Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Emmett na rybách

11.07.2010 (19:30) • Kixy25 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1754×

Teraz nastal jeden z tých vzácnych okamihov, keď som sa v dome Cullenovcov ocitla bez Edwarda po boku, lebo sa vybral na lov. Nechcel ma tu nechať samu, no keď som mu povedala, že kruhy pod očami, ktoré mal kvôli nedostatku krvi, vyzerajú ako keby ho zmlátil Jacob, tak nemohol dopustiť, aby si niekto myslel, že sú naozaj kvôli nemu a hneď vybehol z domu so slovami, že ani sa nenazdám a bude späť.

Ja som sa len lenivo roztiahla na gauči a začala som prepínať programy na ich novej obrovskej plazme, ktorú kúpili po tom, ako Edward rozmlátil tú prvú. A to ju zničil len preto, lebo bol naštvaný, že všetci ostatní (skoro) odhlasovali moju premenu. Čudné...

Keď som prešla všetkých dvetisíc tristo päťdesiatsedem kanálov a nič nenašla, rozhodla som sa zasvätiť dnešný deň ničnerobeniu. No to sa zjavne niekomu nepáčilo a zhora sa ozvala Alice.

„Nič také, Bella. Vezmem ťa na nákupy, nebudeš tu doma vylihovať, jasné?“ Ale nie, ja nechcem! Nákupy s Alice ma zabíjajú už po pol hodine a budú aj vtedy, ak už nebudem človek. Ja som schopná potknúť sa o vlastné nohy, nieto ešte o nákupné tašky alebo nové topánky!  Našťastie išiel okolo Emmett a ja som na neho prosebne pozrela. Samozrejme, počul čo mi povedala Alice aj zachytil môj pohľad a tak za menej ako dve sekundy už mal vymyslený plán.

„Nebude, lebo ju beriem na ryby!“ zakričal jej hore a ja som sa na neho vďačne usmiala. Ryby sú lepšie ako oblečenie, aspoň pre mňa. Ďakujem ti, Emmett!

„Heej, ja som bola prvá!“ vykríkla na neho naštvane a objavila sa hore na schodoch a už už si to s ním chcela ísť vybaviť. No on bol rýchlejší, anjelsky sa na ňu usmial, mňa si vyhodil na chrbát a vyskočil cez otvorené dvere von do lesa, ona nás už zastaviť nemohla.

***

Emmett bežal cez les a ja som sa mu na chrbte narovnala, pevne sa ho chytila nohami a ruky som zodvihla do vzduchu ako na Titanicu. Bolo mi z tej rýchlosti dosť zle, no nevšímala som si to. Až keď mi konár stromu vybil dva zuby a do oka sa mi zapichla vetvička z borovice, tak som sa stiahla naspäť, no stále som sa uškŕňala. S tými dvoma vybitými zubmi to muselo vyzerať priam úchvatne!

„Kam sa to až snažíme prísť?“ zakričala som na Emmetta asi po desiatich minútach behu a vytiahla si z oka tú borovicu. Odhodila som ju a pritom som trafila veveričku sediacu na konári. Neodhadla som svoju silu a ju to, chúďa, odhodilo asi tri metre dozadu, na čom som sa len šialene zasmiala.

„Na hranice, tam sú jazerá,“ zahučal mi naspäť, lebo vedel, že v tom hluku by som ho normálne nepočula. O päť minút som mu už zoskakovala z chrbta.  „Ideme na to?“ spýtal sa ma natešene a obrátili sme sa tvárou ku vode.

„Jasné,“ odpovedala som mu, no potom som si všimla, že sme si nič nedoniesli. „Ale s čím chceš loviť?“ uškrnula som sa na neho a zodvihla jedno obočie.

„S udicou?“ spýtal sa ma tónom, ktorý znamenal, že to je úplne jasné.

„Hej, ale s akou? Veď si žiadnu nevzal!“ prevrátila som očami a čakala, čo mi povie na toto. Povzdychol si a pokrútil hlavou. Natiahol sa ku najbližšiemu stromu, odlomil odtiaľ dlhý tenký konár, priviazal ku nemu dlhý povraz, ktorý vylovil odniekiaľ z vrecka a obzeral sa dookola, ako keby ešte niečo hľadal. Po chvíli sa zohol a to zeme schmatol kovový vrchnáčik z plechovky a vytvaroval ho do tvaru háčiku.

„Spokojná?“ hodil po mne hotovú udicu a uškrnul sa. Dobre, tak teda si poradil. Poobzerala som si ju a dúfala, že vydrží aspoň na jeden pokus. Tak som sa natiahla a hodila háčik do vody. No to by som nebola ja, keby sa mi to podarilo, takže okrem háčika letela do vody celá udica. Samozrejme, že nie naschvál.

„Ach jaj,“ povzdychla som si a sledovala som ju, ako dopadla na hladinu a ostala na nej plávať. Kútikom oka som zachytila, ako sa Em chytil za hlavu a krútil nado mnou hlavou.

„Nechceš mi s tým pomôcť?“ obrátila som sa na neho a naoko naštvane som si ho premeriavala. Síce mi na to neskočil, no aj tak si behom sekundy vyzliekol tričko a kraťasy a skočil do vody. Za chvíľu sa odtiaľ vynoril a podával mi zachránenú udicu. Teraz som sa znova rozohnala a hodila háčik do vody. Našťastie sa mi to podarilo a tak som stála na brehu s udicou v ruke a čakala som na nejaký úlovok. Kútikom oka som pozrela na Emmetta, čo robí a zistila som, že sa práve oblieka. Hneď by som sa pozrela preč, ale nemohla som.

„To je čo?“ vyprskla som smiechom a otočila sa ku nemu celá.

Prekvapene na mňa pozrel a keď videl, kam pozerám, tak sa rozosmial so mnou.

„To som prehral stávku s Jasperom, tak som si to musel obliecť!“ priznal sa mi a natiahol si na to kraťasy. Neverila by som, že je toho schopný, ale teraz som to videla na vlastné oči. Vážne mal na sebe trenky s obrázkom žltých kačičiek. Ach jaj, Emmett!

Doobliekal sa a postavil sa vedľa mňa. Čakali sme.

Hodinu.

Dve hodiny.

Stále nič.

„Ty, a nemali by sme tam dať návnadu?“ spýtal sa ma sa po troch hodinách, čo sme nič nechytili.

„A to si nevedel povedať skôr?“ vykríkla som na neho vytočene a ťahala udicu z vody. Mal pravdu. Na to najdôležitejšie sme zabudli. My sme ale experti!

„Kde teraz niečo také zoženieme?“ spýtala som sa a rozmýšľala nad tým. S otázkou v očiach som sa na neho pozrela a doslova som videla, ako sa mu nad hlavou rozsvietila žiarovka.

A tak sme už o päť minút stáli vedľa chodníka a hadicou polievali zem naokolo. Najprv som nevedela načo, ale Em mi vysvetlil, že potom vylezú dážďovky na chodník a my ich pochytáme. Odporná predstava, ale na prázdny háčik sa ryby predsa chytať nedajú.

„Už?“ opýtala som sa po desiatich minútach. Zem naokolo už bola úplne mokrá, no dážďovky nikde.

„Asi by sme sa mali presunúť inde,“ uvážil a tak sme obišli celé jazero a pokračovali tam. Tiež sme nič nenašli. Ale keď sme sa vrátili tam, kde sme polievali prvý krát, tak sme si všimli, že tam sedí kŕdeľ vrán a práve nám ukradli aj poslednú dážďovku. Tie svine museli vyliezť zo zeme až potom, ako sme odišli a nechali sa zožrať vranami namiesto rybami. Čiže sme zase bežali ku tomu druhému miestu, no tie odporné vrany tam boli skôr a nám ani z druhých dážďoviek nezostalo absolútne nič.

„Kašleme na to?“ pozrela som na Emma, preklínajúc všetky zhody a náhody, kvôli ktorým sa nám nič nepodarilo chytiť.

„Okej, ale niečo domov musíme priniesť.“

Tak sme sa po ceste stavili v Tesco Exprese a keďže jemu nestačila malá treska, tak sme museli kúpiť tú najväčšiu rybu, akú mali. Síce to bol iba osemdesiatsedem centimetrový losos, no ale mali sme aspoň niečo, tak sme sa hrdo vrátili domov. Udicu sme nechali pri jazere a s taškou v ruke sme sa vrátili späť.

„Tak darilo sa?“ vyletela na nás hneď Alice, keď sme prišli domov. Ešte stále bola trochu naštvaná, že mi ju Em „ukradol“, ale veď to predýcha.

„Jasné, že sa darilo,“ usmial sa na ňu Emmett. Tašku schoval za chrbát a vytiahol z nej rybu, ktorú jej potom strčil pod nos. Všetci, čo tu boli prítomní (teda vlastne všetci Cullenovci) sa začali smiať.

„Čo sa deje?“ pozerala som na nich nechápavo a rozmýšľala, čo sa im na našej rybe nepáči.

„Chceš mi povedať, že ste chytili rybu - lososa! v jazere, už hotovú, zmrazenú a zabalenú? A ak by to aj bolo možné, ako môžeš chytiť lososa v jazere, keď on žije iba v mori?“ smiali sa na nás všetci. No my sme len s nevinným úsmevom pokrčili plecami a ryba skončila ako obed pre Jacoba, ktorý sa k nám práve pridal a so zmiešanými pocitmi sledoval všetkých Cullenovcoch, ktorí ležali v kŕčoch smiechu na zemi.

____________________________

Emmett u zubára

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Emmett na rybách: