Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 6. kapitola

1


Ab Aeterno 6. kapitolaTakže je tu nová kapitola. Táto kapitola je miestami veselá, ale prichádza do tuhého, kde začína bolesť. Bolesť našich postáv. Táto kapitola musela prísť a rozhodla som sa, že je správny čas! Edward povedal Destiny vec, ktorá im obrátila život naruby. Pre Edwarda začína niečo nové a Destiny? To uvidíte samy. Nové kapitoly však budú len z pohľadu Edwarda. Musí to byť predsa trošku napínavé. Veľmi pekne ďakujem za komentáre a prajem príjemné čítanie. Dúfam, že ma nezabijete!

"Pre budúcnosť bez teba prestanem dýchať."

 

 

6. kapitola

 

Destiny

 

hudba

 

Dni ubiehajú tak rýchlo. Hodiny posúvajú udalosti a ja sa pomaličky dostávam ku koncu. Ku koncu môjho vyprávania, môjho príbehu. Viem, že som sa dostala ďaleko a viem, že nič sa nikdy nekončí no tak, ako sa skončili naše “prázdniny“ u starej mamy, tak sa skončili pekné chvíle. Vrátiť sa do zapadnutého mestečka, vrátiť sa do zaprášeného stereotypu. Nabehnúť na ten istý a možno niekedy správny čas. Znovu sa budem musieť pozerať na hodinkové ručičky, znovu sa budem musieť nechať unášať časom. Pretože život je ako presýpacie hodiny... pomaličky uniká. No každé zrnko je vzácne. Milujem ťa, Edward. Zbohom.


Došli sme k babičke celý vysmiati. Naozaj som nečakala, že si užijeme až tak krásny deň. Milujem ho, čo iné som mohla čakať? Len skvelý deň! No dobre, zas preháňam svojimi romantickými snami.

„Zlatko?“

„Áno?“ usmiala som sa na neho a tak isto sa mu na tvári objavil neskutočný úsmev.

„Zajtra sme tu posledný deň...“  To bola síce pravda, ale noc sa nekončí. Môj vnútorný diablik sa zasmial a ja som sa zvalila do napufňaných perín. Chladili mi moju rozpálenú pokožku a na tvári sa mi usadil lišiacky úsmev. Edward mi dal pusu na čelo a zmizol v druhej izbe. Zapla som si rádio, kde hrala jedna z mojich obľúbených piesní. American woman... spievala som si a naťahovala lem dlhého trička, čo som mala na sebe. Ťahala som si ho až k pätám. Smiala som sa a kričala slová piesne na celý dom. Rozhadzovala som okolo seba vankúše a nechala vlasy plieskať mi tvár. Ani som si nevšimla, že celú dobu sa na mňa spoza dverí pozeral Edward a babička. Obaja sa držali za ústa, aby nevyprskli od smiechu. Chytila som babičku za ruky a vtiahla ju do izby. Točila som sa s ňou a nútila ju sa smiať, teda nútila. Ono to šlo jednoducho spontánne. Milujem voľnosť a smiech. Rozdávať radosť je skvelý pocit, cítiť teplo a príjemné šteklenie uspokojenia. Babička k nám pripojila Edwarda, ktorý sa stále smial až mu z očí vytryskli slzy.

 

hudba


O niekoľko minút tu nebola babička a ja som objímala moju lásku. Držala som ho okolo krku a on so mnou tancoval až k prehrávaču a zapol pieseň... tak krásnu pieseň. Oprela som si hlavu o jeho rameno a rozmýšľala. Všetko je tak krásne, doprial mi Boh šťastie? Je možné, že ma konečne len tak neobišlo?

„Vieš o tom, že slovo ľúbim ťa je menej ako slovo milujem ťa?“ zašeptal mi do ucha a ja som zodvihla obočie. Samozrejme, že viem. Viem, vidím tú veľkú vzdialenosť medzi tými slovami a aj poznám oba pocity. Pretože ja už milujem... moja láska stúpa každou jednou stotinou, stúpa a zvyšuje sa. Viem, že raz prevýši aj slovo milujem, raz budem musieť nájsť nové slovo. Tak veľké, že k dosiahnutiu toho bodu budete musieť nájsť naozaj človeka, takú lásku ako mám ja.

„Áno, viem,“ šepla som mu naspäť.

„Milujem ťa.“ Zazneli mi v hlave dve nádherné slová, ktoré som od neho ešte nepočula. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho. V pozadí hrala pomalá hudba a ja som sa vznášala. Okolo mňa poletovali motýle šťastia a ja som cítila lásku, tonu lásky. Bozkávali sme sa, naše pery tancovali v rovnakom pohybe. Naše telá sa posúvali k posteli a ja som sa nechala unášať. Vedela som, že sa dnes nič nestane, verila som tomu, že to bude inak. Ľahol si ku mne na posteľ a hladil ma na brušku, no neprestal sa venovať mojim perám. Celú noc sme sa maznali, túlili a ochutnávali dúšky seba.

Ráno som sa zobudila na nechutný zvuk, budík. “Potešila“ som sa a vyliezla z postele. Myšlienky sa mi v hlave plietli stále okolo neho, no začali sa zaoberať aj inými vecami. Domovom. Musíme sa vrátiť tam, kde znovu začne hra.

Vyšla som zo sprchy a rýchlo sa prezliekla. Ešte si budem musieť zbaliť veci a to je robota, ktorá ma vôbec nikdy nebavila. Nahádzala som to všetko do kufra a pobrala sa dole aj s ním. Do prčic, nenávidím takúto robotu. Po schodoch som ho len čisto ťahala a on mi narážal do kolien. Môžem byť rada, že som sa z tých schodov neskotúľala aj s ním. Celá udychčaná som ho položila k tým Edwardovým do predsiene. Niekedy je ako žena, no naozaj má viac vecí ako ja!

Otvorila som dvere a vyšla na záhradu, nadýchla som sa čistého vzduchu a pozrela sa na to zelené kráľovstvo. Zbohom, zbohom voľnosť, zbohom šťastie. Vzdychla som si ani som netušila, že  tým, že sa vrátime nastane niečo, čo nám obom zmení životy.

 

Edward

 

„Ahoj, starká.“ Pobozkal som ju a zároveň sa lúčil s týmto kráľovstvom pokoja a nezabudnuteľných spomienok.

Stáli sme na letisku a chystali sa domov. Mal som šancu nad všetkým premýšľať a hlavne v lietadle. Destiny vždy počas letu spí. Pohladil som ju po tvári a ponoril sa znovu do toku myšlienok. Milujem ju, ale je možné, aby to takto pokračovalo? Nie, nedá sa to. Aké by bolo keby chcela deti, keby sa chcela vydať? Nie je možné splniť jej priania. Každé dievča túži po rodine, svadbe, deťoch a veľkom dome, a viem, že Destiny je jedna z nich. Nedokážem ju obrať o toľko vecí. Viem, že spravím jednu vec. Vec, ktorú si budem možno vyčítať, ale zachránim jej sny a jej budúcnosť.

 

O mesiac neskôr

 

hudba

 

Stál som pred domom a čakal do kým príde. Prešľapoval som z jedného miesta na druhé. Nevedel som ako jej to poviem. Nevedel som, čo jej poviem. Zrazu sa otvorila bránka a tam stála ona. Mala rozpustené vlasy a úsmev od ucha k uchu. Vietor sa hral s jej sukňou a ona ku mne kráčala po kamennej cestičke.

„Musím sa s tebou porozprávať,“ šepol som a jej tvár skamenela. Vyzerala ako keby o tom vedela, ako keby niečo tušila. No to bolo nemožné. Mama ani otec jej to nepovedali, chcel som to do vlastných rúk zobrať ja. Vysvetliť jej to a nechať jej pocity lomcovať so mnou. Chytil som ju za ruku a ťahal ju preč od domova. Bral som ju na naše miesto. Na našu lavičku, k nášmu stromu, k našej prvej spomienke.

Došli sme tam v tichosti a v netrpezlivosti. V očiach jej plápolal strach a moje srdce pomaličky prestávalo byť. Sadol som si a pozrel sa jej do očí, chytil ju za ruky.

„Už nemôžeme byť spolu, Destiny. Vieš, že ťa milujem, ale sme súrodenci. Jedna krv, máme rovnakých rodičov. A inak to nikdy nebude. Keby sa to mama a otec dozvedeli. Zabilo by ich to.  Takto by sme zahodili aj tvoju budúcnosť. Preto... preto odchádzam na intrák,“ vykoktal som  zo seba a nedokázal som sa jej pozrieť ani do očí. Necítil som už ani jej stisk rúk. Počul som len hlboké nádychy, počul som vlastné pukanie svojho srdca a jej výkriky.

„Nie! Ty si to spravil? Prečo! Ako môžeš povedať, že moja... och, moja budúcnosť neexistuje bez teba!“ kričala a jej slzy dopadali na moje dlane. Sklonil som hlavu a počul som len ako utekala. Utekala preč odo mňa, od činiteľa jej bolesti. Chápal som to, no to ma mučilo ešte viac. Vstal som a šiel som domov.

O dva dni

Stále sem neprišla. Neukázala sa doma a ja mám strach. Mama šalie a otca sa zmocňuje hnev. Mám strach, že sa niečo stalo. Neprišla domov a neschúlila sa v izbe tak, ako som to čakal. Neprešlo to vôbec tak ako som čakal. Všetko je zle! Jediné, čo mi ostáva je im obom všetko povedať. Musím im všetko povedať!

Zišiel som schody a mamu som našiel na verande. Sedela tu celé dni a čakala ju. Otec zatiaľ všade pobehoval a hľadal ju.

„Mama?“ Otočila sa na mňa a servítkou si utrela mokrú tvár. Oči mala spuchnuté únavou a plačom. Sadol som si k nej a ruku som dal okolo jej pliec. Oprela sa o mňa a vzlykala.

„Musím ti niečo povedať...“

„Viem to, Edward. Obaja s otcom to vieme...“ rozplakala sa a ja som na ňu s prekvapením pozeral.

„Viete to?“

„Vy nie ste súrodenci Edward! Nie biologický.“ Plakala mi na ramene a mne pomaly dochádzali jej slová. Spájali sa mi v hlave, ako skladačka. Rýchlo som vstal na nohy. Bol som z toho všetkého zmetený, ale zároveň šťastný. Môžeme byť spolu. Môžeme byť spolu a nemusíme sa skrývať. Vybehol som pred dom a začal zmätkovať. Neviem kde je... kam mohla ísť? A potom ma to napadlo na naše miesto. Určite je tam. Je tam...

Pohľad osudu

 

Dievča  sedelo v tráve a v ruke zvieralo ostrý predmet. Bordové kvapky krvy dopadali na zelenú trávu, miešali sa s jej slzami. Nevedela, čo sa práve dialo u nich doma. Nevedela, že jej milovaná láska práve uteká za ňou. Nemyslela na nič iné, len na to, že jej budúcnosť nemôže pokračovať bez neho. Stisla nôž ešte pevnejšie a z očí jej vytryskli čerstvé slzy. Zaťala päsť a druhou rukou si rýchlo rezla po ruke. To isté zopakovala druhý krát a ľahla si do trávy. Pozorovala hviezdy v samote a spomínala. Spomínala na jeho úsmevy, na jeho neodolateľnú vôňu. Na dni strávené u babičky. Snívala a spomínala až sa dostala k tomu jedinému. K tomu, že bol a je jediný koho miluje.

Chlapec utekal. Preskakoval spadnuté kmene stromov a brodil sa kríkmi, až sa dostal na to miesto. Kričal a z diaľky ju uvidel. Začal zaostrovať, no ešte nevidel skutočnosť. Nevidel, že to dievča tam leží a uniká z nej život. Nevedel to, stále sa ho zmocňovalo šťastie, že ju našiel. Že jej môže zdeliť takú skvelú správu, no priblížil sa bližšie a uvidel ju. Uvidel celú spúšť. Jej nehybné telo a kaluž jej krvy, ktorá sa pomaličky vsakovala do mokrej pôdy. Kričal jej meno a utekal... padol na kolená a vzal si ju do náručia. Dookola sa jej pýtal to jediné. Prečo, prečo sa rozhodla vziať si život. Vedel, že jej už nebude môcť povedať tú správu. Tú skvelú správu, pretože odchádza, no on mal stále v kútiku duše nádej. Roztrhal svoje tričko a obviazal jej silno obe ruky. Zašeptal jej do ucha, že ju miluje a že zavolá pomoc.

No už keď sa vrátil, ona tam nebola. Bola tam len jej retiazka, ktorú mala od neho a kaluže krvy.  Chlapec padol na kolená a vzlykal.

Začala nová etapa jeho života... ak sa to životom dá nazvať.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 6. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!