Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 10. kapitola

20.10.2012 (07:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2486×

Edward:

Celú noc som sa díval na tú krásnu lady pri mne. V spánku sa odo mňa odgúľala, zamotajúc sa do prikrývky tak, že polovica jej tela bola vystavená chladnému vzduchu. Neobával som sa toho, žeby som ju zabil. Obával som sa slnečných lúčov, ktoré pomaly kráčali ku mne a naťahovali svoje ruky, aby sa ma mohli dotknúť. To som však nemohol dopustiť, preto som sa opatrne postavil a kráčal k dverám. Ešte som sa pozrel poslednýkrát na Isabellu a vyšiel som z izby.

Túžil som tam zostať, počkať, kým sa zobudí. Vidieť jej výraz tváre, keď ma uvidí vedľa seba. Keby som ju zobudil a chcel sa rozlúčiť, mala by otázky kam idem. Nie som pripravený jej ešte povedať kým som, vlastne čím som. Popravde ani neviem, či niekedy budem na to pripravený. Pocit viny sa so mnou niesol až k dverám mojej komnaty.

Prezliekol som sa a pobral som sa do knižnice, pretože som potreboval nájsť jednu z účtovných kníh panstva zo sedemnásteho storočia. Prezeral som každú zásuvku a policu. Bol som zaprášený a v zlej nálade. Viem, že tu musí byť, lebo také staré záznamy vždy ukladám do knižnice. Knižnica bola veľká, police kníh boli plné stuchnutých radov kníh. Nemal ich ani kto všetky prečítať. Každá kniha mala na chrbte nejaké popisy a ešte menej z nich bolo čitateľných. Začul som mäkký krok blížiaci sa spoza dverí a následne na to niekto vošiel.

„Žiadal som, aby ma nikto nevyrušoval,“ zavrčal som bez toho, aby som sa otočil. Potom mi udrela do nosa vôňa mojej Isabelly.

„Určite ste nežiadali mňa. Ale prepáčte, že ruším, len som si chcela požičať knihu.“ Jej zvučný hlások vo mne uhasil tlejúci hnev, tak rýchlo ako vedro ľadovej vody. Otočil som sa tvárou k nej a obdaroval som ju úsmevom, ktorý mi následne vrátila.

„Dobré popoludnie, Isabella. Aspoň mám príležitosť sa ospravedlniť za dnešný útek z vašej komnaty. Musel som vás opustiť, lebo potrebujem nájsť neexistujúcu účtovnú knihu.“ Isabella zodvihla jedno obočie.

„Pomôžem pri pátraní? Aspoň si skrátim čas. Teda, ak nechcete pátrať sám.“ Blažene som sa škeril ako hlupáčik. Bol som rád, že s ňou strávim čas aj mimo jej komnaty.

„To by som vám bol zaviazaný. Kniha je vlastne štvrť hárok viazaný v hnedej koži s erbom mojej rodiny na prednej strane.“ Isabella sa zahľadela na police okolo seba.

„To by nemal byť žiadny problém. Väčšina kníh ma takúto väzbu.“ Škodoradosť v jej hlase bolo cítiť, no mala pravdu.

„Presne,“ povedal som mrzuto.

„Ja sa nebudem štverať na rebrík, takže vy, šup hore a ja ostanem tu dole,“ rozkázala a ja som sa zasmial.

„To znie fér,“ podotkol som a pustil som sa do horných políc s lepšou náladou.

„Povedzte mi niečo o sebe,“ prelomil som ticho, ktoré vládlo medzi nami. Počul som o nej svoje, ale zatiaľ ma prekvapovala každým dňom viac a viac. Prichádzal som na to, že rečiam sa nedá veriť.

„Čo by ste chceli vedieť?“ Odpoveď otázkou? Ako ja toto nemám rád. 

„Čo mi o sebe chcete povedať?“ Rýchlo pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Povzdychla si.

„Ja nie som zaujímavá. Nikdy som nebola veľká kontesa, ktorá chodí na čaj o piatej. Vždy som bola viac-menej uzavretá. Mojou priateľkou, dôverníčkou a zároveň komornou bola moja Alice. Spolu sme sa hrávali v záhradách nášho hradu. Alice, aj keď je služobná, tak je veľmi múdra. Jej dedko bol súkromným učiteľom a kým umrel, všetko, čo vedel, sa ju snažil naučiť. Ona potom učila mňa. Viete, aj keď moja rodina vystupuje ako bohatá a tvári sa ako smotánka, tak to tak nie je. My nežijeme na vysokej nohe, my prežívame zo dňa na deň. Veľa z nášho služobníctva už nepracuje u nás. Financie donútili mojich rodičov, aby ich prepustili. No moju Alice by som nikdy nedala. Otcovi sa v obchodoch nedarí, tak ako niekedy. Matka ako správna dáma nepracuje a brat? Veď to sám najlepšie viete. Chodila som do obyčajných škôl a nie na prestížne školy povýšeneckých detí. Muži sa mi strania, keď zistia, kto je mojím bratom. Nikdy som nemala priateľa aj napriek tomu, že sa mi zo začiatku dvorilo veľa mužov. Všetko, čo sa týka mužov a čo žena robí s mužom, som sa naučila až pri vás, Edward.“

Sčervenela pri poslednej vete. Mňa prekvapila svojou otvorenosťou. Myslel som si, že je to namyslená panna a pritom je to malé nevinné dievčatko, ktoré potrebuje lásku a nehu.

„A čo váš príbeh?“ Vedel som, že aj na to príde, ale nevedel som, čo jej mám povedať. Nemôžem jej povedať, že som krvilačné monštrum, ktoré nemôže vychádzať na slnko, lebo ochutnalo ľudskú krv.

***

Bol som si zajazdiť ako každý deň. Vyrútilo sa oproti mne stádo jeleňov a môj kôň sa splašil. Zhodil ma zo sedla a ja som spadol. Predtým, než stihol ujsť, tak ma udupal, až som umieral. Našiel ma muž menom Carlisle a pomohol mi. Aj napriek bolesti, ktorú som cítil, som dokázal vnímať, čo mi hovorí a čo sa hodlá urobiť. Chcel som, aby to urobil a on splnil moje želanie. Urobil zo mňa upíra. Nechcel som umrieť, nechcel som, aby môj život takto skončil. Bol som mladý a pochabý. Bola to jediná možnosť.

Zachránil ma a dal mi druhú šancu na nový život. Jediné pred čím ma varoval bolo, aby som sa nenapil z ľudskej ženy. Inak ma vraj čaká záhuba. Nevedel som, čo tým myslí. Živil som sa výlučne zvieracou krvou. Líškami, koňmi, či vlkmi. Všetko sa zmenilo v deň, keď som zistil, že tá malá mrcha a nevďačnica mi je neverná. Neovládol som sa a napil som sa z jej krvi. Vtedy som bol nútený vyhľadať Carlislea a požiadať ho o pomoc. Trvalo mi to dva dni, kým som ho našiel. Vďaka nemu zvládla svoju premenu. Pokúsila sa ma zabiť, keď zistila, čo som jej urobil, ale nakoniec sa s tým zmierila. To bolo prvý a poslednýkrát, čo som ochutnal ľudskú krv. Tak ako povedal Carlisle. Bola to chyba a do dnes za ňu pykám. Nesmiem vyjsť na denné slnko, lebo stačí jediný lúč slnka a spáli ma na popol. To myslím doslovne.

***

„Edward? Stalo sa vám niečo?“ pýtala sa a tým ma prebrala zo spomienok.

„Nie, nič sa nestalo. Čo by som vám o sebe povedal? Asi to, že ja som navštevoval prestížne školy plné povýšencov. V mojej rodine nikdy nechýbali peniaze, ale ja ich ku šťastiu nepotrebujem. Mal som veľa priateľov, ale prestal so im dôverovať kvôli vášmu bratovi. Ostal som sám a uzavrel som sa do seba. Pravdou je, že po dlhej dobe ste to práve vy, ktorá sa mi dostáva pod kožu. Váš list, keď ste ma žiadali o odpustenie dlhu, ma zaujal. Boli ste odvážna a ja som pochopil, že tak zaujímavú a nebojácnu ženu potrebujem spoznať.“

Toto všetko bola pravda. Síce som nepovedal všetko, ale neklamal som jej. A to, čo sa nepovie, nie je klamstvo. Tomu sa hovorí len utajenie. Pozrela sa na mňa a pristúpila bližšie. Pohladila ma po tvári a letmo ma pobozkala na líce. Opatrne som natočil hlavu a pobozkal som ju na pery.

„Mám ju,“ skríkla a ja keby som mohol, určite dostanem infarkt. Pozrel som na ňu ako vyťahuje knihu, ktorú som hľadal.

„Predpokladám, žeby som sa mal tešiť, ale bol by som radšej, keby som ju našiel už pred pol hodinou. Teraz som si len vydýchol. Ale som vám vďačný za pomoc.“ Nepovedal som jej, že som sa topil radosťou z jej prítomnosti. Som zbabelý, aby som jej prejavil svoje city.

„Našli by ste ju aj sám,“ povedala a mala pravdu. Raz by som ju možno našiel, ale to by som sa musel sústrediť a nie myslieť na ňu.

„Dovtedy by som bol hnevom celý bez seba.“ Uškrnula sa. Pristúpil som k nej bližšie a objal som ju okolo pása. Dych sa jej zrýchlil a srdce sa jej rozbehlo plnou rýchlosťou. Oprel som ju o rebrík a tým som ju uväznil. Prešiel som jej prstom od čela až po špičku nosa, kde som ju pobozkal.

„Máte ma rád takúto bezbrannú?“ Jej otázke som sa zasmial.

„Mám a nielen, keď ste bezbranná.“ Vložil som ruku za jej hlavu a pohrávajúc sa s mäkkými kučierkami jej vlasov. Potom som ju pobozkal. Ako rád by som s ňou strávil dnešnú noc, ale nemôžem.

„Poctite ma aj dnes večer svojou prítomnosťou?“ spýtala sa ma nežným hláskom a mne trhalo srdce.

„Moja najdrahšia Isabella, dnes, bohužiaľ, neprídem.“ Jej tvár už nezdobil úsmev, ale smútok. Oči sa jej zaleskli až som sa bál, že bude plakať.

„Urobila som niečo, čím som vás sklamala?“ spýtala sa trasľavým hlasom.

„Nie, to určite nie. Vy ste v každom ohľade úžasná. Ste dokonalá, ale dnes večer musím niečo zariadiť mimo hradu. Ak však by ste chceli, tak ráno vás navštívim. Takže komnatu nezamknite.“ Snažil som sa ju upokojiť a možno to fungovalo. Trošku sa usmiala a ja som ju pobozkal. Nedokázal som sa nabažiť tých sladkých pier. Pritiahol som si ju bližšie k sebe a začal som jej hladiť chrbát. Bol som pohltený jej prítomnosťou až som zabudol sledovať dianie okolo.

„Okamžite pusti moju sestru, Cullen,“ zreval za mojím chrbtom jej brat. Takže predsa prišiel. Isabellu som stiahol ochraniteľsky za seba. Bol som rozhodnutý ju chrániť. Nedám mu ju žiadnych okolností.

„Ó, môj starý priateľ. Začo vďačím tvojej návšteve?“ spýtal som sa a snažil som sa byť v úplnom pokoji kvôli Isabelle.

„Priateľa si strč vieš kam. Okamžite pusti moju sestru. Ide so mnou domov. Nemusí tu ostávať. Isabella, ideme,“ kričal a to ma vytočilo. Isabella chcela k nemu urobiť krok, ale zastavil som ju. Ak niečo chce, dá sa to povedať aj inak.

„Ako si dovoľuješ vrieskať v mojom hrade. Čo si, dopekla, o sebe myslíš? Vyhodil som ťa raz a nebudem váhať ani sekundu, aby som to urobil znova. Takže láskavo zmeň svoj tón, lebo...“ nestihol som dokončiť vetu a Isabella už stála medzi nami.

„Obaja buďte ticho. Hovoríte tak, akoby som tu nebola. Pre vašu informovanosť, páni, som tu.“ Pre zmenu kričala ona a šermovala rukami.

„Emmett, ako si predstavuješ prísť sem a myslieť si, že s tebou odídem. Prišla som sem dobrovoľne, nikto ma nenútil sem ísť. Chcela som ti pomôcť a pomohla som ti. Mal by si sa poďakovať Edwardovi, že mu nemusíš nič platiť.“ Tá sa mi páči čoraz viac. Musel som sa usmiať.

„Edward? Odkedy je on pre teba Edward? Čo s ním máš?“ pýtal sa rozzúrený Emmett. Keby si tak vedel, bratku.

„Teba do toho nič. Splatila som tvoj dlh, takže je mi ľúto, ale cestu si meral zbytočne. Ostávam tu dobrovoľne. Som tu hosťom.“ Otočila sa mu chrbtom a chcela ísť smerom ku mne, ale vtom ju Emmett chytil za ruku a stiahol k sebe.

„Okamžite ju pusti, lebo budeš ľutovať.“ Zasmial sa a tým ma viac vytočil.

„Povedal som ti, aby si ju pustil. Pusť ju, lebo budeš mať o jednu ruku menej,“ vrčal som, strácal som nad sebou kontrolu. Prebúdzalo sa vo mne zviera. Oči mi černeli. Dlho som nebol na love a jeho správanie mi to neuľahčovalo. Pozrel na mňa a v očiach mal strach, no nie o seba, ale o ňu.

„Ja ju mám pustiť? Mám jej dovoliť, aby bola v tvojej blízkosti? Chceš ju zabiť ako Tanyu?“ skríkol po mne poslednú vetu.

„Tvojej sestre by som neublížil. O tebe by som uvažoval a či som zabil Tanyu, teba to nemá čo zaujímať. Ale poviem ti, že nie. Nezabil som ju. Žije, ale nie v tomto meste. Takže ju pusti.“ Isabella mňa vyvalila oči. Bola prekvapená, že som to povedal, ale na tvári jej hral nádherný úsmev.

„Pusť ma, Emmett,“ pozrela na neho a on povolil svoj stisk. Prišla ku mne a objala ma. Hlavu položila na moje rameno a ja som bol šťastný, že ju mám opäť pri sebe. Tých pár minút bolo ako večnosť.

„Vedela som, že ti môžem veriť. Ďakujem,“ zašepkala mi do ucha a dala mi pusu na líce.

„Prečo ho bozkávaš? Isabella Maria Swanová, okamžite ideme domov. Nebudeš odvrávať. Čaká ťa snúbenec.“ Emmett stále rozprával svoje dookola. Asi mu uniklo, že dlh je splatený.

„Emmett, si hluchý? Dlh som splatila, takže sa upokoj a nečakaj , že sa vydám. Ak chceš, vezmi si toho starého deda ty.“ Postavila si hlavu Isabella a ja som sa rozosmial. Nemohol som to udržať.

„Nesmej sa, je to tvoja vina. Keby si jej nepísal ten sprostý list, nikdy by sem neprišla a všetko by bolo dobré. Všetko je tvoja vina.“ Moja? O čom to trepe?

„Uvedomuješ si, čo si práve povedal? Keby som nenapísal ten list, keby sem Isabella neprišla, tak by si sedel za mrežami. Len vďaka jej odvahe a odhodlanosti si ešte na slobode. Ak máš problém, vybavíme si to ako muži.“ Bol som zmyslov zbavený. Keď si myslí, že mu dovolím ju odtiaľ odniesť, tak sa sakramentsky mýli.

„Dobre, vybavíme si to ako muži. Isabella, odíď,“ zreval po nej, ale ona sa k odchodu nemala. Ja som si však už vyhŕňal rukávy na mojej snehovo bielej košeli, ktorá bude za chvíľu od krvi jej brata.

„Nikam nejdem, ste ako malé deti,“ kričala a ruky mala v bok.

„Odíď, lebo ťa odtiaľ vynesiem,“ zreval jej brat a ona si odvrkla a ani na nás nepozrela a šla preč.

„Nebodaj chceš ísť na päste? “ spýtal sa Emmett a ja som vybuchol v smiech. Stačila by jedna rana a ide k zemi.

„Emmett, nechcem ťa zabiť. Pochop, že tvoja sestra je úžasná, je to žena, akú nenájdeš nikde inde. Prišla ako malá drzaňa a vykľula sa z nej milá mačička. Tým som však chcel povedať, že je výnimočná, jedinečná. Stále ma prekvapuje. Za tých pár dní som k nej pocítil to, čo ešte k žiadnej žene. Emmett, ja tvoju sestru milujem. Nesmieš ju odo mňa vziať. To ti nedovolím.“ Po celý čas na mňa pozeral ako na čistého blázna. Neviem čo ho tak prekvapilo, ale musel si sadnúť.

„Ty, Edward Cullen, miluješ moju sestru. Chceš, aby tu ostala. A pozeráš na to, čo chce ona? Cíti to isté ona k tebe?“ pýtal sa a vyzeral, že je pokojný, i keď mierne v šoku.

„Sama ti povedala, že tu chce ostať. Počul si to na vlastné uši. A na tvoju otázku, čo cíti, ti nedokážem odpovedať. To sa musíš spýtať jej,“ odpovedal som mu a zároveň premýšľal, čo naozaj ku mne cíti. No keby ma nemilovala alebo aspoň nemala rada, tak určite odíde, ale ona tu chce ostať. Určite niečo cíti, ale bolo by krásne to počuť od nej.

„Je to tvoja hra. Určite je to iba tvoja pomsta za Tanyu. Isabella nie je ako iné ženy a to si už sám povedal. Zaslúži si šťastný život po boku niekoho, kto ju bude milovať. Ty jej ublížiš. Poznám ťa,“ hovoril s bolesťou v hlase. Nikdy by som nepovedal, že ju má až tak rád. Naozaj mu na nej záleží. Je to silné súrodenecké puto.

„Emmett, vždy si mi mohol veriť. Ja som ťa nikdy nezradil, ty mňa však áno. Netvrdím, že som sa ti nechcel pomstiť. Chcel a Isabella by bola naozaj dobrá na tú pomstu, ale nedokázal by som jej ublížiť. Je pre mňa všetkým,“ naliehal som a dúfal, že mi uverí. Neviem prečo, ale hnev voči nemu ma dáko prechádzal. Za to mohla ona. Dokázala ma zmeniť, prinútila ma milovať. Cítiť a túžiť.

„Dám ti jednu šancu. Ak vyroní pre teba čo i len jednu slzu, tak ver, že nebudem váhať a zabijem ťa. Rozumieš?“ Vedel som, žeby bol schopný to urobiť, ale tiež som vedel, žeby sa mu to nepodarilo.

„Rozumiem. Máš kde dnes prespať?“ spýtal som sa a pokúsil sa zmeniť tému.

„Dole v dedine som si rezervoval izbu. Nerob si starosti,“ povedal a na to sa hneď postavil a chcel odísť. Ak by odišiel, tak Isabella si pomyslí, že som ho vyhodil.

„Nikam nechoď. Ostaň tu. Aspoň môžeš byť chvíľu s Isabellou a budeš ju mať pod dohľadom. Čo povieš?“ Skúmavo si ma obzeral a hľadal za tým niečo.

„Tak dobre, vďaka.“

„Rosalie,“ zakričal som.

„S dovolením, milosť pán. Volali ste ma?“ spýtala sa a hneď pozrela na Emmetta. Dlho ho tu nevidela a bola prekvapená, čo on tu robí. Úplne zabudla, že je tu jeho sestra.

„Dobrý deň prajem, pán Swan,“ pozdravila ho rýchlo, aby vyzerala slušne. Emmett z nej nedokázal spustiť oči. Chápal som prečo. Rosalie je nádherná žena, nie tak nádherná ako Isabella, ale na ženu v jej postavení je jej krása nezvyklá.

„Dobrý deň, Rosalie,“ pozdravil sa jej Emmett a na tvári mal prihlúply úsmev. Pretočil som panenkami.

„Rosalie, Emmett tu ostane pár dní. Priprav mu izbu a postaraj sa, aby mu nič nechýbalo. Tiež povedz Jasperovi, aby mu pripravil niečo na jedlo. Verím, že je hladný po tak dlhej ceste,“ rozkázal som a ona sa uklonila.

„Áno, milosť pán, ako poviete. Pane, nasledujte ma, prosím,“ požiadala Emmetta a ten sa jej po celý čas pozeral na zadok. Otočil sa na mňa a ukázal mi palec hore. Nezmenil sa. Opäť som sa rozosmial.

Chcem všetkým čitateľom veľmi pekne poďakovať. Ste naozaj zlatí, že ste dali tejto poviedke šancu. Nečakala som, že sa môže niekomu páčiť. :) Pomaly sa blížime ku koncu, a preto pevne verím, že si posledné kapitoly vychutnáte. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 10. kapitola: