Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 30. kapitola

30.01.2011 (10:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 7254×

30. kapitola

Bella:

Padlo definitívne rozhodnutie, že do školy nenastúpim. Tento týždeň sme strávili doma. Boli sme aj dvakrát u Cullenovcov. Edward mal pravdu. Správali sa milo a slušne ako vždy. Zdalo sa mi však, že si Alice drží zvláštny odstup. Všetko mi poslednou dobou pripadalo nejaké divné. Edwardovo telefonovanie, tie kontroly, do toho tá škola a to, že som nikde nemohla byť sama. Najprv som si nepripadala obmedzovaná, lebo mi Edward vypĺňal každú sekundu, ale neskôr som začala byť nervózna. Ani do obchodu som nesmela sama, no na druhej strane som sa párkrát zobudila, a nebol tu. Keď som volala Alice, bola stručná a pôsobilo to na mňa, že chce rýchlo zložiť. Stále som to neriešila. Napadlo mi, že sa bol prebehnúť, alebo na rýchly lov. Nahovárala som si, že možno len ja všetko vnímam precitlivelo. Zišla som zo schodov a Edward zas telefonoval. Keď ma zbadal, stíšil hlas.

„Dobre. Zajtra,“ šepol a zaklapol telefón. Prišla som k nemu. Objal ma a pobozkal.

„Čo chceš na večeru?“ usmial sa.

„Umrela by som pre šunkovú pizzu s extra syrom,“ šepla som mu zvodne do ucha.

„Dúfam, že nie,“ uškrnul sa. Vzal telefón a rýchlo jednu objednal. Pobozkal ma a nádherne sa usmial.

„Dáme si dnes pyžamový večierok. Idem do sprchy a potom vyberieme nejaký skvelý film, uložíme nášho anjela a my sa zložíme na pohovke.“

„To znie úžasne,“ šepla som. Chvíľu sme sa ešte bozkávali. Edward potom vybehol po schodoch a už som len počula zaklapnúť dvere na kúpeľni. Po pár minútach niekto zazvonil. Bol to chlap s pizzou. Otvorila som mu a len čo mi strčil škatuľu do rúk, už som bola zahryznutá v jednom kúsku. Pobavene sa zasmial. Zdvihla som ramená.

„No čo, som tehotná,“ šepla som. Chápavo prikývol.

„Moja žena je v šiestom mesiaci, poznám to. Bude to tri šesťdesiat,“ usmial sa a natiahol ruku.

„Moment,“ povedala som s plnými ústami. Našla som svoju peňaženku, ale bola beznádejne prázdna. Vybehla som po schodoch a schmatla Edwardove nohavice. Vytiahla som peňaženku a zbehla dole. Dala som mu peniaze a on odišiel. Keď som mu výdavok vracala do peňaženky všimla som si biely lístok. Bolo tam len číslo a Lujza. Zastrčila som ho späť a zavrela peňaženku, keď sa okolo mňa ovinuli studené ruky. Polonahý Edward mi stále berie dych. Zachvela som sa a už ma nejaká peňaženka nezaujímala. Po chvíli bozkávania sa Edward pozrel na Marca.

„Teraz spať nebudeš, čo kamarát?“ usmial sa.

„Predstav si, že budú dvaja.“ Pohladila som Edwarda po nahej hrudi a on len vzrušene vzdychol. Marco večer skoro zaspal. S Edwardom sme si urobili náš pyžamový večierok. Zapol film, ale veľa sme z neho nevideli. Zajtra sme mali ísť znova na kliniku. Nechcelo sa mi, no bola to príležitosť dostať sa z domu. Marca sme vysadili u Esme a šli sme na povinnú kontrolu. Na recepcii bola zas tá istá sestra. Inú tu asi nemajú, uškrnula som sa sama pre seba. Zas sa na Edwarda zvláštne dívala a aj on jej venoval úsmev.

„Idem dopredu. Carlisle mi zas vezme krv, je ako upír,“ šepla som ten skvelý vtip a Edward len pretočil oči. Zostal opretý o pult a bavil sa s tou ženou. Chcel byť milý. Vždy je taký, a to na ňom milujem. Carlisle nesklamal a len, čo ma zbadal, strčil mi do ruky ihlu. Až keď som sa u neho postavila na váhu, zostala som zhrozená, koľko som pribrala. Do toho vošiel Edward a dobre sa bavil na mojom výraze.

„To sú tie tvoje pizze a hamburgery na večeru. Neboj sa, mne sa budeš páčiť aj guľatá,“ šepol. Ultrazvuk dopadol rovnako, ako minule. Carlisle mi dal škatuľku tabletiek železa, lebo som vraj anemická a objednal ma zas o týždeň.

„Bella, môžem ešte na chvíľu hovoriť s Edwardom?“ opýtal sa Carlisle.

„Pokiaľ nejde o mňa, iste,“ uškrnula som sa.

„Nie, neboj sa. Chlapské veci. Autá, motorky a vonkajšie grily.“ Žiarivo sa usmial. Vyšla som pred dvere a niesla kartu tej sestre. Zvláštne sa na mňa dívala. Po chvíli sa na mňa otočila.

„Už sa na dieťatko tešíte, však?“ šepla a premeriavala si ma pohľadom.

„Áno. S manželom sa nevieme dočkať,“ odpovedala som zdvorilo.

„Ale vy nie ste manželia,“ povedala, no v zapätí sa zarazila a hlúpo sa usmiala. Nechápavo som na ňu pozrela. Že s Edwardom nie sme manželia, nevedel nikto. Zostala som chvíľu prekvapene stáť. Na to prišli ďalší ľudia a ona sa im venovala. Skĺzla som pohľadom na jej menovku a zalapala po dychu. Zrazu som si spomenula na to číslo a všetko mi začalo dávať zmysel. Takmer som tam odpadla. Zhlboka som sa nadýchla a otriasla sa. Mne asi šibe. Edward ma miluje a ja jeho. Nikdy by niečo podobné neurobil. Zmätene som sa sama sebe zasmiala a oprela sa ďalej o pult. Prezerala som si ju. Bola naozaj veľmi pekná. Oproti nej som vyzerala ako malá opuchlina. Mala jemné črty a nádherné dlhé čierne vlasy. Automaticky som siahla na tie svoje a chcelo sa mi plakať. Bola dokonalo nalíčená a upravená. Ako je možné, že som si to nevšimla. V tom vyšiel Edward a prišiel ku mne, pohladil ma po líci a vtisol mi bozk.

„Ideme?“ opýtal sa sladko. Na tú ženu ani nepozrel, a tak som sa upokojila. Zaskočilo ma to. Začala som samú seba presviedčať, že mi tie hormóny určite lezú na mozog. Edward sa ku mne správa skvele. Asi som blázon. Šli sme na obed a potom po Marca. Strávili sme deň s Esme. Alice a Jasper boli preč a Rose sa venovala iba Marcovi. Večer sme znova trávili doma. Edwardovi zazvonil mobil. Okamžite sa postavil a odbehol do kuchyne. Ja som bola už neskutočne nervózna. Po chvíli sa vrátil s tým, že na chvíľu odíde. Nenapadlo ma nič lepšie, než ho presviedčať, aby zostal.

„Bella, volala Alice, chce ísť na lov a nebudeme dlho,“ šepol. Prikývla som. Len čo Edward odišiel dala som sa do nezmyselného a chaotického pátrania po dome. Pripadala som si neskutočne trápna a smiešna. Preliezla som šatník, všetky zásuvky a vlastne ani netuším, čo som chcela nájsť. Po hodine som nič nenašla, a tak som si pokojne sadla. Hanbila som sa sama pred sebou. Správam sa ako žiarlivá fúria, ale niečo tu nesedí. Namiesto toho, aby som sa ho otvorene opýtala, si tu namýšľam totálne hlúposti. Pohľad mi padol k dverám. Na stolíku zostal ležať Edwardov mobil. Ako je možné, že som si ho nevšimla. Postavila som sa k stolíku a len na neho siahla. To nemôžem. Nemôžem takto liezť do jeho súkromia. Budem sa správať ako dospelá a normálne sa ho opýtam. Sadla som si naspäť na pohovku, ale ten mobil mi nedal dýchať. Kedy sa mi najbližšie naskytne podobná možnosť. Rýchlym pohybom som schmatla mobil a najprv prešla správy. Okrem tých mojich tu iné neboli. Potom som šla do adresára a rýchlo som ho prechádzala. Bola som už na písmene L, a to ma zaujímalo najviac. Nakoniec som meno našla. Mal ju tam uloženú, ale nie ako Lujzu, ale len Luj. Pamätala som si posledné tri čísla a preto som si bola istá. Sadla som si na pohovku a pozerala vyjavene do mobilu. Okamžite som prešla do prijatých a volaných hovorov a prišlo mi zle. Volal jej ešte aj keď sme boli vo Forks a aj ona jemu. Krútila som hlavou a do očí sa mi tlačili slzy. To predsa nie je možné. To nie. Prečo ju uložil ako Luja, keď nemá čo ukrývať. Nikdy som si nemyslela, že som žiarlivá, ale išlo ma roztrhnúť. Cítila som sa mizerne, ublížene, ponížene. Okamžite som mobil položila naspäť na stolík a išla si oči vyplakať. Na chvíľu mi napadlo, že jej zavolám, ale nebudem sa takto ponižovať.

Edward prišiel domov neskoro a ja som ho čakala. Sedela som na pohovke s nohami pritiahnutými k brade. Edward vošiel a žiarivo sa usmial. Okamžite ku mne pribehol a naliehavo ma pobozkal. Ja som sa odtiahla a po lícach mi začali stekať slzy.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa vydesene. Zakryla som si oči rukami a on mi ruky rýchlo stiahol.

„Bolí ťa niečo? Zavolám Carlisla? Čo je ti?“ Znel zúfalo. Ja som sa len zhodila na pohovku a nebola som mu schopná nič povedať. Bezradne sedel vedľa mňa a hladkal ma po vlasoch.

„Urobil som niečo ja?“ opýtal sa po chvíli. Zodvihla som hlavu.

„Povedz, že ma miluješ,“ šepla som bezradne. Edward sa prekvapene napriamil.

„Zbožňujem ťa. Si celý môj život. Milujem ťa viac, než je zdravé. Poď ku mne.“ Stiahol ma k sebe do náručia a nežne ma hladil po chrbte.

„Ako o tom môžeš pochybovať. Si mojou najväčšou túžbou a posadnutosťou,“ bozkával ma.

„Prečo sa správaš tak zvláštne. S kým stále telefonuješ a kam chodíš?“ vysypala som zo seba. Edward sa so mnou v náručí postavil a pomaly ma niesol po schodoch do izby. Položil ma na posteľ a kľakol si medzi moje stehná. Nedokázala som sa mu dívať do očí. Mala som zlosť, no na druhej strane aj strach, že možno povie niečo, čo ma zraní. Zodvihol mi tvár.

„Milujem ťa. Musíš mi veriť,“ šepol. Pozrela som sa mu uprene do tváre.

„Kto je Lujza?“ šepla som nahnevane a zahanbene súčasne. Edward vyvalil oči a potom sa mu kútiky pier zvláštne zodvihli. Zaboril hlavu do môjho lona a začal sa strašne smiať. Najprv som nechápala, čo sa deje. Potom ma to ale nahnevalo. Snažila som sa ho odstrčiť. Zaprela som sa mu do hrude. Zodvihol hlavu a stále sa usmieval. Mala som pocit, že to nemôže zastaviť. Vytrhla som sa mu a nahnevane vbehla do kúpeľne. Dvere som za sebou rýchlo zamkla a sadla si k vani. Prečo sa zo mňa smeje? Ublížilo mi to. Ja sa tu trápim a on sa rehoce. Ozvalo sa zaklopanie.

„Bella, otvor. Porozprávame sa,“ šepol.

„Nie,“ štekla som.

„Bella, tak o minútu tie dvere jednoducho vyrazím a najskôr to zobudí Marca. To chceš?“ opýtal sa. Postavila som sa. Vedela som, že nemá cenu vzdorovať. Odomkla som a sadla si späť k vani. Pomaly vošiel dnu a sadol si do tureckého sedu predo mňa. Ani som na neho nepozrela.

„Prepáč, že som sa smial. Lujza pracuje na klinike. Už si ju videla,“ šepol a čakal na moju reakciu.

„Páči sa ti?“ šepla som zničene.

„Áno. Je to skvelá žena.“ Keď to povedal zachvela som sa a z očí mi začali tiecť slzy. Rýchlo sa ku mne nahol.

„Bože, Bella, čo ťa to napadá. Je to kamarátka. Bol som s ňou na kávu. Bola ku mne milá. Aj keď sa za to teraz trocha hanbím, posťažoval som sa jej so svojimi problémami,“ povedal a čakal až sa na neho pozriem.

„Čo? Ty si jej vravel...“

„Keď som ťa vtedy nechal na klinike, rozprával som sa s ňou. Bola nevtieravá a milá. Poradila mi. Dala mi na seba číslo. Ani som jej nechcel volať, ale Carlisle jej dal môj mobil. Chcela vedieť, či sme sa zmierili a mala radosť, že áno. Potom som nás na kliniku objednával len cez ňu,“ usmial sa a ja som na neho vyjavene pozerala.

„Keď ona sa na teba tak pozerala,“ šepla som.

„Bella, som jej iste sympatický, ale v tomto konkrétnom prípade sa skôr pozerala na teba, ak chápeš, čo tým myslím. Ona mužov nepreferuje,“ šepol s úškľabkom.

„Ona je na ženy? Ja som teda hlupaňa,“ šepla som zmučene a zahanbene. Edward sa ku mne nahol a nežne ma pobozkal.

„Zaujímalo by ma, ako vieš o tých telefonátoch?“ opýtal sa s úškrnom. Zaborila som znova tvár do dlaní.

„Prezrela som ti mobil,“ šepla som. Edward sa nado mňa zohol. Tváril sa prekvapene.

„Prepáč mi to,“ šepla som. Edward sa usmial.

„Ty moja žiarlivá potvorka,“ pohladil ma.

„Dobre a čo tie tvoje odchody, a prečo nesmiem nikde sama? Prečo sa Alice správa tak divne?“ šepla som. Edward sa zatváril zmučene.

„Bella, si až veľmi všímavá.“ Vzal ma na ruky a prešiel so mnou k posteli.

„Čo sa stalo? Niečo zlé?“ opýtala som sa šeptom, aby sme nezobudili Marca.

„Áno. Stalo sa niečo zlé,“ šepol a jeho výraz hovoril za všetko.

„Bella, ty a Marco ste v nebezpečenstve.“

29. kapitola - 31. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 30. kapitola: