Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Čo by bolo keby alebo ako to mohlo byť v iných časoch I diel

Čo by bolo keby alebo ako to mohlo byť v iných časoch I dielJednorázovka - Songfic zo série Čo by bolo keby. Táto poviedka vznikla v čase, kedy som mala naozaj blbú náladu. Dej sa sústreďuje na našu Bellu a Edwarda. Nie je však všetko krásne. Poviedka je o Belliných pocitoch po tom, ako stratila Edwarda. Zomrel a ona nevie, čo má robiť. Ich vzťah pred jeho smrťou bol však len priateľský, nikdy si nepovedali, aké city skutočne jeden k druhému prechovávajú. Teraz na to už nemajú možnosť. Poviedka sa odohráva v trochu iných časoch, kedy ľudia nemajú v srdci len lásku a na jazyku med. Ako sa Bella nakoniec vyrovná s Edwardovou smrťou? Stretnú sa ešte niekedy?

(My heart will go on)

!!Pustite si pesničku!!

 

Mladá dievčina sedela na chladnej zemi, vychudnuté nohy mala pritiahnuté k telu, rukami si objímala kolená. Bola sama. Utiekla z domu. Nedokázala vydržať výsmešné pohľady od otca, pohľady plné lásky, skrytej túžby a nádeje od najbližšieho a teraz už jediného priateľa, slová útech od všetkých známych. Teraz bola tam, kde ju nik hľadať nebude. Nechcela to, nechala list na rozlúčku. Napísala listy na rozlúčku, pretože nechcela, aby na ňu spomínali v zlom, mali si o nej pamätať len to dobré. Chcela im to dajako vysvetliť, no slová by z jej úst vyzneli inak, nestačili by na pomenovanie toho, čo cítila, čo všetko by im povedala za taký krátky čas. Medzi vetami čítať nik nedokáže, medzi riadkami áno. Všetkým sa ospravedlnila, no musela byť sama a chcela po sebe niečo nechať, ak by sa rozhodla ukončiť svoju nekonečnú bolesť. Dlhé hnedé vlasy mala rozpustené, prehodené cez kolená, bradu mala položenú na kolenách, vlasy tvorili akúsi prekážku, medzi ňou a okolitým svetom. Tvár si zakryla zakrvavenými rukami, nedbala na to, že je celá doráňaná, chcela sa schovať. Ukryť pre to,  aby nik nevidel jej bolesť, nik ju neľutoval.

 

Ona bola vždy tá silná. Svojím útekom cez les si dokaličila celé telo, ruky mala doškriabané od toho, ako nastokrát spadla, nohy sa jej ešte stále podlamovali, vyvrtnutý členok opuchol, z rany na bruchu, ktorú jej spôsobila nešťastná haluz sa jej zakrvavilo biele tričko. Celá sa triasla, pery mala modré od zimy, líca červené, vo vlhkej drevenici bola zima, ktorá ňou prechádzala od bosých nôh až po končeky prstov na jej rúčkach. Vonku bola zima, mrzlo, snežilo, vnútri to nebolo o nič lepšie. No chlad nebol jediný dôvod jej triašky, jej slabé srdiečko už bilo len z posledných síl, snažiac sa udržať dievčinu čo najdlhšie pri živote. Nemohla sa však teraz sústrediť na to, čo bolo dôležité pre jej telo, jej duša bola mŕtva už dávno. Ona všetku bolesť i chlad, ktorý cítila ignorovala. Necítila nič.

 

Hlavu mala položenú na kolenách, po tvári jej stekali už len malé slzičky. Z bolesti nie fyzickej, cítila bolesť zo straty najbližšej osoby. Osoby, ktorá pre ňu znamenala celý svet, hoci o tom jej nepovedala. Vedela, že už ho nikdy neuvidí. Nedokázala mu povedať, že ho miluje vtedy, keď mohla. Bolo toľko príležitostí, šancí, ktorých sa mohla chytiť. No nedokázala to urobiť vtedy, a teraz už nemôže. Šanca na život s ním sa jej rozplynula pred očami ako obláčik pary. Vznikne, odíde a zanikne. Tak ako on. Prišiel v ten pravý čas, vytrhol ju zo samoty, z jej malej súkromnej bubliny, do ktorej sa nedostal ani jej najlepší priateľ z detstva.

 

On, Edward Masen, bol však niečo viac, niekto iný. S ním prežívala šťastie, radosť, lásku a keď sa jej záchrancovi priplietla do cesty iná dievčina, zožierala ju žiarlivosť. Spoznávala druhú stranu mince, no stále sa pohybovala na vážkach, jej minulosť bola tam, nedokázala ju vytlačiť zo spomienok ani pred ním skryť. Ona predsa nemohla za to, kde sa narodila. Že spôsobila smrť svojej matky, že jej otec ju za to nenávidel a obviňoval. Raz znásilnil. Keď sa to dozvedel, nepochopil to. Utiekol od nej, myslel si, že mu klame, že si vymýšľa. Trvalo mu chvíľu než to spracoval a vyrovnal sa s tým. No už bolo neskoro. V ten osudný deň, keď za ňou bežal, sa to stalo. Už nikdy k nej nedorazí. Nie živý. Už nikdy sa neobjaví znova. Spustil sa jej po tvári ďalší nával sĺz, ona len bezmocne spustila dlane pozdĺž tela, zaspomínala a potom jej unavené telo bezvládne spadlo na chladnú zem. Od vyčerpania a vytrvalého plaču tvrdo zaspala.

 

Every night in my dreams,
I see you. I feel you.
That is how I know you go on.

(Každú noc v mojich snoch

Ťa vidím, ťa cítim.

Je to preto, že viem, že ideš ďalej.)

 

Nebol to však spánok, ktorý očakávala. Spomienky naňho sa vynorili na povrch i v jej snoch. No napriek tomu, čo teraz prežívala, to boli šťastné spomienky. Chvíle radosti, o ktoré sa delila len s ním. On bol jej druhá polovička, jej osudová láska, človek, po boku ktorého mala stráviť celý život. Na neho celý čas čakala. Mali pre seba však len pár chvíľ. V jej snoch však boli spolu, obaja, zaľúbení, prežívajúci sladké, najkrajšie dni svojho života.

 

Krásny chlapec nedokáže zabudnúť. Zblúdilá duša sa preplieta medzi živými a hľadá to, čo je pre ňu najcennejšie, drahšie ako čokoľvek na svete. Nik ju nedokáže vidieť, no každý cíti jej prítomnosť. Prítomnosť niečoho nadprirodzeného, cítia, že niečo nie je tak, ako by v skutočnosti malo byť. Na svet sa dostalo niečo, čo sa tu nikdy nemalo objaviť. Pôvodný plán bohov bol porušený. Jediná výnimka. Nebol preňho ešte ten správny čas. Ešte nie. Bolo málo povedané na to, aby už nikdy nenavštívil svet, svoju lásku. Dostal druhú šancu. Takú, ktorá sa nikomu už nenaskytne. Osud bol k nemu milostivý. Nie každý dostane takúto šancu. Stalo sa to prvý a zároveň posledný krát.

 

Amor ut lacrima: Oculis oritur, in pectus cadit (Láska je ako slza, v očiach vzniká, v srdci zaniká)

 

Prebudila sa počas najkrajšieho sna v jej živote. No len čo otvorila oči, vedela, že to bol iba jej dokonalý sen, nie realita. Realita vyzerá ináč. No aj tak stále cítila jeho jemné dotyky na červenajúcich sa lícach, ako ju občas chytil za ruky, objal, pritiahol si ju k sebe čo najviac, akoby ju už nikdy nechcel pustiť, pričom jeho ruky spočinuli na jej útlom páse. V hlave sa jej ozývala melódia, ktorú jej Edward často hmkal do ucha, no v jej sne jej ju hral na piáne. Keď zatvorila oči, znova bola na lúke s ním, v strede piáno, sedela na stoličke vedľa neho a jeho ruky sa ladne a s jemnosťou pohybovali na klávesoch, akoby bol rodený virtuóz. Nemohla uveriť, že taká melódia, taká krása bola stvorená pre ňu. On. To bolo jediné, čo prenasledovalo jej myseľ. Krásny chlapec so sýto zelenými očami ju prenasledoval pri každom kroku, videla ho v spomienkach, bola s ním v snoch. Všade boli spolu, prepojení až naveky. Cítila jeho prítomnosť, vnímala jeho ruky na svojich každou bunkou svojho tela, v hlave sa jej ozýval jeho šepot.

„Nezabudni na mňa,” šepkal.

„Ži ďalej,” prosil.

Jej ruky však nik nedržal, len ľahký vánok, ktorý prefúkol cez zamknuté dvere jej pošteklili chrbát ruky. Zatriasla sa, od zimy, od zlosti. Prenasledoval ju ako lovec svoju korisť. Hlas, ktorý až príliš pripomínal jeho, počula vo svojej mysli. No všetko, čo jej hovoril, nedávalo zmysel. Spleť slov, neznámeho jazyka, no každé jej spôsobilo pohladenie na srdci. Nevedela prečo. V srdci jej horel už len malý plamienok nádeje, ktorý ho poháňal k činnosti. Nevinná duša ešte nemala opustiť tento svet. To dobré v ňom malo ešte zostať. Každým slovom, šeptom akoby sa snažil udržať jej srdce bijúce. Jediné, čomu rozumela, bolo jej meno. Šepkal ho potichu na to, aby vedela, že je určené len pre ňu, dosť nahlas na to, aby ho zreteľne počula. Bolo vyslovované s obrovskou láskou, nehou, ale zároveň v ňom cítila smútok. Cnelo sa mu za ňou. Nevedela, prečo on smúti. Netušila, že aj ona jemu nevedomky spôsobuje bolesť. Svojím myslením, konaním, rozhodnutiami. Edward vedel, čo jeho milovaná Bella chce urobiť. Kričal, šepkal, snažil sa jej dohovoriť, no nepočúvala. Nevedel, že nerozumie. Plakal.

„Láska, nerob to! Ži! Ty musíš žiť. Prosím, kvôli mne,” nariekal a dookola prosil stále o to isté. V srdci cítil jej bolesť, celkom sa jej poddal, tak ako ona. Chcel trpieť s ňou.

Spolu im nebolo dopriané ostať tam, kde ostatí byť môžu. Na svete, plnom nenávisti, závisti a zloby. Ľudia si to snažili verejne nepriznávať, no všetko sa to ukrývalo v nich. V ich srdciach, ktoré neboli preplnené lásku, ale nenávisťou, závisťou, skazou. Každý v kútiku srdca ukrýval lásku, ktorá len pár ľuďom skutočne prenikla až na povrch ich duše a odhalila tú čistotu, ktorá sa v nich skrývala. To bolo cieľom života. Nájsť samého seba pomocou lásky, porozumenia. Svet bol teraz iný, ako kedysi. Oni priniesli lásku. No ani jeden z nich nevedel, čo ten druhý cíti. Strach im zviazal jazyk. Nedokázal, ani jeden nedokázal vysloviť jednu jedinú vetu. Vetu, vďaka ktorej by teraz bolo všetko iné. Krajšie, šťastnejšie, jednoduchšie. Možno.

 

Far across the distance,
and spaces between us,
you have come to show you go on.

(Ďaleko zo vzdialenosti

A priestoru medzi nami

Prišiel si ukázať, že ideš ďalej)

 

Obaja však mali dôvod na svoj strach. Bol to ako príbeh Shakespeara - Rómeo a Júlia. Zakázaná láska dvoch mladých ľudí, ktorí však nemohli za to, kým sú. Oni nemajú byť trestaní za to, čo nespravili. Nenávisť ich rodín ich oboch dohnala k samovražde. Príbeh, ktorý mal mať šťastný koniec, sa obrátil na tragédiu. Pár sekúnd a bolo by všetko ináč. Tak ako aj v prípade Belly a Edwarda. Na svete v týchto časoch žilo mnoho nepriateľských rodín a u nich dvoch sa stalo to, čo nemalo. Zamilovali sa do seba. Z pôvodného nevinného priateľstva sa rozvinula láska. Potajme sa spolu stretávali, trávili spolu všetky voľné chvíle, no nikdy jeden druhému neodhalili skutočné city. Tu sa príbeh zaľúbencov rozchádza. Zatiaľ čo Rómeo a Júlila mali možnosť povedať druhému, čo cítia, aj napriek následkom, oni tak neurobili. Nechceli svoje rodiny poštvať proti sebe. Vedeli, čo by sa stalo, keby sa medzi nimi rozpútal boj. Hlavne oni by za to zaplatili životmi. Boli sebeckí. To bola ich jediná vlastnosť, ktorá im v tom bránila.

 

Cítil, že je blízko. Blízko k cieľu, ktorý mal uľaviť jeho duši a dopriať jej už večný odpočinok. No však na mieste bez nej. Jeho jediným cieľom bola ona. Bolo im dopriané posledné rozlúčenie, posledná šanca povedať tomu druhému to, čo si mali povedať dávno. Nie tak, akoby si želali, ale predsa. Nádej pretrváva, no každú sekundu, stotinu sekundy sa zmenšuje, nemizne však. Najťažšie na všetkom je prekonať cestu. Cestu plnú prekážok, nástrah. On blúdil, ona sa utápala v smútku, spomienkach, na chvíľu sa nechala unášať šťastím, radostná eufória aspoň na chvíľu dopriala jej pokoja.  Neskôr však ostala jej v srdci len prázdnota, smútok, žiaľ opäť zatemnil jej myseľ, nedokázala na nič myslieť. On však dúfal, že raz, nech ho to stojí čokoľvek, raz jej pomôže. Jeho kompasom k nej, vábidlom boli jej myšlienky. Ako duch, niečo nereálne, neexistujúce, prehľadával mysle všetkých, až kým nenašiel tú, čo hľadal. V toľkých nenávistných mysliach, ktoré prešiel, našiel len jedinú čistú.

 

Krásnu čistú myseľ i dušu, ktorá však bola preplnená smútkom. V toľkých nenávistných myšlienkach tá jej bola ako zlatá cesta, o ktorej si je istý, že sa po nej musí vydať. Plakala, spala, snívala, bolo jedno, čo robila, jej myseľ bola vždy čistá, prežiarená nekonečnou láskou a utrpením, ktoré ho za ňou ťahalo neuveriteľnou silou. Urobí všetko, čo bude chcieť. Ak to bude v jeho silách. No ani jeden nevedel, čo ona v skutočnosti chce. Čas ich však súril. Nebol ani ďaleko, ani blízko, čakal, kedy ho pozve ďalej. Vedel, že to nebude ľahké, dostal podmienky, ktoré museli byť splnené. Musela ho najprv k sebe pozvať. Musela uveriť. Na prahu dverí polorozpadnutej drevenice sa krčil, načúval vzlykom svojej milovanej, nedokázal potlačiť vlastné. Akoby jej čítal myšlienky, možno to bola cena, ktorú musel zaplatiť. Vedel, na čo myslí, jej bolesť sa stala jeho bolesťou, všetko prežívali spolu. Trhalo mu srdce, že nemôže ísť za ňou, zovrieť ju v náručí, pobozkať do vlasov a šepkať slová, hladké ako zamat a sladké ako med, ktoré by zahnali všetko zlé. Slová len pravdivé a tak liečivé.

 

 

Near, far, wherever you are,

I belive, that the heart does go on.

Once more, you open the door,

and you are here, in my heart

and my heart will go on and on

(Blízko, ďaleko, kdekoľvek si,

Verím, že tvoje srdce bije ďalej.

Ešte raz otvoríš dvere,

A si tu, v mojom srdci,

A moje srdce bude biť ďalej)

 

Slzy dievčaťu znovu začali stekať po tvári, nedokázala ich zastaviť. Neovládala svoje bezvládne telo, nebola vo svojej mysli. Stále bola s ním. Nevedela, kde je, či existuje nebo, peklo, raj, alebo proste je v ničote. Pohltila ho rovnako, ako si postupne berie aj ju. Podľahla jej. Teraz už vedela, čo chce. Chce byť s ním. Vedela, že niekde musí byť, ona zaplatí akúkoľvek cenu. V duchu volala jeho meno. Kričala. Nahlas a zrozumiteľne.

„Poď ku mne. Chcem byť znova s tebou. Posledná rozlúčka. Prosím,” hlesla z posledných síl zachrípnutým hlasom.

Len za to, že ho uvidí, by bola schopná spraviť čokoľvek. Tak ako aj on. Už len krôčik. Jediný. A potom to bude už len večnosť alebo zatratenie.

Aj jeho delil už len krôčik. K možnej záchrane jej života, no nevedel o tom. Už mu neujde. Už nikdy viac. No nenechal sa pohltiť spomienkami, čo bolo, bolo. Vedel, že vtedy to nebola ona. Alebo skôr dúfal v to. Nechcela ho pustiť do svojho srdca, nevedel prečo, bol jej oporou, priateľom, svedkom... Neovládol to, stratil sa, no zrazu začul volanie. Jasné, zreteľné. Volala ho k sebe. Konečne budú môcť byť spolu. Už nikdy viac ju neopustí. Preletel cez prah dverí a jej hlas ho zlákal do najtemnejšieho kúta chatrče. Sedela schúlená v rohu kúpeľne, v tme, vlhku, chrbát mala opretý o vaňu, vyziabnuté nohy pritiahnuté k telu, ruky omotané okolo nich, vlasy jej zakrývali kedysi krásnu tvár. Sedela takto už hodiny, jej svaly boli celé stuhnuté, no to on nevedel.

 

Love can touch us one time
And last for a lifetime
And never go till we're one
Love was when I loved you
One true time I hold to
In my life we'll always go on

(Láska sa nás môže dotknúť len raz,

A naposledy za celý život.

A nikdy ju nenecháme odísť, pokiaľ sme spolu.

Láska bola, keď som ťa ľúbila,

v ten pravý čas, keď som ťa držala.

V mojom srdci budeme navždy pokračovať.)

 

Bol pri nej. Kľačal, ruka ľahšia než motýlie krídla jej prechádzala po vlasoch, díval sa ne jej chudé telo. Po chvíli však sklopil pohľad a na zem mu stiekla osamotená slza. Nedokázal sa pozerať, ako trpí. Jej bolesť sa mu vrývala do mŕtveho srdca, čoraz hlbšie a hlbšie s každou jej slzou. Už vedel, že tie slzy boli pre neho. Celý čas mu to opakovala. Nahlas, akoby cítila, že je s ňou. Pri nej. Chlapec svoju ruku priložil k jej.

 

Zacítila na ruke nezvyčajné teplo, ktoré vysielalo elektrické impulzy do celého jej tela. Preberalo ho k životu. Zdvihla hlavu hore, spustila kolená k zemi a vystierala ruky pred seba, akoby ho videla, chcela sa ho dotknúť. Síce to bolo nemožné, no obaja cítili. Toho druhého. Dotyk, lásku, keď sa jej pozrel do očí, ona uvidela. Zasklil sa jej pohľad, celkom zamrzla. Niečo bolo zle. Alebo dobre? Na tvári oboch sa zjavil drobný, nepatrný úsmev. Toto bol najkrajší okamih v jej živote. Žiaden sen sa nedokáže vyrovnať tejto chvíli. Už nebola medzi nimi priepasť, ktorá sa vytvárala tajomstvami a klamstvami o ich citoch. Už nikdy viac.

 

Poriadne sa naňho zadívala snažiac zapamätať si každú jeho črtu, vrásku, ktorá sa mu vytvorila na čele, žiarivé zelené oči plné zamilovaných iskričiek... Jeho tvár bola pár centimetrov od jej, pery sa mu pohybovali a jeho hlas sa jej ozýval v hlave. Kričal. Pokrútila hlavou so strany na stranu, priložila mu ukazováčik na pery. V tom momente jej hlas z hlavy zmizol a ona mohla konečne pokojne rozmýšľať. Pozerala sa mu do zelených očí, preplnených láskou a smútkom. Poláskala ho po bronzových vlasoch, druhú ruku mu presunula z pier na miesto, kde predtým bilo jeho srdce. Zvláštne bolo, že napriek tomu, že bol ”duch”, mohla sa ho dotknúť, cítiť jeho telo pod svojimi rukami. Bola tomu rada. Toto bolo možno ich posledné stretnutie a ona ho chela využiť. Naklonila sa k nemu bližšie a jemne sa dotkla svojimi perami jeho. Boli také teplé a mäkké, že okamžite zabudla, kde je, čo sa deje, čo tu robí. Teraz bola iba ona a on. Nedokázali sa toho bozku nabažiť, ich prvý bozk, pričom obaja sú na pokraji niečoho, z čoho sa už nedostanú. Posledná šanca. To však nik nevedel. Ona stále dúfala, že po smrti bude s ním, on dúfal, že sa nezabije. Bozk prerušila prvá ona a odhodlane mu pozrela do očí. Bola rozhodnutá.

„Vidím ťa. Cítim ťa. Milujem ťa. Budeme spolu.” S týmito slovami sa mu opäť pozrela do očí. Posledný krát pritlačila svoje studené pery na tie jeho teplé a odtiahla sa. V jeho očiach zazrela šok. Posledná slza jaj stiekla po tvári, postavila sa hrdo, odvážne zdvihla hlavu, otočila sa mu chrbtom a mierila preč. Nevedel kam. Ona mala cieľ jasný.

 

Near, far, wherever you are
I believe that the heart does go on
Once more you open the door
And you're here in my heart
And my heart will go on and on
There is some love that will not
go away.

(Blízko, ďaleko, kdekoľvek si,

Verím, že tvoje srdce bije ďalej.

Ešte raz otvoríš dvere,

A si tu, v mojom srdci,

A moje srdce bude biť ďalej.

Je tu láska, ktorá nikdy neodíde.)

 

Zrazu už vedela presne čo urobí. Je len jediná možnosť, ako oboch zbaviť bolesti. Pretože keby zostala tam, kde je, bolesť by navždy pretrvala v jej srdci.  Jej srdce je už teraz mŕtve, nedokáže ho už prebudiť k životu. Po smrti ich čaká niečo viac, niečo krásne, kde budú obaja spolu, sami, len s láskou jeden k druhému. Ich láska pretrvá na veky na takom nádhernom mieste. V to pevno dúfala, no nemohla tušiť, čo je pre nich po smrti pripravené. Pôjde za ním, nech je to kdekoľvek, či už na svete, v pekle, v nebi. Vedela, že by to takto nechcel. Do hlavy sa jej vkrádali jeho vety, všetko čo jej kedy povedal. Zároveň s tým silnej aj šepot toho hlasu. No, už dokázala porozumieť. Prosil, vzlykal, miloval.

 

You're here, there's nothing I fear,
And I know that my heart will go on
We'll stay forever this way
You are safe in my heart
And my heart will go on and on.

(Si tu, nie je tu nič čoho by som sa bála,

A viem, že moje srdce bude biť ďalej.

Budeme takto navždy,

V mojom srdci budeš v bezpečí,

A moje srdce bude biť ďalej.)

 

Päsťami rozbila zrkadlo, ktoré sa rozpadlo na malé kúsky. On zostal s ňou, po celý čas ju prosil, aby to nerobila. Nepočúvala. Vedela, čo je správne. Keď to urobí, bola si istá, že sa raz stretnú a potom budú spolu. Verila, dúfala, priala si to zo všetkého najviac. Zobrala jeden z najväčších kúskov rozbitého zrkadla na zemi a posledný krát sa doňho pozrela. Jej krásne hnedé oči, vždy čistá pleť bez jedinej chybičky, nádherný úsmev, nič z toho teraz nevidela. Zo zrkadla na ňu hľadela strápenými očami zúfalá dievča s fialovými kruhmi pod očami opuchnutými od stáleho plaču, modrými perami, prepadnutými lícami. Toto nebola ona. Zdvihla pohľad a zadívala sa na svojho milovaného.

„Toto nie som ja, Edward, láska moja,” pevným hlasom sa mu prihovorila.

„Bella, prosím, nerob to. Ty ešte máš šancu,” šepkal zlomeným hlasom, no vedel, že neposlúchne. Chcel jej vymenovať toľko dôvodov, pre ktoré by sa nemala zabiť, no nedokázal to. Akoby sa mu všetky vyparili z hlavy. Osud? Alebo náhoda? To sa už nikdy nedozvie.

„Milujem ťa, Edward Masen,”

„Milujem ťa, Isabella Swanová. Naveky spolu,” odpovedal jej.

„Moje srdce bude biť ďalej, kdekoľvek budem. Vždy len pre teba," zašepkala potichu, ale tak, aby to počul. Smutne sa pousmial a pritiahol si ju do lona.

Odvrátila tvár, chytila pevnejšie kúsok ostrého skla do ruky a s odhodlaním si prerezala žily na oboch rukách. Bolesť neprichádzala. Celá sa uvoľnila, cítila sa stále lepšie. Červená tekutina sa valila z jej žíl, nepripadalo jej to ani hnusné, ani dajako lákavé. Vedela, čo sa bude diať, bola na to pripravená. Vždy nenávidela krv, no teraz si pohľad na vlastnú krv, ktorá jej privodí smrť, užívala. Čo ju samú prekvapilo, tešila sa na smrť. Usmiala sa. Posledný výdych a mohla odísť zo sveta. Zomrela v náručí svojej lásky. Šťastná.

Plakal pri jej tele, studenom, chladnom, mŕtvom. Stále ju držal v náručí, nechcel ju pustiť. Jeho vzlyky boli hlasné, nedal sa utíšiť. Nejaká sila ho však ťahala naspäť. Myslel si, že pôjde za ňou. Položil mŕtve telo jeho lásky a šiel teda cestou, ktorá sa mu otvorila.

Homo proponit, Deus disponit (Človek predpokladá, Boh rozhoduje)

 

Už nikdy viac sa nestretli. Nebolo im to súdené. Večný život, raj, peklo, nič z toho ani jedného nečakalo. Ako sa život začína, tak aj končí. Nikto nevie ako. Mali šancu, nepochopili jej význam, nevyužili ju. Prisahal, že jej srdce udrží bijúce, nedokázal to dodržať. To bolo jeho poslaním, nesplnil ho. Zaplatili za to obaja.

Bella res est mori sua morte (Je krásne zomrieť vlastnou smrťou)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čo by bolo keby alebo ako to mohlo byť v iných časoch I diel:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!