Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 8. kapitola

17.09.2010 (20:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 931×

"Bolesť mučila moje telo,

ohnivé plamene šli ďalej smelo.

Vedel som, že už netreba mať strach,

umieral som s úsmevom na perách!"

8. kapitola

hudba

Stále dookola sa pýtam sám,kde som? Jediné, čo vidím je čiernota, jediné čo počujem je vlastné srdce, a jediné čo cítim je neznesiteľná bolesť. Neviem sa odtiaľto dostať. Chcem, chcem kričať o pomoc, ale akoby boli moje pery nemé. Vždy, keď sa chcem pohnúť, zabráni mi v tom malý priestor, vždy ucítim silný kŕč, cítim ako mi celé telo horí v plameňoch. No, však nechápem tú večnosť, tú večnú bolesť. Chcem, aby to už skončilo, aby sa moje slabé telo zmenilo na prach, na hnusný popol. Kde do pekla som? Teda, som v pekle? Horím za to, čo som spáchal? Lebo ak áno, som ochotný ostať tu, len prosím... chcem vedieť kde som a za čo horí moje telo.

Moje myšlienky boli tak tiež pomaličky v plameňoch, no nastal rýchly zvrat. Celá tá bolesť, oheň sa zbiehal do jedného bodu a to bolo moje srdce. Malé plamene sa plazili  po mojom tele až k srdcu, ktoré stále zrýchľovalo, ako keby malo strach. A zrazu nastala tá neskutočná bolesť, táto bolesť bola horšia, ako tá, ktorá trvala snáď celú večnosť. Radšej by som ju ešte znášal, ako pociťovať toto. Mučilo ma to, nútilo ma o otvoriť ústa a kričať. Teraz som ho počul, počul som môj hlas. Kričal som o pomoc, prosil o zabitie, ale nikto sa neozýval tak hlasno, aby som ho počul. Celá ta sila sa umiestnila do môjho srdca, ktoré buchotalo o závod, no zrazu prestalo. Počul som posledné buch, buch a moja bolesť ustala. Som mŕtvy? Skončilo to tak rýchlo?

„Je hore,“ šepol nejaký hlas. Bolo počuť, že sa snaží hovoriť po tichu, no v jej hlase bolo počuť toľkú radosť a hlavne nedočkavosť. Pokúsil som sa otvoriť oči. Bol som prekvapený, ako rýchlo zareagovali, videl som znovu všetko. Načiahol som ruku a obzeral si ju. Bola celá, nebola čierna, niekde netrčalo zhorené mäso, bola skôr... nejaká tvrdá a hlavne ľadová. Sadol som si a ani som nestihol zaregistrovať šesť osôb predo mnou.

„Nemusíš sa báť, všetko ti vysvetlím,“ ujal sa slova ten najstarší, teda ten ktorý mohol mať aspoň tých 23.

„Tak to som rád, myslel som si, že horím,“ zasmial som sa, no zasiahla ma rýchla bolesť v krku. Chytil som si ho ľadovými rukami, no nič nepomáhalo. Super, asi som to zakríkol. Potrebujem vodu, haló! Horí mi pusa!

„Voda ti nebude chutiť, ver mi,“ zasmiala sa tá maličká, ktorú som počul ako prvú. Usmiala sa na mňa a ten vedľa nej si ju ešte viac pritisol. Zacítil som úzkosť, pripomínali mi nás. Moju Destiny... sklopil som zrak a pokúsil sa vstať na nohy, skôr ako som to chcel vykonať, už som stál na rovných nohách. Oči som mal do široka otvorené a nechápal som.

„Ja som Carlisle Cullen a som hlava našej rodiny. Toto sú moje adoptívne deti Alice a Jasper, Rosalie a Emmett a na koniec moja manželka Esme,“ Tú ženu si pritiahol bližšie a vtisol jej bozk do vlasov.

„Musím ti vysvetliť veľa vecí, ale asi by bolo najlepšie začať od toho najhlavnejšieho.“

„Vôbec neviem, čo tu robím,“ vzdychol som si a zvalil sa na zem. Keď som dopadol, neucítil som žiadnu bolesť, následky mala skôr zem. Rýchlo som vstal a sledoval tú veľkú priehlbinu v parketách.

„Ako...“

„Sadni si a prosím trochu opatrnejšie,“ zasmial sa a ja som kývol. Alice, Rosalie a Esme odišli ostali tu len tí dvaja. Emmett, ten veľký a nabúchaný stál pri dverách a ten druhý stál za Carlislovým chrbtom.

„Vieš chlapče, existuje viac bytostí, ako si ľudia myslia. A my sme ich dôkazom. Ja a celá moja rodina sme upíri.“

„Upíri?“ zasmial som sa. No, super ja čakám nejaké rozumné vysvetlenie, čo tu asi tak robím a prečo nie som doma a on na mňa vybafne toto.

„A ty si ním  tiež. Prečo si myslíš, že máš takú silu?“ Pozrel sa na tie parkety.

„A tá bolesť v krku?“ opýtal sa, ale ja som ešte nebol pripravený odpovedať. Potreboval som ešte počúvať, nechápal som, alebo som skôr nechcel chápať, veriť.

„Vysvetlím ti ten pojem upír. Si vlastne neživý, nebije ti srdce, nevykonávaš žiadne ľudské potreby až na jednu. A to je potrava. My sa však stravujeme inou potravou ako ľudia. Krvou,“ dodal a mňa poriadne striaslo. Ja nebudem zabíjať ľudí. Neublížim nikomu, nedokážem to! Už nie, za ľudský život som stihol ublížiť milovanému človeku, obrať ho o vzácny dar, o život. Nedokázal by som to znovu, aj keby to boli cudzí ľudia.

„Nebudem zabíjať ľudí,“ vyštekol som a stál som na nohách. V tom momente bol ten obor pri mne, no Carlisle ukázal miernacie gesto a Emmett sa vrátil k dverám.

„To dúfam, ani my sa neživíme ľuďmi.“

„No, jasné! A tomu mám veriť?“

„Je to na tebe. Živíme sa zvieracou krvou, nazývame sa vegetariánmi. Preto máme zlaté oči, upíri ktorí sa živia ľudskou krvou majú oči červené. A každý z nás má ešte iné vlastnosti, sme rýchli, sme nadmerne silní, sme obdarení krásou, ktorou lákame svoju korisť, aj náš hlas je lákadlom. Každý z nás môže mať však aj nejakú kúzelnú schopnosť. Napríklad Jasper cíti pocity bytostí okolo neho, dokáže nimi aj manipulovať. Emmett je obdarený veľkou silou, väčšou ako je tá naša. Rosalie je obdarovaná krásou a Alice vidí budúcnosť.“

„A vy?“ opýtal som sa.

„Nie každý z nás ma nejaký dar. Ale ja napríklad pracujem v nemocnici ako lekár.“

„A čo krv?“

„Sú to tisícročia praxe,“ zasmial sa a ja som na neho civel.

„Tisícročia?“

„Zabudol som, sme nesmrteľní pokiaľ nás druhý upír neroztrhá a nespáli. Nič iné nás nezabije. Dokonca ani slniečko, len na ňom žiarime. Vyzeráme ako posiati miliónmi diamantov.“

„Aha,“ šepol som, naozaj na nič iné sa asi nezmôžem. Zrazu moju hlavu zaplnilo niečo úplne iné. Je zlatý, dúfam, že s nami ostane! Nechápem načo ho sem Carlisle ťahal, Jasper ho mohol kľudne vycucať. Som úplný hlupák, ako som to tomu chalanovi mohol urobiť?

Otočil som zrak k tomu, čo stál za Carlislom.

„Nevadí mi to, nemusíš sa obviňovať,“ vypadlo zo mňa a všetci na mňa vyľakane pozerali. Zrazu boli v izbe znovu všetci.

„Čo to bolo?“ opýtala sa tá blondska, ktorej patrili  tie myšlienky o mojej smrti. Celkom milá, nie?

„Neviem,“ zamyslel sa Carlisle a ja som počúval jeho... myšlienky? Dokážem čítať myšlienky?! Fúha, keď som bol človek dokázal som odhadnúť na čo človek myslí, ale toto? Ako sa voláš?

Došlo ku mne od Carlisla.

„Edward Anthony Mansen.“

„A je to, dokáže čítať myšlienky!“ zajásal a všetci až na Jaspera a Rosalie sa usmievali.

„Prepáčte, ale tá bolesť...“

„Nie, ty prepáč úplne som zabudol, ako ťa to musí mučiť, Alice?“

„Poď so mnou!“ Mrkla na mňa tá maličká a ťahala ma za ruku k oknu.

„Skoč,“ zavelila a ja som na ňu pozeral ako na blázna.

„A ty si padla na hlavu?“

„Povieš mi, čo sa ti môže stať? Predsa si už mŕtvy!“ zasmiala sa a ja som mykol plecami. Postavil som sa na parapetu a skočil dole. Dopadol som na rovné nohy, tak to je super vždy keď budem mať samovražedné sklony môžem si skočiť a moje chúťky budú zažehnané a nič sa mi nestane. Alice sa začal smiať a krútila hlavou.

„Čo je?“ spýtal som sa a ona len pohodila rukou

„Ale nič.“

„Videla si ma však?“

„Ako ťa to mohlo napadnúť?“ smiala sa a ja som ani nechápal ako.

„Asi som blázon,“ šepol som a pozrel sa na tmavú oblohu.

„To si,“ šepla tiež, akoby nechcela rušiť moje myšlienky na ňu. Rozbehla sa do lesa a ostala z nej iba šmuha. Vzdychol som si a skúsil to tiež. Tá bolesť v krku ma mučila...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 8. kapitola: