Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ahoj, ja som tvoj osud! 4. kapitola

18.06.2010 (21:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2277×

„Nič... ja len, že už o pol roka budeš ako on.“ V tom som si uvedomila, že to je naozaj len tak krátko. Ale už budem ako Edward a nikto nám nebude môcť brániť v našom šťastí. Aj keď ja po tom – stať sa upírom – nejako extra netúžim.

„Jacob, vieš čo? Je to aj moje rozhodnutie! A bude to viac než pol roka!“ vyhŕklo zo mňa. Prekvapene na mňa vyvalil oči.

„Ale Bella...“ začal niečo hovoriť, no ja som sa od neho otočila. „Bella?“

„Nechaj ma tak! Prečo mi to ešte viac sťažuješ?“ spýtala som sa ho a pre istotu sa ešte stále neotočila. Nechcem vedieť, čo by sa stalo, keby som to tak urobila.

„Ale ja ti to chcem práve uľahčiť. Vieš čo by pre mňa znamenalo, keby si sa stala upírom?“ opýtal sa. Neodpovedala som. „No tak vieš?“ opýtal sa ešte raz, ale teraz ma nenechal odpovedať. „Stratil by som svoju najlepšiu priateľku. Už by si pre mňa vlastne ani neexistovala, vieš?“ skončil a jeho ruku som pocítila na mojom pleci. Čo mi to tu vlastne hovorí? Povedal, že mi nebude ubližovať... a práve mi tu povedal...

Po líci mi začala stekať slza. Nielen jedna ale viac.

„Bella, pozri sa na mňa. Ja... ja som to tak nemyslel,“ hovoril.

„Jacob, myslíš si, že týmto vrátiš slová... to, čo si tu teraz povedal?“ spýtala som sa ho a zhodila zo mňa jeho ruku.

„Viem, že nevrátim.“ Potiahla som nosom a zodvihla sa na nohy. Potrebudem sa buď niekomu vyplakať na ramene, alebo si pustiť deprimujúcu pieseň. Na oba prípady sa ale Jacob nehodí!

„Odchádzam,“ povedala som.

„Bella,“ zašepkal. Snažila som sa ignorovať nutkanie otočiť sa a objať ho. Povedať mu, že mu odpúšťam. Dostatočne som sa ovládla a stihla zájsť až do svojej izby. Edward tu, chvalabohu, nebol. Nechcela by som sa mu spovedať, čo sa stalo medzi mnou a Jacobom.

Bella! Musíš na to zabudnúť! Na tie slová, čo ti povedal nemožný Jacob.

Tieto slová som si opakovala v mysli, a stále dookola. Musím, musím, musím!

„Belli, zlatíčko, čo sa ti stalo?“ spýtala sa ma matka. Ani neviem kedy prišla, nieto ešte ako dlho tu je. Hladila ma po tvári a stierala slzy, ktoré sa predrali na povrch.

„Nič mami, naozaj. Ja len...“ hovorila som a hľadala vhodnú výhovorku, „ja som si len pustila jednu pieseň, pri ktorej si s chuťou porevem,“ usmiala som sa na ňu.

„Aha, myslela som si, že ti niekto ublížil. Ale ak to je takto a je to pravda, potom ťa tu nechám osamote,“ pošepkala mi do ucha.

„Ďakujem ti, mami,“ odvetila som jej. Počula som jemné buchnutie dverí, už som naozaj sama.

„Bells, nechceš mi niečo povedať?“ ozvalo sa spoza mňa.

„Edward! Vieš, ako som sa ťa zľakla?“

„Prepáč,“ zaškeril sa a prišiel ku mne.

„Ako si sa tu vlastne dostal? Nepočula som, žeby sa tie dvere vôbec niekedy otvorili.“

„Okno,“ zasmial sa. Bola to komická predstava. Ale bolo to presne také isté ako v piatich rokoch si myslieť, že raz budeš poznať upíra, vlkolaka... a neviem čo všetko ešte existuje.

„Bella, čo ti je? Mne môžeš povedať všetko,“ povedal. Pristúpila som ku nemu bližšie. Schytil ma za ruku a stiahol k sebe do lona. Objal ma a pošepkal:

„Nech ti hocikto urobil hocičo, vybavím si to s ním.“

„Edward,“ napomenula som ho,

„Kto to bol?“ Sakra! Nemohla som byť ticho.

„Nikto,“ sklopila som zrak k podlahe. Počula som ako si sťažka povzdychol. Pod bradou som pocítila jeho chladný dotyk. Opatrne mi podvihol hlavu, a tak ma donútil pozerať sa mu do očí.

„Tak, kto to bol?“ vyslovil svoju otázku.

„Jacob,“ pípla som.

„To šteňa jedno-“ začal.

„Hej! Čo to máte s tými prezývkami?! Myslela som si, že ste už s tým prestali!“

„Bella, kľud. Nechaj ma nech sa s nim porozprávam,“ povedal.

„Edward! Ani nevieš, o čo vlastne ide.“

„Ale ty mi to povieš, že?“ pozrel sa na mňa tými svojimi psími očami.

„Ed...“

„Tak ťa prehovorím inak,“ zašepkal mi do ucha a pritom sa zasmial.

„Dobre, dobre, prestaaaaaaň!“ začala som sa nekontrolovateľne smiať. A kto by nie? Edward ma začal štekliť.

„Povieš?“

„Nie.“ Tak sa mi začína zdať, že to teraz ani nebude treba.

„Tak fajn,“ odvetil. Začal ma štekliť ešte viac a viac sa na mňa aj tlačiť. Ja som sa, samozrejme, odsúvala, no zrazu som narazila do čela postele.

„Ou, Edwaaaaaard, to stačilo!“

„Myslím, že nie,“ zasmial sa.

Zrazu prestal.

„To, čo ti Jacob povedal... ja nemám slov!“ povedal.

„Je tu?“ spýtala som sa.

„Je blízko, takže počujem jeho myšlienky. Ja ho fakt zabijem. Tebe také veci vravieť nebude!“ zavrčal.

„Nie!“ postavil sa a vyšiel von. Ihneď som sa za ním rozbehla. Vôbec som jeho upírskej rýchlosti nestačila.

„Počkaj! Nechaj to tak!“ kričala som za ním, no on neodpovedal.

„Jacob Black!“ zvolal.

„Áno?“ zaškeril sa. Edward si vyhrnul jeden rukáv. O-ou, tak toto nie je dobré znamenie. Postavila som sa pred neho. Vôbec sa na mňa ani nepozrel. Ani nemrkol okom. Furt hľadel do tváre Jacoboi.

„Ešte raz niečo také povieš, tak budeš behať len na troch nohách, to mi ver!“ zúrivo zavrčal. Jednu ruku som mu položila na hruď. Zas nič!

„Vtipné,“ provokoval ho.

Edward ma zrazu odstrčil a ja som zbadala len šmuhu, ktorá smerovala rovno k Jacobovi. Namiesto Jacka tam teraz stál veľký vlk. Neváhala som ani minútku a hneď sa rozbehla pre pomoc.

„Oci!“ zvolala som.

„Čo sa deje?“

„Jacob a Edward!“ To mu úplne stačilo. Rozbehol sa tam a mňa, jasná vec, nechal v dome. Svojim rýchlejším krokom som sa tam vybrala. To, čo som tam videla, mi vyrazilo dych!

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ahoj, ja som tvoj osud! 4. kapitola :