Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 35. kapitola

Knizka


Asistentka II - 35. kapitolaVítaj Beatrice! Som tvoj Dante! A toto je náš očistec.
Edward sa začína zotavovať a musí čeliť tomu, čo prichádza.

Edward:

Ako v každej blbej rozprávke, skôr ako ma prepustili z pekla, teda pardón, z nemocnice, musel som zložiť tri ťažké úlohy.

Tá prvá bola najnemožnejšia. Prečkať noc a vyspať sa. Ha! Aká elementárna debilina a ja som skoro pohorel. Na začiatku, samozrejme ako sebavedomý hrdina, som Bellu poslal preč.

Po celý čas bola pri mne, nepohla sa odo mňa s výnimkou času, ktorý bol potrebný pre lekárske vyšetrenia. A ja som bol dostatočne veľký sebec, aby som ju pri sebe nechal. I keď každý deň som sa pozeral, ako jej tmavnú kruhy pod očami, ako jej černejú dúhovky a jej pokožka, akoby vystupovala zo živého mramoru. Snažil som sa ju poslať na lov už skôr, ale nie dostatočne presvedčivo. I keď som vedel, že by to potrebovala. Zrejme by som mal byť obozretný, báť sa jej smädu a krvilačnosti, ale nemohol som. Možno som práve dospel do stavu naivného bláznovstva, ktorý je osudom všetkým zamilovaných. Ak by aj, nikdy by som to nepriznal nahlas. Vedel som jedno. Dôveroval som jej celým svojím bytím. Nezáležalo, ako hlboko čiernej farby sú jej očí, vedel som, že by mi neublížila.

„Naozaj budeš v poriadku?“ spýtala sa a neisto sa na mňa pozrela.

Vedel som, že musím vystupovať úplne uvoľnene. Veď o nič nešlo. Samozrejme. Ak oklamem seba, ľahšie presvedčím aj ju.

„Neblázni. Budeš preč nanajvýš pár hodín. Nič sa nestane,“ povedal som čo najuvoľnejšie s maximálnou dávkou šarmu. A naozaj sa nemalo čo stať. Okrem toho, že som ju nechcel stratiť z dohľadu. To vedieť ale nepotrebovala. Pri sebemenšom zaváhaní by sa odo mňa nepohla.

„Ja to zvládnem ešte bez problémov ten jeden deň,“ povedala s tónom, ktorý mi dal jasne najavo, že sa jej odo mňa nechcelo odísť o nič viac, ako mne ju nechať ísť preč.

„Bella, už teraz som ťa nechal úplne vyhladovať, a máme pred sebou náročný deň.“ V tomto okamihu som bol rád, že Bellina superschopnosť nie je telepatia. V opačnom prípade by ma považovala za stroskotanú existenciu. Jej neprítomnosť som bolestivo pociťoval už teraz.

„Nikomu neublížim,“ zašepkala potichu a uhla pohľadom.

Čože? Šokovane som sa k nej obrátil.

„Tak som to nemyslel a ty to vieš.“ Načiahol som sa k nej a chytil za jej ľadovú ruku. Pokožku mala takú hodvábnu, že pri predstave jej dotyku sa mi zasekol dych. „Blázonko, ja viem, že nikoho nezožerieš, ale trápi ma ako vyzeráš.“

Prekvapene zdvihla pohľad. „Ako vyzerám?“

„Tak, že máš chlapa úplneho debila, ktorý sa o teba nevie postarať, a že si úplne...“ hľadajúc to správne slovo som sa zamyslel a uškrnul, „dehydratovaná?“

V očiach sa jej objavila iskrička a jej pochybnosti sa rozplynuli. Pousmial som sa, pritiahol si bližšie jej ruku a pritisol na ňu pery s jemným bozkom.

„Sprav mi preto láskavosť a choď sa...“ znovu som sa zasekol. Sakra, ešte stále mi to nešlo ľahko.

„Prebehnúť?“ ponúkla mi alternatívu Bella a ja som sa zasmial s trochou paniky, ktorú som naivne dúfal, že nezachytila.

„Áno. O mňa sa neboj. Nepohnem sa odtiaľto, kým neprídeš.“

Venovala mi dlhý skúmavý pohľad a pravdepodobne hľadala akékoľvek stopy zaváhania. A vedel som, že keby nejaké nájde, tak ju odtiaľto nedostane ani Hulk. Plne som sa sústredil na pokojné dýchanie a na to ako veľmi ju milujem. Nemohol som byť sebec. Nočný lov potrebovala viac, ako ja sa vyspať. Jej tiene pod očami boli mojou tichou výčitkou celý pobyt v nemocnici. Potrebovala sa konečne nakŕmiť. Snažil som sa veľmi v myšlienkach nerozvádzať túto podstatu myšlienky, aby som nepanikáril. No uvedomoval som si, že je to len odkladanie nevyhnutného, ak máme byť spolu.

Preto som sa úškrnul a dodal naoko prísne. „Nech si naspäť ešte pred odletom, lebo potom si taxík platíš sama a nie z firemného cestovných náhrad.“

Zvonivo sa zasmiala a moje srdce vynechalo nejaký úder v nemom úžase. Celá sa uvoľnila a ja som mal pocit, že sa chcem do konca života starať, aby mala taký výraz na tvári.

„Rozkaz, šéfe,“ jemne sa usmiala na mňa tým očarujúcim spôsobom, pre ktorý by som jej splnil všetky želania. Naklonila sa ku mne, vtisla mi roztopašne rýchly bozk na pery. Ale skôr, ako som sa stihol chopiť príležitosti a pritiahnuť si ju bližšie, chytila veci tým svojím nič-nevidíš spôsobom a premiestnila sa k oknu.

„Taxíkom by to trvalo neskutočne dlho, to radšej transport Tonyho svetelným náramkom.“ Zavrtela rukou, aby sa jednotlivé brúsené plochy jej náramku zaleskli. To mi ešte bude musieť presnejšie vysvetliť.

„Budem späť skôr ako sa zobudíš.“

Ha, to by som musel najskôr môcť zaspať. Ale len som sa na ňu usmial ako oscarový herec.

Poslala mi vzdušný bozk a z jej ladného pohybu som bol zoskratovaný ako zamilovaný tínedžer. Keď som sa konečne prebral a uvedomil si, čo urobila, chcel som za ňou zakričať, aby bola opatrná, že výskok z tohto poschodia nie je bezpečný, no už jej nebolo. Uškrnul som sa sám pre seba. Ešte šťastie, veď by som spravil zo seba šaša. Ona rozhodne poučenie BOZP nepotrebovala. A ani istiace lano.

Pomaly som sa zviezol hlbšie do nemocničnej postele a vydýchol. Priblblý úsmev mi pomaly mizol z tváre. Obzrel som sa po izbe, ktorá mi prišla viac ako väzenie. Miestnosťou sa rozliehalo iba tikanie ručičky na nástenných hodinách. A môj dych.

Zostalo tu ohlušujúce ticho. Aj keď to bola vlastne hlúposť. Bella vedela byť potichu tak, že by pokojne mohla sedieť vedľa v kresle ako socha ďalej i teraz a nič by mi nedávalo známky o jej prítomnosti. Ale ja som to vedel. Akoby s jej odchodom zhaslo svetlo, ktoré do môjho života prinášala. Och, som patetický až hrôza.

Nepokojne som sa prehadzoval na posteli a nedokázal sa upokojiť. Myšlienky mi v hlave lietali, odmietajúc vytvoriť akúkoľvek štruktúru. Vedel som, že by som si to mal práve teraz v hlave utriediť. Všetko, čo sa stalo a čo som zistil. Nancy a jej diabolský plán pomsty, únos, Rose a nová identita, Tonyho zásah. Existencia upírov a superschopností. Spoločnosť Cullen Industries a kríza akcií. No najmä, Bellin návrat do môjho života. Udalosti posledných týždňov obrátili všetko naruby, akoby aj bez toho to nebolo zamotané.

Vzťah s Bellou bol komplikovaný, ale nie nemožný. Áno, boli tu rozdiely. Kolosálne. Nebol som blázon, aby som to popieral. Stále som si prišiel ako vo sne, keď som si predstavil, že existujú upíry a ktovie, čo ešte za tvory. V dnešnom svete, kde veda a racionalita sú hlavnou veličinou. Nikdy som však nebol filozof. Toto nebola moja parketa. Chcel som to spraviť medzi mnou a Bellou. Aby to fungovalo. A nemyslel som tým hneď práve na sex. No dobre, myslel, ale bolo mi jasné, že to nie je reálne. Bella si držala odstup a postavala medzi nami neviditeľný Čínsky múr so stenami, ktoré sa mi zdali ešte vyššie ako za jej ľudského života. Čo bola blbosť. Mohol som sa jej dotknúť. Ale zároveň som vedel, že jej tým spôsobujem muky. Mal som chuť kričať. Ničil ma najmä ten strach, ktorý som jej videl v očiach, keď sa bolesť prevalila ako vlna mojím telom. Chcel som, aby vedela, že to zvládam, že sa nerozbijem. Ale potom mi napadlo, že sa správam ako rozmaznaný kretén. Jasné, že by som sa rozbil. Ak by som sa ju snažil presvedčiť o opaku, vyznel by som ako idiot pred ňou aj pred sebou. Preto sa tak ovládala pri každom dotyku, aj keď si myslela, že som si to nevšimol. Jej sila a schopnosti predchádzali akékoľvek moje bláznivé predstavy.

Mal som byť šťastný, že je pri mne, že povedala, že ma miluje, ale chcel som viac. Nie len jej cenzúrovanú soft verziu. Chcel som ju celú, v jej prirodzenosti. Divokú a nespútanú, veselú a bezstarostnú. Nie, aby v svojom super mozgu musela vyhodnotiť najbezpečnejší algoritmus zakaždým, keď sa chce ku mne priblížiť. Hlavne som si želal, aby to ona brala tak isto. Aby bola šťastná a aby vedela, že môže byť pri mne sama sebou.

To však celkom nebolo reálne. Nevedel som, ako z toho von. Cítil som sa bezmocný a to ma neskutočne vytáčalo. Celkovo praktická stránka nášho vzťahu zostala v ošiale nadšenia zo vzájomného vyznania lásky akosi zanedbaná. Teraz, keď ku mne doľahla realita, mal som obavy. Všetko toto bolo náročné, jej smäd, ostré reflexy, superzmysly a moja totálna neschopnosť byť v čomkoľvek užitočný.

Snažil som sa to všetko v hlave nejako zatriediť, ale márne. Bola to rana pre moje už aj tak pochrámané ego. Vždy som bol ten, kto vedel nachádzať rám logiky v zdanlivo nesúvisiacej spleti entít. Chcel by som veriť, že za to môžu lieky, ale nedalo sa na to spoliehať.

Až žalostne sa mi pripomínala paralela toho, čo sa stalo niekoľko rokov dozadu. Iný únos a iný výsledok. Lebo som zlyhal. Lebo som ju nedokázal nájsť v čas. Kde by sme teraz my dvaja teraz boli, ak by som to tak kráľovsky vtedy neposral? Bolestivo som si uvedomoval priepasť, ktorú som sa rozhodol ignorovať a tváril sa, že sa to samé nejako vyrieši. No podvedome som vedel, že status quo nemôže zostať zachovaný a nevyhnutne smerujeme ku križovatke, že ľad sa láme priamo pod našimi nohami. Jediným, čím som si bol istý bolo, že bez Belly môj život už nechcem žiť. Lebo to bolo len prežívanie.

Bol tu moment, postaviť sa situácií ako chlap a prijať rozhodnutie. No nemohol som.

Neskôr. Budem o tom premýšlať neskôr. Snažil som sa sám seba v duchu upokojiť. 

Okolo pol druhej som vzdal akékoľvek snahy o prijatie rozhodnutia a pokúšal sa zaspať. To sa však ukázalo ako ešte nemožnejší nápad a ďalej som sa nepokojne prevaľoval na posteli.

Neviem, kedy presne sa vrátila Bella. No spozorovala môj stav pravdepodobne ešte vonku podľa namáhavého tlkotu srdca a nepokojného dýchania. Bez otázok si sadla na kraj mojej postele, siahla po knihe na stolíku a začala čítať. Myslím, že jej ju tu cez deň nechala sestra Amy, ktorá si o ňu robila starosti. Nevedel som, či ide o román alebo krimi. Dej som nedokázal vnímať. Mohol to byť aj telefónny zoznam. Môj dych sa spomalil a napätie povolilo. V hlave som mal čisto ako po rituály exorcizmu. Jej osobitná vôňa a prítomnosť mali zázračné účinky. Len som sa pozeral na Belline jemné pery, ako sa ohýbali pod váhou slov. Jej rytmické nádychy spôsobili, že sa im moje vlastné dýchanie prispôsobilo. Pomaly ma zaplavil pokoj a jej melodický hlas ma ukolísal k bezsennému spánku skôr ako stihla prevrátiť príbeh na ďalšiu stranu.

 

Druhou úlohou boli papierovačky. Po prebudení sa už všetko rozbehlo oveľa rýchlejšie a ja som s radosťou sledoval, ako som každým úkonom bližšie k úteku. Bella zbalila všetky naše veci ešte v noci, keď som konečne zaspal. Čo mohla, poslala do lietadla po osobnom vodičovi. O deviatej ráno som podpísal záverečné vyhlásenie pre políciu, ktoré odfaxovali ráno. Tým sa preťali okovy, ktoré ma ako posledné držali na tomto kúsku Mordoru na zemi. Teda skoro posledné. Jediné, po čom som túžil, bolo vypadnúť, zobrať Bellu so sebou a nikdy sa sem nevrátiť.

Na čo som sa však netešil, bolo prevzatie lekárskeho posudku. Podvedome som zaškrípal zubami, ako som vychádzal z izby so sakom prehodeným cez rameno. Bella sa na mňa pozrela s otázkou v očiach a ja som len uprel pohľad na doktora Perryho, ktorý nás už čakal na chodbe. Nasilu sa falošne usmieval, keď mi podával prepúšťaciu správu a zaželal mi skoré zotavenie. Vedel som však svoje bez toho, aby čokoľvek povedal. Najradšej by ma tu nechal ešte týždeň, možno dva, prípadne mi poskytoval cez mobil konzultácie. Nebol však tak naivný, aby to povedal nahlas, nakoľko sme mierili do New Yorku a tam o skvelých odborníkov nebola núdza. Finančné krytie z môjho pobytu mu tak či tak mohlo pokojne sponzorovať kúpu malého ostrova na Maldivy.

Neznášal som ho tak, že by som skoro ceril zuby. Nehovorím, že si svoju prácu neplnil zodpovedne. To áno. Príliš sa mu páčili peniaze, ktoré dostával a aj strach zo Starka zohral svoju nemalú rolu. O miesto by prišiel rýchlejšie, ako sa zatvárajú lietacie dvere, ak by mal Tony podozrenie, že neodvádza kvalitnú prácu.

Prekážal mi ale z iného dôvodu. Oveľa osobnejšieho. Prekročil hranicu môjho teritória. Keby išlo o biznis, možno by som dokázal reagovať s chladnou hlavou, ale pokiaľ bola Bella v centre pozornosti, o jeho dobrom charaktere by ma nepresvedčilo ani zjavenie Matky Terezy, ktorá by sa zaňho zaručila.

Zmocňovali sa ma primitívne vlastnícke inštinkty vždy, keď som ho videl približovať sa. V jeho výraze som videl, ako vyzlieka Bellu očami. Vždy keď bola niekde nablízku, využíval každú príležitosť sa s ňou rozprávať o mojom stave alebo postupe liečby. I teraz sa na ňu usmial spôsobom, pre ktorý by som mu najradšej zredukoval jeho vybielenú zubnú sklovinu. Debil jeden. Jediné, čo ma upokojovalo bolo, že Bella bola k nemu ľadovo chladná a držala si odstup. Ako ku všetkým, okrem mňa.

„Keby ste čokoľvek potrebovali, pán Cullen, svoje osobné číslo som napísal na záver zdravotného záznamu. Neváhajte sa mi ozvať,“ povedal neuprimne starostlivo. Natiahol ku mne ruku a na moment som uvažoval, že budem za kreténa a prejdem len okolo neho. No Bella jemne zatriasla hlavou, tak som len prevrátil oči.

Potriasol som mu teda bez slova rukou a stisol som ju o niečo pevnejšie, keď som si všimol jeho posledný pohľad, ktorý hodil túžobne smerom na Bellu. 

Trochu škodoradostne som sa uškrnul a natiahol druhú ruku k Belle a preplietol si s ňou prsty.

Och, ty debil, vidíš, odchádza so mnou. Pomyslel som si.

Bez otázok mi ju jemne zovrela. Ak jej bolo moje neandertálske správanie podozrivé, nekomentovala to.

„Ďakujeme, pán doktor, za váš profesionálny a diskrétny prístup,“ rýchlo ho ocenila za jeho prácu a už ma jemne ťahala smerom preč. Ešte chcel niečo povedať, no už ma tlačila do výťahu a zamávala mu na rozlúčku. Prezieravá to žena. Možno jej Alice vyjavila nejakú víziu, čo nekončí dobre pre doktora Perryho. Musel som sa znovu uchechnúť, za čo ona len pokrútila nechápavo hlavou.

Do tašky vložila prepúšťacie papiere z nemocnice i výpoveď pre políciu. Cítil som sa, akoby sme plánovali útek z Alcatrazu a hrozba striehla na každom rohu. Nepokojne som prstami bubnoval o vlastnú nohu a sledoval čísla poschodí. Čakal som komplikáciu, magický háčik, ktorý mi zabráni odísť.

No nič sa nestalo. Vystúpili sme z výťahu a nastúpili do auta bez slova a zdržania. Počas celej cesty na letisko som striehol a bol ako na tŕni, či nezazvoní mobil a niečo nezabráni nášmu odchodu. Cítil som sa, akoby ma niekto zdrogoval. No to adrenalín vybičoval moje vedomie a všetko ma znervozňovalo. Bella ticho sedela vedľa mňa, príliš dobre ma poznajúc za tie roky, aby sa ma snažila upokojiť banálnymi rečami.

Vedel som, že si skutočne vydýchnem až v momente, keď sa splní tretia úloha a pečate väzenia budú prelomené. A to, keď budem počuť, ako sa podvozok nášho súkromného tryskáča odliepa od zeme. Všimol som si, že Bella predsa zohnala vlastné lietadlo a nevyužila tak Tonyho vozový park. Ak by som dlžil ďalšiu láskavosť Starkovi, mohol by som mu rovno upísať dušu ako diablovi. Ten chlap bol fajn, ale je treba mať nejaké hranice. A bol som rád, že Bella poznala tie moje.

Presun z auta, cez letovú halu k lietadlu prešiel ako v opare. Asi som zadržiaval po celý čas dych, lebo kráčajúc uličkou som pocítil miernu závrať. Bella ma jemne chytila a ja som sa snažil tváriť ako hrdina, no neodstrčil som ju ako mi pomáhala posadiť sa. No prehnane som pretočil očami a ona sa na mňa ospravedlňujúco usmiala. Možno nie som ešte úplne fit, no nič, čo by nejaký pobyt na Fidži nespravil.

V pohodlnom kresle lietadla som čakal, kedy príde ten moment úľavy. Kedy si vychutnám to, ako opúšťame Seattle. No skôr akoby ma práve dohnali všetky myšlienky, ktoré som zatlačoval do úzadia. Pozrel som sa von oknom a prešiel mnou nepokoj.

Celý čas pobytu v nemocnici som sa snažil prísť na to, ako náš vzťah s Bellou zvládnuť a definovať. V hlave som mal toľko nejasností, ktoré som potreboval spracovať. Museli sme sa porozprávať, ale zdalo sa, že nikdy nie je vhodný čas. Ani teraz nebol.

Otočil som sa zamyslene k nej a pozrel jej do tváre. Hoci sa prehrabávala v nejakých papieroch, vedel som, že ma vníma všetkými zmyslami.

Napriek tomu, že bola Bella nasýtená a viditeľne pokojnejšia, bolo však zrejmé, že ju niečo stále trápi. Po celú dobu, čo sme opustili nemocnicu vyzerala, akoby premýšľala nad štiepením atomóvého jadra, kvartálnym výkazom firmy a plánom mojej rekonvalescencie v jednom. Preto som sa rozhodol potlačiť vlastné znepokojujúce myšlienky. Pri pohľade na ňu som mal pocit, akoby sa vliekla vlastnou kalváriou.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal som sa starosťou v hlase, ktorú som nedokázal skryť. Konečne sa za nami zavreli dvere lietadla a pripravovali sme sa na štart.

„Prečo?“ spýtala sa s perfektným úsmevom, ktorý som bez problémov prekukol. Nesúhlasne som sa zamračil a na čele sa mi vytvorila malá vráska. V mimických svaloch mi protestne zašklbalo.

„Vyzeráš byť myšlienkami mimo,“ skonštatoval som potichu a skúmavo si ju prezrel. Sediac na kresle vedľa mňa sa trochu nechápavo na mňa pozrela, akoby som povedal nejakú hlúposť.

„Edward, moje vnímanie je v maximálnej pohotovosti. Moja myseľ je priestrannejšia ako šírka galaxie. Dokážem myslieť na enormné množstvo vecí naraz a zároveň byť plnou pozornosťou tu.“

Naklonila sa ku mne tak blízko, že jej prirodzená vôňa ma opantala a ja som, sakra, vedel, že to robí zámerne.

Stíšila hlas tak, aby odpútala moju pozornosť. „Dokonca počujem, ako si to rozdáva jeden pár v odletovej hale na toaletách.“

„Ale nehovor,“ povedal som laxne, pričom som sa strácal v jej blízkosti. Jej zablúdený prameň vlasov ma pošteklil na tvári a plytko som sa nadýchol jej omamnej vône.

V duchu som však musel uznať. Wau, to je iná sila! Nie len kvôli tomu zvukovému pornu, ale veľkosti rozsahu jej vnímania. A to som míňal len povrch toho potenciálu.

„Samozrejme,“ odpovedala a trochu sa odtiahla, aby napravila moje prikrývky, do ktorých ma, napriek mojim márnym protestom, tvrdohlavo zabalila.

Nespokojne som zabručal, no ona sa tvárila, akoby to nezachytila.

„Chceš podrobnosti? Za chvíľu budeme príliš vysoko, aby som ich ďalej počuvala.“

Prevrátil som oči a sám sa pre seba zasmial. Miloval som tú ženu.

„Bella, dobrý pokus, ale mňa neoblafneš. Máš možno svoje super zmysly, ale ja som stále ten, kto ťa má dokonale prečítanú.“

„Vážne?“ spýtala sa provokatívne, ale vedela, že mám pravdu.
„Samozrejme. A nie je to moja jediná super schopnosť,“ naklonil som sa na sedadle smerom k nej, aby som ju trochu potrápil.

Na zlomok sekundy som jej v očiach zbadal zaváhanie, no bolo preč rýchlejšie, ako som stihol žmurknúť. Okamžite sa ku mne natiahla a jemne zatlačila späť do kresla.

„Hej!“ ohradil som sa chabo. Mal som chvíľu problém sa zorientovať a omámene zažmurkal. Znova, sakra! Jedna nula pre prešibanú asistentku. Jej osobná vôňa ma obklopila, až sa mi zatočila hlava a jediné, čo by som túžil teraz najradšej spraviť, by bolo zaboriť prsty do jej vlasov a pritiahnuť ju bližšie.

Lenže to by bolo cez čiaru. A to riadne.

Bella sa na mňa prekvapene pozrela a rýchlo sa odtiahla. Jej oči mali po nastúpení do lietadla karamelovú farbu, ale teraz mali jemne tmavší nádych. Potriasol som hlavou, aby som zahnal všetky nebezpečné predstavy.

„Edward, musíš odpočívať. Vieš, čo povedal lekár,“ šepla karhavo, ale v jej hlase bol prosebný tón. Vzdal som to a frustrujúco si povzdychol.

„Chystal som sa len nakloniť o štyridsaťdeväť stupňov, to nie je výstup na Kilimandžáro,“ odpovedal som zmierlivo.

„A tak to začína,“ pokrútila protestujúco hlavou.

„Rehabilitácia? Áno, tak to začína.“ Cuklo mi kútikom úst ako som sa snažil zostať vážny.

„Dobre vieš, ako som to myslela.“ Bella sa tvárila nekompromisne, ale môjmu úsmevu nevedela nikdy dlho odolať. Jej napätie povolilo a mne bolo ľúto, že som musel túto ilúziu zmieru narušiť.

„A ty vieš, že sa snažíš odbehnúť od témy,“ povedal som potichu a snažil sa do toho vložiť všetko presvedčenie.

Rezignovane povzdychla a posadila sa hlbšie do kresla. Odvrátila pohľad a ja som netušil, čo robiť. Chcel som si ju pritiahnuť bližšie, ale nehodlal som jej dať zámienku na ďalšiu zmenu témy. Dobre som vedel, o čo jej išlo. Nechcela ma zaťažovať a znepokojovať. Nechápala ale, že ja chcem byť ten, kto sa o ňu stará a pomáha jej riešiť problémy. O to viac ma to štvalo, lebo som vedel, že si uvedomuje, ako vnímavo reagujem na každé jej gesto. Už ma unavovalo hrať sa na slepú babu. Rozhodnutý vydržať, som mlčal a čakal.

Váhavo na mňa pozrela a potom rezignovane pokrčila plecami. Pôsobilo to ako mimovoľné gesto, ale mne neušlo, že je to pre ňu trochu neprirodzený pohyb.

„Naozaj, nič konkrétne,“ odpovedala neurčito. Uhla pohľadom, nakoľko sa jej v očiach stále odrážal boj s vlastným odhodlaním.

Vedel som, že mi nechce klamať. No akoby stále čakala, že by ma absolútna úprimnosť prinútila zmeniť názor a s hrôzou utiecť.

Desilo ma, že bola moja asistentka upír? Možno. V niektorých ohľadoch.

Miloval som ju? Rozhodne. Bezpodmienečne. Neodvolateľne.

„Vieš, že mi to môžeš povedať,“ snažil som sa ju presvedčiť. Trápilo ma ale, že má potrebu predo mnou veci skrývať, aby ma nezaťažovala. Chcel som ju zovrieť v náručí a povedať, že nech ju trápi čokoľvek, vyriešime to. Ale to som nemohol.

Načiahol som sa aspoň cez operadlo a chytil jej ruku do svojej dlane a pritiahol si ju k perám. Jej pokožka bola ľadová a jemná ako satén, telom sa mi prenieslo mrazivé zachvenie. Sakra, toto som nechcel. Oči sa jej doširoka otvorili a hypnoticky sledovala každý môj pohyb. Bol som ako uhranutý jej tmavnúcimi očami. Jemne som perami prešiel po bruškách prstov a vtisol do dlane nežný bozk.

Všetko racionálne vo mne chcelo, aby som hodil spiatočku. No zrazu som bol len zamilovaný a nadržaný.

Malo to byť nevinné.

Malo to byť ubezpečenie.

No moje telo reagovalo na jej blízkosť ako na omamnú drogu.

Chcel som vedieť, či aj pre ňu je to tak šialene frustrujúce, byť tak blízko seba a nedotýkať sa. Veľmi som ju chcel pobozkať! Cítiť jej dotyk. Vyschli mi pery a môj dych sa skrátil. Mal som pocit, že srdce mi vyskočí z hrude a skôr ako som stihol reagovať, trochu sa odtiahla. Naše ruky však stále zostali prepletené. Malá výhra.

Vedel som, že musím byť trpezlivý, aby som posilnil jej dôveru. Vo všetkých ohľadoch.

Nič to ale nemenilo na fakte, že to bolo sakra ťažké!

„Nebojuješ fér zbraňami,“ povedala trochu omámene. Zaplavil ma pocit neoprávneného triumfu. Tento raz som ju neprovokoval úmyselne. Vedel som, že jej reakcia môjho tela neušla a ju to nenechalo ľahostajnou. Venoval som jej nezbedný úsmev.

„To som nikdy ani nesľuboval,“ usmial som sa a odhrnul jej pár pramienkov vlasov, ktoré jej skĺzli z upraveného copu. Oprela si hlavu o moju dlaň a zavrela oči. Jej dych presne kopíroval moje srdce, ktoré znovu nadobudlo pokojný rytmus.

Po celú dobu som ju skúmavo sledoval a chcel, aby to medzi nami fungovalo. Otvorila oči a pokojne mi oplácala uprený pohľad. Lietadlo sa odlepilo od zeme a bez výrazných turbulencií nabralo kurz New York.

„Tak, čo moje dievča trápi?“ šepol som a snažil sa, aby to znelo provokačne, i keď ma mierne chytala panika.

„Tvoje dievča?“ spýtala sa ma, opätujúc môj hravý štýl a už som mal na mysli nejakú iskrivú odpoveď, no skrytý podtón očakávania v jej hlase ma zmiatol.

Po tom všetkom si mohla byť stále neistá?

Trochu som sa odtiahol, aby sme si mohli pozerať do očí, a neprerušili kontakt.

Vedel som, že nepochybuje o mne, ale o sebe. A to bolo horšie. Vedel som, že sa o tomto budeme musieť porozprávať, ale na tento typ debaty som nemal naozaj silu. Nie teraz. Nie potom, čo sa stalo v Seatlli. Musel som jej však dať odpoveď.

„Milujem ťa, Bella. Ak ti to nie je jasné z toho, čím sme si prešli, tak ti poviem na rovinu, my dvaja by sme prežili bez seba. Ale presne, bolo by to iba prežívanie. Ja mám radšej život. Zbožňujem tvoj úsmev a tvoj vtip. Takže, čo keby sme to proste vzdali a nepredstierali? Si viac ako moje dievča. Si slnko na mojej oblohe a vzduch, čo dýcham. Si prístav i kotva, keď už nič nedáva zmysel. Si moja opora a moja duša.“ Usmial som sa unavene a dokonale ju odzbrojil. „A navyše, si moja asistentka.“

V očiach sa jej mihla emócia, ale skôr ako som ju stihol rozlúštiť, rýchlo sa nahla a vtisla mi ľahký bozk na kútik úst. Omámene som zažmurkal a mal pocit, že snívam. Bolo to však príliš krátke a príliš dokonalé, aby som si to vymyslel. 

„Vravela som ti ako neskutočne ťa milujem?“

„Niečo také som započul, ale rozhodne mi to môžeš zopakovať,“ zašepkal som a nevedel ovládnuť hlas, jemne zachrípnutý od vzrušenia.

Trochu som sa napriamil a naklonil hlavu nabok, aby som predstieral, že som vôbec nemyslel na všetky nemravné veci, ktoré by som teraz rád robil v kabíne lietadla. Jemne sa ale pousmiala, akoby som si knihu kamasutry listoval priamo pred ňou.

Odmietol som sa však začervenať a žmurkol som na ňu. Moje vysoké libido však vôbec teraz nebolo dôležité. Trápila sa a ja som jej chcel pomôcť. Keď už ničím iným, aspoň tým, že ju vypočujem.

„No a teraz sa vrátime k tomu, o čom sme hovorili,“ povedal som šibálsky a ona sa trochu neochotne odtiahla a pustila moju ruku. Zovrela pery do úzkej priamky a pozrela bokom. Nechcela mi to povedať, to mi bolo jasné, no ja som nemal v charakterových rysoch sa podvoliť. Takže, keď aj po ďalšej minúte zaryto mlčala, rozhodol som sa pritvrdiť.

„Sľúbili sme si úprimnosť,“ šepol som potichu, i keď mi bolo jasné, že to nebola fér karta. Preto som ešte dodal, „povedz mi, prosím, čo ťa trápi.“

Rezignovane si povzdychla a usadila sa hlbšie v sedadle vedľa mňa. Vyzerala unavená a ja som sa naštval na seba, že som ju do niečoho tlačil.

Znova som ju chytil za ruku, tentokrát som jej ale len povzbudzujúco pohladil v krúžkoch palcom po dlani. Rozhodnutý pokračovať i celý let, ak jej to pomôže aspoň trochu nájsť vnútorný mier.

„Milujem ťa. Ale naozaj sa nemusíš tým zaťažovať,“ šepla a vedel som, že teraz bude nasledovať tá nepríjemná časť ALE. Namiesto toho zostala úplne potichu.

Vedel som, že jej vnímanie a uvažovanie funguje úplne v iných rovinách ako ľudské. No trpezlivosť nikdy nebola moja silná stránka. Teraz som však vedel, že zachovať pokoj je oveľa dôležitejšie, ako moja túžba po okamžitom prístupe k informáciám.

Po dlhej chvíli ticho prehovorila, no váhanie bolo poznať v každom vyslovenom slove.

„Premýšľala som o Alice a Emmettovi. Nemám od nich správy už pár dní aj keď viem, že ak by sa niečo dialo, Alice by sa ozvala. No tým, že im nemôžem pomôcť, cítim sa bezmocná. Chýbajú mi. Alice a Emmett,“ odmlčala sa a krátko váhavo pozrela na mňa.

Už som vedel, o kom hovorí, a prečo nechcela s tým začať. Rovnako ako dôvod, prečo nevyslovila meno Rosalie. Srdce mi búšilo do hrude a cítil som, ako sa mi napätím skracuje dych. Bella si to určite všimla, ale odvrátila sa a ďalej predstierala, že vedieme normálny rozhovor o rodinnej telenovele.

No napätie bolo cítiť aj z nej. Začala hovoriť rýchlejšie a jednotlivé časti celku spájala rýchlosťou neurónových prepojení mozgu, že som mal miestami problém jej rozumieť. A tým, že nepotrebovala dýchať, sa to stalo skoro nemožné.

„Potom je tu tá záhada okolo doktora Carlislea a jeho ženy Esmé, rodičmi Alice. Celé je to príliš zvláštne. Alice ich nikdy nespomenula. No podľa výrazu Esmé, bolo jasné ako ju miluje. Videl si, ako bola ochotná pomôcť už z čírej dobroty a hlavne z vďačnosti, že ju Alice vôbec kontaktovala po dlhých desaťročiach. Určite musí byť za tým viac.“ Pohľad sa jej zachvel, akoby bola nesmierne ďaleko, no napriek tomu som vedel, že ma plne vníma. Nechcel som ju však prerušovať.

„Neprišli mi ako osoby, ktoré niekomu ublížia úmyselne. A Alice? Viem, že ju veľmi nemáš rád, ale ona je skvelá sestra. Nikdy k nikomu neprechováva zbytočne negatívne emócie. Nehnevá sa, neškriepi sa. Dobre, ak teda práve neprebieha otvorenie novej kolekcie nejakého talianského návrhára, a ty sa postavíš medzi ňu a tie fantastické handry. To ju dokáže naštvať,“ smutne sa pousmiala, pričom mi bolo zrejmé, že jej v mysli určite prebehla nejaká spomienka. Šepotom pokračovala, „nedokážem si ani predstaviť, čo sa medzi nimi stalo. No viem, že musím počkať, kým mi to sama povie, ak bude pripravená. Teraz sa musí vysporiadať s nimi, premenou Rose, i s Jasperovým aklimatizovaním.“

„Kto je Jasper?“ spýtal som sa úplne automaticky. Aj keď ma napadlo, že toto nebola práve tá kľúčová informácia, ktorú by som potreboval vedieť.

Bella sa pri vyslovení jeho mena jemne usmiala a ja som pocítil nepríjemný tŕň žiarlivosti. Ďalší super chlap v jej blízkosti? Bože, čo mi to robíš?

„Jaspera som stretla iba na chvíľu, ale Alice je z neho úplne hotová. Našla ho niekde v Mexiku. Aj keď našla, asi nie je správne slovo. Skôr si ho vyzdvihla,“ povedala mierne pobavene a ja som zrazu pochopil a nemohol zamaskovať ako mi odľahlo.

„To jej je frajer alebo tak?“

„Nie, je to jej chýbajúca polovička,“ odvetila a uprela na mňa skúmavý pohľad, pri ktorom som vedel, že ma úplne prekukla. No vôbec nekomentovala to, ako som žiarlil. Ďalšími slovami mi úplne vyrazila dych.

„To, čo si ty pre mňa.“

Zrazu som mal pocit, že celý priestor sa nejako vytratil a jediné, čo som videl, boli jej karamelové oči, z ktorých bolo cítiť všetku lásku i obavy. Začal som tušiť, že upíri sa na lásku pozerajú inak. Vidia ju komplexnejšie, čo ľuďom nie je umožnené. Možno práve toho sa obávala, že ma jej láska zväzuje a nedáva mi na výber.

„Bella, ja...“ chcel som jej povedať, že možno nie som dokonalý, ale milujem ju celým životom, no ona ma nenechala dohovoriť. Možno v obave, čo by som povedal.

„A potom, samozrejme, myslím na Rosalie. Je v situácií, kde by sa vôbec neocitla, keby to celé na začiatku nepokašlem. Mala som vedieť, že Nancy to nevzdá len tak. A celé to odniesla Rose. Ale úprimne, úplne som zabudla, veľa mojích ľudských spomienok je vyblednutých. Mala som ísť s tebou na tú konferenciu, nie ona. Tým, čím si teraz prechádza je neodpustiteľné. Rozhodnúť za ňu o niečom takomto...“ zrazu sa zasekla, akoby už viac nechcela hovoriť.

V jej hlave bolo toľko priestoru pre problémy a myšlienky, že to mohlo byť miesto pre celé vedecké sympózium.

Vedel som, že by som mal povedať niečo v tom zmysle, že by sa minulosťou a Nancy už nemala trápiť, ale zmienka o Rosalie, ma úplne paralyzovala. Myšlienky na ňu som zo svojej mysle v posledných dňoch vytesnil do úzadia a teraz sa ozvali s hroznými výčitkami. Ako som mohol byť taký bastard!

„Ale Rose je v poriadku?“ Stopa paniky, sa mi neklamne ozvala v hlase aj pre moje uši, ale nedalo sa to skryť. V jej očiach sa mihla stopa bolesti a výčitiek, ale skôr ako som sa nad tým stihol zamyslieť, boli preč. Možno sa mi to zdalo. Možno to bol odlesk mojich vlastných emócií.

„Áno, je v poriadku. Vieš, že by som v tomto neklamala.“ Pozrela mi priamo do očí, a ja som videl, že to myslí absolútne úprimne a mohol som si vydýchnuť. Okamžite som vedel, čo v tej spleti je pre ňu najbolestivejšie.

„Takže to je to, čo ťa trápi najviac? Rose?“ snažil som sa zahnať ten zvláštny pocit, ktorý sa mi začal predierať do vedomia. Rezignovane si povzdychla a trochu sa odtiahla. Výčitky, ktoré cítila boli skoro hmatateľne. Na to som nepotreboval žiadnu telepatiu.

No zaváhala kvôli niečomu inému. Pozrela na mňa a ja som videl, že v tej chvíli sa rozhodla byť úprimná.

„Chcela by som ju vidieť. Po tom všetkom, čo pre teba urobila. To, aká bola statočná. Vieš, možno nie sme s Rosalie najlepšie kamarátky, ale vážim si ju. Preto by som chcela vedieť, ako si zvyká, či nie je zmätená, ako to zvláda.“ Jej hlas bol tichý šepot, akoby s každým slovom bojovala. „Sama si to pamätám až bolestivo presne. To prebudenie do nového sveta, nových schopností a možností. Keď zrazu všetko vidíš, cítiš i vnímaš inak. Mozog pracuje na také obrátky, že miestami máš chuť vypnúť hlavný istič, znovu precítiť ticho, no to neprichádza. Nikdy. Neexistuje. Vždy niečo počuješ, vždy na niečo myslíš. Vône ťa ovládajú a mätú zároveň. Postupne si zvykneš. No začiatky sú naozaj veľmi desivé. Keby pri mne nebola Alice, určite by mi preskočilo,,“ zmĺkla a v jej očiach som videl taký mrak viny, že mi až stislo srdce.

Ani som si neuvedomil, ako sa mi zatajil dych. Povedala mi toho oveľa viac ako som čakal. Pri zmienke o novom živote, ktorý na ňu čaká, mnou prešli zimomriavky, ale to zachvenie som potlačil, aby si to Bella nevysvetlila zle. Nebolo to strachom, ale nebol som ešte pripravený sa o tom teraz s ňou rozprávať.

„Je moja vina, že sa ocitla v tejto situácií, mala by som pri nej byť. Pomôcť zvyknúť si.“ A vtedy som vedel, čo ju trápi. Presne v momente, keď mňa samého opantal strach, že by odišla za Rosalie. Nech by ju akokoľvek moja kamarátka potrebovala.

Nahol som sa k nej bližšie a snažil sa zahnať ten pocit, že som ten najsebeckejší skurvysyn.

„Nie, Bella. Tak za prvé. To vôbec nebola tvoja chyba. Celé to bolo o psychopatickom útoku Nancy. Koniec príbehu. Ty si nás práveže oboch zachránila. Ja a Rose by sme už to mali spočítane.“ Pevne som jej stisol ruku a pritiahol si ju bližšie. Pozrel som jej priamo do očí a chcel, aby vedela, že som si mojimi slovami absolútne istý. „Po druhé, je s ňou toľko ľu... teda bytostí, že verím, že na ňu dajú pozor. Okrem toho, neverím, že by Emmett dovolil len smietke prachu padnúť na jej vlasy bez toho, aby sa jej to páčilo.“

Prosím. Potrebujem ťa.

Cullen ty si slaboch. Mal by som ju nechať ísť, ak by ju to urobilo šťastnou.

No na to som bol príliš veľký sebec. 

Nie, neopúšťaj ma.

Prekvapene sa odtiahla a zažmurkala. Zarazil som sa, či som to nepovedal nahlas, no ona na mňa pozerala prekvapene, akoby som objavil nový svetadiel a odhalil jej polohu Atlantídy.

Na jej perách sa objavil zrazu váhavý úsmev.

A ja som vedel, že som trafil klinec po hlavičke a tiež sa neubránil frajeskému úškrnu.

„Máš pravdu.“

„Tak to ja bežne. Ešte si si nezvykla?“ spokojne som jej úsmev opätoval.

„Áno, ale tvoja genialita ma vždy prekvapí.“ Potichu sa zasmiala a ja sa cítil ako majster sveta v osobitnej kategórií. Chcel som ju definitívne odpútať od tých pochmúrnych myšlienok, preto som si ju chcel trochu doberať.

„Nakoľko sme udobrení iba krátko, tak ti to pre tentokrát odpustím. Ale verte tomu, slečna asistentka, že za toto bude mať ešte následky,“ povedal som s náznakom hrozby. Môj mozog vôbec nebral do úvahy, že ešte pred chvíľou sme sa bavili o upírej podstate.

Veď komu ublížia neškodné hriešne myšlienky? Mysľou mi prešiel obraz niečoho, na čo by som nemal rozhodne myslieť. Zahŕňalo to horúci kúpeľ, jej nahé telo odpočívajúce na mojom, oči tmavé od túžby a zvodne pootvorené pery s prísľubom bozku. Byť blízko jej ostrých tesákov, túžicich po krvi by ma malo schladiť. Malo to ale úplne opačný efekt. Nasucho som preglgol a odvrátil pohľad od jej zvedavého a náhle opantaného pohľadu.

„Chcete ma potrestať, pán Cullen?“ spýtala sa šeptom hravo a ja som si chvíľu myslel, že som uviazol vo vlastnej erotickej fantázií.

Snaží sa o to, aby som skolaboval?

Prekvapene som sa otočil a vedel som úplne presne, že myslí na to isté, čo ja. Možno s inými detailmi. Ale podstata bola taká istá. Prestala dýchať a jej zreničky nadobudli čierny odtieň. Celé telo sa mi naplo a ja som vedel, že by som okamžite mal prestať. Kurva! Však som si to sľúbil. Ale toto bolo tak silné a ja stále len chlap, ktorý po nej túžil k zblázneniu.

„Milá slečna Swanová, s týmto prosím nezačínajte,“ šepol som s hlasom zachrípnutým od potlačovanej túžby. „Ak sa budete tváriť takto nadržane ešte chvíľu, neovládnem sa a budete musieť čeliť následkom ešte v lietadle.“

Vedel som, že sú to plané reči, že k ničomu nemôže prísť, no nemohol som si pomôcť. Stačil bozk a ja som sa menil v cukrovú vatu. Predstava sexu by ma dostala asi rovno do neba na zlyhanie srdca.

Lietadlo sa nebadane zachvelo a ja som zažmurkal.

Bella už nesedela vedľa mňa, ale krčila sa na opačnej strane kabíny, čo najďalej odo mňa, s tuho zavretými očami a rukami v päsť. Skôr, ako som sa stihol spýta, čo sa stalo, z reproduktorov sa ozvalo zaklapnutie a začudovaný hlas pilota.

„Iba miestne neočakávané turbulencie. Všetko je v poriadku. Prosím, zostaňte pripútaní.“ Snažil sa pôsobiť vyrovnane a profesionálne. Ozvalo sa znovu puknutie a reproduktor bol vypnutý.

Turbulencia. Pre nich jediné možné vysvetlenie. Logické.

Napriek tomu...

V tom mi to došlo.

Bellin rýchly pohyb vyvolal záchvev lietadla!

Prekvapením sa mi zatajil dych. Ak by chcela, roztrhala by ho na kusy ako papierové origami. Mysľou mi prešiel obraz tej enormnej sily a zrazu sa jej opatrnosť, s akou sa vecí dotýkala, nezdala až taká prehnaná. Boli tu náznaky a ja som to stále ignoroval.

Z celého jej tela sálala panika a ja som si uvedomil, že je v lietadle prvýkrát. A vtedy mi jednotlivé kúsky začali dávať zmysel. Preto na konferenciu do Seattlu nechcela ísť. Bolo to ako zavrieť super vodivú časticu s vysokou hybnosťou do malej sklenenej nádoby a čakať na výbuch.

V hlave mi hučalo, ako som nás vlastnou hlúposťou vystavil tejto situácií. Nešlo ale vôbec o mňa. Vedel som, že ak by prišlo na kolíziu, Bella by nás z lietadla dostala tak, že by sme zázračne dopadli na zem, bez jediného škrabanca. Mal som však príšerné výčitky kvôli nej. Stačil mi jediný pohľad na ňu a ja som vedel, že som to kráľovsky pokašlal. Opäť som to nezvládol. Kurva!

„Prepáč,“ šepol som a vedel som, že ma počuje.

Na túto vzdialenosť som na ňu úplne detailne nevidel, ale mal som pocit, že prestala dýchať. Bola ako mramorová socha. Po chvíly, čo mohla trvať večnosť sa nebadane pohla. Otvorila oči a uprene na mňa pozerala. Cítil som sa ako idiot, že som ju provokoval, a tak sa kvôli mne cítila nebezpečná.

„Už budem poslúchať,“ skúsil som znova a zdvihol ruky v zmierlivom geste.

Zavrela znovu oči a pomaly sa nadýchla.

Mal som pocit, že mi srdce vyskočí z hrude a tikot hodín na mojej ruke mi obviňujúco ukazuje, koľko času musí prejsť, kým si to Bella odpustí. Tik – idiot – tak - kretén. Nehýbala sa a ja som mal chuť si nafackať. Vedel som, že by som mal mlčať a dovoliť jej nájsť tu rovnováhu, čo potrebuje, ale nemohol som.

„Prosím, poď si sadnúť naspäť ku mne. Sľubujem, že sa ťa ani nedotknem. Len chcem cítiť, že si pri mne.“ Skúsil som to úboho znova.

Áno, plaz sa a doprosuj. Vôbec si ju nezaslúžiš.

Dlhú chvíľu sa nehýbala, ale každou ďalšou ubehnutnou minútou, bol jej dych plynulejší. Vystrel som ruku a ona na ňu prekvapene pozrela, akoby hodnotila, či je schopná sa pohnúť. Po chvíli nebadane prikývla. Každý jej krok bol starostlivo zvážený a do srdca mi zabodával osteň viny. Opatrne si sadla vedľa mňa a ja som si nemohol nevšimnúť ako nechala medzi nami väčšiu medzeru.

Tu máš, ty chumaj, zaslúžiš si to. Máš čo si chcel.

Panovalo medzi nami napäté ticho, ktoré mi prerušoval iba môj dych a hukot motora. Veril som, že ona toho vníma ďaleko viac. Neboli to ale jej vyvinuté zmysly, čo ma desilo. Bola to moja neschopnosť predvídať podobné situácie! Taká elementárna, školácka chyba! Zaťal som zuby a ruky do päste. Stále som bol oklieštený ľudským vnímaním a pohyboval sa v kauzálnych súvislostiach príčin a následkov jednoduchého ľudského spektra. To však nebolo ospravedlnenie. Ak mal náš vzťah ďalej fungovať, musel som sa naučiť automaticky prepočítať všetko do nového rozmeru.

Musel som zahodiť všetko, čo som vedel, a čo som mal v sebe hlboko zakódované. Ona sa správala, čo najviac ľudsky ako bolo možné. To však neznamenalo, že bola stále človek.

Frustrovane som si povzdychol nad svojou naivitou. To, že sa snaží mi uľahčiť všetko, neznamená, že je to jednoduché pre ňu.

„Prepáč, že som na teba tlačil,“ skúsil som váhavo narušiť to ohlušujúce ticho.

Zdvihla pohľad a oči mala stále čierne. Videl som v nich boj, ktorý zvádzala. Nič však nepovedala.

Musel som prehltnúť svoju hrdosť a vzchopiť sa. V ústach som mal úplne sucho, no musel som pokračovať.

„Je to pre mňa ešte nové, veď vieš, toto všetko medzi nami.“ Ukázal som na priestor, ktorý sa mi zdal beznádejnejšie nekonečný ako čierna diera. Musel som to zo seba dostať, bez ohľadu na to, ako hlúpo to bude znieť.

„Celé tie roky, čo si bola preč, som si predstavoval, ako sa vrátiš, ako všetko dáme do poriadku. Ako ti poviem, že som bol hlupák, keď som ťa chcel ochrániť tým, že ťa od seba odoženiem. Že sme do toho mali skočiť rovnými nohami hneď, ako si prijala miesto mojej asistentky, a ja som si nedokázal predstaviť deň bez toho, aby som ťa nestretol. Chcel som ti povedať, aký som bol stratený, keď som bol nútený byť bez teba. Ako mi dlho trvalo, kým som sa dal dokopy aspoň natoľko, aby som fungoval. Že ma držalo len vedomie, že tam niekde si a že sa vrátiš,“ vydýchol som cez ústa a odvrátil pohľad od jej náhle prekvapených očí, v ktorých by som prisahal, sa odzrkadľoval jas hviezd.  „Vedel som, že keď sa vrátiš, že nájdeme spolu riešenie, ako byť spolu. Nič však nie je jednoduché. Nie s nami. Takže, keď si prišla a všetko sa začalo sypať, panikáril som. A hoci som mal až príliš veľa času to premyslieť, som teraz taký neohrabaný idiot, že stále od samého nadšenia, že si pri mne šliapem vedľa. Učím sa rýchlo, ale v tomto prípade ide moje nadšenie proti mne.“

Nervózne som si prehrabol vlasy. Chcel som jej toho povedať tak veľa, no ona ma prekvapila, keď váhavo ku mne natiahla ruku. Pohľad mi vystrelil okamžite k nej.

„Netráp sa tým,“ šepla potichu, jej oči začali nadobúdať farbu karamelu a ramená uvoľnila.

„Ako sa tým nemám trápiť? Kvôli mne trpíš!“ spýtal som sa neveriacky.

„Len si ma prekvapil. Úprimne, som prekvapená, že som do toho trupu lietadla nespravila dieru.“ S náznakom úsmevu sa obzrela na miesto dopadu a vedel som, že sa snaží, aby som sa necítil ako totálny kretén.

Zrazu som pocítil úplný rešpekt voči jej sile i sebaovládaní. Každý pohyb, tlak i zovretie muselo byť z jej strany dokonalo pod kontrolou. Náhle ma to napadlo.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa so starosťou v hlase a nahla sa ku mne.

„Len som si uvedomil, ako sa veľmi musíš ovládať pri mne, medzi ľuďmi.“

Len prikývla a sledovala, či budem pokračovať a ja som jej odhodlane pozrel do očí.

„Chcel by som, aby si mohla byť aj pri mne prirodzená. Pohybovať sa voľne. Byť sama sebou.“ Zhrozene na mňa pozrela a tak som rýchlo dodal, „aspoň niekedy.“

Vedel som vôbec, o čo som ju žiadal? Chvíľu na mňa mlčky pozerala a potom rezignovane prikývla.

„Dobre, porozmýšlam o tom, ale skúsiš teraz spať. Potrebuješ si oddýchnuť.“

Celkom dobrý obchod. I keď pochybujem, že dokážem po tom všetkom zaspať.

„Dohodnuté.“ Usmiala sa na mňa a ja som sa pohodlnejšie usadil. „Kedy začneme?“

Odvrátila pohľad a ticho sa zasmiala nad mojou tvrdohlavosťou. Natiahla sa po notebook a položila ho na vyklápací stolík pred sebou.  

„Môžeme sa o tom porozprávať v New Yorku. Ale ja budem teraz pokračovať v prípravách tlačovej správy pre Cullen Industries. Firma mala menší pokles akcií ale nič vážne. Určite si čítal denné reporty. Každopádne sa toho dosť zomlelo v posledných dňoch a ak nechceme prepad hodnoty ešte zväčšiť, tak bude dobré prezentovať stanovisko polície aspoň v rámci možností,“ povedala trochu neosobným hlasom, ale vedel som, že je to jej vlastná forma obrany, aby mi dala najavo, že o tom už teraz nechce rozprávať.

„Dobre,“ odpovedal som a ona sa prekvapene na mňa pozrela, že som nemal k tomu žiadne pripomienky. Tie by sa, samozrejme, našli. Ale už pre jeden deň som pokúšal jej odhodlanie až až.

„Dobre,“ zopakovala, akoby jej to slovo bolo cudzie a potom s už miernejším hlasom dodala, „potom sa pustím aj na dolaďovanie firemnej akcie, ktorá má byť o pár týždňov. Mám k dispozícií iba Rosaliine útržky a moje poznámky spred piatich rokov, ktoré nie sú už vôbec aktuálne, ale chcem, aby na to aj Rose bola hrdá.“

Jej prsty sa rozbehli po klávesnici tak, že som na ne nevedel presne zaostriť. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že sa začala pohybovať prirodzene, ako som ju požiadal. Mal som pocit, akoby mi tým dokázala úprimnosť svojích citov viac, ako čokoľvek iné. Prihlúpo som sa usmial a pritiahol si prikrývku vyššie, aby som jej zasa ja tým spravil radosť. Očkom som po nej pokukoval, ako nehlučne jej prsty dopadajú na klávesnicu a všimol si tiež jej úsmev, no už sa na mňa neobrátila. Sledovať ju pri práci bolo pre mňa upokojujúce. Mal som ale podozrenie, že toto nie je jej plná rýchlosť upírych pohybov. Zobrala to zľahka, aby som si začal zvykať a možno ešte z ohľadu na krehký plast notebooku.

„Edward, prosím skús zaspať. Síce mi nevadí, že na mňa pozeráš, ale bola by som pokojnejšia, ak by som vedela, že dopraješ svojmu telu odpočinok aj bez toho, aby na teba dohliadal tím lekárov,“ povedala bez toho, aby zdvihla pohľad od monitoru po hodnej chvíli.

„Čo tým chceš naznačiť? Že ti nevytváram vhodné pracovné prostredie?“ Zasmial som sa a rukou si zamyslene pošúchal jemné narastajúce strnisko.

„To by som si nedovolila, pán Cullen.“

Nespokojne som si povzdychol a potom spravila niečo, čo som nečakal. Naklonila sa ku mne a vtisla mi na pery jemný bozk. Celým telom mi prešla triaška, a ja som si v hlave opakoval, že musím byť kurva opatrný! Pootvoril som ústa a prešiel špičkou jazyka po jej zamatovej spodnej pere. Mal som pocit, že jej telo sa nebadane roztriaslo a ja som mal v hlave nejasnú spomienku deja vú. Nedokázal som ju však polapiť a rozhodne ma to netrápilo. Skôr ako som stihol zdvihnúť ruku a pritiahnúť si ju bližšie, odtiahla sa mimo môj dosah.

„Prosím, skús si odpočinúť. Vieš, že si robím starosti,“ povedala nežne a pohladila ma po líci s takým citom, že som len nasucho prehltol. Srdce mi bilo ako splašené a musel som zmätene zažmurkať.

„Nebojuješ fér. Vieš, že nechcem, aby som sa trápila.“ Rozšírenými zreničkami som na ňu zaostril a pobozkal jej dlaň, ktorú mala stále na mojom líci.

„To ani jeden z nás.“

Usmial som sa. Mala pravdu. 

„Môžem mať nemravné sny?“

„Samozrejme, čo len budeš chcieť,“ šepla bez dychu a ja som rozmýšľal, či dostanem ešte jeden bozk. Asi zvažovala podobnú možnosť, lebo rýchlo sa obrátila k počítaču. „Ale teraz buď taký láskavý a skús si odpočinúť. Kým pristaneme, všetko budem mať pripravené.“

„O tom ani v najmenšom nepochybujem.“

Cele telo som mal napäté a vedel som, že žiadne uvoľnenie nepríde. Vydýchol som pomaly ústami a bolo mi jedno, že to Bella počuje. Poznala môj rytmus srdca a vďaka tomu vedela, ako riadne mimo som práve teraz. Privrel som oči a snažil sa upokojiť.

Bola so mnou a snažila sa, aby sme to dali dokopy. Čo mohlo byť dôležitejšie? Čakal som celé roky, kým sa vráti, mohol som počkať ešte chvíľu. Nehodlal som sa hrať na mučeníka. Vedel som, že je na tom rovnako. Vedel som to podľa toho, že hoci na mňa nepozerala, jej telo bolo mierne natočené ku mne.

Vyčerpanie z príprav sa muselo raz prejaviť. Viečka sa mi začali zatvárať a ja som s tým nebojoval. Keď som upadal do spánku, mal som pocit, že som počul, ako Bella niečo šepla, ale možno to bola už súčasť zvláštneho sna.

 

Po návrate do New Yorku sme prišli do môjho domu, ktorý bol prerobený na špičkové rehabilitačné stredisko. Netušil som, kedy to Bella stihla zariadiť a koľko peňazí to stálo, no nestaral som sa. Trhalo mi to srdce. Určite jej v tom Stark sekundoval. No mohli sa aspoň spýtať, či o to stojím, aby takto zohyzdili tak nádherný dom! Nechcel som z tohto miesta mať trvalú pripomienku lazaretu, schody upravené aj na bezbarierový prístup, zábradlie po oboch stranách stien. Bolestivo som zaúpel. Bella mi neponúkla vozík, ale vedel som, že tá skurvená vec sa tu určite niekde nachádza. Aspoň toľko ma poznala, že by som ho poslal dole ulicou, len čo by mi skončil v zornom uhle. Veľmi som nemal chuť sa rozhliadnuť po okolí, ale všimol som si ďalšie nové veci, zakryté plachtou. Prišlo mi z toho všetkého trochu nevoľno.

Nepovedal som však ani slovo. Vedel som, že to je nevyhnutné a bol som sakra rád, že je tu Bella so mnou. Tak som držal hubu a krok. Z môjho napätého držania tela však dobre pochopila, že sa mi to vôbec nepáči. Najskôr mi dávala priestor, aby som si zvykol a nekomentovala to. No nakoniec jej to nedalo, keď som pohľadom vraždil pomocné zábradlie vedúce k mojej izbe.

„Edward, je to iba na čas, kým sa dáš dokopy. Buď toto, alebo by si musel spať v izbe na prízemí,“ povedala, ako mi trpezlivo pomáhala pomaly postupovať.

Vonkajšiemu pozorovateľovi by sa zdalo, že mi pomáha len držať stabilitu, ako som mal ruku prehodenú cez jej plece. Síce som sa opieral o ňu, ale skoro vôbec som necítil váhu vlastného tela. Vedel som, že by pre ňu nebol problém ma v náručí vyniesť hore. Netrvalo by to takto sakramensky dlho ako venčenie korytnačky, možno sekundu aj s prikrytím. Ale za to, ako rešpektovala moje pochrámané mužské ego a ani to nenavrhla, som ju miloval ešte viac.

„Viem, miláčik, veď som nič nenamietal. Nahlas.“ Uškrnul som sa a potlačil netrpezlivý povzdych. Ale radšej sa budem ťahať po schodoch s podporou, ako ísť do tej miestnosti na prízemí. Do tej izby som už nechcel vkročiť. Tam som si vodil svoje známosti na jednu noc, a len predstava toho, že by musela Bella čeliť týmto čudným spomienkam so svojím úžasným vnímaním, som mal chuť tú miestnosť vybúrať.

„Ale keď toto obdobie skončí, musíš mi dovoliť, aby som to všetko rehabilitačne zariadenie, veľmi mužne rozmlátil sekerou,“ zadýchane som sa zasmial, a ona si všimla, že už mi dochádzajú sily.

„Čokoľvek budeš chcieť,“ usmiala sa a voľnou rukou ma jemne chytila aj okolo pása a mal som pocit, akoby som lietal.

V mojej izbe bolo čo to zmenené. Okrem postele s vyšším polohovacím matracom, tu bolo aj kreslo vedľa postele a pracovný stôl, na ktorom bol notebook.

„Miesto pre moju zdravotnú sestričku, ktorá bude zaznamenávať každý môj prehrešok?“

Bella si všimla môjho pohľadu a mierne zneistela. Povedal by som, že keby bola človek, tak sa začervená. Zbožňoval som ju dostávať do rozpakov. A páčilo sa mi vedomie, že som to stále dokázal.

„Chcem ti byť nablízku. Nevadí? Nebudem ťa rušiť. Môžem pracovať ale aj vedľa, ak by si chcel. Len som si myslela, že...“ Hľadala správne slová a ja som nechcel, aby mala dlhšie pocit, že ju tu nechcem.

„Takto to bude perfektné,“ šepol som a bol rád, že ju budem mať pri sebe. Uprela na mňa pohľad plný nehy a srdce sa mi pokúsilo nadšením vyskočiť z hrude.

Odvrátil som pohľad a sadol si na posteľ. Pomohla mi vyzliecť si veci a obliecť voľné tričko a nohavice na spanie. Vzduch bol nabitý statickou elektrinou a ja som sa cítil, ako mi srdce mláti o hrudný kôš. Jej dotyky boli také jemné a nevinné. Len ma podopierala a napriek tomu som bol úplne mimo. Moja reakcia na jej blízkosť bola taká surová, že to až bolelo. Nedýchal som. Nemyslel som.

„Musíš si oddýchnuť,“ šepla úplne zbytočne, aby zakryla vlastné protichodné pocity.

„Chcela si sa porozprávať o nás...“ snažil som sa aspoň podvodom predĺžiť ten čas. No ona sa rýchlo odtočila, aby ma len podoprela.

„To môže počkať,“ usmiala sa jemne, ako ma pokladala do postele. „Teraz si vezmi lieky a oddýchni si. Pár dní potrebuješ vypnúť.“

„Ale...“ chcel som namietať, no to mi už podávala vo vode rozpustený prášok. Skôr ako som ho stihol celý vypiť som začal cítiť neskutočnú únavu. Sakra, čo tam bol rohypnol v dávke pre koňa? Netušil som, že myslí vypnúť tak doslova.

 

Moja asistentka mala dosť svojské názory na nasledujúci priebeh zotavovania. Lepšie povedané, nezniesla žiaden odpor, pokiaľ išlo o moje zdravie. A to doslova. Spätne som si nevedel vybaviť konkrétne dni a zaradiť, čo sa kedy stalo. Z liekov som bol skoro stále mimo a prespal som väčšinu každého dňa. Začal som si pripadať, akoby ma udržiavala Bella v nejakej fáze polo-kómy. Vedel som, že to robí s presvedčením, že potrebujem oddych, takže som sa na ňu nemohol hnevať. I keď som chcel s tou únavou bojovať, nebol som toho schopný.

Potreboval som sa s Bellou o toľkých veciach porozprávať, ale skôr, ako som sformuloval myšlienku, rozptýlila ma svojím úsmevom. Potvora jedna. Vedela dobre, čo robila. Sladko krútila zadkom ako mi pripravovala jedlo a lieky a namiesto toho, aby som sledoval, čo robí, alebo počúval, čo mi jej sladký hlas sirény hovorí, som len fascinovane upieral pohľad na ňu. A skôr ako som si stihol uvedomiť, čo robím, mal som v sebe ďalšiu dávku opiátu, alebo čo to, sakra, bolo. Oči sa mi prekrížili a bol som zasa mimo.

Po troch alebo štyroch dňoch, kto to má, sakra, vedieť, som sa ale naozaj cítil lepšie, to sa jej musí nechať. Deficit spánku bol asi stiahnutý na najbližších sto rokov ak nie viac a aj moje unavené svaly začali brnieť po aktivite.

Presne v tom momente Bella dohodla stretnutie s lekárom, ktorý prišiel do môjho lazareta osobne a skonštatoval, že sa všetko hojí správnym smerom a obnovené tkanivo sa nadviazalo v prirodzenej väzbe. Nevenoval som mu veľmi pozornosť. Sledoval som len Bellin potešený výraz na tvári a bol rád, že jej nové správy urobili radosť. To však netrvalo dlho.

Predpísal mi nejaké cvičenia, aby sa zabránilo atrofovaniu svalov a po dotaze, či má chodiť k nám pravidelne fyzioterapeutka na cvičenie, sa v Belliných očiach prebleskol varovný pohľad. Prisahal by som, že sa jej mykla horná pera, ako naňho chcela zavrčať.

Doktorko, tak to ste stúpili na nebezpečnú pôdu.

Zasmial som sa, no po Bellinom bleskovom spaľujúcom pohľade, rýchlo to zamaskoval kašľom. Absolútne som ju neoklamal. Prižmúrila oči a prisahal by som, že má chuť niečo roztrhať, no ovládla sa. Možno čakala, že skočím po možnosti nechať sa oblapávať cudzou ženou, ale to bola vedľa. Odkašlal som si, aby som našiel stratenú rovnováhu a hoci som sa prihovoril doktorovi, stále som pozeral na ňu.

„To nebude potrebné, doktor, moja asistentka má kurz,“ povedal som hypnotizujúc ju očami a jej ramená sa jemne uvoľnili.

Moja majetnícka asistentka. „Však, slečna Swanová?“

„Áno,“ odpovedala stroho, ale kútiky sa jej jemne zachveli, ako sa chcela usmiať. Určite som práve získal nejaké body navyše.

„Naozaj?“ spýtal sa prekvapene doktor a na čele sa mu začal perliť pot, akoby vycítil to chladné napätie, ktoré jej sálalo z tela. Niektorí ľudia na nebezpečie reagujú celkom prirodzene, na rozdiel odo mňa.

„Je prirodzený talent,“ povedal som a usmial som sa na ňu provokačným úsmevom. No Bella len nezúčastnene pozerala na doktora. Potvorka. Ten bol však z nej celkom nervózny.

„Tak výborne. Potom tu nechám nejaký materiál, aby ste mali osnovu a pripadne číslo, ak by ste chceli niečo konzultovať.“ povedal rýchlo a jeho ruky sa triasli, ako vyťahoval z tašky nejaké papiere a podal ich Belle. Tá sa naňho ani nepozrela. Iba ich vzala a prižmúrila oči.

 

Okrem tejto epizódy bol náš pobyt doma v ustálených koľajach. Bella sa o mňa starala so vzornosťou zaslúžiac si ocenenie samaritána storočia. Pohybovala sa pri tom skoro prirodzene pre svoju novú podstatu. Jej rýchle pohyby, ostré zmysly a nekonečné vnímanie. Musel som myslieť na to, aké praktické dôsledky by to malo na sex, ale v tejto oblasti, moje argumenty nepodporovala.

Vždy som si myslel, že dávať sa dokopy potom ako Bella zmizla, bolo najhoršie obdobie môjho života. Teraz som však prechádzal podobným peklom. Bella bola pri mne, ale z toho, ako bola opatrná, aby mi neublížila, sa mi chcelo kričať. Túžil som ju zovrieť v náručí, ale dobre som si uvedomoval, že to nie je štandardná situácia zdržanlivej priateľky. Nesmel som ju tlačiť. Musel som byť chápavý. Ale, kurva, tak veľmi som sa chcel stratiť v jej sladkej puse. Pobozkať ju a môcť tam pochovať všetky tie roky, čo sme museli byť oddelene. Ale nemohol som. Musel som hyperventilovať vždy, keď sa nahla, aby mi upravila vankúš, vždy keď sa zohla, aby mi niečo podala. Možno si myslí, že som nadržaný idiot, ale práve teraz by som vedel napísať vlastnú verziu päťdesiatich odtieňov a crossfire v jednom. Nemal som šancu na nejaké súkromie. Jej super zmysly vytvárali presný obrázok o tom, ako som po nej túžil. A podľa toho, ako vždy zadržala dych a stmavli jej dúhovky som vedel, že prechádza podobným peklom.

Vítaj Beatrice! Som tvoj Dante, a toto je náš očistec.

Ale boli sme spolu.

Mohol som ju držať za ruku, kedykoľvek sa mi zachcelo.

Bola tu a ja som vedel, že by mi dotiahla aj polárneho medveďa na retiazke, ak by som chcel. Potreboval som však len čas vstrebať všetky tie rozmery jej skutočnej podstaty. Dávkovala mi to postupne, aby mi pomohla zistiť skutočné rozmery tým, byť upír. Odpovedala na otázky, ktoré nemala počuť, zachytila veci, čo padali skôr, ako sa dotkli podlahy a... vôbec nespala. V noci bola pri mne a rozprávala sa so mnou, až kým som nezaspal. A jej úsmev bola prvá vec, čo som videl ráno po zobudení.

Do firmy neodchádzala a komunikovala so všetkými len prostredníctvom mailu a telekonferencií. Znova mi bledla každým dňom pred očami a ja som začal mať pocit, že viem, čo za to môže. Stupňovalo sa to. Dotýkala sa ma menej a toto bolo len potvrdenie mojich domnienok. Len som netušil, ako sa na to spýtať. Hoci, už sme to raz absolvovali, nebolo to pre mňa jednoduché.

„Bella?“ okamžite spozornela, hoci som sa snažil o neutrálny tón.

„Áno?“

„Kedy si naposledy jedla?“ snažil som sa zachovať pokojný výraz tváre, ale tušil som, že počuje tú miernu nervozitu, podľa toho, ako sa jej chrbát napäl nad počítačom, kde spracovávala podklady pre správnu radu.

„V Seattle, mám to stále pod kontrolou,“ povedala potichu a ja som jej z nejakého dôvodu vôbec neveril.

„Nepýtal som sa, či to máš pod kontrolou,“ odpovedal som nesúhlasne. Bože, vedela byť tak tvrdohlavá! Zrazu sa mi pozrela priamo do očí a v jej výraze bolo niečo, čo som tam rozhodne nechcel vidieť.

„Prisahám, neublížim ti,“ šepla a v jej hlase bola vpísaná bolesť, ktorá ma ranila viac ako sa kedy Nancy Postrovej mohlo podariť.

Prečo si nemôže byť istá mojou láskou raz a navždy?

„Poď sem, miláčik,“ povedal som a nadvihol ruku jej smerom. Nútiť vyhľadovanú upírku, aby prišla do kontaktu s ľudským teplom bolo čisté šialenstvo. Nechcel som, aby trpela. No teraz som sakra vedel, že horšie utrpenie ako to z hladu jej spôsobuje pomyslenie, že by mi ublížila. Mohol som to vedieť podľa jej pohľadu, podľa toho, akoby som ju zahnal do rohu. Musel som jej však ukázať, že sa jej nebojím.

„Prosím,“ šepol som a vedel, že mi to neodoprie.

Pomaly sa postavila a jej kroky boli oveľa obozretnejšie. Sadla si ku mne na postel a vložila svoju studenú ruku do mojej. Bola taká jemná a zároveň taká tvrdá. Bože. Predstavy jej rúk na mojom tele teraz neboli niečo, čo som potreboval.

„Bella, nebojím sa byť v tvojej prítomnosti. Milujem ťa,“ šepol som a ona vypustila zadržiavaný dych. „Nechcem, ale aby si trpela. Nie kvôli tomu, že ma nechceš, aby som zostal na pár hodín sám. Už sme sa o tom rozprávali v nemocnici.“

„Ako vieš, že...“ začala a zmätene mi pozrela do oči.

„Miláčik, poznám ťa. A vidím, že ťa to trápi. Ale úprimne. Nemôže sa mi nič stať. Počula si, čo povedal lekár na kontrole. Môžem začať s rehabilitáciou. Ak sa mám vrátiť o dva týždne na ten večierok, čo tak tvrdo pripravuješ, musíš ma prestať držať ako vo vate. Som chlap a premením sa na zúrivého tigra v klietke, ak to bude trvať ešte o chvíľu dlhšie,“ povedal som rozhodne a vedel, že iba tak ju budem môcť presvedčiť, aby išla... sa najesť. Ak bude veriť, že to robí pre moje dobro.

„Leziem ti už na nervy?“

„O nie, kráska. Na túto návnadu ti neskočím. Nikdy sa ťa nenabažím, ale to že budeš vyhladovana nepomôže nášmu spolužitiu,“ žmurkol som na ňu a videl, ako sa jej odhodlanie začína lámať.

„Neviem,“ namietla váhavo.

„Nerozprávaj hlúposti. Na niekoľko hodín sa viem sám zabaviť. Pokojne chod... jesť,“ odvetil som trochu v rozpakoch a usmial sa na ňu v snahe o získanie prímeria.

„Na lov,“ ozvala sa nečakane.

„Hm?“ spýtal som sa a vôbec nechápal.

„Choď na lov sa tomu hovorí,“ usmiala sa placho a prisahal by som že i trochu nezbedne.

„Takže lov? Bežíš ako amazonka a skolíš nejaké zviera? Svišťa alebo tak?“

„Nie, jeleňa väčšinou alebo, ak sa pošťastí medveďa,“ povedala so zatajeným dychom.

Kurva.

Tá predstava bola... Kurva.

Práve sa mi postavil a ja som netušil prečo. Bolo to niečo, čo som si nikdy nepredstavoval, ale toto bola Bella.

Oči sa jej mierne rozšírili, lebo dobre vedela, ako moje telo reagovalo.

„Edward...“ šepla potichu a vrčanie jej prešlo cez krk.

Definitívne som bol úchyl.

„No čo ti poviem, princezná, aspoň vieš, že ma nevystrašíš. No a teraz utekaj do lesa alebo tak, a dopraj mi nejaké súkromie, žena!“

Jemne sa nahla ku mne a ja som vedel, že ju to v tomto stave musí stáť všetko sebaovládanie. Keď sa jej blúzka jemne pootvorila, tak som mal výhľad na samo nebo.

„Budeš myslieť na mňa?“ Zvodne sa naklonila a jej sladký dych ma ovanul.

„Si moja mokrá fantázia, miláčik, tak sa bež najesť a potom sa mi možno budeš tiež môcť venovať,“ spýtal som sa s otázkou v očiach, ktorá by mala byť zvrhnutá zo stola okamžite.

„Možno,“ šepla tak, že som si nebol istý, či som ju počul.

Tvrdo ma pobozkala na pery. Jej jazyk obkrúžil okolo mojej spodnej pery a ja som ticho vzdychol. Keď som však otvoril oči, bola preč. Kurva. Vošiel som si rukami do vlasov. Potrebujem sprchu. Vtom mi však zazvonil mobil a ja som nešťastne zaklial. Na mobile, ktorého kontakt má len pár ľudí na svete, sa objavilo číslo, ktoré som kedysi volal milionkrát a ozval sa mi vždy ten istý oznam o odpojení čísla. Ale ako sa tej bosorke, sakra, podarilo obnoviť po piatich rokoch to isté číslo?

„Hádam, že máš dobrý dôvod volať mi,“ povedal som a hoci som v svojej posratej hlave chápal, že to bolo nutné, čo urobila, nevedel som jej tak úplne odpustiť.

„Mám byť podctená, že máš moje číslo uložené, pri tvojej povesti?“ jej hlas znel veselo, a na počudovanie trochu kajúcne.

Nehodlal som sa správať ako urazený idiot. Možno som jej neodpustil, ale nevolala len tak.

„Čo chceš, Alice?“

„Pohovoriť si, Edward.“


Chcem sa v prvom rade ospravedlniť, že ste museli tak neskutočne dlho čakať. Moja malá dcérka vypĺňa každú chvíľku môjho dňa, takže sa mi veľmi ťažko dá nájsť čas na písanie, ale stále na vás myslim, a snažím sa písať. Dúfam, že si ešte na Asistentku pamätáte a kapitola sa vám páčila. Čo si myslíte o tom, čo sa tam deje? Edward nás trochu trápi, ale je to chlap, takže sa to dalo čakať. :) 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 35. kapitola:

 1 2 3   Další »
06.07.2017 [13:35]

anissskaMaryAngel: Jsem ráda, že jsem nenapsala nějakou blbost a trochu ti to pomůže. Tuhle povídku zbožňuju a napsat komentář je pro mě to nejmenší, co můžu udělat.
V průběhu léta se na povídku určitě ještě podívám, takže když mě něco důležitého napadne, tak ti dolů naklepu komentář Emoticon Emoticon


Emoticon

04.07.2017 [14:06]

MaryAngelanissska: Presne takýto komentár som potrebovala! Emoticon Teda zbožňujem každý jeden, ale takýto sumarizačný, najmä keď sa blíži koniec je naozaj potrebný. Sama mám v hlave čo a ako - Bonus Alice a Jaspera mam rozpísaný už hodne dávno (viac menej od toho momentu ako Alice opustila Bellu), no bude trochu výzva ho nájsť. Vysvetlenie vzťahu s Esme je pre mňa trochu oriešok, mám to nejako v hlave, ale chcem niečo BIG takže ak by sa mi to náhodou nepodarilo doriešiť, tak by som to tiež riešila v bonuse a možno takým spôsobom ako flashback z minulosti. Emoticon Em a Rose sú samozrejme tam, nakoľko už obaja patria k Edwardovi a Belle ako dvojičky. Emoticon
Ale mega waaau je ten nápad s Tonym! Emoticon Emoticon Emoticon Veľmi sa mi to páči. Teda ja som ho tam ešte raz chcela dať, také male prekvapenie na záver, ale to čo si napísala ty, je naozaj super. Skúsim na tom popracovať. Možno epilog z pohľadu pána Starka? Emoticon Emoticon
Ohľadom toho pripomenutia, tiež som zvažovala, že by sa mi pred uzavretím hodilo prejsť celú poviedku ešte raz. Ale to už je zas tak, že ak by predsa ten čas bol, radšej by som ho venovala písaniu. Emoticon

SusannaMartin: To nebol účel ale ďakujem. Emoticon Emoticon

04.07.2017 [12:51]

anissskaMary,

až všechno ukončíš, tak jak sis to plánovala mezi Bellou a Edwardem - ne jen pro tentokrát, ale i ohledně Edwardovi budoucnosti (přeměna? - i když to si možná taky necháš do bonusu viď) - pak čekám jen nějaký ohlédnutí Tonyho na celou situaci, jako že bude vědět, že existuje něco jako Cullenovi a možná Bella bude vědět něco víc o něm (nevím, jestli jsi ještě něco s ním plánovala).

Samozřejmě důležitý je bonus Alice a Jaspera, hledání, setkání a možná i pohled Jaspera, jak je z ní unešenej, no co už zkrátka máš s těmi dvěma vymyšleno. Pak by to samozřejmě chtělo něco málo k usmíření Alice s Esme a Carlislem, ale na to asi není třeba psát bonus extra.

A samozřejmě ještě teda pár vět k Rose a Emmettovi, ale to asi zvládneš ještě v normální kapitole?
Takže asi tak, doufám, že to nevyznělo, že si tu diktuju podmínky, jo. Jen asi co by tak mohlo ještě všechno zaznít, abychom na nic nezapomněli. Emoticon Zrovna minulý víkend jsem si přečetla pár kapitol, takže to mám trochu osvěžený. Emoticon

Hodně sil a času!! do psaní. Užívej léta Emoticon Emoticon

25. SusannaMartin
20.06.2017 [17:51]

inak tá zmienka o Beatrice a Dantem na začiatku mi pripomína Gabriela Emoticon Emoticon

24. Aknel
29.05.2017 [19:41]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23. Vera
25.05.2017 [23:51]

Ahoj, kdy bude prosím další kapitola? :)

05.05.2017 [20:05]

MaryAngelAno, súhlasím, tých kapitol by mohlo byť aj desať, ale obávam sa, že k tomu by sa mi tiež hodila potom nejaká šikovná asistentka Emoticon
Takže po porade s Petronelou, ktorá ma so mnou svätú trpezlivosť celé roky Emoticon , som sa rozhodla, že najlepšie bude keď AII skončí a ostatné veci sa doriešia v bonusoch. Rozdelené by mali byť na zoznámenie Alice a Jaspera, ako som to už sľúbila pred rokmi anissske Emoticon (inak tou prvou vetou v komente si mi spôsobila skoro zástavu srdca). Teda dúfam, že niekde nájdem ten draft, čo som si už k tomu napísala. Emoticon Ďalej by tam mohol byť flashback do pôvodnej family The Originals Evensových, ups, žeby spoiler. Emoticon Emoticon a potom ešte nejaké to many years later...
Ak vás napadne ešte niečo, na čo by som nemala zabudnúť, budem vám vďačná ak si nájdete čas a napíšte mi to sem. Emoticon Ďakujem za každú reakciu. Emoticon

21. Michy
02.05.2017 [23:47]

Nedávno jsem začala opět číst Asistentku I. Je to skvěle napsané Emoticon nemůžu si pomoc, ale víc se mi líbí slovenské povídky. Emoticon a ty tvoje jsou super Emoticon uz se těším na další díl.

01.05.2017 [21:37]

anissskaMilá zlatá MaryAngel, Emoticon

tak jsem zase znechucená, jak to bylo naprosto výborný, úžasný a dokonalý! Emoticon Já prostě zbožňuju, jak jsou si ti dva tak oddaní, jak se znají a přesto jsou si nejistí v citech toho druhého. Emoticon Emoticon Jsem zvědavá, jak to pro ně do budoucna vymyslíš.. protože Edward se v přítomnosti Belly nedokáže udržet a o chudince Belle ani nemluvě. Takže se tu nabízí otázka, že pokud nebude chtít Bella Edwarda přeměnit, možná ještě nastoupí Tony a jeho super chytrá hlavička.

Navíc jsem zvědavá, co chce Alice... a já tak trochu doufám, že nám napíšeš, jak si "vyzvedla" Jaspera. Protože dvojici Alice a Jaspera miluju, hlavně kvůli tomu, jak je jejich vztah spíše duševní než fyzický (což ovšem neznamená, že tam toho fyzična musí být málo Emoticon ). To by bylo doopravdy naprosto skvělý, navíc v tvém podání. Emoticon

A co Rose a Emmett? Tihle dva jsou taky úžasní!
No mám spoustu otázek a moc se těším na pokračování, zbožňuju tuhle povídku!!! Měj se krásně Emoticon Emoticon

19. SusannaMartin
27.04.2017 [18:20]

Mary, ano som telepat Emoticon už mi to povedalo viac ludí že čítam myšlienky hahaha a mám cit na počasie Emoticon vždy sa náhodne pozriem von oknom ako tam je akurát keď začína pršať Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!