Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Sultánova dcéra

09.08.2010 (19:45) • LoveRose • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2134×

„Ockoo,” zamrnčala som. „Ja tam nechcem ísť! Mne je to zbytočné, veď kráľovstvo mám predsa prevziať až keď budem plnoletá a zatiaľ mám iba sedemnásť!”

„Bella,” prehovoril otec autoritatívnym hlasom a komorná v rohu zatackala. Je toho názoru, že by som mala byť k otcovi úctivejšia. Ja som v podstate len prírodný živel. Nezastaviteľná, nepochopiteľná, búrlivá…

„Práve si povedala, že máš sedemnásť. To znamená, že za rok ťa vydáme za princa Demetriho z Volturiovského kráľovstva. Na dnešnom rozsudku sa musíš zúčastniť, aby si vedela, ako to prebieha.”

„Oci ale… ”

„Bella, skončil som. Dnes o 15:00 ťa čakám v Trónnej sále.“ Zvrtol sa na päte a odišiel. Ja som len prevrátila oči a klesla tvárou nadol do vankúšov, na mojej posteli. Brr. Otočila som hlavu a zbadala som blížiacu sa komornú.

„Pani moja, už je vyše 13:00, takže by ste si mali ísť urobiť audienčnú toaletu.” Vidím, že tú hlavu som otáčať nemala. 

„Ak som tvoja pani, tak vypadni a nechaj ma spať,” zahundrala som si popod nos ale okamžite som sa postavila a išla do kúpeľne. Hneď ma obostrela kopa slúžok, ktoré ma povyzliekali a dali mi do ruky uterák. 

‘Ešte aby so mnou nešli aj do sprchy!’ pomyslela som si ironicky. Vošla som do priestrannej sprchy - vane a pustila na seba prúd horúcej vody. Okamžite zmyla moje obavy a ja som si len postupne uvoľňovala napäté nervy. Dokonale upokojená som si rýchlo umyla vlasy a dala si nejaký sprchový gél s vôňou citrusov. Chvíľu som sa ešte vyhrievala, ale musela som skončiť. Pocítila som totiž, že teplá voda sa začína vytrácať. Zastavila som vodu a osušila sa uterákom. Vyšla som pred sprchu. Znova kopa slúžok. To si nič nemôžem spraviť sama? Občas ma tento palácový život hneval. Ako keby som bola kyptavá. 

Posadili ma pred veľké zrkadlo a jedna mi začala dávať na vlasy všelijaké päť minútové masky, druhá sa ma chodila pýtať, ktoré šaty si chcem obliecť, pričom mi ukazovala jednotlivé modely. Vybrala som si zelené šaty z ľahkej látky, ktoré boli popretkávané zlatými niťami. Samozrejme k tomu patril zelený závoj, zlatá šnúra čo slúžila ako opasok a zlaté lodičky na päť centimetrovom podpätku.

Vlasy mi učesali do drdola, ktorý skryli pod závoj. Len pár prameňov mi nechali visieť pori tvári. Pozrela som sa do zrkadla a spokojná s výsledkom som ladne vstala a prehodila si závoj cez tvár. Sluha ma chytil pod pazuchu a zobral ma za mojím otcom do Trónnej sály. Bol najvyšší čas! 

„Buď pozdravená, dcéra moja!” privítal ma oficiálny hlas môjho otca. Podišla som k nemu, jemne sa mu uklonila a pobozkala ho na obe líca. Takto si to vyžadovala etiketa pred poddanými. Potom som odstúpila stranou a posadila sa na čalúnené kreslo vedľa jeho trónu. Vzápätí otec zatlieskal a začala sa audiencia.

Ako prvý prišiel na rad nejaký starý rybár z neďalekej osady, ktorému vraj niekto ukradol všetky ryby čo mal pripravené na trh. Otec mu dal paťsto galeónov s tým, že mu to má vynahradiť škodu. Rybár vehementne poďakoval a odišiel. Podobné to bolo aj so zeleninárom, zverochovačom, a tak ďalej a tak ďalej. Samí starci a ich sťažnosti. Pomaly som zaspávala a len po očku sledovala dianie v sieni. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel nejaký mladý chalan v otrhanom oblečení a zafúľanej tvári. Aj cez tú špinu bolo vidieť nadpozemskú krásu, ktorou ho obdarila matka príroda. Lesklé rozstrapatené bronzové vlasy, ktoré boli momentálne zašpinené bahnom, zelené oči a biela pleť. Bol krásny. Viedli ho dvaja vojaci, ktorí ho surovo strčili na kolená pred môjho otca. Nebolo na ňom vidieť žiadne známky bolesti, len výraz zmierenia sa so situáciou.

„Pane, tento mladík sa previnil krádežou peňazí u istého Baing La Chu, veľmi bohatého a vplyvného muža. Ukradol dvadsať tisíc galeónov rovno z pokladnice. Je veľmi chudobný a predáva koberce.” Dokončil obvinenie strážnik. Otec sa na neho pozeral asi dve sekundy a potom povedal:

„Do žalára s ním, na svitaní bude popravený.” No tak toto nie! 

„Otec, môžem niečo doložiť?”

„Skús dcérenka,” povedal otec milo. Všimla som si ako sa pohľad mladíka presunul na mňa, čakal čo poviem.

„Drahý otecko, nemyslím, že toto obvinenie je natoľko vážne, aby bol tento milý mladík odsúdený na smrť. Čo keby… ” Otec ma ale nenechal dokončiť.

„Myslíš si dieťa moje, že to nie je vážny zločin? dvadsať tisíc galeónov? Myslíš, že by to už nezopakoval? Mimochodom, po tejto audiencii sa s tebou musím porozprávať.” To bolo jeho posledné slovo a mladíka odviedli do žalára. Našťastie to bol posledný človek a tak sme s otcom vstali - všetci ľudia v miestnosti sa poklonili - a odišli sme do otcovej pracovne. 

„O čom ste sa so mnou chceli rozprávať, otecko?”

„Dcérka, ako vieš, máš sa vydať za princa Demetriho o rok.”

„Áno, mám.” Nechápala som, čo tým otec sleduje.

„No… ” Liezlo to z neho ako z chlpatej deky. „Medzičasom sa Aro, otec Demetriho rozhodol, že ak sa do mesiaca nevezmete, zaútočí na naše kráľovstvo. Takže… O tri dni sa budeš vydávať.” Povedal otec nerozhodným tónom a bojazlivo čakal na moju reakciu. S chladným pokojom som sa ozvala:

„Čo… že?”

„Ideš sa vydávať!” povedal otec už rozhodnejším tónom. „Zajtra príde princ Demetri aj s darmi pre naše kráľovstvo… ” Moju rekaciu na tieto slová som nečakala ani ja sama. Prudko som sa postavila, odsotila stoličku do kúta a rozkričala sa na otca:

„Ak si myslíš, že sa za neho vydám, tak si na veľkom omyle!” skríkla som a s plačom sa rozbehla do svojej komnaty. Všetci sluhovia na mňa pozerali ako vyjavení, ale bolo mi to jedno. Dobehla som do komnaty, zamkla sa a s plačom sa zvalila na posteľ. Ako mi to mohol otec urobiť? Tiež som nechápala prečo plačem. Kvôli Demetrimu? Veď to robia len zamilované dievčatá… Vtom mi docvaklo pár dielikov v mojej hlave. Normálne som to počula. Spojili sa mi slovká: Láska - mladík, odsúdený na smrť - povinné manželstvo. Dokopy to dávalo:

„Ja nemilujem princa Demetriho ako som si doteraz myslela. Ja milujem toho chudobného mladíka. Toho predávača kobercov,” zašepkala som do ticha izby. Ešte aj slzy mi z tohto zistenia ustali. Ja milujem! Z radosti som sa roztancovala po komnate. Vtom mi došli isté skutočnosti: Moja láska je vo väzení. Zajtra má prísť môj budúci manžel. 

Ach jaj! Musím niečo vymyslieť. Ležala som na posteli  a v rukách zvierala saténový vankúš. Vtom som si spomenula na jedného muža, s ktorým som voľakedy chodila a je to strážnik tu na hrade. Rýchlo som vybehla z komnaty a každého koho som videla, som sa pýtala, či niekto nevidel Emmeta Cullena. Zistila som, že momentálne sa nachádza v žalároch a tak som spojila prijemné s užitočným. Rozhodla som sa navštíviť svoju lásku aj Emma.

Svoju lásku? Ako som vedela, že aj on ma miluje? Ako som vlastne vedela, že ja milujem jeho? Ešte nikdy som nebola zamilovaná. Prakticky som nevychádzala z hradu, takže som nemohla spoznávať rôznych mladíkov. To je vlastne jedno. Musím ho ešte raz vidieť! To je teraz podstatné. Zbehla som po schodoch až k železnej bráne, kde sa nachádzala prvá stráž. 

„Princezná!” Napomenul ma jeden strážnik. „Nemali by ste sem chodiť, je to pre vás nebezpečné!” 

„Rochelle, je milé, že sa o mňa strachujete, ale naozaj to nie je potrebné. Ideme za Emmetom Cullenom - to je jeden z tvojich kolegov ako iste vieš - takže sa mi nemôže nič stať." Nakoniec  ma voľky-nevoľky pustil dnu a ja som sa rozbehla dlhou chodbou k ďalšej bráne. Stade ma zaviedli za Emmom. 

„Bells,” zvolal Emmet a rozbehol sa ku mne, aby ma mohol zovrieť vo svojej medvedej náruči. Nechala som sa ním objímať asi päť minút, až som mu musela zachrčať:

„Emm… dusíš ma!” on sa na celé kolo rozosmial a položil ma na zem. Hoci sme spolu chodili, rozišli sme sa v dobrom a teraz je Emm niečo ako môj najlepší kamarát.

„Ako sa ti darí?” spýtala som sa ho. Konečne som mohla hovoriť ako normálny človek a nie oficiálne ako princezná.

„Ale dobre… ” povedal Emm, zrazu smutným hlasom. Podišla som k nemu a položila mu ruku na plece.

„Emm, čo sa stalo?” Vyzeral akoby mal slzy na krajíčku. 

„Vieš, toho predavača kobercov čo zavreli? To je môj brat,” vyvalilo sa z neho.

„Emm… môžeš ma za ním zaviesť?”

„Prečo?”

„Nestaraj sa a poďme!” Emm nechápavo pokrútil hlavou, ale zobral ma k poslednej cele. V kúte sedel ten mladík a prekvapene na mňa pozrel. „Nechaj nás samých!” prikázala som Emmetovi. Ten sa na mňa len pozrel ako teľa na nové vráta a odišiel. Ja som prestrčila prsty cez mreže a zavolala na toho mladíka: „Edward?” Postavil sa a podišiel ku mne. Chytil ma za prsty a tvár priblížil na maximum k mojej.

„Princezná, možno sa vám budem zdať drzý, ale ja vás milujem! Musím vám to povedať, lebo zajtra už nebudem môcť. Od svojich pätnástich si pozerám každý váš portrét a tajne snívam o tom ako budeme spolu žiť.” Z očí mi vytryskli slzy. „Princezná, prečo plačete?”

„Prepáčte Edward ale… ale ja… mňa to veľmi dojalo. Aj ja vás milujem, teda myslím si, že vás milujem... ” povedala som a hanblivo som ho cez mreže pobozkala na pery. Bol to krátky bozk, taký skúšobný. Chcela som si tým dokázať, či ho naozaj milujem. Odpojila som sa od jeho pier a dokonale istá, že ho milujem som ho pobozkala druhý raz. Tentoraz som mu tým chcela dať najavo, že tu budem pre neho navždy, až kým nás smrť nerozdelí.  „Vymyslím ako ťa odtiaľto dostanem, láska moja!” Povedala som rozhodne a chcela som odísť, ale on si ma pritiahol späť a pobozkal ma znova. Vášnivo, ale zároveň nežne. „Už musím,” zašepkala som a vytrhla sa z jeho pevného stisku. Odkráčala som od neho a stále sa za ním obzerala. Došla som na koniec chodby a prihovorila sa Emmovi:

„Emmet, musíš mi pomôcť vyslobodiť tvojho brata!” Emm na mňa pozrel akoby mi šibalo. Priložil mi ruku na čelo akoby mi skúšal horúčku a povedal:

„Bells, tebe šibe?”

„S princeznou sa takto nerozpráva!” povedala som žartovne, ale vzápätí som vážne pokračovala:

„Emm, ja to myslím naozaj vážne.” Emm vyzeral, že sa zamýšľa a používa tak tri svoje mozgové bunky. Nakoniec z neho vypadli dve slová:

„Mám plán.”

~~~~~~

Bolo asi 22:30, keď som si s mojou komorníčkou - Priscilou menila oblečenie. Priscila mi je veľmi podobná, až na to, že ja chodím v drahých róbach a ona umýva podlahy. Odjakživa túži aspoň na jeden deň byť princeznou a ja som sa rozhodla - teda Emm rozhodol za mňa- že jej to umožním. A nie len na jeden deň, ale na celý jej zvyšný život. Emm povedal, že ak chcem oslobodiť jeho brata a utiecť s ním, už sa nebudem môcť nikdy vrátiť do kráľovstva a zdieľať bohatstvo mojej ríše. Ako sa vraví - pre lásku spravíte všetko - a tak som bola ochotná podstúpiť toto riziko. Priscila aj Emm sa mi to snažili vyhovoriť, ale ja som bola neoblomná. A tak sa za jeden deň zostrojil dokonalý plán na útek. Ja ako Priscila sa budem hrať, že väzňovi nesiem jedlo. Zároveň v košíku s jedlom bude nôž pre Edwarda. Ten, keď otvorím dvere, odzbrojí strážcu a my utečieme. Emm bude na stráži pri bráne s pripravenými koňmi, peniazmi a jedlom na cestu. Spustí nám most a my utečieme. 

Práve som si uvoľnila vlasy z drdola a spustila si ich na plecia. Vyzerala som ako pravá slúžka. Špina na lícach, potrhané šaty a košík s jedlom v ruke. Priscile som dala list pre môjho otca:

Drahý otecko,

dôvod na môj útek je jasný. Chcete mi vnútiť manžela, ale ja som sa zamilovala do Edwarda. Vedz, že ťa mám rada a neutakala by som, keby som vedela, že mi to odobríš. Viem ale, že by si s tým nesúhlasil a tak utekám. Nespravte nič mojej drahej Priscile, tá s tým nemá nič spoločné. Všetko je to môj nápad. Ľúbim ťa                                                                                                      Tvoja Bella

„Princezná, nerobte to!” pokúšala sa ma znova presvedčiť Priscila. 

„Drahá moja, už som sa rozhodla. Nikto mi už môj názor nezmení!” povedala som a objala ju.

„Opatruj sa.” A odišla som. Začala sa akcia: Vyslobodenie.

Zhrnutie mojich poviedok

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Sultánova dcéra: