Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Dve povahy a rovnaký osud

24.09.2011 (21:00) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 37× • zobrazeno 3573×

Dve povahy a rovnaký osud

S ťažkou náladou som odhodila tašku, ktorá dopadla presne do kúta. Vyzula som si botasky a bundu zavesila na vešiak. Čo najrýchlejšie som vyšliapala schody a prudko otvorila dvere do izby. Naskytol sa mi pohľad na moju neupratanú izbu. Hoci bola neustále neuprataná, teda, sem-tam tu boli pohodené bundy, ponožky, tričká, ale vždy bola v stave, že som všetko našla. Podišla som ku skrini a vytiahla pohodlné tepláky a tričko.

Povedala som si, že keď je dnes štvrtok - trochu voľno v rozvrhu -, tak sa vykašlem na všetky školské povinnosti a urobím to, čo vždy. Je to moja najobľúbenejšia činnosť. Vzala som si notebook a sadla si s ním na posteľ. Dúfala som, že Charlie sa vráti tak, ako obvykle, neskoro večer.

Keď som písala heslo, a bola si vedomá toho, že o chvíľku budem s ním, tak mi srdce párkrát poskočilo od radosti a nedočkavosti. Nedokázala som si predstaviť deň bez toho tajného a priateľského chalana, ktorý mi spríjemňoval každý deň. Písali sme si vyše mesiaca, no neustále som naňho musela myslieť a stále som sa ho nemohla zbaviť. Vždy, keď sme začali konverzáciu, úplne som zabudla na to, kde som a čo robím. Bol to úžasný, výrečný a skvelý človek, ktorého som si obľúbila iba pri písaní. A gramatiku ovládal na jednotku. Čiarky boli tam, kde mali byť. Všetko tak, ako z nejakej vytlačenej knihy, ba aj lepšie, pretože aj v knihách dosť často dokážem nájsť preklepy.

Nedočkavo som pozatvárala všetky okienka, ktoré na mňa pri zapnutí vyskočili a prihlásila sa. Bol prihlásený! Nemohla som tomu uveriť! Bol tu stále vtedy, keď aj ja. Až to bolo neuveriteľné a nesmierne zvláštne, že je tu vždy, keď ho potrebujem, alebo skôr chcem.

Srdce sa mi znova rozbúchalo a snažila som sa udržať odstup, aby to nevyzeralo, že ja som tá, ktorá ho priam hlce očami. Snažila som sa počkať, dokiaľ napíše on. Medzitým som poklopkávala nechtami na kurzore, až som mala pocit, že to počítač nevydrží, no samozrejme, že nesklamal. Pozrela som sa na čas a prešla iba minúta. To je neznesiteľné.

Práve vtedy mi začala blikať správa a ja som ju s nedočkavosťou otvorila.

Ahoj.

Začal tradične, to je skvelé.

Zdravím, aký si mal deň?

Vážne nudný a dosť skeptický a ty?

Premýšľala som, či by bolo dobré napísať mu, že som celý deň premýšľala nad tým, ako si budeme písať, ale dospela som k záveru, že si bude myslieť, že som úchylná.

Bol dosť nabitý. Bola som v škole, učila sa, nemala čas nad ničím premýšľať...

Rozumiem. Počul som v televíznych novinách, že študentov veľa preťažujú.

Tak toto ma dostalo. Vybuchla som do neuveriteľného smiechu.

Jasné, ja som toho svedkom.

Takto sme v konverzácii pokračovali až do siedmej večera. Sama som bola prekvapená, že to tak rýchlo ubehlo. On mal stále nejakú tému, stále mal nejaké otázky, či odpovede, ktoré ma dostali. Nikdy však neprišla téma na nič osobné, a to sa mi zdalo dosť čudné. No nejako mi to neprekážalo. Bola som šťastná iba preto, že si so mnou píše, no určite som niekde vnútri srdca túžila spoznať ho.

Vypla som notebook a s ťažkým srdcom ho odložila späť na stôl. Počula som auto, takže bolo načase zahrať sa na kuchárku a ohriať Charliemu večeru.

„Ahoj.“

„Znova si trávila čas na internete?“ opýtal sa.

„Ech... No ja...“

„Jasné, Bella, máme tu lesy a čerstvý vzduch a ty si radšej sedíš za tou obrazovkou. Čo tam toľko stváraš?“

„Charlie, prosím, len žiadne prednášky o internetoch a ich nebezpečných a poškodzujúcich stránkach, ktoré ničia mládež.“

Prekrútil očami, ale nechal to tak. Vedel, že nemá žiadnu cenu, aby ma presviedčal. Proste som sa upla na toho neznámeho chalana. On to však vedieť nemusí. Sadol si za stoličku a čakal, čo mu naberiem. Samozrejme, ako správna dcéra – nesklamala som. Nabrala som jemu a sebe tiež. Jedli sme potichu, tak, ako zvyčajne.

Neskôr sa Charlie pobral k televízoru a ja do izby. Ľahla som si na posteľ a začala som premýšľať... Nielen nad ním, ale aj nad tým, ako sa človek na niečo, alebo niekoho, upne a potom sa ho nezbaví. Ale on bol tak milý a niekedy sa mi zdalo, akoby ma poznal aj v skutočnosti. Túto myšlienku som ihneď zavrhla... Snívam tu o niekom virtuálnom! Potriasla som hlavou a pozrela sa na okno.

Lákalo ma. Bola naozaj tmavá noc a dážď padal v pravidelných intervaloch. Pripadalo mi to, ako tanečný rytmus k latinskoamerickým tancom. Presne načasované, ale s malými rozdielmi. Podišla som k oknu a sadla si na parapetnú dosku. Pozerala som sa na dážď a snažila sa nemyslieť na nič. A hlavne nie naňho.

Po chvíli, keď som sa dažďa nabažila, zamierila som do kúpeľne a popriať Charliemu dobrú noc. V sprche som si zapla studenú vodu, aby som sa aspoň trocha spamätala. Neviem, či mi to pomohlo, ale mala som pocit, že aspoň trocha zo mňa opadol stres. Charlie ma tak, ako tradične, pekne odzdravil, ale veľmi dobre som vedela, že väčšiu pozornosť venoval televízii. Možno, že sa nikdy nezmení.

Ľahla som si do postele a poriadne sa zakryla perinou. Myslela som na zajtrajší deň v škole. Vtedy ma napadla podstatná časť myšlienky, a to myšlienky, ktorou som sa mala zaoberať už dávno. Bola to v poradí ďalšia vec, ktorá ma trápila. Cullenovci. Rodina doktora Cullena – jeho deti. Ľudia, ktorí si nikoho nevšímali a starali sa sami o seba. Ľudia, ktorí sa neukazovali, keď bolo teplo a ľudia, ktorí zbožňovali stanovanie a rodinné výlety. Všetci boli tak krásni, a tak zvláštni, až to bolo magické. Veľmi ma zaujímali otázky, ktoré by som sa ich nikdy v živote neopýtala. Napríklad to, prečo Edward nemá svoju polovičku, ale na to by som si vedela nájsť odpoveď aj sama.

Bolo to pre jeho podrezaný jazýček! Vždy ma dokázal vytočiť do úplnej nepríčetnosti. Aj teraz v noci. Hneď, ako si spomeniem na jeho tvár, tak dostanem do žíl čudný náboj a mám chuť streliť mu. Neustále ma provokuje a otravuje. Využije každú chvíľu, aby mi mohol povedať nejakú uštipačnú poznámku a veľmi rád sa hrá na herca a herečku, ak je niekto nablízku. Niekedy mi naozaj lezie krkom a veľmi rada by som mu z celej sily strelila facku, ale nejako sa mi darí ignorovať ho.

Jeho rodina ma ignoruje stále a niekedy mám pocit, že im vadí aj to, ako do mňa Edward zapára. No nikdy sa neopovážia miešať sa do toho. Sem-tam ma pozdraví Emmett, keď zračí, že Edward si prichystal nejakú novú hlúpu hru. Podľa toho viem, že si treba dávať pozor.

Mojím priateľom sa to zdá naozaj vtipné, ale sú aj takí, ktorí by sa ma zastali. Nie som veľmi rada, pretože ak sa Mike postaví pred Edwarda, tak z toho nebude nič iné, ale pohroma.

S takýmito pochmúrnymi myšlienkami na zajtrajšok som stratila vedomie a nechala sa ukolísať do sladkého spánku...

•••

„Máš všetko?“ zakričal za mnou Charlie, keď som mierila k autu. Otočila som kľúčom.

„Mám. Neboj sa. A nech sa ti darí.“

„Jasné.“

Po ceste som premýšľala nad tým, ako to dnes zvládnem... Bez neho. Pomohlo by mi, ak by som si s ním mohla písať... Nie. Nebudem predsa závislá!

Ani som si neuvedomovala, že som na školskom parkovisku. Zaparkovala som, a skôr, než som sa stihla vypratať z auta, dostal sa ku mne známy krik, ktorý sa opakuje každé ráno.

„Á! Swanová! Konečne. Ak by si nevedela, tak som práve hovoril s riaditeľom a máme na starosti krúžky,“ povedal naštvane Edward a ležérne sa oprel o okienko auta. Samozrejme, že bol znova perfektne oblečený a vyzeral, že o tom veľmi dobre vedel. Venoval mi úsmev a neušlo mi, že bol dosť sarkastický.

„Čože?“ skríkla som a zabuchla dvere od auta.

„Ako počuješ. Nemohol som uveriť tomu, keď ma zastavil. Myslel som si, že žartuje.“

„To je o nervy! Treba obehať všetkých učiteľov a vypočuť si, aké chcú založiť krúžky. Nemôžem uveriť, že som to dostala na plecia.“

„Hej! Aj ja to mám na pleciach. Kedy s tým začneme, nech to už máme za sebou?“

„A čo vyučovanie?“ opýtala som sa.

„Bella, snáď si nemyslíš, že je zábava obehať osemdesiat učiteľov a opýtať sa na to, aké krúžky si vymysleli? Jasné, že cez vyučovanie. Na dnes nás uvoľnili,“ povedal a držal so mnou krok.

„Prečo to riaditeľ nepovedal mne, ale tebe?“

„Asi preto, že som tu skôr, a preto, že som zodpovednejší.“

„No jasné! Ty a zodpovednosť! To ide k sebe.“

„Nebuď suchá, Bella,“ odvetil a prehrabol si vlasy.

„Suchá?“ vykríkla som.

„Priznaj si to.“

„Nepriznám!“

„Tak nepriznáš!“

Rozhodla som sa, že ho budem ignorovať a bude spolupracovať sama so sebou. Nepotrebujeme k tomu slová. Stačí, aby sme urobili to, o čo nás požiadal riaditeľ a všetko bude v poriadku.

Odložila som si veci do skrinky a pozrela sa naňho. Bez slov sme sa vydali k riaditeľni. Vnútri nám riaditeľ rozdal spisy a mená učiteľov. Keď som uvidela všetky tie mená, ku ktorým treba dopísať názvy a popisy krúžkov, prišlo mi zle. Budeme musieť chodiť ako strely, aby sme to stihli.

Pri ceste z kabinetu do kabinetu sa snažil všetko vybavovať Edward. Sem-tam som prehodila nejakú otázku, či poznámku alebo svoj nápad. Stále som premýšľala nad svojím internetovým kamarátom a nad tým. prečo ma riaditeľ dal dokopy práve s Edwardom.

Takto sme prešli celý dolný stupeň. Všimla som si, že Edward mi nevenuje žiadnu pozornosť. V tomto ignorovaní bol veľmi dobrý.

„Dajme si pauzu. Je tu veľmi veľa učiteľov a spolupracovať s každým jedným je otrasné. Na čo všetci potrebujú vlastné krúžky? Prečo si to nevybaví sám riaditeľ? To je hektické,“ povedala som naštvane a sadla si na stoličku v telocvični, pretože naši úžasní telocvikári si nehodlali kaziť hodinu, a tak sme čakali.

„To mi hovor, už je to nuda,“ odvetil a sadol si vedľa mňa. Vytiahol mobil a odvrátil ho odo mňa. Chápem. Nechce, aby som mu do toho pozerala.

Ja som však odjakživa bola veľmi zvedavý a náročný tvor, takže som sa, samozrejme, pozerala a čakala, čo bude na mobile robiť. Veľmi rada by som sa dozvedela nejaké tajomstvo.

Moje oči ale zamrzli. Edward sa prihlásil na ten známy internetový program, ktorý pomáha k tomu, aby som sa mohla stretnúť so svojim kamarátom. Úsmev mi zamrzol a ja som sledovala, aké meno a heslo Edward písal do políčok. To predsa nie je možné! To nie...

S ním... To nie... On nie... Nemohla som! Nemohla som si ho tak obľúbiť. To nie je normálne. Ale ako je to potom možné? On je ten človek, ktorého som si obľúbila cez internet. Na čelo mi vyskočil pot a ruky mi začali čudne mrznúť. Nedokázala som pochopiť, ako som mohla mať rada človeka, ktorý ma tak nenávidel a robil mi napriek, a pritom bol stále ten, na ktorého som sa tešila, keď som prišla domov. A ten, ktorému som venovala toľko času.

Srdce sa mi rozbúchalo a nevedela som, čo mám urobiť. Ako sa k nemu mám správať? Musela som si priznať, že ak som ho mala tak rada a ak bol taký milý, tak nemôže byť až tak zlý. Zhlboka som sa nadýchla a narátala do desať.

Edward si prezeral správy a všimla som si aj jeho priateľov. Bola tam iba moja prezývka, a to ma utvrdilo v skutočnosti, ktorú som sa práve dozvedela. Chce to pevné nervy.

„Čo robíš?“ opýtala som sa a začala si prezerať nechty.

„Prihlásil som sa na svoj účet, prečo?“ odpovedal, ale neodtŕhal oči od mobilu.

„Iba tak.“

Rozhodla som sa, že je načase vytiahnuť pravdu na povrch. Srdce mi búchalo a krv pulzovala, ale ignorovala som to. Vytiahla som svoj mobil a prihlásila sa na rovnaký program. Všimla som si, že ma Edward tiež pozoruje a zaujíma ho, čo budem robiť ja.

Do účtu som napísala svoju prezývku a zadala heslo. Neodvážila som sa odtrhnúť pohľad od mobilu, ale jasne som počula Edwardovu reakciu. Zasipel a potichu zanadával. Tušila som, že aj on musí byť v poriadnom šoku, ak nie ešte horšom, ako som bola ja.

„Ja... Ja... Čo to má znamenať?“ opýtal sa a upieral oči z mobilu do mobilu. Sama som nevedela nájsť odpoveď.

„Neviem. Som ešte v šoku.“

„To nemôžeš byť ty. Nemôžeš byť to dievča, s ktorým som trávil hodiny na internete.“ Tak toto ma zabolelo. Nechápala som prečo, ale zabolelo to.

„A ty nemôžeš byť ten chalan, ktorý mi spríjemňoval chvíle.“ Rozhodla som sa vynechať to, ako som ním bola posadnutá.

„Som to ja,“ povedal a sklonil hlavu. Vypol mobil a vložil ho do vrecka. „Nepísal som si s nikým iným okrem teba.“

„Takže...“

„Si to ty,“ povedal neisto.

„A ty si – ty.“

„Už to tak vyzerá,“ odvetil. Táto chvíľa sa mi zdala absurdná a smiešna.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal zrazu.

„Čože?“

„Bol som na teba zlý. Využil som každú príležitosť povedať ti niečo uštipačné. Ale vyzerá to tak, že nechápeš prečo. Tak ja ti to teda poviem, Bella. Bolo to preto, lebo som vyhľadával zámienku,“ povedal a zarazil sa. Nemo som ho pozorovala a nedokázala uveriť vlastným ušiam. Edward vyzeral, akoby až práve teraz pochopil, čo vyslovil.

Náhle vybuchol do hurónskeho smiechu. Pozorovala som ho a premýšľala, či mu z toho nepreskočilo a či by nebolo dobré vziať ho vyšetriť k doktorovi.

„Toto je tak vtipné! Ja som sa ťa tu snažila zaujať, a pritom som mal pod palcom, akože niekoho druhého, ale to si bola ty. Na jednej strane sme sa mali radi, ale na druhej – nie. Vtip roka,“ povedal a ja som sa snažila pochopiť význam tohto monológu.

Sklonila som hlavu. Trochu som sa zľakla, keď som pred tvárou objavila Edwardovu ruku, ktorá sa ma nesmelo dotkla na líci. Zodvihla som hlavu a nedokázala prestať myslieť na to, ako sa mi jednostaj menia pocity.

Tušila som, že všetko to, čo som bezpečne ukrývala v srdci, sa dostalo na povrch. Edward sa mi stále pozeral do očí, ale ruku nespustil. Stále ju mal na mojej tvári a mne to vôbec neprekážalo...

„Vidíš, aké je všetko domotané? Vidíš, aký som bol hlúpy. Prisahám, že sa to budem snažiť zmeniť. Bella, pozývam ťa na naše prvé rande.“

Vytreštila som oči a zacítila som, že na tvári sa mi rozlial úsmev. Nechápala som, ako som mu mohla tak rýchlo odpustiť, ale moje telo si robilo to, čo chcelo a všetko vyzeralo, že je to tak, ako to má byť. Bola som zmätená sama zo seba. Ale mala som pocit, ktorý prevládal v celom tele, a to ten, že na to rande s ním ísť chcem. A veľmi.

„To by bolo úžasné.“

„Aj ja si myslím. Mám jedinú požiadavku.“

„Akú?“ opýtala som sa a skrivila obočie.

„Že budeš taká milá, ako keď sme si písali.“

„Sľubujem, ale aj ja chcem, aby si mi ukázal toho šarmantného, milého a dobrého Edwarda, ktorý veľmi rád rozoberal štátne dlhy a politiku,“ odvetila som a chytila ho za ruku, ktorú mal na mojej tvári.

„To znie dobre.“

Pozrela som sa na jeho tvár, a potom na naše prepletené prsty. Muselo to vyzerať naozaj krásne. Dvaja ľudia, ktorí sa nenávideli a v telocvični.

Niekomu by to mohlo pripadať smiešne. Inému zasa romantické. Vždy som k Edwardovi niečo cítila. A veľmi dobre som to vedela. Ale ľudia dokážu veľmi dobre oklamať sami seba. Maskovala som svoju náklonnosť tým, že som sa ním nechávala vytočiť a maskovala som to preto, aby som nemusela priznať svoje city.

Na svete je plno vecí, ktorým nerozumiem, ale pochopila som, že jedna náhoda a jedna chvíľa v živote človeka, dokáže zmeniť všetko. V mojom prípade – k lepšiemu.

Pozrela som sa na Edwarda a venovala mu úsmev. Pochopila som, že už dávno som mu držala miesto v srdci.

Tento príbeh by som chcela venovať dvom skvelým ľuďom, ako sú DarkFireFlies a Kika57, pretože obe ma vedia tak dokonale povzbudiť a sú naozaj dobré a skvelé a mám ich rada.  O skvelých ľuďoch na tomto webe by som vedela povedať veľa, lebo vás tu naozaj je.

Ak ste dočítali až sem, tak si zaslúžite pochvalu. Táto jednorázovka má cez 2581 slov. 

Dúfam, že ste to nejako prežili. Snažila som sa opísať príbeh dvoch ľudí, ktorí mali lásku hneď pred sebou, ale nevedeli o nej. Snažila som sa opísať, ako môžete niekoho ľúbiť a zároveň nenávidieť...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Dve povahy a rovnaký osud: