Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction poezie » Vina a bolesť, chcem už len smrť...

09.08.2013 (15:45) • Melanie99 • FanFiction poezie • komentováno 3× • zobrazeno 1326×

Pamätám sa na čas, keď sa moje oči otvorili druhýkrát,

v novom živote,

pamätám sa na chvíle predtým i potom, 

no tieto spomienky sú už nezavažujúce.

V mojom tele už existuje len bolesť,

žiadny iný pocit už nikdy nezacítim.

Nemám prečo. Moja existencia je už len pozostatok,

moja bytosť už nie je úplná,

keď mizla z môjho sveta ona,

moja milovaná.

Nikdy som nemyslel, že budem žiadať o smrť,

ani som netušil, že budem chcieť spoznať smrti prah,

neveril som, kým som nestretol ju,

pre mňa anjela, no diabla mojich citov.

Nedokázal som si predstaviť tú bolesť, 

bolesť, ktorá prišla, keď som ju stratil.

Keby som to bol tušil už vtedy,

nepustil by som ju od seba nikdy.

Teraz mi ostali už len spomienky,

bolesť a ohromný pocit viny.

Už sa im nedokážem ďalej brániť,

ich hladné jazyky ma zožierajú zvnútra,

sídlia v každom kúsku môjho tela.

Môžem sa im nejako ubrániť?

Preto teraz stojím tu, v temnom hrade smrti,

čelím svojmu osudu, k smrti sa už rútim.

Predtým ale pýtam sa, prečo je to tak?

Telo z kameňa, v ktorom nie je život,

srdce dávno mŕtve, nič už cítiť nemá.

Tak prečo ešte nie je mŕtve?

Prečo ho zachvacujú pocity tak silné...

Spočiatku pri nej znova ožilo,

zmysel života (či existencie) našlo.

Teraz po jej odchode len bezmedzne trpí,

ľpelo na nej a už mu ju nič nevráti.

To srdce ani z kameňa patrí mne,

to ja cítim pocit viny hrozný,

lebo nebyť mňa, mohla by žiť ďalej.

Teraz ale verím,  že je niekde v nebi,

duša tak čistá nepatrí inam.

Ostala mi teda ešte malá nádej,

neveril som, ale teraz beznádejne dúfam...

Aj keď neviem, či moju bolesť vezme preč nebo či peklo,

viem, že ona tam niekde je,

a keďže už som jej vzal raj na zemi,

pre mňa peklo je, kde jej už niet,

preto každé miesto lepšie musí byť,

ako svet bez nej a toľko bolesti...

Otváram dvere, čo pripomínajú hrobku,

kráčam a začínam počuť myšlienok sled...

Ich chladnokrvné oči a trestajúce mysle,

azda mi pomôžu zbaviť ma múk.

V inak zvrátených tvárach teraz vidím len túžbu,

najmä v tej jednej, tak pompéznej,

ich veľkoleposť nezanikla ani v novom svete,

ich činy sú však rovnako krvavé...

Preto neverím a veriť nechcem, že odoprú mi aj vlastnú smrť!

Odchádzam a v mukách padám na kolená,

pri predstave života bez nej, milovanej...

Bez jej úsmevov, hnedých čí plných nehy,

jej nádherného smiechu a červene v lícach,

bez plachosti anjela,

jej nádherného zjavu,

a tá bolesť na mňa doľahla plnou silou. 

Tak sa žiť nedá, nie je tu možnosť,

musím požiadať smrť o jej bozk.

Padám k zemi a modlím sa k Bohu,

ja, netvor bez duše, čo páchal zlobu.

V mojich prosbách o smrť, zmilovanie,

do slov sa mi vkradnú slová spásne...

Keď ona nežije a ja nemôžem žiť,

keď odopreli mi smrť, musím ich donútiť!

Nevzdám sa, budem bojovať, aby sme boli spolu...

aj keď je tu šanca mizivá, budem dúfať v ňu.

Preto už bežím za kamenné múry,

vychádzam z hrobky smrti preč,

predo mnou pás svetla už čaká,

prinesie mi spásu, kto vie?

Nemám inú možnosť, ak sa chcem zbaviť utrpenia.

Nahliadam do tvárí ľudí, ktorí ma nevidia.

Hľadám v ich tvárach muky, aké prežívam ja.

Nenachádzam však nič, len bezmedznú radosť,

v duši ich neťažia pocity a bolesť...

Už sa mi zdá, že v dave počujem jej kroky,

buchot jej srdca a zrýchlený dych.

Usmejem sa a vykročím smrti naproti, 

aj keby to mal byť len klam.

Už počujem jej hlas, tak ľúbezný a krásny,

nič na tomto svete ho nevie nahradiť.

Len sa mi to zdá, alebo naozaj,

cítim jej ruky na tých svojich?

Otvorím oči, aby som sa presvedčil,

a je to tak, dívam sa do jej krásnej tváre...

Viem, že je to len ilúzia,

no aj tak vzdať sa jej je už márne.

V jej nádhernej tvári však nepanuje radosť,

šťastie z nášho stretnutia ani nič dobré,

vidím len obavy a zúfalstvo,

vtom pocítim na tele tlak do mojej hrude...

Cúvnem o krok späť, slnko ma už nehalí,

všade okolo mňa cítim len Bellu,

už mi nič nepripadá stratené.

Skúsim začať vnímať aj jej slová,

nie len obdivovať jej krásny hlas.

Kričí na mňa že je to naozaj ona, 

nie len ilúzia či posmrtný klam.

Najprv neverím, no dotknem sa jej tváre,

ani smrť nevykúzli hebkosť jej pokožky,

ešte skôr ako uverím, moje telo ovládne radosť,

lomcuje mnou šťastie a ženie preč beznádej.

Vtom konečne uverím jej slovám,

a v ohromnej radosti príjmem dotyk jej pier.

Bolesť ťažiaca moje telo padá zo mňa na zem,

Už nemám pri hlave zbrane smrti hlaveň.

Obíjmam ju v šťastí, nechcem ju už púšťať,

úsmev vykrúca mi ústa a ja sa šťastiu poddám.

Po chvíľach, keď moja existencia opäť mala zmysel,

keď svetlo v mojom živote opät svietilo,

znova si váhy života vzbrali svoju daň,

a ja som stuhol v poznaní trpkom.

Síce sme tu my, ona a ja,

temný hrad však nie je miesto pre radosť,

červené oči už lesknú sa v tme,

lebo upíri si idú pre naše šťastie...

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction poezie

Sdílet

Diskuse pro článek Vina a bolesť, chcem už len smrť...: