Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ahoj, ja som tvoj osud! 2. kapitola

12.06.2010 (07:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2406×

„Čo by si rada?“ spýtal sa. Pocítila som, že sa nado mnou skláňa. Pootvorila som jedno oko.

„Nič,“ zasmiala som sa. Chcela som sa zdvihnúť, no zabránil mi v tom. Svojou chladnou rukou mi prešiel po líci. Po jeho ľadovom dotyku tam zostali len zimomriavky.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal mi do ucha. Od neho som to počula po prvýkrát. Pozrela som sa mu do jeho zlatých očí a usmiala sa na neho.

„Aj ja teba, Edward,“ povedala som. Svoju tvár mal blízko tej mojej, takže spravil len jeden pomalý pohyb, a hneď spojil naše pery. Ten bozk bol nádherný, vôbec mi nevadia jeho ľadové pery. Jednou rukou som ho objala okolo krku. On si ma podvihol vyššie tak, že ma chytil za chrbát, aby som nespadla.

Zrazu sa odtiahol.

„Prepáč, nechcem ti ublížiť,“ ospravedlnil sa.

„To je v pohode,“ povedala som a sklonila hlavu. Jedným prstom mi ju nadvihol a prinútil ma, aby som mu hľadela do jeho očí. Pokrútil nado mnou hlavou. Privinul si ma k sebe, na jeho hruď. Takto sme tam ležali niekoľko hodín...

„Dobré ráno, no, už skôr noc,“ zasmial sa a pri tom do mňa jemne štuchol.

„Ehm, čo?“ spýtala som sa ho a popri tom otvorila oči. Pár krát som zamrkala a zívla si.

„Už je šesť hodín,“ obvinil ma.

„To fakt?“ overovala som si. Len prikývol a usmial sa na mňa. „No, ale stále som unavená,“ zamrmlala som.

„To nevadí. Mám ťa do izby odniesť, alebo to zvládneš aj sama?“

„Sama,“ hneď som odvetila.

„Tak fajn,“ povedal a podal mi ruku. Hneď som sa jej chytila a podvihla sa.

Zrazu sa mi zakrútila hlava. Tak fajn, bude to len ďalšia modrina na rukách, alebo nohách, alebo zadku... no, čo už s takým nemehlom ako som ja? Asi nič.

„Bella, dávaj si pozor. Nemôžeš sa tak rýchlo postaviť,“ povedal mi, keď ma zachytil.

„Ďakujem. Pokúsim sa vziať si tvoje rady k srdcu.“ Zasmial sa a privinul si ma k sebe. Vyslúžila som si od neho bozk do vlasov.

„Poďme,“ zašepkal mi do ucha.

„Dobre,“ povedala som.

Edward ma znova schytil za ruku a pritiahol k sebe bližšie. Potom jeho jedna ruka prešla po vlasoch a objal ma okolo pliec. Takto sme kráčali až do mojej izby. Otvoril dvere.

„Bells, ja už budem musieť ísť,“ povedal a sklopil hlavu.

„To nevadí, zlatko. Budem ťa čakať,“ usmiala som sa na neho. Objal ma a bez slova odišiel. Povzdychla som si a hodila sa do perín.

Deň Rosiených a Jasperových narodenín...

Bella:

Srdce mi trepe ako o život. Mám strach o Rose a Jaspera. Čo ak sa im niečo stane? Čo ak to neprežijú?

„Bella, sú silní, neboj sa,“ utešoval ma Edward.

„Ale vôbec o tom nevedia. Nevedia, čo sa s nimi stane... viem to len ja. Od svojich ôsmich rokov,“ povzdychla som si.

„Neboj sa, bude to dobré, až na...“

„Čo?“

„Mohol som to tušiť, že príde,“ zavrčal.

„Edward, čo sa deje? Kto príde?“ pýtala som sa ho a už ma začala chytať panika.

„Bells, kľud, len Aro.“

„Len?“ vyletela som naňho. Pevne mi zovrel ruky a odmietal ma pustiť. Hľadel mi do očí, kým som sa nevzdala. Sadla som si na posteľ a zatvorila oči.

„Už ti je lepšie?“ opatrne sa ma spýtal.

„Ehmm,“ zamrmlala som. „No, dalo by sa tak povedať,“ odpovedala som mu.

„Dobre, ja pôjdem mrknúť, čo sa deje.“

„Idem s tebou,“ rýchlo som povedala a už stála na nohách.

„Nie som si istý, či to je dobrý nápad,“ začal.

„Ale je!“

„Ako chceš, ale ja som ťa varoval.“ Pomaly sme sa teda vybrali ku miestnosti, kde mali byť Rose, Esme, Jasper a Carlisle. No a novo ešte aj Aro.

„Aro príde sám?“

„Neviem. Už tu je, no počujem ešte nejaké myšlienky. Žeby to bola Jane? Nie, nie, je to Alec...“ rozmýšľal a popritom bol na zjedenie.

„Alec?“

„Áno, je to Janino dvojča,“ povedal.

„Aha.“

„Ide tu Aro,“ zašepkal, takže som to počula len ja. Pevne som sa ho chytila. Pred Arom som mala doslova strach.

„Zdravím vás,“ pozdravil sa nám. Na perách mal ten svoj priblbý úsmev, cez plecia prehodený čierny plášť, vlasy “ulízané“... celé to vyzeralo naozaj divne, až smiešne.

„Ahoj, Aro,“ povedal Edward.

„Bella, tvoji súrodenci sa už čoskoro stanú upírmi. Teším sa na teba, pretože ty si jediná, ktorej nemôžem čítať myšlienky.“ Tomuto som bola aj rada.

„Nemyslím si, že som jediná,“ povedala som. Zasmial sa a pokračoval v ceste ďalej. Neviem, kam šiel, no bolo mi to ukradnuté! Edward sa na mňa pozrel. V jeho očiach som zbadala obavy.

„Čo sa stalo?“

„On... chce ťa do svojej gardy. Ale ja ťa nedám! Myslí, si, že keď ti nemôže čítať myšlienky, budeš výnimočná!“ vravel.

„Nechcem ísť do Volterry!“ namietala som.

„Nepôjdeš,“ ubezpečil ma.

Prišli sme ku Carlisleovi. Boli tam už všetci. Esme som zbadala na tvári bolesť. Viem, čo musí prežívať. Je to ťažké, len tak niekoho premeniť.

„Bella, bude to dobré,“ povedal a pritom si svoju hlavu podoprel o tú moju. Oprela som sa o neho. Mala som slzy na krajíčku...

Rose sedela pri stole a nad niečím uvažovala. Stále ma starosti pre oslavu, ktorá sa, bohužiaľ, nebude konať. Jasper hľadel zamyslene von oknom.

„Tak. Rodina...“ začal Carlisle.

„Prepáčte!“ Do izby prišiel Aro aj s Alecom a ja som sa tu začala cítiť ako sardinka. „Už som tu,“ usmieval sa na všetkých prítomných. Rose sa znudene presunula ku nám, takisto aj Jazz.

„Ide o to, že v minulosti sme Arovi niečo sľúbili a teraz – v deň vašich osemnástich narodenín – to musíme splniť,“ povedal ospravedlňujúco ocko.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ahoj, ja som tvoj osud! 2. kapitola :