.

„Bella, upokoj sa! Prišla nás len navštíviť,“ snažil sa ma upokojiť, ale veľmi sa mu to nedarilo. „Rose, zober Renesmee!“ To už nebolo určené mne.

Z hrude sa mi dralo vrčanie. Edward bol oproti mne slabší, takže nemal šancu. Strhla som zo seba jeho ruku a vybehla pred dom a za mnou aj on.

Po chvíli sa pred nami zjavila dotyčná. Blondínka? No to si robí srandu! Blondínky som nikdy nemala rada, Rose je výnimkou. Tá jej blond hriva jej vírila okolo okrúhlej hlavy. Takže Tanya... V tomto momente som verila v nenávisť na prvý pohľad.

Ona si ma zatiaľ prezerala skúmavým pohľadom a zároveň stiahla nechápavo obočie.

„Medvedík, kto je toto tu?“ opýtala sa ho takým sladkým hlasom, až mi bolo zle.

Moment... Ona ho nazvala medvedík? Ako si vôbec dovolila ho takto nazvať?! Pohár trpezlivosti pretiekol. Vybuchla som, niet šance, aby sa zachránila. Odtrhnem jej tú hlavu a spálim ju! Predstava vidieť ju ako umiera, sa mi doslova páčila. Stáva sa zo mňa masochistka. Lepšie ako by mala ona ešte kráčať po tomto svete.

„A ty sa ešte pýtaš?!“ opýtala som sa ostrým hlasom a vrhla sa po nej. Prišpendlila som ju k zemi a drvila jej krk. Škoda, že nemá potrebu dýchať. Chcela som vidieť, ako by jej tvár menila farbu z alabastrovej na fialovú.

Začala sa podo mnou zmietať, ale nemala šancu. Bola som stokrát silnejšia ako ona.

„Bella!“ vyrušil ma známy hlas a ja som sa otočila tým smerom. Lenže to som robiť nemala. Blondína využila šancu a už som letela vzduchom. O pár sekúnd som dopadla na chrbát do štrkovej zeme. Postavila som sa a oprášila sa. Tým, čo spravila, narastala moja nenávisť k nej.

Rozbehla som sa späť k nej rýchlosťou blesku a odhodila ju hlboko do lesa. Ten náraz znel ako by do seba narazili dva obrovské balvany. Skôr to pripomínalo hrom alebo niečo podobné.

Neváhala som ani malú chvíľku a rozbehla som sa za ňou do lesa. Našla som ju podľa jej pachu. Stála v obrannej pozícii a z hrude sa jej dralo vrčanie. Oproti môjmu vrčaniu to bolo skôr zavíjanie nejakej mačky. Moje vrčanie bolo zúrivé a nenávistné. Cítila som sa ako zviera, ktoré bojuje s rovnakým zvieraťom o jednu korisť. A tou korisťou bol Edward.

Prikrčila som sa a vrhla sa po nej, lenže sa mi stihla uhnúť a ja som dopadla do hliny, našťastie som stihla pred seba dať ruky.

Rýchlo som sa zotavila a opäť som stála oproti nej pripravená na boj.

„O čo ti ide?“ štekla po mne s dostatočnou dávkou nenávisti. Taktiež si ma neobľúbila ako aj ja ju.

„Nehraj sa na hlúpu,“ uchechtla som sa. Naklonila hlavu nabok a nasadila nechápavý výraz. Ten, kto mi povie, že blondíny sú inteligentné, tak mu predstavím hentú. Možno jej stojím na vedení. „Edward je môj!“ povedala som autoritatívne. Nesúhlasne zavrčala.

„Na to zabudni!“ A už sme sa na seba vrhli. Privalila som ju na zem a nehodlala ju pustiť. „Pusť ma, ty krava!“ zasyčala na mňa s poslednou dávkou vzduchu, keďže som jej po druhýkrát drvila hrdlo. Márne. Ona vzduch nepotrebuje tak, ako ostatní upíri.

Zaškerila som sa. Takže blonďavá nevie, kto som. Tak jej túto situáciu trocha ozrejmíme.

„Musím ťa opraviť. Nie som krava, moja zlatá. Ja som Edwardova snúbenica a čoskoro budem jeho manželkou.“ Ako dôkaz som jej pred tvár ukázala ruku aj so zásnubným prsteňom. Ten pohľad, ako sa zatvárila, sa mi vryl do pamäti. Vyvaľovala oči a ústa sa jej šokom otvorili. Vyzerala ako nemá ryba.

Pohľad presmerovala na mňa a prepaľovala ma čiernymi očami. Nevedela som, kto tu viacej nenávidí koho. Ja ju alebo ona mňa? Myslím, že v tom sme boli rovnaké. Jedna chce zabiť druhú. Predsa, v prírode u predátorov to tak chodí. A my sme taktiež predátormi.

Náhle sa v nej nabrala odniekiaľ taká sila, že ma odsotila do najbližšieho stromu, ktorý pod tým nárazom zapraskal a následne sa v polovici prelomil.

„Zabijem ťa!“ zajačala a chcela sa po mne vrhnúť, lenže ju zozadu chytili dve obrovské ruky a zabránili jej sa kdekoľvek pohnúť. Emmett. Na tvári mal pobavený úsmev. Pravdepodobne bol rád, že sa po dlhej dobe odohrala nejaká bitka.

Zrazu som na ramene ucítila čiusi ruku. Hneď som vedela, o koho ide.

„Edward, povedz, že to nie je pravda,“ nechcela tomu veriť blondína. Edward sa pozrel prv na ňu a následne na mňa ukázal.

„Tanya, toto je moja snúbenica, Bella,“ predstavil ma oficiálne a mne sa na tvári usadil víťazoslávny úsmev. Blondínka reagovala tak, ako by aj každý očakával.

„Nie!“ zvrieskla. Asi stále tomu nevedela uveriť. Skôr nechcela. Ale bola primitívna. Vari si myslí, že to nejako zmení? Edward miluje mňa, a tak to bude naveky.

„Prosím, správaj sa asertívne. Je tu ďalšia vec, o ktorej by si ty a aj tvoja rodina mali vedieť,“ začal Edward. Nechápavo som sa na neho zahľadela. On jej chce azda povedať o Renesmee? To jej dovolí, aby sa k nej priblížila? Veď by ju chcela zabiť. Mala smolu, pretože Renesmee sme všetci milovali a nikto by nedopustil, aby sa jej niečo stalo.

Edwardovi som dovolila čítať moje myšlienky, keďže stále mal položenú ruku na mojom ramene.

Mali by o tom vedieť. Aj ich pozveme na svadbu a nechcem, aby práve vtedy nastali nejaké nedorozumenia. A neboj sa o ňu. To by Tanya nespravila, poslal mi v myšlienkach. Len aby... Edward sa nepatrne usmial. Pravdepodobne mojej poznámke.

„Nechajte nás chvíľu osamote,“ prehovoril po chvíli Edward. Emm pustil Tanyu a rázom zmizol. Avšak ja som tam stále stála. Edwardov pohľad spočinul na mne. Pochopila som, že aj ja by som mala ísť. Asi by sa oni dvaja ani nestihli trocha porozprávať, lebo by som s blondínkou bola opäť v bitke.

Tak som sa teda pobrala preč, ale tajne som sa ukryla ďalej tak, aby oni o mne nevedeli a zároveň som ich aj počula.

„Edward, ako si mohol?“ začala blondína. „Veď miluješ len mňa!“ Pche, smola! Ja som tá, ktorú miluje.

„To som ti nikdy nepovedal. Tanya, je mi ľúto, že si si to celý čas namýšľala, ale taká je pravda. Mojou jedinou láskou je Bella.“ Tie slova ma zahriali pri srdci. On je navždy len a len môj. Môj Edík, ktorého nikomu nedám. Nikomu!

„Myslíš tú hlupaňu?“ odfrkla si. Ako si ma takto dovoľuje nazývať?!

„Tanya! Neprajem si, aby si moju snúbenicu slovne urážala!“ zavrčal Edward na ňu. Ach, aké je úžasné byť jeho snúbenicou a čoskoro budem aj jeho manželkou! Budeme manželia. Isabella Cullenová...

„Nevidela som ťa asi mesiac a už si aj zasnúbený!“ z jej hlasu bol počuť hnev.

„Buď sa s tým zmieriš, alebo odíď!“ Edward bol nekompromisný. „Tanya, ja viem, že ja nie som láska tvojej existencie. Čoskoro aj ty toho svojho stretneš.“ Kto by takú harpyu aj chcel?

„Nie! Ja ťa milujem, Edward!“ Márne, slečinka. Pokojne mu to povedz aj miliónkrát, jeho city sa nezmenia.

„A ja zas milujem Bellu.“ A ja zas milujem Edwarda. Dokonalé...

„Tak to predsa nemôže byť! To my dvaja sme mali byť naveky spolu a...“

„Tanya, dosť! Už to konečne pochop! Ja a Bella sa čoskoro vezmeme, to je realita. Ale ak to nepochopíš a neprijmeš tak, ako to je, potom na svadbu ani nechoď. Zbytočne by si tam vyvádzala a tvorila hádky,“ prerušil jej výlev Edward. Presne! Nech už sa s tým zmieri.

Nastalo hrobové ticho, ktoré vydržalo pár minút.

„Dobre. Prídem na svadbu,“ povedala polohlasom. Bola nešťastná. Možno by jej niekomu prišlo ľúto, no mne nie.

„To som rád.“ Čo? On je rád, že tam tá zmija príde? Je pravda, že je to jeho sesternica. Možno len kvôli tomu ju tam chce. Aj keď nie sú pokrvní príbuzní, ale vraj sa tak považujú.

Myslela som si, že je ich debata ukončená, preto som sa vrátila do domu, kde už čakala celá rodinka. Emmett sa opieral o presklenú stenu a s úškrnom na mňa hľadel. Rose stála pri ňom aj s Renesmee. Môj malý anjelik nechápal, čo sa tu deje, a som rada, že ma nevidela, ako zápasím s tou blonďavou hrivou.

Kývla som na Rose, nech ide aj s Renesmee inde, pretože som počula, že Edward sa s hentou vracia a neviem, čo by spravila, keby znenazdajky uvidela poloupírie dieťa. Vedela som, že Edward bude chcieť blondíne ukázať našu dcéru, a preto sa ma zmocňovali obavy. Možno našu dcéru zabije len preto, že je moja a Edwardova. Vlastne bude ešte viac žiarliť a zúriť.

Za mnou sa vzduch rozvíril. Sú dnu. Prudko som sa otočila na päte smerom k tým dvom. Blondína stála poblíž mňa, čo sa mi nepáčilo. Jej prítomnosť mi prekážala. Možno by som ju mohla nejako tajne zabiť...

„Prepáč,“ vypustila z úst to slovo, ktoré by som od nej ani nečakala. Neviem, či som počula dobre. „Za to, ako som ťa nazvala a že som na teba zaútočila.“ Ruky som si založila na hrudi. Nemala ma čo slovne urážať. Možno si myslela, že si tými rečičkami získa Edwarda. Alebo vážne pochopila, že nemá u neho šancu.

Pozrela som sa na Edwarda, ktorý iba vyčkával. Nechápala som, na čo čakal. Hádam som mala niečo spraviť? Napadlo mi, že čaká, aby som sa jej tiež ospravedlnila, že som sa na ňu hneď vrhla. Tak na to nech zabudne. Ja sa tej blondíne neospravedlním! Ani vo sne.

Vládlo hrobové ticho. Oči som nespustila z Edwarda. Fakt sa jej mám ospravedlniť? Akoby mi Edward čítal myšlienky, čo niekedy aj robil.

Niekto si vzadu odkašľal. Edward perami naznačil slovo prosím. Keď si uňho šplhla blondína, tak ja si tiež šplhnem. Ona má smolu, Edward je môj, nech sa aj na hlavu postaví.

„Prepáč,“ vyslovila som nezaujato. Všetci si akoby vydýchli, až na mňa a hentú.

„Tak! Konečne ti môže Edward povedať o ďalšej malej novinke!“ zasmial sa Emmett.

„Akej novinke?“ opýtala sa blondína Edwarda. Ten ju obišiel a postavil sa ku mne zboku.

„Ja a Bella... máme dcéru.“ Blondína nechápavo stiahla obočie. Áno, ako môžu mať dvaja upíri dieťa? Ona ani nevedela, že ja som nedávno bola človekom. Možno si myslela, že sa živým ľudskou krvou, aj keď moje dúhovky nemali čistú rubínovú farbu, pomaly sa zafarbia to jantárovej a potom do tej nádhernej zlatej, akú majú všetci Cullenovci. A čoskoro budem aj ja Cullenová.

„Čože? Veď to je nemožné!“ Krútila hlavou.

„Bella bola nedávno ešte človekom a ešte vtedy som s ňou počal dieťa,“ vysvetlil jej, ale ona tomu stále neverila.

„Ako? Veď...“ nestihla dopovedať, lebo ju môj snúbenec prerušil. Ako krásne to znie. Snúbenec... Ale krajšie bude manžel.

„Áno, možno sa to zdá nemožné, ale je. Je spoly upírom a spoly človekom. V žilách jej koluje krv, jej srdce bije. Rose, poď sem.“ Do obývačky vstúpila Rose aj s mojím malým anjelikom. Tak som si ju chcela vziať a ochrániť pred celým svetom, hlavne pred tou blondínou. Mohla sa každú chvíľu po nej vrhnúť, keďže je Renesmee moja a Edwardova.

Našťastie to prebiehalo v poriadku. Celý čas som blondínku sledovala, každý jej pohyb. Edward ma aj uistil, že jej neublíži. Ešteže tak.

Ostatní blondínke vysvetlili, čo je Renesmee zač a tak. Bola som rada, keď konečne opustila dom, čo bolo niekedy podvečer. Konečne. To jej ale trvalo.

Tak... Po dlhšej dobe je tu ďalšia kapitola. Dúfam, že sa Vám páčila a že to čakanie vynahradila aspoň jej dĺžka. :)
Prosím, znechajte komentár.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, kroť sa! - 23. kapitola: