Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 31. kapitola

04.02.2011 (20:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 6800×

31. kapitola

Edward:

„Dobre a čo tie tvoje odchody, a prečo nesmiem nikde sama? Prečo sa Alice správa tak divne?“ šepla.

„Bella, si až veľmi všímavá.“ Vzal som ju na ruky a prešiel s ňou k posteli.

„Čo sa stalo? Niečo zlé?“ opýtala sa šeptom.

„Áno. Stalo sa niečo zlé. Bella, ty a Marco ste v nebezpečenstve.“ Pôvodne som jej to nechcel povedať. Chcel som ju chrániť. Zbytočný strach a obavy neprospejú ani jej a ani bábätku. Čo som mal robiť? Ak jej nič nepoviem, začne si namýšľať, tak ako to bolo s Lujzou. Sadol som si na posteľ a ona sa ku mne pritúlila. Tvárila sa pokojne a čakala, čo poviem.

„Bella, nechcel som ťa rozrušovať. Mala by si byť v pokoji. Myslel som, že to ostatní vyriešia, kým budeme vo Forks a nebudem ťa tým vôbec zaťažovať...“ odmlčal som sa. Bella si otočila moju tvár k sebe.

„Ja a náš syn sme v nebezpečenstve a ty ma tým nechceš zaťažovať? To je smiešne, Edward,“ šepla.

„Viem. Toľko si si toho vytrpela. Zaslúžiš si už konečne pohodu a šťastie. Ja ti stále do života prinášam len bolesť a nebezpečenstvo.“ Pohladil som ju po ruke.

„To je hlúposť, Edward.“ Priložil som jej prst na ústa. Musel som jej to celé povedať. Bolo to ťažké.

„Keď si vtedy opustila Forks, urobila si dobre. Viktória sa tam neustále vracala. Bola ako posadnutá. Ona a Laurent sa pokúšali dostať cez vlkov. Laurenta dostali, ale Viktória prekĺzla. Zistila, že už nie si vo Forks a ani mi nie. Nevedela, že sme ťa opustili a tak najprv našla nás. Vtedy sme ešte spolu neboli. Pochopila, že si niekde sama a hľadala ťa.“ Pozeral som Belle do očí a videl v nich strach.

„Ide po nás Viktória?“ šepla so slzami na krajíčku.

„Nie. Viktóriu sme zabili v ten deň, keď som za tebou odletel do Forks. Ona však už nebola sama.“ Bella sa nechápavo nahla k mojej tvári.

„Stvorila si druha. Je veľmi nadaný. Myslíme si, že vie vsugerovať myšlienku, a preto je tak nebezpečný. Jediný, kto si mal možnosť na vlastnej koži vyskúšať jeho schopnosť, bola Alice. Takmer Carlislovi odrazila hlavu. To je aj vysvetlenie jej zvláštneho správania. Bojí sa byť v tvojej blízkosti. Vlastne, všetci sa boja. Alice stratila dôveru sama v seba. Hliadkujeme a snažíme sa zistiť viac. Nemá ešte svoje schopnosti plne pod kontrolou.“ Sledoval som jej výraz, aby som vedel ako na tom asi je.

„Prečo sme potom nezostali vo Forks? Tam sme predsa boli v bezpečí?“ opýtala sa pre mňa tú najnepochopiteľnejšiu otázku.

„Bella, čakáš moje dieťa. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, ak by sa to dozvedeli vlci? Tam by si nebola v bezpečí,“ šepol som a ona sa trocha zachvela.

„Dobre. A čo teraz? Budeme čakať, čo sa stane, alebo čo vlastne?“ V jej hlase som počul strach a vôbec som sa nedivil.

„Najprv som dúfal, že ak tomu upírovi vysvetlíme situáciu s Viktóriou, dá nám pokoj. Zatiaľ nás nejako zvlášť neohrozil. Bránil len Viktóriu, ale netušíme, čo urobí ďalej. Nevieme sa k nemu dostať. Vždy keď zachytíme stopu, ideme po nej. Zatiaľ to nevyšlo. Obávam sa, že to sami nezvládneme. Carlisle mal šialený nápad...“ odmlčal som sa.

„To s ním si sa po telefóne hádal?“ Zodvihla obočie a ja som sa len usmial. Je neskutočne všímavá. Ako som si len mohol myslieť, že pred ňou niečo utajím?

„Áno, Sherlock, to s ním som sa posledné dni hádal. Carlisle chce požiadať o pomoc Ara. Viem, je to šialené,“ šepol som.

„Prečo? Veď na to tu garda je. Majú riešiť podobné veci.“ Bella ma totálne zaskočila. Toto som nečakal.

„Bella, ak sa vo Volterre dozvedia o tom, že sme spolu, vychovávame jedno ľudské dieťa a onedlho poloupírske, čo myslíš, že s nami urobia?“ Bella sa zamyslela.

„Nepoznám toho Ara, ale Carlisle tvrdil, že on o všetkom rozhoduje. Ak mu našu situáciu vysvetlíme... Carlisle tvrdil, že ho priťahuje všetko zvláštne. Neverím, žeby riskoval tak mocného upíra mimo svojej gardy. Veď o mne a Marcovi nemusí nič vedieť,“ povedala pokojne.

„Aro obyčajným dotykom dokáže prečítať každú myšlienku, ktorá ťa kedy napadla,“ povedal som s povzdychom.

„Čo chceš robiť?“ opýtala sa smutne.

„Ako som povedal. Musíme sa s ním dohodnúť a teba zatiaľ chrániť. Musíme počkať na jeho krok. Možno dostane rozum a odíde. Ak nie, musíme získať čas. Dieťa sa narodí a ak sa potvrdí Carlislova verzia pôrodu, budeš menej zraniteľná. Marca a malinké zatiaľ schováme, a potom požiadame Volterru o pomoc. Asi je to jediné možné riešenie.“ Nadýchol som sa.

„A do vtedy?“ opýtala sa chvejúcim hlasom.

„Čo povieš na výlet, napríklad niekde za slniečkom, alebo radšej zimu? Vyber si,“ šepol som a pobozkal ju do vlasov. Prekvapene sa na mňa pozrela.

„Chceš ujsť?“

„Nie. Chcem ísť na svadobnú cestu,“ šepol som. Bella sa zachvela a usmiala.

„Edward, milujem ťa, ale nechcem sa vydávať v takomto strese. Nemôže to byť predsvadobná cesta?“ Nepovedal som nič, len som ju pohladil po chrbte a pobozkal.

Bella:

Zišla som ráno po schodoch. Edward znova telefonoval. Keď ma zbadal, usmial sa.

„Bella, je už hore. Všetko som jej povedal.“ Chvíľu len počúval.

„Nepoznáš ju? Je to hrdinka.“ Usmial sa na mňa. Potom sa rozlúčil a položil.

„Carlisle,“ šepol.

„Už mi budeš hovoriť s kým voláš?“ šepla som.

„Načo? Ty si to pozrieš sama.“ Uškrnul sa a ja som sa zahanbene pozrela do zeme.

„Nie. Tak som to nemyslel. Prepáč. Mne to vôbec nevadí. Nemám čo schovávať. Teraz už nie,“ šepol.

„S Lujzou ma zoznámiš?“ usmiala som sa. Keď si doberá on mňa, budem aj ja jeho.

„S Luj? Jasné. Len mi s ňou nesmieš ujsť,“ zasmial sa.

„No neviem. Je celkom príťažlivá.“ Hneď ako som dohovorila plesol ma po zadku a ja som sa rozosmiala. Včera sme sa dlho rozprávali. Mala by som sa báť, ale cítila som sa bezpečne. Pri Edwardovi som sa stále cítila bezpečne. Robil mi raňajky a ja som ho s úsmevom sledovala.

„Chýba mi Alice,“ šepla som. Edward sa otočil a natiahol ku mne ruku. Pohladil ma a položil na stôl tanier. Okamžite som sa do toho pustila. Bola som už poriadne veľká a nedokázala som pochopiť, čo sa na tom tak Edwardovi páči. Dokázal ma hladiť po brušku celú noc. Keď som dojedla, Edward ma vzal na ruky.

„Mám pre teba malé prekvapenie,“ šepol a niesol ma do obývačky. Ja som si to prekvapenie vedela živo predstaviť. Začala som ho okamžite bozkávať na krk, keď som začula zachichotanie. Prekvapene som sa pozrela na pohovku. Alice a Rose sedeli vedľa seba a dobre sa bavili. Zahanbene som sa rýchlo vymanila z Edwardovho náručia.

„Alice! Rose!“ pískla som nadšene.

„Pozri sa na tú herečku. Tvári sa, že nás rada vidí,“ zašomrala Rose. Myslela to, samozrejme, len zo žartu. Obe ma rýchlo objali.

„Som rada, že ste nás prišli navštíviť,“ šepla som.

„Nie, my ťa berieme na nákup. Vraj sa už do ničoho nevlezieš,“ šepla Alice a premeriavala si ma. Pozrela som na svoju lásku a on sa zahanbene díval do zeme.

„To máte od Edwarda?“ povedala som trocha nahnevane.

„Zlatko, to ty stále tvrdíš, že si nemáš čo obliecť. Hovorila si, že ťa držíme len doma, tak si urobte pekný deň a ja zostanem s Marcom. Budeš v dobrých rukách,“ pozrel na obe svoje sestry a oni sa blažene usmiali. Nikdy som nemala rada nákupy, no dostať sa z domu a urobiť si dámsku jazdu bolo lákavé. Utekala som sa obliecť a bolo mi jasné, že im zatiaľ Edward dáva inštrukcie, čo nesmú a čo smú so mnou robiť. Bol prehnane starostlivý. Keď som schádzala zo schodov, počula som už len poslednú vetu.

„Ak by jej bolo zle, nech si sadne a musí sa najesť, rozumiete?“ Obe zhodne prikyvovali a mne to pripadalo hrozne smiešne. Pobozkala som ho a potom Marca. „Máš mobil?“ Prikývla som. „Nikde ju nenechajte ani na sekundu samú a čokoľvek sa udeje, zavolajte!“ Hovoril rýchlo a nervózne.

„Pokoj, Edward,“ šepla som a ešte raz ho pobozkala. Len čo sme zavreli dvere, tie dve šialene spišťali. Cítila som sa skvele a bola som rada, že tu mám obe, aj keď sme s Rose nikdy nevychádzali fantasticky, teraz sa snažila. Začali sme v obchodnom dome. V oddelení pre veľryby ma posadili na stoličku a začali zvláčať najrôznejšie veci. Predavačky lietali ako bláznivé. Vždy, keď sme z nejakého obchodu vyliezli, strčili mi do ruky tyčinku alebo jablko. Každý Edwardov príkaz plnili do bodky. Naozaj som si tento deň užila a moja peňaženka bola ľahšia o dvojmesačnú výplatu. Nakoniec sme skončili v malej reštaurácii a všetky tri sme si dali šalát. Keď som dojedla Alicinu porciu a pustila som sa do ďalšej, tie dve sa usmievali. Nechápavo som pokrútila hlavou.

„Ty máš teda spotrebu,“ šepla s údivom Rose.

„A ako rýchlo priberá,“ šepla Alice. Nahnevane som na obe pozrela.

„Pozeráte na mňa, akoby som za to mohla. Na vine je Edward a to malé rastie strašne rýchlo. Za dva týždne som pribrala šesť kíl. Taká veľká som bola pri Marcovi tak v šiestom až siedmom mesiaci.“ Pohladila som si brucho. Obe sa zasmiali.

30. kapitola - 32. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 31. kapitola: