Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Mám ťa už plné zuby!

20.02.2012 (15:00) • kikuska • FanFiction jednodílné • komentováno 27× • zobrazeno 3542×

„Takže... Pozrite, čo som našla. Podľa mňa je to dokonalé. Cena v normálne a máme skupinovú zľavu,” zvolala nadšene Jessica, keď pribehla k stolu s papiermi v ruke.

„Ukáž to sem,” povedal Mike a začal sa v tom prehrabovať. Všetci sme sa k nemu nahli.

„Španielsko? Zbláznila si sa, Jess? To je v Európe!” ohlásila sa Angela.

„Ja viem, ja viem, ale je to naozaj výhodná ponuka. Čo povieš, Bella?” bránila sa Jessica. Šokovane som sa na ňu pozrela.

„Prečo ja? Je nás tu viac,” namietala som. Nechcela som sa k tomu vyjadrovať. Jessica bola príliš nadšená, no ostatní sa tak nadšene netvárili. Chcela som zostať nestranná.

„Zaujíma ma tvoj názor.” Vyvalila som na ňu oči. Odkedy sa ona zaujíma o môj názor?

„No ja neviem. Španielsko môže byť fajn, určite by sme sa zabavili a bolo by to krásne leto, ale otázne je, či nás tam rodičia pustia, je to ďaleko,” vykoktala som zo seba.

„Hej, je to príliš ďaleko! Bella má právdu. A tí rodičia budú vážne problém,” zastal sa ma Ben.

„Máme osemnásť, sme dospelí, preboha!” Jessica sa očividne nechcela vzdať.

„Jess, sme dospelí, ale nazbúdaj, že nás stále živia rodičia a bývame pod ich strechou,” dohovárala jej Angela.

„Tak brzdite, moji milí. Čo sa vám na tom nepáči v skutočnosti? Pretože toto sú vážne hlúposti.”

„Jess, to nie sú hlúposti, to je realita!” povedal rázne Eric, ktorý sa k tomu zatiaľ vôbec nevyjadroval.

„Ten ozajstný problém... Stále čakám,” pripomenula nám znudene Jess.

„No ja neviem, ako ostatní,“ začala som, keď sa nikto k ničomu nemal, „ale tí rodičia sú vážne problém, no nie jediný. Tá suma naozaj nie je malá, Jess. Toľko nemám.”

„Ale veď ste včetci brigádovali, niečo musíte mať našetrené.” Povzdychla som si.

„Správne, pracovali sme, ale k tej sume mi trochu chýba a nechcela by som minúť všetky peniaze. Nemôžme vedieť, načo ich budeme potrebovať.” Ostatní na moje reči len prikyvovali.

„Poviem to takto, idú letné prázdniny a všetci si ich chceme užiť. Spolu. A dovolenka je najlepšie riešenie, takže máte ešte jeden celý mesiac, aby ste tie peniaze nejako získali. A ten argument s tým, že nechceš minúť všetky, Bella, si vyhoď z hlavy. Všetci veľmi dobre vieme, že Charlie a Renée by ťa nenechali v štychu, ale tiež ti tú dovolenku nikdy nezaplatia.”

Po Jessiciných slovách sa ozvalo ďalších pár námietok, ale nakoniec sme všetci pristali. Zoženieme tie peniaze a pôjdeme do Španielska. Musela som sa priznať, že som sa celkom tešila. Toto bude prvý raz, čo pôjdem na dovolenku bez rodičov, len s priateľmi. Určite to bude zábava.

Rodičia sa naozaj ukázali ako problém. Vôbec sa im nepáčilo, že chceme ísť do Španielska. Podľa nich sme si mali vybrať niečo bližšie. No mne to hovorte.

Nevzdávala som to. Do rodičov som dobiedzala tak dlho, až to nakoniec vzdali a ten výlet mi povolili. Bola to fuška, ale stálo to zato. To, čo ma trápilo viac bolo, že som stále nemala brigádu a tým pádom ani zvyšné peniaze. Išlo ma poraziť. Hľadala som na internete, v novinách, dokonca som sa v niektorých obchodoch bola osobne spýtať. Nikde nič.

Na miestach, kde sa niečo objavilo, ma hneď zamietli, keď som im povedala, že čas, ktorý u nich strávim, je mesiac, tri týždne, dva týždne. Záležalo to od toho, ako ubiehal čas.

Bola streda. Budúci týždeň v piatok sme mali odcestovať a ja som stále nemala prácu ani peniaze. Začínala som sa vzdávať. Chcela som poprosiť rodičov, ale bolo mi to hlúpe. Naozaj som nevedela, čo ďalej.

„Kam ideš?” spýtala som sa mami, keď sa vyobliekaná objavila v obývačke.

„K Elizabeth. Spomínala som ti pani Masenovú, no nie?” Otočila sa na mňa celá nadšená. Tú ženu milovala. Nechápala som prečo.

„Spomínala,” povedala som znudene a zapozerala som sa do telky.

„Nechceš ísť so mnou?”

„Nie!” povedala som rázne. Odtiaľto ma nikto nedostane. Mám prácu. Musím sa utápať v sebaľútosti.

***

„Sme tu. Vystupovať, mladá dáma,” povedala Renée, keď zaparkovala pred pekným domom. Podľa všetkého, pred domom pána a pani Masenových.

Povzdychla som si a nešťastne som vystúpila. Neverím, že som podľahla maminmu naliehaniu a som tu. Mama otvorila bránku a vošla na dvor.

Páni, musia byť s tou Elizabeth vážne blízke priateľky, keď si mama dovolila vojsť jej do dvora!

Pani Masenová vyšla spoza rohu a začala sa vítať s mamou. Stála som bokom a pripadala som si vážne od veci.

„Och, Elizabeth, toto je moja dcéra Bella!” predstavila ma mama.

„Rada vás spoznávam,” pozdravila som a jemne som sa usmiala.

„Aj ja teba, Bella. Tvoja mama mi o tebe veľa rozprávala.” Tiež sa usmiala.

„Dúfam, že v zlom,” zažartovala som. Tá žena mi prišla sympatická.

„Samozrejme, predsa by som neklamala svoju priateľku,” ohlásila sa mama. Všetky sme sa zasmiali a pani Masenová nás pozvala na terasu. Priniesla nejaké pitie a zákusky a začala s mamou živo debatovať o nejakých hlúpostiach. Nevnímala som ich.

„Do Španielska?” spýtala sa pani Masenová zrazu.

Na obe som sa pozrela. Zase sa bavili o mne. No je toto normálne?

„Hej, do Španielska,” prikývla mama.

„Takže, Bella,” oslovila ma pani Masenová, „chceš ísť s priateľmi do Španielska, ale nemáš dosť peňazí?” ohlásila ma. Pochybovačne som sa na ňu pozrela. Predsa to mama teraz povedala.

„Hej,” odpovedala som stroho.

„A nevieš z kadiaľ máš zobrať peniaze, pretože si nevieš nájsť brigádu?” pokračovala. Kam tým mieri? Prikývla som.

„V tom prípade by som pre teba mala menší návrh.” Prekvapene som sa na ňu pozrela.

„Aký návrh?” spýtala som sa opatrne. Pani Masenová sa usmievala.

„Ja aj s mojím manželom odchádzame tento víkend preč, vrátane piatku. Stále nemám nikoho, kto by mi postrážil dcéru.”

„Máte dcéru?” spýtala som sa.

„Áno, mám. Má len štyri roky. Predstavím ti ju, keď sa aj s mojím manželom vrátia z parku.” Pani Masenová sa usmiala.

„Ako sa volá?” spýtala som sa s úsmevom. Milovala som deti.

„Nataly.” Nataly. Krásne meno.

„Takže prijímaš? V piatok ráno prídeš a v nedeľu večer odídeš.”

„Znie to skvelo, ale mám otázku.” Začervenala som sa.

„O čo ide?” spýtala sa ma pani Masenová s úsmevom a úspešne ignorovala moje horiace líca.

„Koľko mi za to dáte?” Fajn, priznávam, asi to bolo drzé, ale ja tie peniaze naozaj potrebujem.

„Dám ti celú sumu, ktorá ti chýba.” Zalapala som po dychu. Bol to balík. To je priveľa. Neviem, či si toľko môžem vziať.

„Myslíte to vážne?” spýtala som sa pre istotu. Pani Masenová len s obrovským úsmevom prikývla. Poskočilo mi srdce.

„Milujem vás,” povedala som nadšene a skočila som jej okolo krku. Pani Masenová sa zasmiala. Už chápem, prečo ju mama tak zbožňuje!

***

„No, mami, kde toľko trčíš?” kričala som na Renée z chodby. Bola hore a bohvie čo tam robila. Mala ma odviesť k Masenovcom. Vážne som sa už nemohla dočkať, až k nim prídem. Po prvé, čakali ma tam potrebné peniaze. Po druhé, Nataly bola úžasné dieťa. Strávila som s ňou len dve hodiny, ale hneď som si ju zamilovala. Bola rozkošná.

„No veď už idem. Nemusíš kričať,” povedala mama znudene, keď schádzala schody. Prekrútila som očami a vybrala som sa k autu.

Po chvíli prišla aj mama a konečne sme vyrazili.

Mama zaparkovala a ja som nadšene vystúpila z auta.

„Nemala by som ísť dnu?” spýtala sa Renée.

„A načo? Zvládnem to, ahoj!” Dala som jej pusu a vybrala som sa do dvora. Pani Masenová mi vyšla naproti a ukázala mi izbu, v ktorej budem spávať, pokiaľ tu nebude. Poukazovala mi aj všetko ostatné, čo potrebujem vedieť, keď sa chcem postarať o Nataly.

Pre istotu som si vytiahla zápisník a všetko som si poznačila.

Keď Masenovci odišli, otočila som sa na Nataly.

„Tak, aký je plán?” spýtala som sa veselo. Nataly sa rozžiarili oči.

„Dala by som si čokoladovú zmrzlinu pred večerou, chcem skákať na posteli ocka a mamičky a pozerať ockove filmy s vekovou hranicou,” povedala nadšene. Zostala som na ňu s úžasom pozerať.

„No... To znie dobre, ale predpokladám, že tvojim rodičom sa to páčiť nebude, takže máš iný plán?” spýtala som sa a dúfala som, že si vymslí niečo iné. Nataly si otrávene povzdychla a pokrútila hlavičkou.

„Ideme do parku?” spýtala sa napokon. S úsmevom som prikývla. To by malo byť v poriadku.

***

„Vďakabohu,” zvolala som nadšene, keď sme sa vrátili z parku a ja som sa zvalila na pohovku. To dieťa je nezmar. Stále behala a kričala, a behala, a kričala, a stále dokola. Nepopieram, že je rozkošná a sladká, ale aj poriadne živá. Prvé dieťa, ktoré ma totálne fyzicky vyčerpalo.

„Bella, prečo tu ležíš? Ešte som chcela ísť von a...”

„Počkať!” skočila som jej do reči. „Budeme sa hrať zase zajtra, čo ty na to? Teraz sa pôjdeš okúpať, ja ti potom prečítam nejakú rozprávku a pôjdeš spinkať, čo povieš?” spýtala som sa.

„To znie nudne.” Bože, za čo ma trestáš?

„Ale no! Na dnes bolo zábavy viac než dosť a ja musím ešte upratať, ale keď sa ti nechce spať, môžeš mi s tým upratovaním pomôcť,” povedala som a dúfala som, že to zaberie. Nataly prešlo tvárou zdesenie.

„Nie, Bella, ja som už unavená,” povedala rozhodne a ako na povel si zívla. Potlačila som smiech.

„Tak fajn, v tom prípade, smer vaňa.”

Keď Nataly zaspala najedená, vykúpaná a s čistými zubami, bola som so sebou spokojná. Dala som jej bozk na čelo a vyšla som z jej izbičky. Zišla som schody a pustila som sa do upratovanie kuchyne.

Pohmkávala som si pesničku a nakladala som riady do umývačky, keď buchli vchodové dvere. Zmeravela som. Napadli mi len dve možnosti: Nataly a zlodeji. Síce tí asi nechodia dverami, ale čo ja môžem vedieť? Spanikárila som. S malou dušičkou a panvicou v ruke som vyšla z kuchyne. Potichučky ako myška. Prešla som až do obývačky, v ktorej sa nesvietilo. Počula som kroky na schodoch, začala som rukou šmátrať po vypínači a keď som ho konečne našla, zažala som. Osoba na schodoch sa prekvapene otočila.

Bol to chlapec. Pekný chlapec so zelenými očami a svetlo hnedými vlasmi. Asi. Nevedela som tú farbu presne identifikovať. Ale čo tu, dopekla, robí?

„Čo tu chceš?” spýtala som sa výhražne. Všetok strach zo mňa opadol. Zostal len adrenalín.

„Bývam tu. Čo tu robíš ty?” spýtal sa prekvapene.

„Ako to, že tu bývaš?” pýtala som sa a ignorovala som jeho otázku.

„Neodpovedala si na otázku.”

„Ani ty na tú moju.”

„Ale ja som sa pýtal prvý.”

„No a?” začínal mi pekne liezť na nervy.

„Tak teraz ma počúvaj-”

„Bella, som Bella.”

„Fajn, tak teraz ma počúvaj, dievča!” Idiot. Môže si toto nejaký fagan dovoliť k žene?

„Nemienim ťa počúvať!” povedala som a vrátila som sa do kuchyne.

„Ja ťa ale o to neprosím, miláčik. Ja ti oznamujem, že teraz ma počúvať budeš.” Povedal, chytil ma za ruku a otočil čelom k sebe. Vytrhla som sa mu.

„Čo odo mňa vlastne chceš?” spýtala som sa.

„To nemyslíš vážne. Ty si v mojom dome, ja nemám potuchy prečo, kričíš na mňa a teraz sa ma spýtaš, čo chcem? Si normálna?” Šokovane sa na mňa pozeral.

„Strážim Nataly,” povedala som a zase som sa vybrala do kuchyne. Neviem, či vôbec vie, kto je Nataly, ale asi hej, keď tu býva.

„Ou, jasné, tak ty si to dievča, ktoré má strážiť moju sestru cez víkend! Hej, rodičia niečo spomínali...” Prekvapene som sa naňho otočila.

„Tvoju sestru? Ale pani Masenová mi nepovedala, že má aj syna.”

„Ktohovie prečo,” zamrmlal si popod nos a potom hlasnejšie dodal: „Mama nečakala, že prídem na víkend domov. Nie je to u mňa normálne, ale na tom nezáleží. Proste nedôverujem nejakým cudzím ľuďom a chcem si dať na sestru pozor.”

„Ou, aha, takže takto! Lenže ja by som tvojej sestre nič nespravila. Vyzerám snáď ako zločinec?” spýtala som sa urazene. Jeho nedostatok dôvery ma urážal. On len nado mnou hodil rukou a zase sa vybral po schodoch hore.

Šokovane som ho pozorovala a v duchu obdarovávala tými najvulgárnejšími nadávkami. Ani sa nečudujem, že sa pani Masenová nepriznala k takémuto synovi. Chcela som sa ho spýtať aspoň na meno, ale vykašlala som sa nato. Nech sa volá, ako chce.

***

„Bella, Bella,” ohlasovala ma Nataly a ťahala ma za ruku.

„Čo je?” zamumlala som. Chcelo sa mi tak spať a ona ma budí.

„V kuchyni niekto je,” povedala vystrašene.

„Hej, ja viem. To je tvoj brat.” Otočila som sa na druhý bok.

„Nie, Bella, to nie je môj brat,” rozprávala ďalej. Keď mi došiel význam jej slov, zdesene som sa posadila.

„Čože?” zhíkla som a hodila som na seba župan. Chytila som Nataly za ruku a rýchlo som zbehla schody. Namierila som si to za zvukmi vychádzajúcimi z kuchyne.

„Takže ty si ma oklamal, ty idiot!” skríkla som naňho. On sa na mňa prekvapene otočil a tváril sa veľmi nechápavo. Mala som chuť mu plesknúť po tej jeho drzej klamárskej hube panvicou od včera.

„Edward?” ozvala sa za mojím chrbtom potichučky Nataly.

„Čo je, krpec?” Upriamil Edward svoju pozornosť na ňu, ale ešte pred tým mi stihol venovať jeden poriadne škaredý pohľad.

„Nič, ja len... Hmm, Bella?” povedala Nataly.

„Prosím, zlatko? Poznáš tohto... Tohto?” spýtala som sa jej a ukázala som na neho prstom. Nevedela som mu ani len prísť na meno.

„Hmm, no, áno. Vieš, Bella, toto je môj brat,” povedala a ja som sa na ňu nechápavo pozrela.

„Ale vravela si...”

„Ja viem. No Edward ani nemal byť doma. Nevedela som, že je to on. Pomýlila som sa. Mrzí ma to,” povedala s červenými líčkami a rozkošne sklonila hlavičku k zemi.

„To je predsa v poriadku, Nat,” povedala som a vzala som si ju na ruky. „Nič sa nedeje. To sa môže stať každému.” Pohladkala som ju po hlavičke a poslala som ju do obývačky k telke s tým, že jej idem pripraviť raňajky.

Keď mi Nataly zmizla z dohľadu a v obývačke sa ozval zvuk detských animovaných rozprávok, začala som pripravovať raňajky pre drobca a aj seba.

„Myslím, že mi dlhuješ ospravedlnenie, Bella,” ozvalo sa mi za chrbtom. Odfrkla som si, no neotočila som sa naňho. Ďalej som pokračovala v príprave raňajok.

„Začo by som sa ti mala ospravedlniť, Edward?” povedala som sladko.

„Za to, že si ma nazvala idiotom,” zopakoval môj sladký tón. Otočila som sa naňho.

„Je mi to tak ľúto. Nechcela som, vážne, veď ty zato predsa nemôžeš,” povedala som s poriadnou dávkou sarkazmu.

„Ospravedlnenie sa prijíma, ale otázočka. Začo presne nemôžem?” Ten somár totálne odignoroval všetku iróniu.

„Za to, že si idiot,” povedala som mu do toho namysleného ksichtu a otočila som sa naspäť k linke.

„Ani nevieš, akú mi robí radosť tvoj hnev. Vyvádzam ťa z mieri.” Samoľúbo sa usmial a vybral sa preč. Hodila som po ňom prvé, čo mi prišlo pod ruku. Pre moju smolu a jeho šťastie to bola len utierka. Dočerta!

Aj s raňajkami som prišla do obývačky a položila som ich pred Nataly.

„Dobrú chuť,” popriala som jej. Nataly s plnými ústami poďakovala a ja som sa usmiala.

„A ja mám kde raňajky?” spýtal sa ma ten somár, ktorý sa rozvaloval na kresle a ja som sa snažila predstierať, že tu proste nie je.

„Ja som sem prišla postrážiť Nataly, nie starať sa o to, aby si nemal osratý zadok,” povedala som a potom som si pleskla dlane na ústa. Edward sa zasmial, no ja som ho ignorovala. Pozrela som sa na Nataly, ktorá bola však zadívaná do rozprávky a nevnímala ma. Chvalabohu! Myslím, že by som si mala dávať pozor na výrazy. Edward ma tak vytáčal, že som sa proste vyjadrovala nevhodne.

„Máš naozaj vyberaný slovník, Bella,” začal zase rýpať. Tentoraz mu, ale nespravím tú radosť a nenaštvem sa.

„Vďaka,” povedala som čo najnormálnejším hlasom a milo som sa usmiala. Edward sa zašklebil a odišiel niekam hore. Víťazne som sa usmiala. Konečne som sa ho zbavila.

Po raňajkách som zase upratovala, keď za mnou prišla Nataly.

„Bells, nejdeme sa okúpať, prosím?” spýtala sa a nahodila šteňací pohľad. Musela som sa zasmiať, ale súhlasila som, a tak som teraz tu, u Masenovcov v bázene s Nataly a dávam pozor, aby sa neutopila alebo nenalogala chlórovej vody.

„Hmm... Nataly?” začala som opatrne.

„Prosím?” spýtala sa a aj naďalej sa hrala s morskou pannou.

„Prečo si bola prekvapená, že je Edward doma?” spýtala som sa, pozorovala som výraz jej tváre a trpezlivo som čakala na to, čo povie.

„Edward cez víkendy nikdy nie je doma.”

„Ale prečo?” nedávalo mi to žiadny zmysel.

„Neviem, stále sa niekde fláka. Mama a ocko mu stále dohovárajú, ale on si nedá povedať,” povedala a ja som sa usmiala jej rozkošnému výrazu.

„Bella, už je mi zima. Ideme už von, prosím?” ozvala sa Nataly po chvíľke. Otočila som sa na ňu.

„Jasné,” povedala som, pomohla som jej vyjsť z bazéna a poriadne som ju vysušila do uteráku. „Počkaj tu, prinesiem ti nejaké oblečenie.” Keď Nataly prikývla, vybrala som sa do domu.

„To sa nehanbíš promenádovať sa po cudzom dome polonahá?” ozvalo sa mi za chrbtom. Zastavila som sa a zhlboka som sa nadýchla. Bože, daj mi silu, nech mu nerozbijem tú jeho drzú... ústa!

„Sú to plavky.” Povedala som, ale ani neviem prečo. Nemá zmysel niečo mu vysvetľovať a hádať sa mi nechce.

„O čom si sa rozprávala s mojou sestrou?” spýtal sa, no tváril sa vážne. Prišlo mi to zvláštne. V jeho pohľade nebola ani stopa po žartovaní či provokovaní.

„O ničom, len babské hlúposti.” Mávla som nad tým rukou a usmiala som sa. Prekvapilo ma, keď mi úsmev opätoval. Prišlo mi hlúpe, že neprovokuje, cítila som sa nesvoja. Rýchlo som sa otočila a vybehla som schody do Natalinej izby.

Aj s oblečením som sa vrátila k Nataly a pomohla som jej prezliecť sa.

„Čo budeme teraz robiť?” spýtala sa ma, keď sme mierili naspäť do domu.

„Ja nám idem pripraviť niečo na obed a ty sa zatiaľ nejako zahráš aj sama, v poriadku?” Nataly prikývla a rozbehla sa k domu. Vošla som tesne za ňou.

„Edward, hádaj čo,” kričala Nataly na Edwarda a ja som sa modlila, aby mu neprezradila, že som sa naňho pýtala.

„Čo?” skríkol odniekiaľ z hora otrávene.

„Dnes nám bude variť Bella.” Odľahlo mi a dokonca som sa aj usmiala. Neviem, prečo sa z toho tá malá teší, ale musím priznať, že mi to lichotí.

Pustila som sa do príprav a potom som na stôl prestrela pre dvoch. Pozrela som sa na stôl, povzdychla som si a priložila som aj tretí tanier a príbory.

„Obed je hotový,” skríkla som do domu a po chvíle sa v kuchyni objavila Nat. Posadila som ju na stoličku a prisunula som ju ku stolu. Edward stále nechodil. „Počkaj chvíľku,” povedala som krpatej, keď som jej nabrala polievku, „hneď som späť.” Vyšlapala som schody a zamierila som k jediným dverám, v ktorých som nebola. Predpokladala som, že toto bude Edwardova izba. Jemne som zaklopala.

„Nat, teraz sa nejdem hrať. Mám prácu,” ozvalo sa z izby. Usmiala som sa.

„To som ja,” povedala som a čakala som. Žiadny zvuk sa neozval, ale po chvíli sa dvere otvorili.

„Čo je?” spýtal sa zase tým odporným tónom. Rozhodla som sa ignorovať ho. Nech sa pokojne správa ako idiot. Ja to prežijem.

„Obed je hotový, mal by si sa ísť najesť skôr, než to vychladne,” povedala som, otočila som sa a vrátila som sa do kuchyne. S Nataly sme sa pustili do jedla a veselo sme sa rozprávali, keď som začula tiché kroky. Nepozrela som sa naňho, ďalej som sa bavila s malou. Edward si potichu sadol a jedol. Nič nehovoril. Stále lepšie, než keby zase provokoval.

S Nataly sme v tichosti dojedli a zvyšok dňa sme presedeli pri telke a spoločenských hrách. Edward zase niekam zmizol a ja som si ho nevšímala. Striedal nálady ako tehotná ženská. Na toto som ja vážne nervy nemala.

Večer sme sa zase všetci traja v tichosti najedli, Edward sa vyparil a ja som Nataly okúpala a uložila do postieľky.

Ja som sa vybrala do práčovne. Teda, asi práčovne. Bola to malá miestnosť s práčkou, žehličkou a všetkým ostatným. Ešte poobede som dala prať Nataline a Edwardove veci. O Nataly som sa mala starať a prišlo mi hlúpe obísť Edove veci. Proste som ich oprala a hotovo. V tejto chvíli by už mali byť suché. Všetko oblečenie som dôkladne vyžehlila, poskladala a rozdelila na dve kôpky, Edwardovu a Natalynu. Natalynu som potichu položila na skrinku u nej v izby a s tichým cvaknutím dverí som sa vyparila. Nechcela som ju zobudiť.

Zobrala som z práčovne aj tú Edwardovu a vybrala som sa po chodbe k jeho izbe. Kôpku s oblečením som položila na skrinku na chodbe, aby som mohla otvoriť dvere a položila som ruku na kľučku, keď sa za mnou zase ozval Edward.

„Čo to, dopekla, robíš?” skríkol. „Neželám si, aby si liezla do mojej izby.” Zdvihla sa mi hladina adrenalínu, ale úspešne som ju potláčala.

„Chcela som ti tam len položiť oblečenie,” obhajovala som sa a na dôkaz svojich slov som rukou ukázala ku kôpke položenej na skrinke.

„Nemáš sa čo chytať mojich vecí a strkať ten svoj zvedavý nos do všetkého, klebetná ženská,” prskal ďalej a ja som mala čo robiť, aby som mu nevylepila.

„Čo máš stále za problém, Edward? So mnou sa takto rozprávať nebudeš. Chcela som ti len pomôcť. Svoje komplexy si rieš s niekým iným.”

„Mám ťa už plné zuby, Bella,” povedal chladne a ja som celé svoje ovládanie odhodila. Zasvrbela ma ruka a ja som jej nechcela odopierať to, po čom tak veľmi túžila. Celou silou som mu vlepila takú facku, až ma zaštípala dlaň.

„To ja mám plné zuby teba. Tie tvoje tehotenské nálady mi nestoja ani za tú prekliatu dovolenku, ale ja ti niečo poviem, Edward. Teraz nikam nejdem. Zostanem tu, pretože chcem vidieť, ako ťa vytáča moja prítomnosť a pretože si taký neschopný a nezodpovedný, že sa bojím nechať tu to dieťa samé a taktiež preto, že keď som to vydržala až doteraz, vydržím to ešte aj zajtra,” prskla som a otočila som sa mu chrbtom. Nebudem ho znášať už ani o minútu dlhšie. Vybrala som sa smerom k mojej dočasnej izbe.

Prudko ma chytil za ruku a prirazil k svojmu telu. Ani neviem, kedy to stihol, ale priložil svoje pery na tie moje s takou intenzitou, až som zalapala po dychu. Využil priležitosť a do úst mi vkĺzol jazykom. Mala som príšernú chuť vytrhnúť sa mu z náručia, ale nedokázala som to. Úplne som sa poddala jeho sladkým perám. Chutil tak vynikajúco.

Po chvíli mi začal dochádzať vzduch. Odtiahla som sa a až teraz som si uvedomila, čo som spravila, čo som mu dovolila a čo vlastne spravil on. Ruka ma zase zasvrbela. Plesk, ozvalo sa ešte hlasnejšie plesknutie ako predtým a mňa tá ruka začínala poriadne bolieť.

„Toto už viac neskúšaj,” povedala som výhražne a vybrala som sa preč. Zase ma zastavil a zase priložil svoje pery na tie moje. Tentoraz ich však ochutnával nežne a pomaly. Šalela som. Prestala som sa ovládať, omotala som mu ruky okolo krku a vžila som sa do bozku. Edward povolil stisk na mojich rukách a tie svoje mi omotal okolo pása. Pritiahol si ma bližšie. Oprel sa o stenu a mňa lepil na svoje telo. Vyhutnávala som si jeho bozky a jemné hladenie po celej dĺžke chrbtice, no musela som uvažovať triezvo. Začala som sa odtláčať, no Edwardove zovretie neslablo. Práve naopak, silnelo.

„Edward, nie. Edward, maj rozum, sme v dome tvojich rodičov a vedľa spí tvoja sestra a ja ťa mám plné zuby. Nemám ťa rada. Lezieš mi na nervy,” mumlala som pomedzi bozky, ale stálo ma to veľa snahy. Myseľ som mala úplne vygumovanú. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné, len na Edwarda.

„Ja ťa tiež nemám rád,” odpovedal, no bozkával ma ďalej.

„Edward, no tak,” povedala som rázne a celou silou som sa mu vytrhla. Zostal na mňa prekvapene pozerať. „Prepáč, toto ja nemôžem,” pošepla som a vybrala som sa k svojej dočasnej izbe. Cítila som jeho pohľad na chrbte, no neotáčala som sa. Zabuchla som sa v izbe a zvalila som sa do postele. Nerozumela som mu, nerozumela som sama sebe.

***

Na druhý deň sa spustila rutina zo včera. Pripravila som raňajky pre troch, ale tajne som dúfala, že sa Edward možno zatvorí vo svojej izbe, tak ako včera, ale nie. Ako na potvoru zišiel dole. Tvárila som sa, akoby sa včera večer nič nestalo. Doteraz som tomu nerozumela a ak mám byť k sebe úprimná, nič som si priznať nechcela. Desila som sa toho, čo som mohla zistiť.

„Dobré ráno,” povedal, sadol si a začal jesť. Nataly ho odzdravila, no ja som mlčala. Celá táto situácia mi prišla úplne absurdná.

„Bella, podáš mi, prosím, džús?” spýtal sa s úsmevom. Pozrela som sa naňho a prižmúrila som oči. Takže prosím? Od kedy tento prosí? A o čo mu ide? Stavím sa, že keby sa trocha nahol, ten džús dočiahne aj sám. Nechala som to tak, povzdychla som si a podala som mu ho. Dávala som si poriadny pozor, aby som sa ho nedotkla.

Hlúpe, hlúpe, hlúpe, behalo mi mysľou stále dokola. Celé toto je hlúpe. Bože, prosím, nech už je večer!

Edward začal rozprávať o nejakých hlúpostiach a Nataly sa veselo smiala. Cítila som na sebe pohľady ich oboch, no pozerala som výlučne do taniera a v úplnej tichosti som jedla. Neviem ani opísať, ako veľmi mi to bolo nepríjemné.

Po raňajkách Nataly zase niekam zmizla a ja som sa pustila do upratovania. Edward zostal sedieť za stolom. Neodolala som a vrhla som naňho jeden pohľad. Vyzeral byť zamyslený a ústa mal mierne pootvorené. Akoby chcel niečo povedať, ale nevedel ako.

Nechala som Edwarda Edwardom, doupratovala som kuchyňu a vybrala som sa za Nataly.

„Bella,” ohlásil ma, keď som prechádzala okolo neho. S povzdychom som zastavila, ale neotočila som sa.

„Prosím?” spýtala som sa a pohľad som aj naďalej upierala na dvere, ktorými som sa chcela tak veľmi vypariť.

„Vieš, ja...” povedal a zmĺkol. Zasmial sa. „Neviem, ako začať.” Zrejme čakal, že niečo poviem, ale mlčala som. Stále som mu bola otočená chrbtom. Po pár sekundách trápneho ticha sa zase ozval.

„Mrzí ma...”

„Bella, Bella, poďme do parku, prosím!” Objavila sa zrazu v kuchyni Nat zase s tým rozkošným šteňacím pohľadom. Mala som chuť splniť jej čokoľvek na svete, ale v tejto chvíli by som bola radšej, keby zostala tam, kde bola doteraz. Bola som taká zvedavá, čo chcel Edward povedať. Mrzela ho tá pusa? Prečo? A mrzela aj mňa?

Cítila som, že nie. Nemrzela ma a neľutovala som ju. Páčila sa mi, aj keď to bola hlúposť. Dočerta!

„Iste, môžeme ísť do parku,” odpovedala som s úsmevom Nataly a ona ma nadšene objala. Zasmiala som sa a objatie som jej opätovala.

Po chvíli ma pustila a otočila sa na Edwarda.

„Nechceš ísť s nami?” Zamrzla som. Doslova. V tejto chvíli som sa v sebe naozaj nevyznala. Chcela som, aby išiel Edward s nami? Jedna časť môjho ja vravela áno, bude zábava. No tá druhá protestovala. Všetko sa len zbytočne zhorší.

„Nie,” povedal stručne a vydal sa preč. Zamrzelo ma to. Neviem prečo, ale naozaj ma to zamrzelo. Nataly sa zatvárila sklamane, ale potom sa opäť pozrela na mňa a usmiala sa.

Bolo mi z Edwarda zle. Jedna vec je, že nechce tráviť čas so mnou, že mu vadím, ale druhá je jeho sestra. Nataly ho má rada a ja nepochybujem, že on ju tiež ľúbi, ale je ešte maličká. Ona nechápe tie jeho priblblé zmeny nálad. Mal by na ňu brať ohľad.

***

Keď som sa aj s Nataly vrátila z parku, Edward nikde nebol. Dokonca ani v jeho izbe. Prešlo mnou sklamanie. Začínala som si pripadať ako cvok. Ten idiot na mňa kričal a mňa mrzí, že tu nie je? Mala by som byť zato vďačná.

Zvyšok dňa som dúfala, verila, že sa vráti, že ho uvidím aspoň na pár sekúnd pred tým, ako odídem. Upokojovala som sa tým, že sem môžem kedykoľvek prísť s mamou, ale bude doma? A budem mať odvahu ukázať sa tu?

„Bella, Bella,” kričala na mňa Nat.

„Čo sa deje? Horí?” Zasmiala som sa na jej urazenom pohľade.

„Mamička a ocko sa vrátili,” povedala po chvíli nadšene a vybehla von.

Vrátili sa. Edward tu nie je. Bože, prečo ma to mrzí? Prečo, dopekla?

„Bella,” ohlásila ma pani Masenová, keď som sa ukázala na dvore. Usmiala som sa na ňu. „Vidím, že si to zvládla.”

„Bola to fuška, ale žijem,” povedala som so smiechom.

„Hej! Ja vôbec nie som taká zlá!” ohradila sa Nat. Pokrútila som hlavou.

„Nie si. Si zlatíčko,” povedala som a dala som jej bozk na líčko.

„Odveziem ťa domov?” spýtal sa pán Masen.

„To nebude potrebné. Volala som mame.”

***

„Aké to bolo? Chceš po tejto skúsenosti v budúcnosti deti?” pýtala sa ma mama so smiechom v aute. S pozdvihnutým obočím som sa na ňu pozrela.

„Pochybuješ o mne?” spýtala som sa naoko urazene.

„Vôbec nie,” povedala mama a snažila sa tváriť vážne, ale mykalo jej kútikmi.

„Csss! Náhodou to bolo fajn. Nataly je rozkošné dieťa. Je pravda, že mi dala zabrať, ale zvládla som to a rozhodne deti chcem. V budúcnosti.”

„To som rada,” povedala mama s úsmevom, a tým sa náš rozhovor skončil.

„Mami,” ohlásila som ju, keď sme parkovali pred naším domom. Mama sa na mňa otočila. „Vedela si, že Masenovci majú aj syna?” Renée sa zatvárila prekvapene.

„Ou, no, vedela som to, ale nikdy som toho chlapca nevidela! Vieš, trávi doma málo času. Vyhýba sa rodine a priateľom. Je to samotár. S nikým nedokáže vychádzať. Elizabeth sa preto veľmi trápi, ale nevie si pomôcť.”

„Prečo je taký?” vyletelo zo mňa. Bola som zvedavá. Nič viac.

„Masenovci mali synov dvoch. Edwarda a Daniela. Keď mal Edward sedem a Daniel štyri, Daniel zomrel. Spolu s Edwardom boli na prázdninách u starkej. Ich stará mama žila na vidieku, kúsok od jej domu bola rieka. Edward bol vždy opatrný a zodpovedný, preto ho tam púšťali sa hrať. V ten deň, keď Daniel zomrel, boli pri tej rieke spolu. Daniel sa Edwardovi vytrhol a začal pred ním utekať. Chcel sa len hrať. Edward naňho kričal, aby sa vrátil, že sa mu môže niečo stať a...”

„Daniel spadol do rieky,” dokončila som. Mama prikývla.

„Utopil sa. Edward si to dáva dodnes za vinu. Je traumatizovaný. Keď bol menší, chodievali s ním ku psychológovi, ale... Ja neviem, čo sa stalo, no nevyšlo to. Edward bol uzavretý sám do seba a stále je. Vyhýba sa ľuďom. Bojí sa, že niekomu zase ublíži.”

„Nemohol za to,“ namietala som.

„Ja viem, Bella, no Edward si to neuvedomuje.”

Zamyslela som sa. Bolo mi Edwarda ľúto. Vedela som, že to nebola jeho chyba, bol len dieťa, ale keby som na jeho mieste, tiež sa za niečo také viním.

„Bella,” oslovila ma mama, keď vystupovala. Otočila som sa na ňu. „Odkiaľ o Edwardovi vieš? Hovorila ti o ňom Nataly?” Pokrútila som hlavou.

„Bol doma.”

„Čože? On prišiel na víkend domov?” Prikývla som.

„Zaujímavé,“ brbala si mama popod nos a vybrala sa dovnútra. Povzdychla som si a tiež som vystúpila.

***

„Bella, máš všetko?” stresovala mama. Zajtra som mala letieť do Španielska. Neverím, že to tak rýchlo ubehlo.

„Mami, upokoj sa. Letím až zajtra, jasné? Nič sa nedeje a áno, mám všetko,” snažila som sa jej vysvetliť. Pomaly prikývla.

„Bože, musím ísť ešte do obchodu, aby som ti zajtra pripravila niečo na cestu!” Prevrátila som oči.

„Fajn, len choď!” povedala som, zazipsovala som prepchatý kufor a zvalila som sa na posteľ. Musím priznať, že som sa na tú dovolenku tešila. Oddýchnem si a aspoň na chvíľu vytesním Edwarda z hlavy. Odvtedy, čo mi mama v podstate vysvetlila jeho správanie, naňho myslím neustále. Musím uznať, že tie naše hádky neboli len jeho vina.

Postavila som sa. Z dola sa ozvalo búchanie na dvere. Mama si zabudla kľúče. Bože, asi jej ich prilepím k ruke, pretože toto sa jej stáva naozaj často! Zišla som schody a otvorila som dvere. Otočila som sa ku skrinke, že jej tie kľúče podám, ale neboli tam.

„Mami, tie kľúče...” začala som rozprávať a otočila sa na mamu. Zalapala som po dychu, keď som si všimla, že osoba za dverami nie je moja mama.

„Edward, čo tu robíš?” spýtala som sa prekvapene. On bol tá posledná osoba, ktorú by som tu čakala.

„Ja... Musím s tebou hovoriť,” povedal a ja som prekvapene zamrkala.

„Fajn, poď ďalej!” povedala som a ustúpila som na stranu, aby mohol vojsť. „Dáš si niečo?” spýtala som sa, keď som zabuchla dvere.

„Nie, vďaka. Zdržím sa len chvíľu.” Prikývla som.

„Tak o čo ide?”

„Prišiel som sa ospravedlniť,” dostal zo seba a chystal sa pokračovať, ale zastavila som ho.

„Nemáš sa začo. Tá pusa, to nič nebolo. Netráp sa,” povedala som, usmiala som sa a modlila som sa, aby som sa aspoň raz v živote nezačervenala.

„Nechcem sa ospravedlniť za pusu, aj keď by som asi mal. No nespravím to, pretože by som klamal. Nemrzí ma, že som ťa pobozkal.” Boh ma nevyslyšal. Červenala som sa ako rak.

„Tak teda?” spýtala som sa a prekonávala som rozpaky.

„Chcem sa ospravedlniť za svoje správanie. Za to, že som kričal a povedal, že ťa mám plné zuby. Vieš, Bella, ospravedlnenia, to nie je moja silná stránka, ale mrzí ma to.” Nesmelo sa usmial.

„Nemusel si sem chodiť iba preto, aby si sa ospravedlnil za naše hádky. Nie je to len tvoja vina. Hádali sme sa obaja.”

„Neprišiel som len za to,” povedal a sklopil pohľad. Aj on bol v rozpakoch. Prišlo mi to také neskutočné. Vôbec sa to naňho nepodobalo.

„Prečo si ešte prišiel?” spýtala som sa, aby som mu dodala odvahu a tiež preto, že som umierala od zvedavosti. Celou svojou bytosťou som sa snažila potláčať nádej, ktorá sa vo mne rozhorela.

„Prišiel som, aby som ťa mohol ešte raz vidieť. Keď som sa vrátil domov, už si tam nebola,” povedal sklamane a ja som sa snažila ovládať, aby som sa šťastím nerozplakala. Bože, čo sa to so mnou deje? „No ale už by som mal ísť.” Povedal, otočil sa a vybral sa ku dverám.

„Edward, počkaj, prosím.” Otočil sa na mňa.

„Som rada, že si prišiel. Tiež som ťa chcela znova vidieť.” Nesmelo som sa usmiala. Edward sa tiež usmial.

„Mám odpustené?” Pokrútila som hlavou.

„Nie. Už som ti povedala, že ti nemám čo odpúšťať.” Usmial sa ešte širšie.

„To znamená, že sa ešte uvidíme?” Nevedela som, ako vyjadriť radosť z toho, že ma chce znovu vidieť, že mi možno predsa len trošku dôveruje a budú z nás priatelia. Nakoniec som len prikývla.

„Keď sa vrátim zo Španielska.”

„Budem ťa čakať.”

„Neboj sa, nenechám ťa čakať dlho. Mňa sa už tak ľahko nezbavíš, Edward. Priprav sa, budeš ma mať plnú zuby ešte veľakrát.”

„Myslím, že to zvládnem.”

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Mám ťa už plné zuby! :