Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ahoj, ja som tvoj osud! 13. kapitola

04.08.2010 (11:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1757×

„Vieš, dlho som rozmýšľal, a keďže tu máme pár ľudí, tak...“ Slovo ľudí dostatočne zvýraznil.

„Tak čo, Aro?“

„Budeš musieť zabiť svojho priateľa Edwarda, kamaráta Jacoba, alebo tvoju dcéru Renesmé,“ povedal ľadovo. Moje mŕtve srdce niečo pevne zovrelo.

„Ale Aro, nie, to nemôžem. V žiadnom prípade!“ rozkričala som sa.

„Bella, je to podmienka. Nikomu o tom nepovedz! Okrem toho mám podozrenie, že Jacob nie je človek,“ pozrel sa na mňa a čakal nejakú odpoveď, no ja som slov nebola schopná. Ako to môže odo mňa chcieť? To nie je pravda...

Z úst sa mi predral slabý vzlyk.

Neznesiem, aby som niekoho zabila. Aby som zabila niekoho z mojej rodiny, z mojich blízkych. To je moja rodina, tak prečo si ju musím zničiť?

Bez jediného slova som odišla. Bezcieľne som sa potulovala po hrade. Nie, neurobím to. Stále mi nešlo do hlavy, že prečo dal Rosie a Jazzovi takú ľahkú podmienku?! Žeby preto, lebo som si „predĺžila“ ľudský život? Alebo preto, že už mám svoju vlastnú rodinu? Nikoho nezabijem a bude! Aro mi aj tak nemôže čítať myšlienky, tak čo...?

„Bella!“ zvolala na mňa Alice. Otočila som sa a jej výraz ma prekvapil. To ona naozaj nevidela, čo mi Aro prikázal?

„Áno, Alice?“ spýtala som sa jej a nahodila úsmev, aby nezbadala bolesť, ktorú teraz musím skrývať.

„Svadba,“ pripomenula mi a nahodila výraz a lá psie oči. Nesúhlasne som pokrútila hlavou a zatvorila som oči. „Bella, čo sa stalo?“ pristúpila ku mne a pohladila ma po chrbte.

„Nič, Alice. A tá svadba by mohla počkať, nemyslíš?“ Alebo pohreb... povzdychla som si.

„Bella, ja ťa nechcem do ničoho tlačiť,“ povedala a usmiala sa. „Dobre, počkáme.“

„Ďakujem ti, Alice.“

„Nie je za čo,“ povedala a objala ma.

Celý deň som chodila ako bez duše. Občas mi Nessie ukázala, ako vyzerám, a pýtala sa na to. Ja som jej odpovedala, že to nie je nič strašné.

Teraz som sedela pod stromom a užívala si krásne chvíle... možnože aj tie posledné. Edward sa hral s mojimi vlasmi a ja som mala pri sebe Renesmé. Snažila sa chytiť motýle, no nedarilo sa jej. Musí pochopiť, že zvieratá sa jej boja a budú báť. Pri každom pokuse sa zamračila a spýtavo sa na mňa pozrela.

„Nessie... teda Renesmé,“ hnusne som sa pozrela na Jacoba, ktorý sedel na lavičke, asi dvadsať metrov odo mňa. Uškrnul sa. Už ma tou prezývkou nakazil! „Vieš, zvieratá sa nás boja.“ Povzdychla si a prisadla si ku mne.

Zrazu zazívala a zatvorila si svoje oči.

„Už sa jej chce spať, pôjdem ju uložiť,“ povedala som a opatrne – aby som jej nič nespravila – som sa vybrala ju uložiť do postieľky, ktorú mi tu pripravila mama spolu s Alice. Začula som, že sa ku nám pripojil aj Edward.  Renesmé ma objala okolo krku a hlavu si položila na moje plece. Pozorovala ako za nami kráča Edward.

Zabočila som do izby a ostala tam stáť ako obarená.

„Alice,“ poznamenal Edward. Vydýchla som od prekvapenia. Toto že má byť naša izba?

Napravo bola v kúte izby väčšia postieľka s baldachýnom. Na ňom boli bielo-modré motýle. V postieľke boli tri vankúšiky a jedna prikrývka. Všetko bolo ladené dobiela.

Ostatné bolo tak, ako aj predtým. Chvalabohu!

Renesmé mi Edward vzal z rúk a vložil ju do postieľky. Dal jej bozk na čelo a odtiahol sa. Pristúpila som k ním bližšie.

„Máme nádhernú dcérku,“ pošepkal. S tým som musela súhlasiť, no teraz som ju nechcela budiť, tak som len prikývla a usmiala sa.

Ale bolelo ma, že niekto z mojich milovaných musí zomrieť. Ak by to bola Renesmé, ranila by som tým asi všetkých. Keby to bol Jacob, Nessie by to neprežila. A keby to bol Edward... moja láska, tak by som za neho dala život radšej ja sama. Stisla som pery, no unikol my tichý vzlyk.

„Bella, deje sa niečo?“ spýtal sa.

„Nie!“ povedala som a otočila sa od neho. Prešla som až k oknu.

„Bella, čo sa deje?“ spýtal sa ešte raz.

„Nič,“ odvetila som. Pocítila som jeho prsty pod mojou bradou. Zdvihol mi hlavu tak, aby som sa mu pozerala do jeho očí. Snažila som sa neuhnúť a udržať si normálny výraz. Chvíľu mi skúmavo hľadel do očí.

„Raní ma, keď neviem, čo ťa práve trápi, na čo myslíš.“

„Edward, ja som rada...“ Aspoň nemusíš trpieť – dodala som v myšlienkach.

„Niečo tajíš?“

„Nie.“

„Tak čo potom, viem, že ťa niečo trápi!“

„To... to je len Arova podmienka,“ povedala som.

„Aha.“ Usmiala som sa na neho. „Je to vážne?“

„Edward,“ naliehala som. Nech už konečne táto debata skončí! Neskôr sa o tom aj tak bude musieť dozvedieť. Teda... on sa o tom dozvie, lebo niekto príde o svoj život.

Ale čo môže blokovať myšlienky a aj Alicine vízie? Nie je predsa možné, aby to nevidela.

Otočila som sa ku oknu a oprela sa o stenu. Prečo mi toto musí osud robiť? To nie je fér!

Zrazu ma Edward pobozkal na rameno. Mala som na sebe totiž len tričko s ramienkami. Objal ma okolo pásu, a tak som pri ňom bola ešte bližšie. V bozkávaní mojej odhalenej pokožky ešte stále neprestával. Veľmi pomaly sa presúval vyššie. Naklonila som hlavu na jednu stranu a vychutnávala si tento krásny pocit.

„Milujem ťa, Bella,“ pošepkal.

„Aj ja teba, Edward.“ Otočila som sa k nemu a objala ho okolo krku. Pozerala som sa mu do očí a usmievala sa. Na chvíľu som zabudla na všetky problémy.

„Tak, ako to vyzerá s tou svadbou? Bola dnes za tebou Alice, však?“ zrazu sa spýtal.

„Áno. Bola za mnou. Povedala som jej, že nech nám dá trošku času,“ povzdychla som si.

„Ty nechceš,“ povedal potichu.

„Edward, chcem sa za teba vydať! Len... len chcem trošíčku viac času. Už som ti predsa povedala áno.“ Zasmial sa.

„O chvíľu som spať,“ pošepkal Edward a vytratil sa z izby. Posadila som sa na posteľ a pozerala ako Renesmé spí.

Zrazu niekto zaklopal na dvere, tak som šla otvoriť.

„Ahoj, Bella!“

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ahoj, ja som tvoj osud! 13. kapitola: