Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ahoj, ja som tvoj osud! 6. kapitola

28.06.2010 (16:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1783×

Moju ruku som mu dala na plece a druhou si ho k sebe pritiahla ešte bližšie. On sa mi tou svojou zaplietol do vlasov a tá druhá mu zbehla po mojom chrbte.

Tvárou sa začal približovať ku tej mojej a ja som si stúpila na špičky, aby som dočiahla. V momente keď sa naše pery spojili, niekto otvoril dvere

„Ou, prepáčte,“ ospravedlnil sa Jasper.

„To je v pohode. Mohol by si nám potom zavolať Alice,“ spýtal sa ho Edward.

„Edward?“ váhavo som sa ho spýtala. „Nebude to nejako priskoro?“ Zdvihol jedno obočie.

„Nie, zlatko,“ pošepkal. Zhlboka som si povzdychla.

„Hej!“ zapišťala Alice.

„Takže, môžeš sa pustiť do príprav svadby,“ vyhlásil Edward.

„Alice, viem, čoho si schopná. Chcem, aby to bola malá svadba,“ vyslovila som svoju žiadosť.

„Neboj sa,“ povedala. „A gratulujem ti!“ hodila sa mi okolo krku.

„Alice!“ skríkol Edward. „Opatrne!“

„Jasné,“ povedala a ešte stále ma objímala. Edward si nahlas povzdychol, a tak sa snažil odo mňa Alice dostať aspoň na chvíľku. Keď to nešlo, tak zakročil.

„Alice, môžeš ju už pustiť. Je to ešte človek,“ upozornil ju.

„Ou-“ zarazila sa a hneď odstúpila. Edward sa na ňu ďakovne pozrel a perami naznačil, aby vypadla. Ona si len niečo zafrflala popod nos a zmizla. Pocítila som, ako sa Edward na mňa pozerá na mňa.

„Poď so mnou. Pôjdeme to oznámiť Arovi,“ povedal. Otočila som sa naňho s otázkou, ktorá naňho musela doslovne kričať. Za Arom nechcem ísť! „Bells, bude to len chvíľka,“ dodal, keď ma zbadal a pochopil.

„Vieš, Bella, potom by sme mohli odísť z Volterry, čo na to povieš?“ spýtal sa ma po dlhšej chvíli. Prekvapene som naňho pozrela. Bol to on, čo chcel, aby sme tu šli. Teda viac Aro, ale Edward bol z toho potom nadšený!

„Jasné, že chcem odtiaľto čo najskôr vypadnúť,“ súhlasila som. Edward ma po týchto slovách chytil za ruku. Zvyšná cesta prebehla v absolútnej tichosti. Až na prvé poschodie...

„Zdravím,“ zasmial sa Demetri. Jeho som poznala naozaj veľmi krátko. S ním som mala povolenie rozprávať sa, až keď bol „plný“. „Vlastne... gratulujem,“ dodal s falošným úsmevom na perách, keď zbadal prsteň na mojej ruke. Počula som Edwardovo zavrčanie. Ihneď som ho potiahla za ruku. Pocítila som, ako sa napol a neskôr aj prikrčil.

„Edward!“ zašepkala som, „prosím!“

„V pohode,“ usmial sa. Demetrimu venoval posledný vražedný pohľad a už sme kráčali poslednou chodbou.

„Mi piace, si può andare“ (je to v pohode, môžeme vojsť) povedala som a on sa len usmial a dodal:

„Bella, v taliančine si naozaj dobrá. Ti amo.“ Posledné slová mi pošepkal do uška a zasmial sa.

S mojim nádychom sa otvorili aj dvere. Opatrne a hlavne pomaly som vošla do sály. Všetky pohľady spočinuli na mne. Bolo mi to trápne, tak som sa radšej došuchtala  za Edwardom a ruku sa snažila skryť.

„Gratulujem vám,“ povedal Aro a na tvári sa mu roztiahol ten jeho úsmev.

„Ďakujeme,“ prehovoril Edward. „Chceli by sme tvoje povolenie na malú svadbu.“ Povzdychla som si, a asi to bolo aj dosť počuť.

„Ale isteže, drahí priatelia. Niekoho pošlem, aby vám pomohol,“ pokúkol sa.

„Nie, netreba. Stačí len Alice,“ dodal Edward s úsmevom na perách.

„Tak finančne!“

„Naozaj netreba. Máme všetko, len miesto chýba.“

„Dobre, niečo nájdeme,“ ochotne vravel Aro. Edward stisol moju ruku a na tvári mal krásny úsmev.

„Ďakujeme,“ prehovorila som tentoraz ja. Neviem, kde sa vo mne nabrala tá odvaha... Ale už tu viac nechcem byť. Ara nemám v láske.

Edward sa uklonil – ale možno sa mi to len zdalo. Potom sme sa vybrali von. Konečne!

„Povieš mi, čo tak nenávidíš na Arovi?“ spýtal sa ma, keď sme vyšli von.

„Vieš, proste ja neznesiem, keď je niekto až tak prehnane ochotný,“ hovorila som potichu. Zasmial sa.

„Dobre, dobre. O tých rokoch, čo žije, mu už miernejšie prepína,“ uznal. Len som prikývla hlavou a zadržiavala smiech.

Zas si ma privinul k sebe.

„Bella, milujem ťa. Ani si nevieš predstaviť ako,“ vyslovil. Pozerala som samu do jeho zlatých očí... boli také nádherné. Môj pohľad skĺzol až ku jeho perám. Priložila som mu na ne prst a povedala:

„Ja teba viac!“ Pobozkala som ho a on ten bozk predĺžil tým, že sa ku mne sklonil. „Ďakujem,“ usmiala som sa naňho.

„Poď,“ pošepkal mi do ucha. Na krku som pocítila jeho chladný dych.

„A kam?“

„Do izby,“ žmurkol na mňa.

„Fajn!“ povedala som. Prešiel si predo mňa. „Čo ideš robiť?“ zdvihla som jedno obočie. Neodpovedal – ako vždy. Pristúpil ku mne ešte bližšie a vyšvihol si ma do náruče. Prekvapene som len vydýchla. Odniesol ma až do mojej izby na posteľ.

***

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ahoj, ja som tvoj osud! 6. kapitola :