Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ahoj, ja som tvoj osud! 11. kapitola

24.07.2010 (08:45) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1839×

Alice:

„Bella! Bella, dýchaj. Len zhlboka dýchaj. Malo by to pomôcť,“ snažila som sa ju ukľudniť, ale nešlo to. Kde je Carlisle, keď ho súrne potrebujem?! „Carlisle!“

„Alice, už som tu. Čo sa deje?“ spýtal sa.

„Bella! Asi začala rodiť!“ kričala som. Carlisle si ju opatrne zobral na ruky a odniesol ju až do izby, kde ležala dodnes.

Položil ju na posteľ. Bella sa stále držala za brucho a mala obrovské kŕče.

Edward:

Vošiel som do hradu. Hneď pri vstupe mi bolo som cítil nejaké napätie a úplne splašené myšlienky mojej rodiny. Čo sa deje? Veď som bol preč len tri hodiny, za ten čas...

Bella!

Rýchlo som vybehol na poschodie, kde bola naša izba. Počul som dve srdcia. Jedno bilo rýchlo, no to druhé ako o život.

„Edward,“ prehovoril Carlisle, keď som otvoril dvere.

„Bella!“ skríkol som a podišiel ku posteli. Pohladil som ju po líci.

„Edward, prosím...“ hovoril Carlisle. „Bola s Alice von...“ Tam ju potom chytili obrovské kŕče, začala rodiť – dodal v myšlienkach. Bella bude upír, ako ja, už v nej prebieha premena, no nekričí od bolesti, len ňou občas trhne. „Museli sme ju premeniť. Ou, a gratulujem ku dcérke,“ povedal s úsmevom. Poobzeral som sa okolo seba. V kúte izby sedela v hojdacom kresle Alice a na rukách držala malé bábätko. Spokojne oddychovalo, malo privreté oči. Krátke, kučeravé, bronzové vlasy malo okolo celej hlavy... dalo by sa povedať, že to je malý anjelik.

„Chceš ju na ruky?“ pošepky sa ma spýtala Alice. Ani som jej nestihol odpovedať, už mi ju vkladala do náručia. „Volá sa Renesmé,“ dodala.

„To jej istotne dala Bella!“ Prikývla. Renesmé pootvorila oči a na tváričke sa jej objavil úsmev. Oči mala po Belle... čokoládové. V žilách jej koluje krv – to je tiež po Belle. Svetlo, ktoré prenikalo do izby, a pristálo na Renesmé, odrážalo od nej diamantové odlesky. Neboli však také silné ako u normálneho upíra, no aj tak mi to vyrazilo dych.

Pozrela sa i do očí a potom sklonila hlavu. Položila si ju na moju hruď. Pohladil som ju po vláskoch a sám pre seba sa usmial.

„Je nádherná,“ povedal som.

„Je po rodičoch,“ doplnil ma Carlisle. Vďačne som sa na neho pozrel.

S Renesmé som si sadol na stoličku pri posteli, na ktorej ležala Bella. Prehodil som si ju tak, aby som si ju držal len na jednej ruke. Tou druhou som schytil Bellinu.

„Edward, bude v poriadku,“ povedala Alice. „Musíte vydržať ešte tri dni.“ Renesmé sa mi pomrvila v náručí, no už spala. Vážne sa podobala na nás oboch!

„Pôjdem sa s ňou trošku poprechádzať na dvor,“ oznámil som a postavil sa.

Celou cestou som nestretol úplne nikoho. Až na záhrade bolo trošku rušnejšie. Bol tam Mike, Felix, Jane s Demetrim a ešte niekto, koho som doteraz ešte nevidel. Bola to nejaká mladá upírka. Bola štíhla, vysoká, mala hnedé vlasy po lopatky. A, samozrejme, červené oči. Nebola však novorodená, lebo jej oči boli sýto červené a vedela sa dokonale ovládať.

„Zdravím,“ povedal som. Všetky pohľady zrazu spočinuli na mne a na mojej dcére. Privinul som si ju k sebe ešte viac.

„Edward?“ spýtal sa Demetri opatrne.

„Toto je moja dcéra Renesmé!“ pyšne som vyhlásil.

„Tak ti teda gratulujem,“ dodal Felix.

„A mohol by som sa spýtať, kto to je?“ Hlavou som kývol smerom ku tej neznámej. Demetri sa ozval ako prvý.

„To je Christy. Niekoľko rokov bola mimo Volterry, no patrí ku Volturiovcom,“ pohotovo vysvetlil. V tom sa pohla a podišla ku Felixovi. On si ju k sebe privinul a pobozkal do vlasov. Takže sa Felixovi konečne vrátila jeho láska.

„A má ešte aj dar. Hľadá talenty, presne tak, ako aj Eleazar.“

„Edward, a nie je náhodou Renesmé na to, že sa narodila len pred chvíľou, nejaká väčšia?“ spýtala sa Jane. Zvedavo sa na mňa pozerala a v mysli sa to snažila nejako poskladať a prísť na to, čo by to mohlo byť.

„Myslím, že rýchlo rastie,“ povedal som.

„Je to poloupír,“ doplnil ma Mike. Prikývol som.

Zrazu som začul veľmi známe myšlienky, tak som sa od nich otočil.

„Kde je Bella?“ spýtal sa Jacob, no ten jeho naštvaný výraz z tváre zmizol hneď, ako zbadal Renesmé. Jeho myšlienky sa v momente poplietli a následne rozleteli na všetky svetové strany. Oči mu zažiarili a usmial sa.

Nebolo v nich nič iné, než ona.

Renesmé!

O niekoľko dní neskôr:

Bella:

„O niekoľko minút otvorí oči. Edward, daj jej, prosím, trošku času,“ vravela Alice dookola. Cítila som, že ma Edward drží za ruku, no aj tak som sa bála čo i len pohnúť. Čo ak zistím, že nejako snívam, a že premena ešte neskončila?

Ale na druhej strane to už môže byť pravda, som upír. Musím Edwarda nejako presvedčiť, že som tu, počujem ho...

„Bella?“ spýtal sa ma asi po tisíci raz. Pootvorila som oči a musela trošku prižmúriť oko, lebo v izbe bolo strašné svetlo. Stisla som Edwardovu ruku a pousmiala sa. Posadila som sa a pozrela sa mu do očí.

„Bella, milujem ťa, za ten čas si mi veľmi chýbala!“ povedal a ja som sa mu hodila okolo krku. Tak trošku som neodhadla svoju silu a vrazila som do neho.

„Hups. Aj ja teba milujem! A kde je naša dcérka?“ Bola som na ňu veľmi zvedavá. Bodaj by nie, veď som ju ešte vôbec nevidela!

„Pozri sa von z okna. Hneď ju uvidíš!“ usmial sa. Hneď som bola pri okne. Pozrela som sa a zbadala ju. Bola krásna... a hneď som si uvedomila, že perfektne vidím aj do diaľky, čo bol pre mňa kedysi problém. Všimla som si, že tam s ňou je Jacob. Spýtavo som sa pozrela na Edwarda.

„No, ono to je trošku zložité. Jacob sa ku nej pripútal,“ priznal.

„Čože? Ku mojej dcére? Teda chcem povedať našej. Ale veď to je úplná blbosť. Je to ešte len dieťa, je poloupír a on je vlkolak. Zdá sa mi to divné,“ hovorila som strašne rýchlo. Tak, ďalšia vlastnosť odskúšaná. V mysli som sa usmiala.

„Vravím, že je to zložité, keď sa ku niekomu pripútaš, už ťa na tomto svete nič viac nezaujíma,“ povzdychol si.

„Edward, ja ju chcem vidieť. Chcem si ju vziať na ruky!“ vyslovila som svoju žiadosť. Musia mi to dovoliť...

„Bella, si ešte novorodená a jej v žilách koluje krv...“ ozvala sa zrazu Alice, ktorá bola v izbe tiež, nejako som na ňu pozabudla.

„Ale ja jej neublížim. To by mi nenapadlo ani v najhoršej nočnej more!“ Snažila som sa nejako obhájiť, no na jej tvári bolo vidieť jasné nie! „Edward?“ obrátila som sa na neho.

„Prepáč, ale isto si smädná. Nepáli ťa hrdlo? Nepociťuješ bolesť?“ začal sa ma pýtať. Sklopila som pohľad k zemi, lebo to bola pravda. Ale bolesť som si doteraz neuvedomovala, takže...

„Vieš, keby si mi to nebol povedal a pripomenul, tak by som to vôbec nezistila!“ obvinila som ho. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. „Edward!“ naliehala som.

„Je mi to ľúto, ideme na lov!“ Tak toto bolo asi jeho úplne posledné slovo, lebo ma potiahol za ruku a viedol von. Vyhol sa akejkoľvek ceste okolo záhrady. Nenamietala som, lebo v tomto mal pravdu. Všade boli rôzne vône. Od krásnych, kvetinových, sladkých, až po kyslé a úplne hnusné. Neviem, čo by to mohlo byť, ale smrdelo to ako zmoknutý pes.

Môj prvý lov vyzeral asi takto:

Sama som si ulovila nejakú srnku v lese, ktorý bol za hradom. Bola to fuška, keďže na prvýkrát sa mi to nepodarilo a ušla mi. Potvora jedna! Tričko a rifle som mala úplne špinavé od krvi, blata... Edward si na tričku nespravil ani škrabanec, zatiaľ čo ja som mala dier celé tričko.

Krv zvieraťa bola lahodná, no ako mi kedysi niekto povedal, ľudskej sa nič nevyrovná. Som ale rada, že hneď od začiatku začínam na zvieracej krvi. Nechcela som zabiť niekoho, kto mal pred sebou ešte kus života.

Páčilo sa vám? :)

A kapitola venované KristineCullen (snáď som to meno napísala správne :P)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ahoj, ja som tvoj osud! 11. kapitola :