Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 7. kapitola

18.04.2013 (09:30) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 48× • zobrazeno 6205×

Edward:

Zobudil som sa zadýchaný a spotený. Opäť som mal zlé sny, ktoré ma vytiahli z postele. Pomaly som vyšiel schody a zahol doľava. Dlhou chodbou som prešiel rovno pred tmavé dvere mojej tajomnej komnaty. Bola zamknutá a napriek tomu, že som kľúč mal pri sebe, už veľmi dávno som dnu nebol. Snažil som sa bolesti vyhnúť, aspoň vedome. Ale aj napriek tomu, že človek spraví rozhodnutie, zrazu sa sám len pristihne, ako pomaly, nenápadne ho jeho telo posúva bližšie k zakázanej zóne.

Dych sa mi zrazu prehĺbil a akoby na mojej hrudi zrazu opäť visel kameň. Balvan. Môj krok zneistel akoby som mal nohy z olova. Zastavil som sa úplne.

Uprel som prázdny pohľad pred seba. Toto bola jedna s tých chvíľ, keď som sa chcel zvaliť na postel a pritlačiť si jej pyžamo k sebe. Ale toto som už nespravil riadne dávno. Aj keď ako vyšinutý idiot som sa správal nepretržite. Vraj.

Načiahol som ruku, ktorá sa jemne chvela a pomaly som prstami zovrel kovanie kľučky. Bola studená a akoby mnou prešiel elektrický výboj. Kurva! 

Rukou som sa oprel o rám dverí. Opustila ma odvaha.

Potreboval som to ešte zhoršiť?

Privrel som oči a snažil sa zahnať tú zasratú bolesť, ktorá sa rozliala po mojom vnútri. Predstavil som si jej čokoládové oči, ale nešlo to. Bolo to už tak dávno. Celé vnútro sa mi rozochvelo.

Privolať si halucinácie, kde som ju videl sa mi už nepodarilo. Aj keď párkrát som mal pocit, že keď sa obzriem, tak tam bude stáť. Bolo to také hmatateľné, akoby som jej pohľad cítil na zátylku. Paranoja. Prípad pre psychiatra.

„Edward?“ ozval sa zdola ženský hlas. „Kde si zlatko?“

Nechcel som odtrhnúť pohľad od dverí. Nechcelo sa mi ani pohnúť. Ale bol som vďačný, že ma vyššia moc zachránila pred ďalšou seba zničujúcou akciou. Akoby som už nebol zničený dosť. Ticho som si povzdychol.

Pomaly som otočil hlavu a pozrel sa do haly. Nepamätal som si toho zo včera veľa. Tieto stavy som mal najradšej. Pocit bez tiaže a bez spomienok. Nemohol som si ich ale dopriať často. Moje svedomie v podobe Lilly tu stále stálo a striehlo, aby som neprepadol cez okraj.

„Hneď som dole,“ povedal som prázdnym hlasom.

Otvoril som oči a opäť sa pozrel na tajomnú komnatu. Možno je lepšie, ak zostane zatvorená. Možno som blázon, možno je to tak. Ale pohnúť sa ďalej by znamenalo tváriť sa, že nikdy tu nebola.

Akoby nikdy neexistovala.

A to som nebol ochotný pripustiť. Za žiadnu cenu.

Odlepil som sa od rámu dverí a otočil sa. Mal som na sebe len spodok nohavíc. Musím si ísť zacvičiť, ale ešte predtým je potrebné niečo vybaviť... Niečo, za čo by bola na mňa hrdá.

Ako som zostupoval schody, premeral som si tú blondínu chladným pohľadom.

„Zobudila som sa a ty si tam nebol,“ Stála iba v mojej košeli a špúlila pery, akoby čakala prídavok. „Uplne som vychladla a súrne potrebujem zohriať.“

Začala si zľahka rozopínať košeľu, ktorá jej pomaly kĺzala z pliec.

Lenže ja už nesexujem v bdelom stave. Nie, keď sa mi vynárajú iné spomienky.

„Láskavo sa prestaňte vyzliekať, prosím,“ hlas som mal vecný a bez emócií.

Prekvapene sa zastavila uprostred pohybu a vypúlila na mňa svoje zelené oči.

„Môj šofér...“ odmlčal som sa, keď v skvelom načasovaní vošiel Simon dnu v diskrétnej vzdialenosti, „ je ti k dispozícií. Stačí mu len povedať, kam je potrebné ťa odviesť.“

Prešiel som popri nej a všimol si jej vyplašený pohľad a ako jej slzy začínajú tiecť po tvári. Privinula si košeľu bližšie k telu a rozbehla sa ku kreslu, kde ležali nejaké časti jej oblečenia. V rýchlosti si len navliekla džíny a schmatla kabelku.

No dobre, na toto by Bella hrdá nebola. Ona to robila s oveľa väčšou gráciou, poslala veci do čistiarne a dala priestor na prezlečenie. Ale aspoň sa tomu už staviam čelom. Prišlo by mi jej ľúto, tie slzy... ale je to vlastne len jej rozhodnutie. Nechápem ženy, ktoré sa nechajú takto využiť, dobre vedela do čoho ide.

Ako vychádzala v rýchlosti z dverí, stretla sa tam s Lilly, ktorá si tú ženskú premerala opovržlivým pohľadom. Vedel som, čo ju žerie. A tým, že to bola blondína, ju to nasralo ešte viac.

Prešiel som ku skrinke pri bare a nalial si whisky. Do pohára som si hodil kocky ladu a rýchlo to do seba otočil časť pohára. Nemysliac na nič. Na zničenú hrdosť oboch žien, čo stáli v mojej predsieni. Striaslo ma, keď sa alkohol začal šíriť v mojom tele.

Lilly už pochopila, že z toho nič nebude. Nikdy sa však s tým nezmierila. Mám pocit, že za tým bolo len jej zranené ego, nie nejaká chabá láska. Oprel som sa o pult a pomaly dopíjal svoj ďalší pohár. Veľmi dobre som si uvedomoval klopot jej podpätkov, smerujúcich si to priamo ku mne. 

„Nemal by si piť takto ráno,“ povedala karhajúco, keď ku mne pristúpila.

„Áno mami,“ uškrnul som sa na ňu a demonštratívne som do seba otočil zvyšok pohára.

Pretočila oči a oprela sa vedľa mňa, „Kto bola zas táto?“

Jazlivý tón v jej hlase mi nemohol uniknúť. 

„Rozptýlenie,“ zdvihla obočie a ja som len pokrčil plecia. „Nejaká príliš ochotná ženská z baru.“

Nezaujímalo ma to. Bolo to čisto živočíšne, pod oparom alkoholu, tak ako vždy. Aj keď podstatne menej, skôr sporadicky záťah v čase krízy. Onania bez ruky. 

„Edward, takto sa zničíš,“ šepla starostlivo a založila si ruky na prsiach.

„Nešlo ti práve o to? Aby som začal žiť a vyliezol z nory?“ povedal som pohrdlivo. Nechcela toto pre mňa? Zabehnúť sa do starých koľaji, aj keď to bolo len prežívanie?

Odfrkla si a pohodila pri tom tou svojou zlatou šticou. „Samozrejme nie. Myslela som, vzťah. Normálny, kde by jeden druhému bol oporou.“

Načiahla sa ku mne a ja som sa mykol. Tak ako vždy. Toto nebolo ako s tými ženskými v posteli. Toto znamenalo viac. Pre ňu. A ja som bol príliš veľký sebec, aby som to zneužil. Aj keď to znelo absurdne. Nech bola akokoľvek príšerná a otravná, zvláštnym spôsobom ma držala nad hladinou. V stave, keď som potreboval prefackať, tak tu bola vždy. Pripravená spustiť na mňa studenú sprchu, aby som sa prestal ľutovať. Nemohol som o ňu prísť.

„Toto sme už prebrali,“ šepol som a postavil sa z druhej strany barového pultu.

Čo to kurva je za barák? Tieto slova som už raz počul. A dobre si pamätám, akú bolesť vo mne vyvolali. A u Lilly som rovnako videl to pohasnutie v očiach, aj keď iného charakteru.

„Nevrav mi, že nie som tvoj typ,“ štekla urazene.

Zasmial som sa bez štipky humoru, „Nie, to ti nepoviem. Si pekná ženská, Lilly. A ty si si toho viac ako vedomá. Tak prosím nenechaj si zničiť sebavedomie chlapom, ktorý má označenie Poškodený tovar.“

„Mne sa páči tento Poškodený tovar,“ zúžila oči a trochu sa naklonila.

 Spravil som krok späť a otočil sa k baru. Rezignovane stiahla svoje chápadlá.

„Lilly, dobre vieš, že to nie je až taká pravda,“ nalial som jej portské a podal pohár, ktorý odo mňa obozretne prijala. „A teraz mi povedz, čomu vďačím svojej PR manažérke za návštevu takto skoro ráno?“

Zamyslene pozrela na pohár a potom vytiahla z tašky nejaké zložky. Zvedavo som sa naklonil. Keď položila na pult tmavozelené dosky zostal som skamenene stáť. Poznal som to písmo hneď.

„Kde si to našla?“

Zostalo mi sucho v ústach. Prípravy výročia, zoznam hostí... Belline poznámky krížom po okraji. Pamätám si, že si ich čmárala počas jednej cesty v limuzíne.

„Našla som to v Cullen Industrials. Viem, že si sa stiahol a venuješ sa teraz najmä nadácií na pomoc ľuďom v postihnutých oblastiach, ale toto je naozaj dobre pripravené. Viem, že sa to nezrealizovalo a je to škoda...“ rozprávala príliš rýchlo, akoby sa bála, čo to u mňa vyvolá. Ja som len šokovane pozeral a nechal sa unášať spomienkami. „A teraz to bude desať rokov, čo si na čele spoločnosti, aj keď je to v posledných rokoch iba formálna záležitosť, ale napriek tomu by sa to dalo využiť.“

Spýtavo sa na mňa pozrela. A ja som len zostal pozerať na ten papier, ktorý bol už dokrčený a vyzeral aj dosť zaprášene.

„Edward?“ šepla opatrne.

Nedokázal som odtrhnúť pohľad od tých papierov. „Môžem si ich prezrieť?“

Pamätal som si skoro všetko, ale tu nešlo o detaily. Vôbec nie. Tu bolo niečo úplne odlišné. Spojenie, aj keď slabé, ma k sebe ťahalo ako magnet.

„Samozrejme, spravila som si kópiu. Napadlo ma, žeby si to chcel...“ zarazila sa a pomaly ich položila predo mňa, „nechať.“

Prikývol som a opatrne som to chytil do rúk. Nastalo ťaživé ticho, a ja som ju už nedokázal vnímať. Pomaly som prešiel okolo nej. Automaticky hore schodmi. Tam kam som to mal dnes ráno namierené hneď. Ale bolo dobré, že som počkal na túto chvíľu. Bude to ako monzún, ktorý ma možno zabije.

„Dobre, nechám ťa,“ šepla za mnou zbytočne. „Edward?“

Otočil som sa s planúcimi očami, ktoré zrazu mali v sebe toľko života.

„Áno?“

„Nemal by si ísť do jej izby. Vždy ťa to odrovná na niekoľko dní,“ povedala starostlivo.

Prikývol som ale otočil sa ďalej. „Prídem ťa skontrolovať zajtra, či si aspoň jedol.“

„Ďakujem,“ šepol som a niesol som si svoj poklad.

Pomaly som odomkol dvere a vošiel do šera izby. Všetko tu bolo tak, ako to nechala. Šaty položené na stoličke a šminky na toaletnom stolíku. Lodičky skopnuté pri skrini a tá dokorán otvorená, ako ešte z nej niečo vyberala... Naposledy tu bola vtedy, keď som jej povedal, aby odišla, keď som si myslel, že ukázať sa na verejnosti s troma ženskými zachráni jej život.

Aký idiot som bol!

Jebnutý blázon veriaci, že niečo zachráni impulzívnymi rozhodnutiami!

Keby som jej len vtedy povedal pravdu.

Prešiel som k stolíku, kde stála jediná vec, ktorá tu nebola. Topánky, ktoré som jej daroval na narodeniny. Tie, ktoré mala pri sebe, keď ju uniesli... Chvejúcimi sa prstami som prešiel po ich okraji. Boli zničené a na pár miestach zostala zaschnutá krv. Jej krv. Moje predstavy boli peklom, nočnou morou. Keď ju mučili a bola vystavená iba zime a chladu. Len dúfam, že nech už je kdekoľvek, už jej zima nie je. Nedokázal som sa zmieriť s jasným faktom. Nechcel som to priznať...

Chytil som lodičky do ruky a spolu s poznámkami, ktoré mi dala Lilly, som sa zrútil na postel.

Po líci mi stiekla osamotená slza. Nie, toto nemôže byť koniec. Nesmie byť.

Bella:

Vo vzduchu poletovali vločky snehu a viditeľnosť bola veľmi nízka. Teda, ako pre koho. Studený vzduch dul zo severu a do ovzdušia prinášal Arktické ladové čiastočky. V hrdle by mohol mrznúť nasatý vzduch, ak by moje plúca neboli už ľadové.

Zima, ktorá sa človeku zaryje pod kožu a trvalo zmení jeho DNA. Nenávidela som chlad. Nenávidela som všetko studené. Môže to byť viac ironické? Teraz som ho nevnímala. Bola som len ďalšie teleso, ktoré do prostredia vyžarovalo svojou zotrvačnosťou studené prúdy.

Stála som na rohu budovy a nehybne oči upierala na parkovisko. Nemala som odvahu vkročiť do nákupného centra na okraji Juno. Už takto to bolo príliš ťažké. Už niekoľko mesiacov som stagnovala na tom istom mieste, bez viditeľného pokroku. Roztavené železo sa lialo mojím hrdlom napriek tomu, že ústa zostávali stále zatvorené. Privrela som oči, akoby mi to mohlo pomôcť zmierniť bolesť. Nohy som mala vrastené do zeme. Nad hlavou mi hučala ventilácia, ktorá na moju pokožku posielala neustály prúd teplého vzduchu zmiešaného s prachom a výparmi z kuchyne fastfoodov.

Nevnímala som nič z toho. Nie vedome. Nie dobrovoľne. Snažila som sa vyčistiť hlavu. Nemyslieť na nič. 

Nikdy sa mi to nedarilo. Ani predtým. Obzvlášť nie teraz. Mozog som mala ako najvýkonnejší procesor počítača, ktorý nie a nie vypnúť. Žiadny stand by režim. Neustále vyhodnocoval vzdialenosť a rýchlosť, ktorou by som sa nenápadne dostala do obchodov a uchmatla si tam vlastnú večeru. 

Zatriasla som sa už len z tej predstavy.

Ticho bolo ťaživé a dusné. A najmä neexistujúce.

Vedela som, že sú vedľa mňa. Obaja tu boli. Neviem, či kvôli strachu, že ma jeden nedokáže spacifikovať, alebo aby mi vyjadrili podporu. Bolo mi to jedno. Vedela som presne, čo chcem. Pýcha a predsudky museli ísť stranou. Možno by Jane Austinovú zaujal tento remade v dvadsiatom prvom storočí.

Skôr som ich cítila, ako počula. Stáli rovnako nehybne ako ja, s očami upretými na horizont. Zvláštne. Ako to isté slovo zrazu začne naberať iný význam. Horizont... Predtým som to tak nebrala.

 „Povedala si, že to bude lepšie,“ precedila som pomedzi zuby bez toho, aby som riskovala nadýchnutie.

 „Nepovedala,“ šepla Alice a ledva pri tom pohla perami, „vravela som, že ťa to posunie bližšie k tvojmu cieľu. Nie, že to bude lepšie.“

Emmett sa uchechtol. „Mohla by si byť politik, Alice. Vždy si nájdeš nejakú slovnú hračku. Ľudskú rasu by to posunulo určite v mnohých ohľadoch dopredu.“

Cukli mi kútiky úst, ale oči som neotvorila. Nechcela som si dovoliť žiadne riziko zlyhania. Potrebovala som vyhrať sama na sebou.

Pootočila som mierne hlavu Alicinim smerom a jemne som prikývla. Viac som sa neodvážila. Všetko úsilie som koncentrovala na to, aby som sa nehýbala. Zostala v pozícií, aj to už bol heroický výkon.

Stáli sme tak nehybne ešte niekoľko minút? Hodín? Nemala som tušenia. Nepotrebovali sme spať, ani sa pretiahnuť a dať si päť Tibeťanov. Nič nás nenútilo opustíť stanovisko. Alice našla výbornú pozíciu, mimo dohľadu kamier a zároveň kde žiadny človek nemal dôvod priamo zablúdiť.

Zúfalá potreba po pokroku v tomto nikdy nekončiacom úsilí ma prinútila spraviť rozhodnutie. Treba posunúť hranicu.

Opatrne som narovnala plecia a pomaly sa nadýchla. Vpustila som vzduch do mojich pľúc a skôr ako som to celé stihla spracovať, vedela som, že to bola obrovská chyba. V mojom vnútri sa spustila reťazová reakcia.

Telo sa mi v zlomku sekundy roztriaslo. Okolo paží sa mi okamžite stiahli pevné okovy, ktoré mi bránili v pohybe. Alicin dar bol v tomto hotové požehnanie a peklo zároveň. Dokázala predvídať všetky moje reakcie a dala Emmettovi znamenie. Nie žeby sa to nedalo predvídať aj bez toho.

Mohla som ho striasť alebo sa o to aspoň pokúsiť. Nebola som už čerstvá novorodená a ľudská krv z môjho života už nekolovala v mojom systéme. Ale napriek tomu, v porovnaní s Emmettom som sa ešte relatívne nedávno živila ľudskou krvou a Emmett odolával už nejakú tú dekádu.

No nechcela som, aby ma pustil. Jedna vec boli inštinkty, ktorým som zatiaľ nedokázala zabrániť a celkom odlišne by bolo, keby sa tomu rozhodnem poddať. Rozhodnem? Nie je to prisilné slovo.

Myseľ sa mi zahmlila a ja som nedokázala vnímať nič iné. Opäť raz. Zavrátila som hlavu dozadu a oprela sa o jeho pevné plece. Telo sa mi stále triaslo a celé moje telo vibrovalo. Alice ku mne pristúpila a dala mi ruku na plece.

„Vieš, že to nemusíš robiť,“ šepla mi pri uchu.

Možno nechtiach, ale pripomenula mi dôvod. V mysli som si predstavila tvár mŕtveho študenta. Volal sa Charles a ja mu navždy budem vďačná, že mi udelil túto drahú lekciu, ktorá ho stála život. A to jediné ma dokázalo upokojiť. Nebadane, pomaly som začala opäť vnímať.

Jediná vec, ktorá v tom všetkom dávala zmysel. Jediný prístav, na ktorý sa upierala celá moja nádej. Emócie ma držali pri zmysloch. Doteraz boli zdrojom mojej skazy. Bola som ako klbko pudov a impulzívne som reagovala na všetko. Teraz to bolo ale niečo iné. Prebúdali vo mne svedomie. Potrebu sa zmeniť. To jediné zabránilo tomu, aby som sa opäť neodtrhla z reťaze.

„Musím, ak chcem...“ nedopovedala som. Infikovaný vzduch ľudským pachom som vydýchla. Vniknutie ďalšieho som už do svojho tela nechcela riskovať.

Alice však vedela, čo som chcela povedať. Kývla Emmetovi a on ma po krátkej chvíli pustil. Jednu ruku ale stále držal na mojej paži. Neprekážalo mi to. Potrebovala som ho ako oporu.

„Poďme domov, na jeden deň to bolo viac ako dosť,“ povedala Alce povzbudzujúco a potiahla ma za ruku.

„Si hotový hrdina dňa,“ Emmett sa uškrnul a objal ma okolo pliec.

„Hrdina budem, keď si v tom obchode kúpim pekné boty,“ usmiala som sa naspäť, ale spotrebovala som si všetky zásoby kyslíka.

Tá predstava mi dala pocítiť trpkú pachuť. Vedela som, aká priepasť ma od toho delí. Zrazu všetok humor pohasol. Pevne som zovrela čeľuste. Bolo to nad moje sily? Nie, odmietala som sa vzdať.

Podvedome som siahla do vrecka a vytiahla z neho fotku, ktorú mi dala Alice už dávno. Povolený doping. Potrebovala som ho vidieť, aj keď som si jeho tvár dokázala predstaviť a so zatvorenými očami jeho podobizeň vykresať do kameňa.

Tú fotku som mala stále pri sebe. Ako svoj amulet. Stopa jeho pachu už dávno zmizla a ja som si ju už len skôr predstavovala ako cítila. Upierala som oči doširoka na ten malý kúsok papiera.

„Ako dlho ešte? Nie je vidieť žiadnu zmenu ani zlepšenie,“ povedala som zúfalo a snažila sa nevnímať tú zúfalú potrebu rozbehnúť sa. A kam vlastne?

Alice pozrela na mňa smutne a naklonila hlavu na stranu. „Neviem, Bella. Toto nie je o rozhodnutí, ktoré spravíš.“

„Vedieš si ale výborne, Bella,“ povedal Emmett povzbudzujúco a potľapkal ma po ramene. Toto však nebolo to, čo som potrebovala. Potrebovala som, aby sa veci pohli rýchlejšie.

„Už sú skoro dva roky,“ hlas sa mi zatriasol beznádejou. Vďaka Alice som vedela o Edwardovi všetko. Sledovala jeho budúcnosť. Kvôli mne. Napriek tomu som mala pocit, že mi nehovorí všetko. Potrebovala som ho vidieť.

Alice ma otočila k sebe a v očiach jej blčal neočakávaný hnev. „Dobre ma počúvaj Bella. O to, o čo sa my tu snažíme je niečo priam nemožné. Obyčajne trvá desaťročia, kým...“

„Desaťročia?“ hlas mi preskočil a malé sklo opusteného zaparkovaného auta, pri ktorom sme stáli sa rozbilo. Otočila som prekvapene hlavou na stranu a pozerala sa na tie malé úlomky kremíka. Chcela som zažmurkať, ale viečka sa odmietli hýbať. Aká irónia. „Nemám desaťročia a vôbec sa to nelepší.“

Emmett uhol pohľadom a Alice si ticho povzdychla.

„Ja viem, preto sme tu. Bella, ale ty si uvedom jednu vec,“ Alice si ruky zložila na prsiach a odstúpila o krok, aby si ma premerala. Zdvihla som pohľad a pozrela sa do jej úprimných zlatých očí. „Sme na šikmej rovine. Poriadne naklonení na cestu do pekla. A už len to, že balansuješ na tom istom mieste ťa stojí sakra riadne úsilie.“

Zamyslela som sa nad tým. Mala pravdu. Nesmiem sa poddávať beznádeji. Nesmiem to vzdať. Lebo to, za čo bojujem, je hodné oveľa viac.

Edward:

Do svojej kancelárií na vrchu mrakodrapu Cullen Industries som už nebol celé veky. Toto bola však mimoriadna situácia.

„Jerry, to je tá najväčšia absurdita, akú som počul za posledné mesiace,“ bol som taký rozzúrený, že som mal chuť vraždiť. Do úst sa mi hrnuli samé ostré slová, ale Lilly po mojom boku ma brzdila. Snaha o ovládanie však bola systematicky podlomovaná. 

„Iba sa nad tým zamysli. Už aj tak o dianí v spoločnosti nejavíš najmenší záujem. Zmluva by bola napísaná tak, aby si mohol ďalej využívať výskumné stredisko na tú svoju pomoc pre chudákov,“ povedal Jerry a pritom sa nesnažil zakryť to pohŕdanie, ktoré v sebe mal.

„Ty kretén. Nezapredám meno Cullen kvôli nejakému ambicióznemu debilovi, ktorý sa na úspechu firmy chce priživiť.“ Buchol som päsťou do stola. Bol som celý nervózny. Mal som ho zabiť, keď bola príležitosť.

Vošiel som si nervózne rukou do vlasov a Lilly vedľa mňa si nervózne odfrkla. Nemala ho rada o nič viac ako ja. 

Nikdy som nebol nejaký genealóg, ale napriek tomu som nechcel, aby meno Cullen podupal tento bastard.

Nechcel som mu ustúpiť. Nôž do chrbta by mi zabodol hneď ak by sa vyskytla vhodná príležitesť.

V niečom však mal pravdu. Už ma táto firma nezaujímala. Nechcel som mať už nič spoločné s tými zverstvami, čo sa diali vo svete. Najradšej by som vyhodil celú budovu do povetria. Ale výskumné oddelenie malo skvelú výbavu, ktorú som zhromažďoval niekoľko rokov a teraz som to nehodlal stratiť kvôli jeho rozmaru.

„Páni, prosím upokojte sa,“ skúsila do toho zasiahnuť Lilly, ale ani jeden sme si jej snahu nevšímali.

„Pri tom desiatom výročí to bude skvelá príležitosť. Zavŕšiš dekádu a ja ti sľúbim, že nezmením meno firmy, mal som tvojho otca rád,“ povedal naoko dobromyseľne, ale ja som zamrzol. Ktovie aké skurvené kšefty má už vyhliadnuté. A ešte aj, aby to nieslo meno mojej rodiny. Chcel som ho poslať do horúcich pekiel!

„Ty si drbnutý úplne?“ zasyčal som a prešiel okolo stola. 

Obozretne som sa mu vyhol, lebo by som sa neudržal a jednu mu vlepil. Zastavil som pri okne a rozhliadol som sa na mesto New York.

„Myslel som si, že ti ide iba o tých úbožiakov, nie o hrdosť,“ povedal výsmešne a skôr ako som sa otočil, pustila sa doňho Lilly.

„Čo si o sebe vôbec myslíš, Jerry? Nadácia pomáha ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. A navyše výskumné centrum má konečne správne využitie, bez toho, aby sa venovalo len výrobe zbraní hromadného ničenia.“ Ruky mala na prsiach prekrížené a dlane zovreté v päsť. Nadácia bola jej dieťa. A ona ju bránila ako levica. A v tomto som s ňou súhlasil.

„Povedal som, v zmluve bude pevne stanovené, že...“ začal Jerry, ale ja som sa zúrivo otočil.

„V zmluve? Myslíš, že ja sa budem spoliehať na zmluvu s takým hajzlom ako si ty? Ako mám istotu, že sa, kurva, neotočíš proti mne a nevypovedáš ju?“ sykol som zlostne.

„Budeš mi musieť veriť,“ uškrnul sa a preplietol si prsty pred sebou. Lilly si bezradne vzdychla a ušlo jej odfrknutie. Jerry sa ešte viac samoľúbo usmial. Spokojný sám zo sebou. Čakal na moju kapituláciu.

„Nikdy,“ šepol som zlostne.

Zúrivo sme si premeriavali jeden druhého, pričom ani jeden nechcel ustúpiť. On nemal v rukáve nič. Ale dať mu dobrovoľne žolíka do ruky som vonkoncom nemal v úmysle. Hádam si nemyslí, že som taký idiot. Aj keď by mi pomohlo zbaviť sa tej záťaže, ktorú pre mňa riadenie CI predstavovalo.

„Alebo sa jednoducho výskumné centrum oddelí a bude pre Cullen Industries fungovať ako outsoursový dodávateľ, samostaná utilitná jednotka,“ ozval sa od dverí zvonivý hlas. Všetci sme sa prekvapene otočili a ja som mal pocit, že som umrel a som v nebi. „Myslím, že je to jediné riešenie, nakoľko partnerská spolupráca je bezpečnejšia ako spoliehať sa na vypovedanie zmluvy. Pri náznaku podrazu jednoducho výskum prestane pre spoločnosť dodávať prototypy.“

Nastalo ťaživé ticho a nikto nebol schopný reakcie. Nie na to geniálne riešenie, ale na to, kto ho priniesol. Stál som tam ako by som skamenel.

Nervózne zažmurkala z tej všetkej pozornosti, ktorá na ňu bola tak náhle presmerovaná a odlepila sa od rámu dverí.

Pozeral som na ňu ako na zjavenie. Ako na anjela.

„Bella?“ šepol som slabo a nedokázal sa ani pohnúť.

 „Dobrý deň, pán Cullen. Prepáčte, že som vám do toho tak vstúpila. Zdalo sa, že potrebujete pomôcť,“ usmiala sa plachým úsmevom, z ktorého sa mi zastavovalo srdce. „Počula som, že stále nemáte obsadené miesto svojej asistentky. Tak by ma zaujímalo, či by som sa oňho mohla uchádzať?"

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 7. kapitola: