Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Amore Italiana di Romeo i Giulietta - 1. časť

05.02.2011 (21:30) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1537×

1. časť

Prekvapene som sa rozhliadla okolo seba. O akej desiate to hovorila? Žeby súčasťou prehliadky bolo aj občerstvenie? To by mi prišlo vhod! Rožky som už dávno zjedla a začínala som pociťovať hlad. Predsa len bolo poludnie a blížil sa čas obeda.

Šla som spolu s ostatnými ľuďmi za tou záhadnou ženou. Sprievodkyňa, ktorá sa nám predstavila ako Heidi, nám rozprávala dejiny mesta i hradu.

Kráčala som vedľa nej a neustále som ju zasypávala otázkami. Čo sa týka histórie Talianska, bola som veľmi vzdelaná, keďže som ju chcela študovať. To bol môj sen! Popritom by som si mohla privyrábať ako sprievodkyňa, aby som príliš nezaťažovala rodinný rozpočet. To by bolo fajn!

Zastali sme pred masívnymi dubovými dverami, pri ktorých stáli dvaja mladí muži oblečení v čiernych plášťoch s kapucňou. Tí ale majú vkus!

Otvorili dvere a všetci sme vošli dovnútra, nemo obdivujúc krásu, ktorá sa zjavila pred nami. Bola to obrovská kruhová miestnosť vykladaná bielym mramorom. Vyzerala úchvatne. Bola plná zvláštnych ľudí oblečených rovnako, ako tí dvaja predo dvermi. Vpredu boli tri tróny, na ktorých sedeli traja muži. Jeden z nich, ten, čo sedel uprostred, vstal a so širokým úsmevom nás privítal.

„Vítam vás! Som Aro Volturi a vitajte vo Volterre!“ povedal.

„Dúfam, že sa vám prehliadka páčila, pretože to je to posledné, čo vo svojom živote zažijete!“

Nechápala som, o čom hovorí. To som však ešte nevedela, že čoskoro príde vysvetlenie.

Všetko sa zbehlo tak rýchlo. V jednej chvíli stáli tí čudní ľudia pri stene, v nasledujúcej držali účastníkov exkurzie, pery pritisnuté k ich krku. Niektorí kričali, iní plakali, ale väčšina onemela od hrôzy, ktorú videli. Rovnako ako ja. Moja myseľ bola príliš pomalá, aby som si uvedomila, čo sa deje. Ale v jednu chvíľu mi to docvaklo! Sú to upíri!

Aj keď som nikdy na podobné hlúposti neverila, teraz už viem, že je to pravda. Ako inak by sa dali vysvetliť tie mŕtvoly, ktoré ležali na zemi? Po tvári sa mi kotúľali slzy ako hrachy. Medzi nimi boli i malé deti, ktoré svoj život ešte ani nezačali žiť. Tieto bytosti sú beštie, pretože nik iný by niečo takého neurobil.

V mysli som mala len jediné! Čo najrýchlejšie sa odtiaľto dostať preč. Ako v tranze som ustopovala dozadu, až som narazila do akejsi steny. Keď som sa obrátila, zistila som, že to nebola stena, ale mladý vysoký muž s očami ako uhoľ. Dokonca ani nebolo poznať, kde má zorničky. Schmatol mi ramená, pripravený ma zabiť rovnako, ako aj ostatných. Zavrela som oči, pretože som nechcela vidieť vlastnú smrť.

„Felix!“ začula som hlas za chrbtom.

Ramená som mala okamžite voľné, ale moje nohy mi vypovedali poslušnosť. Pred pádom ma zachytil môj kat.

„Odveď ju do knižnice!“ prikázal mu muž, ktorý sa nám predstavil ako Aro.

Felix ma vzal do náručia a rozbehol sa obrovskou rýchlosťou. Zavrela som oči a cítila, ako sa vzduch pohybuje okolo mňa. Odrazu ustal.

Otvorila som oči a zistila, že som v akejsi miestnosti po strop naplnenej knihami. Aro predsa vravel, že mám ísť do knižnice!

„Aro za tebou čoskoro príde!“ povedal, posadil ma do čalúneného kresla a zmizol.

Napriek tomu, že som bola k smrti vydesená, som neodolala a začala som sa zvedavo rozhliadať po miestnosti. Bola to tá najkrajšia knižnica, akú som kedy videla (a to som ich videla naozaj dosť).

Opatrne som vstala a blížila sa ku knihám. Zbežne som si ich začala prezerať. Boli tam naozajstné skvosty! Gutenbergová Biblia či Homérove zápisky o Illiade. Bože, to je krása! Som zvedavá, či tie príšery vedia, čo tu majú. Stavím sa, že nie.

Práve som sa načahovala po jednej knihe, keď som začula za sebou hlas.

„Rada čítaš?“

Zľakla som sa a knihu pustila na zem. Videla som už len tmavú šmuhu a odrazu stál predo mnou. Ten muž, ktorý mi „zachránil“ život. Ale ja som vedela, že niečo za to bude chcieť. A ja som vedela, že to „niečo“ nebude maličkosť! A bála som sa, čo to bude.

„Odpovieš mi na otázku?“ opýtal sa.

„Áno, máte nádhernú zbierku.“

„Posaď sa!“ Ukázal na čalúnené kreslo.

„Určite si si všimla, že nie sme ľudia.“

Prikývla som.

„A tiež ťa zaujíma, čo sme zač.“

„To som pochopila.“

Muž bol nadšený.

„Výborne! Aspoň si ušetríme čas. Keby si niečomu nerozumela, ozvi sa! Na všetko ti odpoviem.“

Opäť som prikývla.

„Sme upíri a ako si si všimla, živíme sa ľudskou krvou.“

Striasla som sa odporom. Všimol si to.

„Aj ty budeš taká. Máš potenciál a ten chcem využiť. Budeš pozoruhodný upír,“ zasmial sa.

Vytreštila som oči.

„Ale to ja nechcem. Radšej zomrieť, ako byť takou beštiou ako ty.“

Viem, že to bolo odo mňa odvážne, ale nemohla som dovoliť, aby sa zo mňa stal netvor.

„Ale ja som sa nepýtal, drahá. Konštatoval som.“

Odrazu som len ucítila silný závan vetra a obrovskú bolesť, keď jeho zuby preťali moju krčnú tepnu.

Arov pohľad

Nemohol som sa dočkať, až príde Heidi s „potravou“. Som zvedavý, koho privedie. Naposledy prišla so skupinkou neduživých dôchodcov, za čo si od nás vyslúžila dôrazné pokarhanie. Veď, kto má chuť na takých starcov?! Snáď dnes privedie o čosi mladšiu návštevu. Aj keď ani školský výlet by nebol zlý!

Z haly som začul mnohonásobný tlkot sŕdc. Konečne je to tu! Oheň v mojom krku sa naplno rozhorel. Dvere do sály sa otvorili a dnu vošla Heidi so svojou skupinou. Boli medzi nimi dospelí jedinci i malé deti. Skvelé! Predniesol som svoju úvodnú reč a ako prvý som sa vrhol na mladú asi 30-ročnú ženu. To bol pokyn pre ostatných, aby sa začali kŕmiť.

Zabil som ešte jedno malé dieťa a poobzeral som sa po ďalšom „kúsku“, keď som zazrel Felixa, ako sa približuje k mladému dievčaťu. Za normálnych okolností by som sa tým nezaoberal, ale tá mladá žena ma niečím zaujala. Nevedel som presne popísať čím. Na prvý pohľad vyzerala úplne obyčajne. Dlhé hnedé vlasy, sivé oči, útla postava. Nič výnimočné. Ale ja som vedel, že bude výnimočná. Bude, až sa stane tým, čím sme my. Keď z nej bude upír!

Okamžite som Felixa zastavil a prikázal mu odviesť dievča do knižnice. Zatiaľ, čo gardisti odpratávali mŕtve telá, pustil sa do mňa Caius.

„Čo to malo znamenať, Aro?!“ hromžil.

„Z toho dievčaťa niečo bude,“ odvetil som mu.

„A to vieš ako? Vari si druhý Eleazar!?“

Usmial som sa.

„To nie, drahý Caius, ale cítim, že z nej bude mimoriadne silná upírka.“

Caius len mávol rukou a Marcus sa k tomu, ako obvykle, nevyjadroval. A ja som sa vybral za naším hosťom.

Koniec 1. časti

Poprosím komentáre.

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Amore Italiana di Romeo i Giulietta - 1. časť: