Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Záblesk nového života - Kapitola Prvá

Záblesk nového života - Kapitola PrváBella sa dostane do armády novorodených upírov, ktorí pod vedením svojho stvoriteľa chcú zaútočiť na Olympijský klan Cullenovcov. Objavuje svoj nový upírsky život a keďže nemá potuchy, aké pravidlá vládnu v upírskom svete, tak je celkom možné, že jej a zvyšku celej armády hrozí nebezpečenstvo od vymáhačov zákona, kráľovskej rodiny Volturiovcov.
Zistí Bella, že má šancu aj na iný život? Čo sa stane, keď po prvý krát uvidí Cullenovcov? Chce sa ale vôbec zmeniť a prijať aj iný spôsob svojho nového života? Podarí sa Edwardovi dohovoriť jej a presvedčiť ju, že armáda novorodených je pre ňu zlé miesto?
Táto prvá kapitola je dosť dlhá, ale nevylučujem, že aj ostatné také budú. Snáď sa Vám to budem páčiť a zanecháte mi komentár s tým, či máte záujem o pokračovanie. Vaša Kixy :)

Dážď. Milujem dážď. Milujem kvapky vody dopadajúce na moju tvár, hrajúce sa na nepravé slzy a stekajúce po lícach na bradu. Vtedy som ako v raji.

A teraz husto pršalo a ja som len stála v našej maličkej záhrade, tvár obrátenú do neba, ruky roztiahnuté a dlane nastavené smerom ku nebesiam, očakávajúc viac a viac dažďových kvapiek. Oblečenie som mala premáčané, tenisky plné vody, špirálu rozmazanú, no nevadilo mi to. Prešla som ku hojdačke, sadla som si na ňu a silno som sa odrazila od zeme. Hojdala som sa čoraz vyššie a vyššie, dážď pozvoľna prechádzal z lejaku so drobného mrholenia, ja som mala zatvorené oči a vnímala som len stopu nebeských sĺz kotúľajúcich sa po mojich lícach a dodávajúcich mi ešte väčšie potešenie z dnešného dňa a tohto momentu.

Po chvíli sa oblaky na východe rozostúpili, na západe spomedzi nich vykuklo slnko a ožiarilo svojimi lúčmi všetky kvapôčky, ktoré akoby na okamih zamrzli vo vzduchu a jagali sa ako maličké kryštáliky,  a potom sa na nebi rozohralo pravé nebeské predstavenie. Každá jedna molekula vody zachytila kúsok slnečného svetla a polámala ho, spolu tak vytvorili dúhu, ktorá hrala všetkými farbami spektra. Ako malá som vždy chcela prísť až na koniec dúhy, no rodičia mi vždy povedali, že je to príliš ďaleko aj pre nich. Teraz však už viem, že dúha koniec nemá, no stále to mojej fantázii nebráni v tom, aby o tom snívala.

No vtom sa tento dokonalý sen začal meniť na nočnú moru. Nebo rýchlo sčernelo, husté, ťažké mračná zahalili celú oblohu, rozbili dúhu a zakryli slnko. Začal fúkať čoraz silnejší vietor a celý svet stíchol. Pocítila som zvláštnu energiu, ktorá mi prechádzala celým telom a ja som vedela, že sa blíži búrka. A nielen taká hocijaká, mala som zlé tušenie, že taká ako táto tu určite ešte nebola.

Stromy sa pod krutým vetrom divoko skrúcali, mohutné a majestátne konáre teraz vyzerali ako tenké stužky krútiace sa vo vetre a z posledných síl odolávajúce roztrhnutiu. Vysoká tráva a štíhle elegantné kvety skláňali svoje hlavy čo najnižšie ku zemi v snahe odolať. Dážď, ktorý ani na okamih celkom neprestal, sa zosilnil a teraz mi ostro bičoval tvár. Po pár sekundách sa kvapky zmenili na krúpy, dopadali na zem, zo stromov olamovali mladé púčiky a hlasno klopotali na plechovej streche našej garáže.

Okolo mňa sa vytvorilo malé tornádo, zdvíhalo mi vlasy do výšky a vhadzovalo mi ich do očí. Na chvíľu som nič nevidela, no potom nebo rozčesol jasný blesk a ani hrom na seba nenechal dlho čakať. Takže búrka zúrila priamo nad nami, to vôbec nebolo dobré znamenie. Zrazu som začula iný zvuk. Vŕzganie dverí prerušované zvukom vetru, dažďa a búrky a tichý, nezreteľný hlas. Pribehla som bližšie a uvidela som svoju maminu vykúkať zo dverí. Kričala na mňa a hľadala ma. Keď som sa vynorila zo závoja hmly, ktorý ma zrazu obklopoval, vybehla bosá von a hneď ma ťahala dnu.

„Bella, rýchlo dnu, blíži sa hurikán!” zakričala na mňa hlasno a strkala ma dnu do tepla a sucha. Zabuchla za mnou dvere, rýchlo ich zamkla a spoločne sme bežali do obývačky, kde už sedel schúlený môj malý brat a vystrašene zvieral ruku môjho tatina. Skočili sme ku nim na gauč a sledovali sme správy.

„Nečakaný zvrat počasia na Floride vyvolal paniku medzi miestnym obyvateľstvom. Meteorológovia takéto počasie nečakali a teraz varujú pred hurikánom tretieho stupňa, ktorý by mal najbližšie obývané oblasti zasiahnuť do jednej hodiny. Prosíme občanov, ktorých sa to týka, aby zachovali kľud a neprepadávali panike. Najlepšie je schovať sa do budovy, ktorá má pevnú výstuž, alebo aspoň solídne základy, aby sa predišlo čo najviac zraneniam. Je nebezpečné a vôbec sa to neodporúča, chodiť teraz po vonku, je tu veľké riziko zranenia. Budeme sa Vám hlásiť s novými informáciami čo najskôr to bude možné. Z BBC Linda Coreinlová.”

Zrazu sa televízia sama vypla. No zbohom, vypadla elektrina. Môj brat bol biely od strachu a schoval sa pod deku, aby sa nemusel pozerať na vyčíňanie počasia vonku za oknami. Moji rodičia bežali po sviečky a zapaľovače, sviečky dali do pohárov a zapálili ich. Izbu naplnili mihotavé svetielka desiatich sviečok. Bola tu celkom tma, keďže nešla elektrina a nebo bolo búrkovo čierne. Každú chvíľu nebo rozsekol ďalší blesk a ja som ten elektrický náboj cítila až tu.

Keďže som nemala čo robiť, sledovala som plamienok jednej peknej červenej sviečky a pritom som rozmýšľala o tom, čo napíšem do ďalšej, v poradí už dvadsiatej piatej kapitoly mojej poviedky. Ako som tak premýšľala, zvuk vetra a dažďa ma ukolísal do nepohodlného spánku. Neviem, ako sa mu to pri tej búrke podarilo, no vážne som zaspala.

_________________________________________________________________

Bola som na podivnom mieste. Vyzeralo to tu ako obrovský, starý zámok a ja som sa v ňom len bezcieľne potulovala a nevedela som, čo robiť. Prišla som ku obrovským, dreveným, krásne vyrezávaným dverám s klopadlom v tvare levej hlavy a zastala som pred nimi. Vtom sa pomaly samé od seba otvorili a mne sa naskytol pohľad na jedno neopísateľné miesto. Bola to záhrada. Bolo to viac ako len obyčajná záhrada. Vyzeralo to ako raj. Obrovské plochy zelených trávnikov sa rozprestierali až po horizont, kde sa črtali hrdo do výšky vypnuté vrchy a odrážali dopadajúce svetlo na všetky strany. Predo mnou bolo veľké kamenné nádvorie s fontánou uprostred a veľkými košatými stromami naokolo pri kameňmi dláždených chodníčkoch. Po kamenných stĺpoch sa tu vinuli záhony divých červených ruží, pod stromami v tieňoch stáli pohodlné drevené lavičky s kovovým rámom zatočeným do tvaru všelijakých ornamentov a obrázkov a bol tu božský kľud a pokoj. Chcela som sa tu poprechádzať, poobzerať sa, no nemohla som sa vôbec hýbať. Chcela som pohnúť pravou nohou, nešlo to. To isté aj s ľavou. Rukami a zvyškom tela som hýbať mohla, no čo mi to bolo platné, keď som sa tu nemohla prejsť a musela som stáť na jednom mieste. Vtom sa spoza mňa vynorila tmavá postava zahalená v čiernom plášti. Postavila sa predo mňa, dala si z hlavy dole kapucňu a ja som sa pozerala do červených očí vysokého, svalnatého muža s krátkymi hnedými vlasmi.  Zrazu sa ku mne z ničoho nič naklonil a rýchlo ma pobozkal. Chcela som sa brániť, no on ma len pevne chytil a pobavene ma sledoval. Kopnúť som ho nemohla a ruky mi držal, tak som sa naklonila a silno som ho uhryzla do ruky. Na tvári sa mu mihol sekundový záblesk bolesti, no aj tak ma stále držal. Potom všetko okolo mňa začalo zrazu blednúť a strácať sa...

____________________________________________________________________

...a vzápätí som sa prebudila u nás doma v obývačke.

Žiadny muž, čo by ma držal, no bola som pritisnutá medzi stolíkom a gaučom, takže som mala medzi nimi plecia a nohy som mala pod stolíkom a tak som s nimi najprv nemohla pohnúť. Tak aspoň viem, prečo som sa ani v sne nemohla pohnúť. Vzdychla som si, postavila som sa a pozrela z okna. Búrka ešte ani zďaleka neskončila, vyzeralo to dokonca, akoby sa peklo ešte iba rozpútavalo.

Pozrela som sa hore do tvárí svojich rodičov. Videla som, že sa snažili tváriť, ako by si boli istí, že všetko bude v poriadku, aby sa môj brat tak nebál, no boli na nich vidieť aj obavy o naše životy. Jediný pohľad z okna bol desivejší ako scéna z hororu. Nebo nabralo hrozivý purpurový odtieň a keď sa zablýskalo, tak malo dokonca jasnočervenú farbu, ako krv. Vietor fúkal nenormálnou rýchlosťou, všetko, čo mohlo, sa pred ním skláňalo, stromy sa vyvracali z koreňov, domy zatiaľ statočne odolávali, hoci pár z nich už prišlo o strechu. Dážď bičoval zem, stromy, rastliny, budovy - všetko, na čo dosiahol a ja som si  tejto chvíli absolútne neželala byť tam vonku, hoci dážď som za iných okolností zbožňovala.

Bála som sa. O nás, o svoju rodinu, o naše životy. Takúto strašnú búrku som si nepamätala, ani moji rodičia takú ešte nezažili. Ako je možné, že to nikto nedokázal predpovedať? Že to zistili hodinu - jedinú mizivú hodinu - predtým, ako sa to stalo? Kto má toto všetko na svedomí a kto ponesie následky?

„Musíme ísť preč,“ zašepkal môj otec do prázdna a vyzeral vystrašene. „Musíme hneď odísť!“ vykríkol nahlas a ťahal nás všetkých na nohy. „Dom to nevydrží, musíme ísť preč!“ kričal a my sme sa báli ešte viac, ako predtým, potkýnali sme sa dole za ním, zakopávali o veci pohádzané na zemi. Zrazu sa ozvalo zlovestné zaprašťanie, pukanie, buchot a zavýjanie vetra. Stena praská. Dom je nestabilný. Musíme preč. Otec má pravdu. Celé to tu spadne.

Ponáhľali sme sa, nahádzali na seba bundy, čo sme schmatli dole z vešiaka a narýchlo sa poobúvali. Vybehli sme von do toho besnenia prírody, ktoré nás mohlo behom sekundy zničiť, no v nestabilnom a už aj popraskanom dome sme ostať nemohli. Naokolo nebolo veľa domov, ale bežali sme smerom ku najbližšiemu, ku našim susedom. Potkla som sa na kameni a spadla som. Keďže som bola posledná, nikto si to nevšimol. Kým som sa s rozbitým kolenom pozviechala, tak padla taká hmla, že som nevidela na krok a rodina sa mi stratila. Myslela som si, že tento hnusný silný vietor tú hmlu rozfúka, no ona zdanlivo visela na jednom mieste a medzi mnou a mojou rodinou vytvorila nepreniknuteľnú bariéru.

Spanikárila som, behala som stále dookola a vykrikovala na svojich rodičov. Bola som zmätená, vzpierala som sa vetru a dažďu, potkýnala sa a padala. Dostala som sa až ku vysokej bielej plechovej budove a vedela som, že už som stratená, lebo tu som to nepoznala. Ozvalo sa zlovestné zaškrípanie, prasknutie a kvílenie, potom zasvišťanie, ktoré však oproti zavýjaniu počasia bolo skoro nečujné a skôr, ako som sa stihla obzrieť, skôr, ako som si uvedomila, čo sa deje som pocítila silný úder zozadu do hlavy, padla som na kolená a hlava sa mi motala. Videla som rozmazane, natiahla som ruku doprava, aby som sa dotkla toho, čo ma trafilo, a narazila som na ostrú hranu odtrhnutého plechu. Porezala som sa na nej, štípalo to, bolelo a rýchlo som doráňané prsty stiahla späť. No vzadu na hlave som pocítila niečo teplé. Dotkla som sa toho, priblížila som sa prsty ku očiam a videla, že mám na nich šmuhu, ktorá sa v blýskaní červeno leskla. Krv.

Vedomie mi vynechávalo, pred očami som mala biele šmuhy, opúšťala ma sila. Ruky mi padli vedľa tela, nedokázala som nimi pohnúť. Nedokázala som už ani kľačať. Zosunula som sa na zem. Počasie okolo mňa besnelo, krajina trpela, vietor a búrka sa zbláznili. Ležala som na zemi s lícom pritisnutým na drsnom štrku, ktorý mi doráňal celú tvár. Prestala som vnímať svet okolo seba.

Bola tu iba bolesť. Cítila som, ako ma škrabance pália. V narazených miestach mi pulzovala bolesť. A cítila som aj to, ako mi okrem krvi cez ranu na hlave uniká aj môj život. Vystierala som ruky v snahe zachytiť strieborné stužky môjho žitia, naťahovala som sa za nimi a oni mi vždy vykĺzli, skrútili sa nado mnou a neúprosne sa odo mňa vzďaľovali. Opustila ma sila, sila bojovať. Moje telo ochablo, ostalo nehybne ležať na zemi a bolesť som cítila už iba veľmi vzdialene. Mala som pocit, akoby som sa vznášala. Akoby všetko bolo v poriadku. Tu mi bolo dobre, tu som chcela ostať.

_____________________________________________________________________

Predo mnou stál ten istý muž, čo ma predtým pobozkal. Tajomne sa na mňa usmieval a ja som sa stále nemohla hýbať. ruky som mala ochabnuté, nedali sa mi zodvihnúť, keď som sa o to pokúsila, bolo mi na zamdlenie. Vystrašene som sledovala jeho červené oči, úzke, bledé pery, ktoré sa skrútili do strašidelného úsmevu a ruky, ktoré pomaly zodvihol a na nich mal položenú striebornú dýku. Mala ligotavú čepeľ, dlhú a ostrú, na jej okraji bolo niečo vyryté, no nevedela som to prečítať. Rukoväť bola vysádzaná blyšťavými kameňmi, ktoré sa lenivo leskli a hypnotizovali ma, veľkosťou by sadla presne do mojej drobnej dlane.

Zrazu som pocítila silné nutkanie chytiť ju do ruky, pocítiť chlad striebra a dokonalosť jej tvarov a bolo to silnejšie ako ja. Ruky akoby sa rozhodovali samé za seba, nemala som nad nimi nijakú moc, proste sa samé od seba natiahli a opatrne si vzali tú dokonalosť. Poťažkala som ju, poprevracala v rukách, dotýkala sa všetkých jej plôšok, drsne po nej prechádzala prstami v náhlom vzrušení z toho, že ju vážne držím, mám ju. Nakoniec som ju zovrela v pravej ruke...

„Bodni!“ vykríkol ten muž a ja som na neho prekvapene pozrela. Na tvári mal fanatický výraz a oči sa mu strašidelne leskli. Mňa však začali páliť prsty, ktoré sa dotýkali dýky. Bola to strašná bolesť, prestupovala mnou a pod prísľubom zmiernenia ma donútila poslúchnuť toho muža. Zahnala som sa a bodla som do vlastnej ruky. Do ľavého zápästia. Potiahla som čepeľ a tá sa hladko skĺzla po pokožke, zanechajúc na nej dlhú, hlbokú červenú čiaru, z ktorej razom začala tiecť krv túžiaca dostať sa von z rozhorúčeného tela, no bolesť so sebou nevzala. Skôr ako by sa tá rozrástla, zaplnila aj miesto, ktoré ostalo voľné po tom, ako krv odišla, zaplnila moje žily, no šírila sa iba pomaly. Čím pomalšie ale išla, tým bola silnejšia.

Na tvári sa mi nezračili žiadne emócie. Bola kamenná, bezvýrazná, pohľad som mala nezaostrený a neprítomný. Uvoľnila som stisk pravej ruky a dýka mi hladko vykĺzla z dlane, pokrytá krvou dopadla na zem, odskočila od nej zostala nehybne ležať kúsok ďalej. Bezmocne som klesla na kolená, nakoniec sa zviezla na bok a schúlená v klbku som ležala na chladnej kamennej zemi. Bolesť v ľavom zápästí rástla a moje uši naplnil hrôzostrašný krik plný bolesti, strachu, odmietania. Ale ani raz som si neuvedomila, že to kričím ja. Bolesť dosiahla vrchol a pomaly sa plížila mojimi žilami, zasahovala čím ďalej tým viac môjho tela. Cítila som, že sa blíži ku môjmu srdcu.

________________________________________________________________

Vrátila som sa späť do reality. No tá bola horšia ako ten sen. Bolesť, ktorá sa pomaly plížila mojím telom v sne bola skutočná. Mierne som pootvorila oči a pohľadom hľadala svoje ľavé zápästie. Keď som ho našla, pomedzi privreté viečka som si všimla, že sa celé leskne od krvi a mám na ňom zvláštnu ranu, mala polmesiacovitý tvar a bola hlboká aj centimeter. Celé zápästie mi horelo a ja som bojovala s bolesťou, nechcela som kričať, no nedalo sa.

Jediné, čo som si všimla skôr, ako bolesť znova začala rásť, zatemnila mi zmysly a vydrala sa cez moje ústa v podobe kriku bolo to, že ležím niekde, kde je sucho, nie tam, kde som pôvodne stratila vedomie.

Ale potom sa vo mne zodvihla vlna bolesti silou desaťnásobne prevyšujúca to, čo som cítila predtým a myslela si, že horšie to ani byť nemôže. Nezdržala som sa kriku, to sa proste nedalo. Kričala som, trhalo mnou, vzpierala som sa a slzy mi zaplavili tvár. Oči som mala zatvorené, viečka som pevne stískala ku sebe. Ruky som mala zovreté do pästí a stískala som ich tak silno, až sa mi nechty zaryli dlane a vytvorili mi tam hlboké rany, no oproti tejto bolesti to bolo také slabé a jemné ako motýlie krídla, že som si to vôbec nevšímala.

Ale bolesť sa nedala a pokračovala ďalej a ďalej. Už ovládala celú moju ľavú ruku, ktorú som mala ako v plameňoch a želala som si byť radšej mŕtva ako toto. Prešla mi cez hrudník nižšie a nižšie, až zasiahla nohy, no srdce vynechala. Vrátila sa späť a zaplavila všetko, čo mohla, no srdce stále nie. Necítila som nič, iba bolesť. Nepočula som nič, iba svoj krik a splašené tlčenie môjho srdca. Nevidela som nič, absolútne nič.

Prehla som sa v chrbte od tých múk a kopala som nohami, chcela som sa odtiaľto dostať preč, zomrieť, aby som už nemusela takto trpieť. Ranu na hlave som stále cítila, ale iba matne a okrajovo, lebo skoro nebolela, no tá zhubná bolesť už prešla aj do sem a mne pred očami vybuchol kolotoč farieb. Mala som pocit, že mi hlava praskne, rozletí sa na tisíc častí, no aj tak ju stále bude bolesť ovládať.

Nemohla som sa sústrediť na nič, ani na čas, nevedela som, ako dlho tu ležím, koľko minút, hodín, či dní prešlo, mohla som iba rátať údery môjho splašeného srdca, ktoré mi išlo vyskočiť z hrude a stále sa nehodlalo vzdať, stále pumpovalo krv do mojich žíl, ktoré ju ale nechceli, lebo v nich bolo miesto iba na bolesť. Po tristo päťdesiatich siedmich úderoch som sa stratila a zamotala. Tvrdohlavo som začala rátať ďalej a odznova. Po tisíc tristo dvadsiatich troch úderoch sa ale niečo začalo meniť. Bolesť bola rovnaká, neznesiteľná, no presunula sa preč z mojich rúk a nôh, tie ostali zázračne chladné a nehybné, čiže všetka sa skoncentrovala v mojej hrudi a narástla. Hlava sa tiež od bolesti oslobodila, myseľ som mala zázračne čistú a prázdnu, ale to len dovtedy, kým sa to bolesti znepáčilo a znova o sebe dala vedieť. Cítila som, ako keby som mala v hrudi ohnivý vír, ktorý sa krútil dookola okolo môjho srdca a stále sa zmenšoval, tisol sa viac ku stredu. Čím bol bližšie, tým bol rýchlejší a rýchlejší.

Už som bola ticho, už som to dokázala. Síce bolesť neutíchala, ale už som nemusela kričať, tak som len odhodlane držala ústa zatvorené, ruky v pästiach pri tele, viečka stisnuté. Vír sa blížil ku koncu. Ku svojmu a aj môjmu. Ku srdcu. Pomaly sa všetka bolesť dostala dnu do srdca a dosiahla svoj vrchol. Úplný vrchol, už nemohla byť silnejšia. Srdce bilo rýchlejšie, ako som ja rozmýšľala, no zrazu bolo ticho.

Žiadne tlčenie srdca. Žiadna bolesť. Iba ja.

Bol koniec.

Rýchlo som otvorila oči a vyskočila som. Inštinktívne som zasyčala a behom menej ako stotiny sekundy som stála natlačená v rohu s rukami pred sebou, pripravenými na obranu. Počula som zvuky, o ktorých som predtým ani nemala potuchy. Šuchotanie látky, keď som sa pohla. Zvláštny šušťavý zvuk, keď som pohodila hlavou a vlasy mi preleteli na druhú stranu. Jemné klopotanie hmyzu plaziaceho sa po zemi. Hluk lietadla, ktoré letelo v obrovskej výške nad nami.

A tiež som aj videla iné veci. Okolo mňa bola tma, no ja som videla absolútne všetko. Nie sivo, ale v takých farbách, aké tie veci mali, iba trochu tmavších. Prach poletujúci okolo mojej hlavy, odrážajúci aj to nepatrné svetlo, ktoré prichádzalo zvonku, od mesiaca. Obrátila som pohľad do druhého rohu miestnosti, lebo mi to kázal inštinkt, cítila som niekoho prítomnosť. A tak som hľadela to žiarovo červených očí tej osoby, čo tam stála a usmievala sa na mňa.

Z hrdla sa mi vydralo hlboké zavrčanie a natlačila som sa od nej tak ďaleko, ako mi tento stiesnený priestor povoľoval.

„Mňa sa nemusíš báť,“ zasmiala sa vysokým zvonivým hlasom a sebavedomo spravila krok ku mne. Zasyčala som znova. Bol to vlastne mladý muž s trochu dlhšími čiernymi vlasmi a teraz roztiahol ruky dlaňami nahor a povedal: „Vitaj vo svojom novom živote.“   

_______________________________________________________

/Ďalšia kapitola/   



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Záblesk nového života - Kapitola Prvá:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!